56. Ale dialóg sa nemôže zakladať na náboženskom indiferentizme. My kresťania máme povinnosť rozvíjať ho tak, že ponúkame svedectvo plné nádeje, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15). Nesmieme sa báť, že by mohlo byť urážkou pre totožnosť druhých to, čo je naopak radostným zvestovaním daru, ktorý je pre všetkých a ponúka sa všetkým s najväčšou úctou k slobode každého. Je to dar zjavenia Boha, ktorý je Láska a ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3,16). Všetko toto, ako to nedávno zdôraznilo Vyhlásenie Dominus Iesus, nemôže byť predmetom vyjednávania v dialógu, ako keby to bola pre nás jednoduchá domnienka. Zvestovanie tohto daru je milosť, ktorá nás napĺňa radosťou, a správa, ktorú sme povinní ohlasovať. Cirkev sa preto nemôže vyhýbať misionárskej činnosti medzi národmi, a prvoradou úlohou poslania k národom ostáva zvesť, že ľudia dosiahnu spásu v Kristovi, ktorý je "Cesta, Pravda a Život (Jn 14,6). Mezináboženský dialóg "nemôže jednoducho nahradiť ohlasovanie, ale ostáva na ohlasovanie zameraný".⁴⁰ Misionárska povinnosť nám ale neprekáža pristupovať k dialógu vnútorne pripravení počúvať. Vieme totiž, že pokiaľ ide o tajomstvo milosti, nesmierne bohaté na dimenzie a možné dôsledky na život a dejiny človeka, samotná Cirkev ho nikdy neprestane skúmať, počítajúc s pomocou Ducha Svätého, Ducha pravdy (porov. Jn 14,17), ktorý ju má práve priviesť k "plnosti pravdy" (porov. Jn 16,13).
Tento princíp je základom nielen pre nevyčerpateľné teologické prehlbovanie kresťanskej pravdy, ale aj pre kresťanský dialóg s filozofiami, kultúrami a náboženstvami. Duch Boží, ktorý "veje, kam chce (Jn 3,8), nezriedka vzbudí vo všeobecnej ľudskej skúsenosti, napriek jej mnohorakým protirečeniam, znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú samotným Kristovým učeníkom hlbšie pochopiť posolstvo, ktorého sú nositeľmi. Nebolo azda dielom tej skromnej a dôveryplnej otvorenosti, že sa Druhý vatikánsky koncil snažil čítať "znamenia čias"?⁴¹ Cirkev, aj keď uskutočňuje starostlivé a pozorné rozpoznávanie, aby pochopila "pravé znamenia prítomnosti alebo Božích úmyslov",⁴² uznáva nielen čo dala, ale aj "koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudského pokolenia".⁴³ Tento postoj otvorenosti a zároveň pozorného rozpoznávania Koncil zaujal aj vo vzťahu k iným náboženstvám. Je na nás, aby sme verne sledovali jeho náuku a líniu.