Tvár
Vzkrieseného
28. Ako na Veľký
piatok, tak aj na Bielu sobotu sa Cirkev i naďalej ponára do
sústredeného rozjímania o tejto zakrvavenej tvári,
v ktorej sa skrýva život Boha a ponúka sa spása
sveta. Ale jej rozjímanie o Kristovej tvári sa nemôže
zastaviť pri obraze ukrižovaného Ježiša. On
je Vzkriesený! Keby to tak nebolo, bolo by márne naše
hlásanie a márna by bola aj naša viera (porov. 1Kor 15,14).
Zmŕtvychvstanie bolo Otcovou odpoveďou na jeho poslušnosť,
ako to pripomína List Hebrejom: On v dňoch svojho pozemského
života so silným výkrikom a so slzami prednášal
prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a
bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho,
čo vytrpel, naučil sa poslušnosti, a keď dosiahol
dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre
všetkých, ktorí ho poslúchajú (Hebr 5,7-9).
Cirkev teraz hľadí na vzkrieseného Krista. Robí to
podľa príkladu apoštola Petra, ktorý oplakal svoje
zaprenie, vrátil sa na svoju cestu a s pochopiteľným
chvením vyznal svoju lásku ku Kristovi: Ty vieš, že
ťa mám rád (Jn 21,15-17). Robí to aj tým,
že sa pripája k Pavlovi, ktorý stretol Vzkrieseného
na ceste do Damasku a bol ním akoby bleskom zasiahnutý: Pre
mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1,21).
Dvetisíc rokov po týchto udalostiach, Cirkev ich
prežíva, akoby sa boli stali dnes. Ona, Kristova nevesta,
vidí v jeho tvári svoj poklad a svoju radosť: "Dulcis
Iesu memoria, dans vera cordis gaudia": Aká sladká je
spomienka na Ježiša, prameň opravdivej radosti srdca...!
Posilnená týmto zážitkom, podujíma sa Cirkev
znovu na svoju cestu, aby svetu na začiatku tretieho
tisícročia zvestovala: On je ten istý včera i dnes a
naveky (Hebr 13,8).
|