1. Na začiatku nového tisícročia, keď sa končí Veľké jubileum, v ktorom sme slávili dvetisíce výročie Ježišovho narodenia a pre Cirkev sa otvára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú v našom srdci slová, ktorými Ježiš jedného dňa, keď prestal zo Šimonovej loďky učiť zástupy, vyzval apoštola, aby šiel loviť ryby: "Zatiahni na hlbinu!" (Lk 5,4). Peter a prví spoločníci dôverovali Kristovmu slovu a spustili siete. Len čo to urobili, chytili veľké množstvo rýb (porov. Lk 5,6). "Duc in altum!" Toto slovo zaznieva dnes pre nás a pozýva nás, aby sme vďačne spomínali na minulosť, nadšene prežívali prítomnosť a s dôverou sa otvárali pre budúcnosť: Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! (Hebr 13,8).
Veľkú radosť prežívala v tomto roku Cirkev, ktorá sa v hlbokej kontemplácii zahľadela do tváre svojho Ženícha a Pána. Stala sa väčšmi ako inokedy putujúcim ľudom, ktorý vedie veľký Pastier oviec (Hebr 13,20). S mimoriadnym dynamizmom, ktorý strhol mnohých jej členov, Boží ľud tu v Ríme, ale aj v Jeruzaleme a vo všetkých jednotlivých miestnych cirkvách prešiel Svätou bránou, ktorou je Kristus. K nemu ako cieľu dejín a jedinému Spasiteľovi, Cirkev a Duch Svätý volali: Marana tha - Príď, Pane Ježišu! (porov. Zjv 22,17.20; 1Kor 16,22).
Je nemožné odhadnúť účinok milosti, ktorej boli v priebehu roka účastné ľudské svedomia. Ale je isté, že "rieka vody života", ktorá stále vyteká od Božieho a Baránkovho trónu" (porov. Zjv 22,1), blahodarne zavlažila Cirkev. Je to voda Ducha Svätého, ktorá uháša smäd a obnovuje (porov. Jn 4,14). Je to milosrdná láska Otca, ktorá sa nám v Kristovi ešte raz zjavila a darovala. Na konci tohto roka môžeme s novým plesaním opakovať dávny chválospev: "Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ž 118,1).