Tvár Syna

24. Táto božsko-ľudská identita dôrazne vychádza najavo z evanjelií, ktoré nám poskytujú sériu prvkov, vďaka ktorým môžeme preniknúť do tej hraničnej zóny tajomstva, ktorú reprezentuje vedomie, ktoré má Kristus o sebe samom. Cirkev nepochybuje, že evanjelisti, inšpirovaní Bohom, zo slov, ktoré povedal sám Ježiš, dôkladne zachytili vo svojej správe pravdu o jeho osobe i o vedomí, ktoré o sebe mal. Či o tom nesvedčí práve to, čo chce Lukáš povedať, keď zachytáva prvé slová sotva dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme? Už vtedy ukazuje, že si uvedomuje svoj jedinečný vzťah k Bohu, vzťah, ktorý je vlastný "synovi". Matke totiž, ktorá mu hovorí o bolesti, s ktorou ho ona i Jozef hľadali, Ježiš bez váhania odpovedá: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49). Neudivuje teda, že v dospelosti jeho reč vyjadruje rozhodne hĺbku jeho tajomstva, ako to často zdôrazňujú tak synoptické evanjeliá (porov. Mt 11,27; Lk 10,22), ako aj, a predovšetkým, evanjelista Ján. O vedomí, ktoré má Ježiš o sebe, nie je nijaká pochybnosť: "Otec je vo mne a ja v Otcovi" (Jn 10,38).
Ak je možné domnievať sa, že v postavení človeka, ktoré mu umožňovalo vzmáhať sa v múdrosti, veku a milosti (Lk 2,52), aj ľudské povedomie jeho tajomstva rástlo až k plnému výrazu jeho osláveného človečenstva, niet pochybnosti, že Ježiš si bol už vo svojej historickej existencii vedomý svojej totožnosti Božieho Syna. Zdôrazňuje to Ján, ktorý nakoniec tvrdí, že práve preto ho odmietli a odsúdili. Usilovali sa ho totiž zabiť lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu (Jn 5,18). V tom, čo sa udialo v Getsemanskej záhrade a na Golgote, Ježišovo ľudské povedomie bolo podrobené najtvrdšej skúške. Ale ani dráma utrpenia a smrti nemohla narušiť jeho pevnú istotu, že je Synom nebeského Otca.