Nedeľná svätá omša

35. Najväčšia starostlivosť sa musí teda venovať liturgii, ktorá je "vyvrcholením činnosti Cirkvi a zároveň prameňom, z ktorého prúdi jej sila".¹⁹ V 20. storočí, najmä od Koncilu, kresťanské spoločenstvo v spôsobe slávenia sviatostí, najmä Eucharistie, vzrástlo. Treba v tomto smere pokračovať a klásť osobitný dôraz na nedeľnú svätú omšu i samotnú nedeľu, ktorá sa pokladá za zvláštny deň viery, deň vzkrieseného Pána a daru Ducha Svätého, za Veľkú noc týždňa. ²⁰ Už dvetisíc rokov je kresťanský letopočet poznačený spomienkou na ten prvý deň po sobote (Mk 16,2.9; Lk 24,1; Jn 20,1), v ktorom zmŕtvychvstalý Kristus priniesol apoštolom dar pokoja a Ducha Svätého (porov. Jn 20,19-23). Pravda o Kristovom vzkriesení je pôvodná udalosť, na ktorej spočíva kresťanská viera (porov. 1Kor 15,14). Je to udalosť, ktorá stojí v centre tajomstva času a je predobrazom posledného dňa, keď sa vráti oslávený Kristus. Nevieme, aké udalosti nám prinesie tisícročie, ktoré sa práve začína, ale vieme s istotou, že ostane pevne v rukách Krista, Kráľa kráľov a Pána pánov (porov. Zjv 19,16). Tým, že Cirkev slávi Veľkú noc nie iba raz v roku, ale každú nedeľu, bude i naďalej ukazovať každej generácii, "čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného určenia sveta".²¹