Svätosť

30. A neváham v prvom rade povedať, že perspektíva, v ktorej sa má niesť celá pastoračná cesta, je perspektíva svätosti. Nebolo azda konečným zmyslom jubilejných odpustkov, ako osobitnej Kristovej milosti práve to, aby sa život každého pokrsteného mohol očistiť a hlboko obnoviť?
Želám si, aby sa mnohí z tých, čo sa zúčastnili na Jubileu, tešili z tejto milosti, ale aby si uvedomovali, že je to veľmi náročná milosť. Po ukončení Jubilea opäť začína obyčajná cesta, ale poukazovať na svätosť zostáva - viac ako inokedy - naliehavou úlohou pastorácie.
Preto treba znovu objaviť V. kapitolu dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, v celej jej programovej hodnote. Táto kapitola je venovaná "všeobecnému povolaniu k svätosti". Ak tejto tematike dávali konciloví Otcovia taký veľký význam, nebolo to preto, aby priznali ekleziológii určitý duchovný ráz, ale skôr preto, aby tým vynikla vnútorná dynamika, ktorá je jej vlastná. Znovuobjavenie Cirkvi ako "tajomstva", alebo ako "ľudu, zjednoteného jednotou Otca, Syna i Ducha Svätého",¹⁵ muselo viesť aj k znovuobjaveniu jej "svätosti", chápanej v základnom význame príslušnosti k tomu, ktorý je v pravom zmysle slova svätý, trikrát svätý (porov. Iz 6,3). Vyznávať Cirkev ako svätú znamená poukázať na jej tvár Kristovej nevesty, za ktorú sa Ježiš práve preto vydal na smrť, aby ju posvätil (porov. Ef 5,25-26). Tento dar tzv. "objektívnej" svätosti sa ponúka každému pokrstenému.
Ale dar sa stáva aj úlohou, ktorá má riadiť celú kresťanskú existenciu. To je Božia vôľa, vaše posvätenie (1Sol 4,3). Je to úloha, ktorá sa týka nie iba niektorých kresťanov: "Všetci v Krista veriaci, v každom stave alebo hodnosti, sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky".¹⁶