Púť
do Svätej zeme
13. A ako nespomenúť moje osobné Jubileum na
cestách vo Svätej zemi? Túžil som začať ho v
chaldejskom meste Ur, aby som sa - takmer hmatateľne - vydal po
stopách Abraháma, nášho otca vo viere (porov. Rim
4,11-16). Musel som sa však uspokojiť len s duchovnou
zastávkou. Bola to
podmanivá liturgia slova, slávená v Aule Pavla VI.
Hneď po nej nasledovala opravdivá vlastná púť,
ktorá sledovala trasu dejín spásy. Mal som potešenie
zastaviť sa na vrchu Sinaj, v dejisku odovzdania Desatora a prvej Zmluvy.
O mesiac neskôr som sa vybral na cestu znova. Putoval som na vrch Nebo a odtiaľ
som sa vybral na tie isté miesta, na ktorých býval a
ktoré posvätil Vykupiteľ. Je ťažké
vyjadriť dojatie, ktoré som cítil, keď som si mohol
uctiť miesta narodenia a života Ježiša Krista v Betleheme a
Nazarete, keď som slávil Eucharistiu vo Večeradle, na tom
istom mieste, kde bola ustanovená, keď som rozjímal o
tajomstve kríža na Golgote, kde nám Ježiš daroval
život. Na týchto miestach, trápených ešte aj
teraz toľkým nepokojom a aj nedávno postihnutých
násilím, mal som možnosť zakúsiť mimoriadne
prijatie nielen zo strany synov Cirkvi, ale aj od izraelských a
palestínskych spoločenstiev. Bol som hlboko dojatý, keď
som sa modlil pri múre nárekov a pri návšteve
mauzólea Yada Vashema. Bola to zmrazujúca spomienka na obete
nacistických vyhladzovacích táborov. Táto
púť bola momentom bratstva a pokoja, ktorý rád
pokladám za jeden z najkrajších darov Jubilea. Keď si
znovu pripomínam atmosféru, ktorú som v tých
dňoch prežíval, nemôžem nevyjadriť
vrúcne želanie skorého a spravodlivého riešenia
ešte stále otvorených problémov na týchto
posvätných miestach, ktoré sú židom,
kresťanom ako Ježišovým učeníkom, ale aj
moslimom rovnako drahé.
|