7. Ustanovizeň Jubilea sa vo svojej histórii
obohatila znakmi, ktoré svedčia o viere kresťanského ľudu
a podporujú jeho zbožnosť. Medzi nimi treba
spomenúť predovšetkým putovanie. Ono zodpovedá
situácii človeka, ktorý rád opisuje svoj život
ako cestu. Od narodenia až po smrť je každému vlastná
osobitná situácia cestujúceho človeka.
Sväté Písmo zo svojej strany viackrát potvrdzuje,
že má význam vydať sa na cestu, aby sme sa dostali na
posvätné miesta. Bolo napríklad zvykom, že Izraelita
šiel na púť do mesta, v ktorom sa uchovávala archa
zmluvy, alebo že navštívil svätyňu v meste Betel
(por. Sdc 20,18), či Šilo, kde Boh vypočul modlitbu Anny, matky
proroka Samuela (por. 1 Sam 1,3). Aj Ježiš sa dobrovoľne
podriadil zákonu a putoval s Máriou a Jozefom do
svätého mesta Jeruzalema (por. Lk 2,41). Dejiny Cirkvi sú
živým denníkom nikdy nekončiaceho putovania.
Množstvo veriacich prehlbuje svoju zbožnosť putovaním do
mesta svätých apoštolov Petra a Pavla, do Svätej zeme,
alebo do starších i novších svätýň,
zasvätených Panne Márii a svätým. Putovanie bolo
vždy významnou udalosťou v živote veriacich a
dostávalo v rozličných obdobiach rozličné
kultúrne formy. Pripomína osobnú cestu veriaceho po
stopách Vykupiteľa: je cvičením sa v činnej
askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami,
v trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou i vo vnútornej
príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a
modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a
snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť "k zrelosti
muža, k miere plného Kristovho veku" (Ef 4,13).
|