33. Nie je to azda "znamenie čias", že dnes vo svete, napriek ďalekosiahlym sekularizačným procesom, pozorujeme veľkú túžbu po spiritualite, ktorá sa prejavuje najmä obnovenou potrebou modlitby?
Aj iné náboženstvá, ktoré sú dnes veľmi rozšírené v krajinách so starou kresťanskou tradíciou, ponúkajú svoje vlastné odpovede na túto potrebu a robia to niekedy podmanivými metódami. My, čo sme dostali milosť veriť v Krista, ohlasovateľa Otca a Spasiteľa sveta, máme povinnosť ukazovať, k akým hĺbkam môže viesť vzťah k nemu.
Veľká mystická tradícia Cirkvi tak na Východe ako aj na Západe, môže o tom veľa povedať. Ukazuje, že modlitba, ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca. Tak sa oživuje skúsenosť s Kristovým prísľubom: "Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu sám seba" (Jn 14,21). Ide o cestu, úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania ("tmavú noc"). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako "manželský zväzok". Ako by sme tu mohli zabudnúť, medzi toľkými žiarivými svedectvami, na náuku svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily?
Áno, drahí bratia a sestry, naše kresťanské komunity sa musia stať autentickými "školami" modlitby, kde sa stretanie s Kristom prejavuje nielen prosbami o pomoc, ale aj vzdávaním vďaky, chvály a poklony, rozjímaním, počúvaním, vrelými citmi, až po "zamilovanosť" srdca. Má to byť teda intenzívna modlitba, ktorá však neoslobodzuje od záväznej úlohy angažovať sa v dejinách spásy: tým, že otvára srdce pre lásku k Bohu, otvára ho aj pre lásku k bratom a uschopňuje i nás budovať dejiny podľa Božieho plánu. ¹⁸