21. Východné cirkvi, ktoré
vstúpili do plného spoločenstva s rímskou Cirkvou,
chceli byť viditeľným znamením tejto starosti, čo
vyjadrili v súlade so stupňom zrelosti vtedajšieho
cirkevného vedomia. 57 Svojím vstupom do
katolíckeho spoločenstva nechceli v žiadnom prípade
zaprieť vernosť k svojej tradícii, o ktorej podali svedectvo v
priebehu storočí hrdinským spôsobom a neraz i vyliatím
krvi. A keď aj niekedy v ich vzťahoch k ortodoxným
cirkvám prišlo k nedorozumeniu a otvorenej roztržke,
všetci vieme, že musíme neprestajne prosiť o
božské zmilovanie a o nové srdce, ktoré
nedbajúc na všetko vytrpené a spôsobené bezprávie,
je schopné zmieriť sa.
Opakovane bolo zdôraznené, že už uskutočnená
plná jednota katolíckych východných cirkví s
rímskou Cirkvou nesmie prinášať so sebou
umenšovanie vo vedomí vlastnej autenticity a originality.
58 V prípade, že by sa tak malo stať, II.
vatikánsky koncil ich povzbudil, že "majú plné
právo a povinnosť riadiť sa vlastnými zásadami,
ktoré vzhľadom na svoj úctyhodný vek lepšie
zodpovedajú zvyklostiam veriacich a javia sa starosti o blaho
duší primeranejšie." 59 Tieto cirkvi sú poznačené
dramatickými trhlinami, pretože ešte vždy im je
zamedzená plná jednota s ortodoxnými
východnými cirkvami, s ktorými sa predsa
podieľajú na dedičstve svojich otcov. Vyžaduje si to
stále a spoločné obrátenie, aby rozhodne a s
elánom kráčali vpred na ceste vzájomného
porozumenia. A obrátenie sa žiada aj od latinskej cirkvi, aby
dôstojnosť východných cirkví plne
rešpektovala a hodnotila, aby vďačne a s úžitkom
prijímala duchovné dary, ktorých nositeľmi sú
katolícke východné cirkvi na úžitok
celého katolíckeho spoločenstva: 60 týmto
spôsobom môže konkrétne a omnoho výraznejšie
ako v minulosti ukázať, ako veľmi si cení a obdivuje
kresťanský Východ a ako veľmi jeho vklad považuje
za podstatný v tom, aby univerzalita Cirkvi mohla byť plne
prežívaná.
|