56. Ale
dialóg sa nemôže zakladať na náboženskom
indiferentizme. My kresťania máme povinnosť
rozvíjať ho tak, že ponúkame svedectvo plné
nádeje, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15). Nesmieme sa
báť, že by mohlo byť urážkou pre
totožnosť druhých to, čo je naopak radostným
zvestovaním daru, ktorý je pre všetkých a
ponúka sa všetkým s najväčšou úctou k
slobode každého. Je to dar zjavenia Boha, ktorý je
Láska a ktorý tak miloval svet, že dal svojho
jednorodeného Syna (Jn 3,16). Všetko toto, ako to nedávno
zdôraznilo Vyhlásenie Dominus Iesus, nemôže byť
predmetom vyjednávania v dialógu, ako keby to bola pre nás
jednoduchá domnienka. Zvestovanie tohto daru je milosť,
ktorá nás napĺňa radosťou, a správa,
ktorú sme povinní ohlasovať. Cirkev sa preto
nemôže vyhýbať misionárskej činnosti medzi
národmi, a prvoradou úlohou poslania k národom
ostáva zvesť, že ľudia dosiahnu spásu v Kristovi,
ktorý je "Cesta, Pravda a Život (Jn 14,6).
Mezináboženský dialóg "nemôže
jednoducho nahradiť ohlasovanie, ale ostáva na ohlasovanie
zameraný".40 Misionárska povinnosť nám
ale neprekáža pristupovať k dialógu vnútorne
pripravení počúvať. Vieme totiž, že
pokiaľ ide o tajomstvo milosti, nesmierne bohaté na dimenzie a
možné dôsledky na život a dejiny človeka,
samotná Cirkev ho nikdy neprestane skúmať,
počítajúc s pomocou Ducha Svätého, Ducha pravdy
(porov. Jn 14,17), ktorý ju má práve priviesť k
"plnosti pravdy" (porov. Jn 16,13).
Tento princíp je základom nielen pre
nevyčerpateľné teologické prehlbovanie kresťanskej
pravdy, ale aj pre kresťanský dialóg s filozofiami,
kultúrami a náboženstvami. Duch Boží,
ktorý "veje, kam chce (Jn 3,8), nezriedka vzbudí vo
všeobecnej ľudskej skúsenosti, napriek jej mnohorakým
protirečeniam, znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú
samotným Kristovým učeníkom hlbšie pochopiť
posolstvo, ktorého sú nositeľmi. Nebolo azda dielom tej
skromnej a dôveryplnej otvorenosti, že sa Druhý
vatikánsky koncil snažil čítať "znamenia
čias"?41 Cirkev, aj keď uskutočňuje
starostlivé a pozorné rozpoznávanie, aby pochopila
"pravé znamenia prítomnosti alebo Božích
úmyslov",42 uznáva nielen čo dala, ale aj
"koľko sama prijala z dejín a vývoja
ľudského pokolenia".43 Tento postoj otvorenosti a
zároveň pozorného rozpoznávania Koncil zaujal aj vo
vzťahu k iným náboženstvám. Je na
nás, aby sme verne sledovali jeho náuku a líniu.
|