Sviatosť zmierenia

37. Ďalej chcem požiadať o novú pastoračnú odvahu, aby každodenná výchova kresťanských spoločenstiev vedela presvedčivým a účinným spôsobom predkladať praktizovanie sviatosti zmierenia. Ako sa pamätáte, na túto tému som poukázal v r. 1984 posynodálnou exhortáciou Reconciliatio et paenitentia. Tento dokument zhrnul ovocie úvah zasadania Biskupskej synody, ktorá sa venovala tejto problematike. Vtedy som prosil o vyvíjanie všemožného úsilia na zabránenie krízy "zmyslu pre hriech", ktorú badať v súčasnej kultúre. ²³ Ale ešte viac som vyzýval, aby sme znovu objavili Ježiša Krista ako tajomstvo spásy. V Kristovi nám Boh ukazuje svoje súcitné srdce a úplne nás so sebou zmieruje. Kristovu tvár musíme znovu objaviť aj prostredníctvom sviatosti pokánia, ktorá je pre kresťana "riadnou cestou na dosiahnutie odpustenia ťažkých hriechov po krste".²⁴ Keď sa spomenutá Synoda zaoberala týmto problémom, všetci jej účastníci mali pred očami krízu, ktorá sa objavuje zvlášť v niektorých oblastiach sveta. Príčiny, ktoré sú pri jej koreňoch, v tomto krátkom časovom rozpätí ešte nezmizli. Ale Jubilejný rok, ktorý sa zvlášť vyznačoval návratom k sviatostnej spovedi, ponúkol nám povzbudzujúce posolstvo, ktoré by sa nemalo zanedbať: Ak mnohí veriaci a medzi nimi mnohí mladí, s úžitkom prijali túto sviatosť, potom je pravdepodobne potrebné, aby sa duchovní pastieri vyzbrojili väčšou dôverou, tvorivosťou a vytrvalosťou pre jej odporúčanie a jej patričné doceňovanie. Pred dočasnými krízami sa - drahí bratia v kňazstve - nesmieme vzdávať! Pánove dary - a sviatosti patria k najvzácnejším z nich - prichádzajú od toho, ktorý dobre pozná srdce človeka a je Pánom dejín.