Ekumenické úsilie

48. A čo povedať o naliehavosti podporovať spoločenstvo v citlivej oblasti ekumenického úsilia? Smutná pozostalosť minulosti nás prenasleduje ešte aj na prahu nového tisícročia. Oslava Jubilea priniesla určitý, naozaj prorocký a dojímavý náznak, ale ešte máme pred sebou dlhú cestu.
Tým, že Veľké jubileum zameralo náš pohľad na Krista, živšie sme si uvedomili Cirkev ako tajomstvo jednoty. "Verím v jednu Cirkev"... To, čo vyjadrujeme vo vyznaní viery, má svoj hlboký základ v Kristovi, v ktorom Cirkev nie je rozdelená (porov. 1Kor 1,11-13). Ako jeho telo, zjednotená darom Ducha Svätého, je nerozdeliteľná. Skutočnosť rozdelenia vzniká v priebehu dejín a je otázkou vzťahov medzi dietkami Cirkvi, ako dôsledok ľudskej krehkosti v prijímaní daru, ktorý ustavične plynie z Krista-Hlavy do tajomného tela. Ježišova modlitba vo Večeradle - "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás" (Jn 17,21) - je zároveň zjavením i prosbou. Zjavuje jednotu Krista s Otcom, ako prameň jednoty Cirkvi a večný dar, ktorý ona v ňom bude tajomne prijímať až do konca čias. Táto jednota, ktorá sa v Katolíckej cirkvi - napriek určitým medziam, vlastným ľudskej prirodzenosti - konkrétne uskutočňuje, pôsobí v rozličnej miere aj v mnohých prvkoch posväcovania a pravdy, ktoré sa nachádzajú v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách. Tieto prvky, ako dary, vlastné Kristovej Cirkvi, neustále podnecujú aj tieto spoločenstvá k plnej jednote. ³⁴
Modlitba Ježiša Krista nám pripomína, že tento dar sa má prijať a vždy hlbšie rozvíjať. Prosba "aby boli jedno", je zároveň aj príkazom, ktorý nás zaväzuje, silou, ktorá nás podopiera, spásonosným napomenutím pre našu lenivosť a úzkoprsosť. Dôvera, že budeme môcť aj v dejinách dosiahnuť plné a viditeľné spoločenstvo všetkých kresťanov, sa opiera nie o naše schopnosti, ale o Ježišovu modlitbu.
Z tohto hľadiska obnovenej pojubilejnej cesty pozerám s veľkou nádejou na cirkvi Východu a želám si, aby sa naplno obnovila výmena darov, ktorá obohacovala Cirkev prvého tisícročia. Spomienka na čas, v ktorom Cirkev dýchala "obidvomi pľúcami", pobáda kresťanov Východu i Západu, aby kráčali spolu v jednote viery a úcty k oprávneným odlišnostiam, a aby sa navzájom prijímali a podporovali ako údy jediného Kristovho tela.
S podobným úsilím sa má pestovať ekumenický dialóg aj s bratmi a sestrami anglikánskeho spoločenstva i cirkevných spoločenstiev reformácie. Teologické rozhovory o podstatných bodoch kresťanskej viery a morálky, spolupráca v dobročinnej kresťanskej láske, a predovšetkým veľkorysý ekumenizmus svätosti, s Božou pomocou určite prinesú v budúcnosti svoje ovocie. Medzitým pokračujme s dôverou na našej ceste a úprimne túžme po chvíli, keď budeme môcť so všetkými Kristovými učeníkmi bez výnimky spievať spolu jasným hlasom: Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu (Ž 133,1).