Spoločne kráčať v ústrety k "Orientale Lumen"
28. V závere tohto listu smerujú moje myšlienky k milovaným bratom, patriarchom, biskupom, kňazom a diakonom, k mníchom a mníškam, k mužom a ženám východných cirkví.
Na prahu tretieho tisícročia všetci počujeme, ako k nám dolieha výkrik ľudí, ktorí v úzkosti ohrozenia - dokonca sami možno nevedomky - túžobne si želajú naučiť sa poznávať dejiny lásky, ako to Boh chce. Tí ľudia cítia, že lúč svetla, ktorý ich raz zasiahol, môže zakaždým rozohnať tmy pod vplyvom pohľadu starostlivého Otca.
Orientale Lumen nech nám ukáže Máriu, "Matku hviezdy, ktorá nezapadá",⁶⁷ "Zorničku mystického dňa",⁶⁸ "Východ slnka slávy".⁶⁹
Na Východe vychádza každý deň slnko nádeje, svetlo, ktoré vráti ľudskému rodu zmysel jeho existencie. Z Východu sa vráti, ako sa to obrazne povie, náš Spasiteľ (porov. Mt 24,27).
Muži a ženy Východu sú pre nás znamením Pána, ktorý zase príde. Nesmieme na nich zabúdať, nielen preto, že ich milujeme ako bratov a sestry, ktorých vykúpil ten istý Pán, ale aj preto, že svätá túžba po stáročiach, ktoré sme prežili v plnom spoločenstve viery a lásky, nás núti, aby sme si nahlas pripomenuli naše previnenie, naše vzájomné neporozumenie: olúpili sme svet o naše spoločné svedectvo, ktoré by možno dokázalo vyhnúť sa mnohým drámam, keď aj nie celkom zmeniť zmysel dejín.
Bolestne pociťujeme, že sa ešte nemôžeme zúčastniť na tej istej Eucharistii. Teraz, keď sa blíži koniec tisícročia a náš pohľad je celkom upretý na vychádzajúce slnce, ocitáme sa plní vďačnosti na ceste, po ktorej sa uberajú naše pohľady a naše srdcia.
Naďalej mocne zaznieva echo evanjelia, slova, ktoré nesklame, ale ochabne vinou nášho rozkolu. Kristus volá, ale človek nepočuje Jeho hlas, pretože sa nám nedarí slová svornosti odovzdať ďalej. Spoločne počujeme úpenlivé prosby ľudí, ktorí chcú počuť Božie slovo v jeho celistvosti. Slová Západu potrebujú slová Východu, aby Božie slovo vždy lepšie ukazovalo svoje neprebádané bohatstvá. Naše slová sa raz navždy stretnú v nebeskom Jeruzaleme, my ale prosíme a chceme, aby sa ono stretnutie vo svätej Cirkvi, ktorá sa ešte nachádza na púti k plnosti kráľovstva, uskutočnilo v predstihu.
Nech Boh skráti čas a priestor. Kiež nám Kristus skoro, veľmi skoro, dožičí objaviť, Orientale Lumen, že napriek stáročnému vzdialeniu boli sme si navzájom veľmi blízki, možno bez toho, že by sme o tom vedeli, spolu sme šli jednému Pánovi v ústrety a tým sme sa zbližovali.
Kiež by sa človek tretieho tisícročia mohol potešiť týmto objavom, keď konečne počuje vierohodné slovo svornosti, ktoré mu zvestujú bratia, ktorí sa navzájom milujú a sú vďační za bohatstvá, ktorými sa navzájom obdarujú. A tak predstúpime pred Boha s čistými rukami zmierenia a ľudia sveta budú mať o jeden rozhodujúci dôvod viac pre svoju vieru a nádej.
S týmito želaniami udeľujem všetkým svoje požehnanie.
Vo Vatikáne, 2. mája, v deň spomienky sv. Atanáza, biskupa a cirkevného učiteľa, roku 1995, v sedemnástom roku nášho pontifikátu.