10. Hriech má totiž pre svoj charakter
urážky Božej svätosti a spravodlivosti, ako aj
odmietnutia osobného priateľstva, ktoré Boh
prechováva k človeku, dvojaký dôsledok. V prvom rade -
ak je smrteľný - prináša prerušenie
spoločenstva s Bohom a v dôsledku toho vylúčenie z
účasti na večnom živote. Kajúcemu hriešnikovi
však Boh vo svojom milosrdenstve udeľuje odpustenie
ťažkého hriechu i odpustenie "večného
trestu", ktorý z neho vyplýva. V druhom
rade,"každý hriech, aj všedný, vyvoláva
nezdravú naviazanosť na stvorenia, ktorá potrebuje
očistenie či už tu dole, alebo po smrti, v stave nazvanom
očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného
"časného trestu" za hriech",17
ktorého odpustením sa odstraňuje to, čo
prekáža plnému spoločenstvu s Bohom a bratmi. Z druhej
strany zjavenie učí, že kresťan na svojej ceste
obrátenia nie je sám. V Kristovi a skrze Krista sa jeho
život tajomným zväzkom spája so životom
všetkých ostatných kresťanov v nadprirodzenej jednote
tajomného Tela. Medzi veriacimi sa tým uskutočňuje
obdivuhodná výmena duchovných hodnôt, v sile ktorej
svätosť jedného osoží aj ostatným, a to
oveľa viac, ako - v opačnom prípade - hriech jedného
spôsobuje škodu ostatným. Existujú osoby, ktoré
nechávajú za sebou akoby akýsi prebytok lásky,
znášaného utrpenia. čistoty a pravdy, ktorý
zahŕňa a podporuje ostatných. Je to skutočnosť
"zástupníctva", na ktorom spočíva
celé Kristovo tajomstvo. Jeho prehojná láska nás
všetkých zachraňuje. Napriek tomu je súčasťou
veľkosti Kristovej lásky, že nás nenecháva v
stave pasívnych adresátov ale nás zapája do svojho
spásonosného diela, osobitne do svojho utrpenia. Hovorí to
známy úryvok listu Kolosanom: "Na vlastnom tele
dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo,
ktorým je Cirkev" (1,24). Táto hlboká
skutočnosť je obdivuhodne vyjadrená aj v tom úseku
Zjavenia svätého Jána, v ktorej sa opisuje Cirkev ako nevesta,
oblečená do jednoduchého obleku z bieleho
ľanového plátna, z čistého skvúceho
kmentu. A svätý Ján píše: "Ten kment
sú spravodlivé skutky svätých" (Zj 19,8). V
živote svätých sa totiž tká skvúci kment,
ktorý je odevom večnosti. Všetko pochádza od Krista,
ale keďže my patríme jemu, aj to čo je naše,
stáva sa jeho a nadobúda ozdravujúcu silu. Na toto sa
myslí, keď sa hovorí o "poklade Cirkvi",
ktorým sú dobré skutky svätých. Modliť sa
o dosiahnutie odpustkov znamená vojsť do tohto duchovného
spoločenstva a tým sa úplne otvoriť ostatným.
Ani v duchovnej sfére totiž nikto nežije pre seba
samého. A spásonosná starostlivosť o spásu
vlastnej duše sa oslobodzuje od strachu a egoizmu len keď sa stane
starosťou aj o spásu druhých. To je skutočnosť
spoločenstva svätých, tajomstvo "zástupnej
skutočnosti" modlitby ako cesty zjednotenia s Kristom a s jeho
svätými. On nás vezme k sebe, aby sme spolu s ním
utkali snehobiele rúcho nového ľudstva, rúcho zo
skvúceho kmentu Kristovej nevesty. Táto náuka o odpustkoch
teda v prvom rade učí, "aké je zlé a
trpké, opustiť Pána Boha (por. Jer 2,19). Veriaci
totiž, keď získavajú odpustky, chápu, že
vlastnými silami by neboli schopní napraviť zlo,
ktoré hriechom spôsobili sebe samým i celému
spoločenstvu, a preto ich to povzbudzuje k spásonosným
úkonom pokory". 18 Pravda o spoločenstve
svätých, ktoré spája veriacich s Kristom i
navzájom, nám okrem toho hovorí, ako veľmi
môže každý pomôcť druhým,
živým alebo mŕtvym, aby sme boli vždy
dôvernejšie spojení
s nebeským Otcom. Opierajúc sa o tieto doktrinálne
dôvody a tlmočiac materské zmýšľanie Cirkvi,
ustanovujem, aby všetci veriaci, patrične pripravení, mohli v
priebehu celého Jubilea hojne užívať dar odpustkov
podľa smerníc, ktoré sa pripájajú k tejto bule
(por. pripojený dekrét).
|