Púť do Svätej zeme

13. A ako nespomenúť moje osobné Jubileum na cestách vo Svätej zemi? Túžil som začať ho v chaldejskom meste Ur, aby som sa - takmer hmatateľne - vydal po stopách Abraháma, nášho otca vo viere (porov. Rim 4,11-16). Musel som sa však uspokojiť len s duchovnou zastávkou. Bola to podmanivá liturgia slova, slávená v Aule Pavla VI. Hneď po nej nasledovala opravdivá vlastná púť, ktorá sledovala trasu dejín spásy. Mal som potešenie zastaviť sa na vrchu Sinaj, v dejisku odovzdania Desatora a prvej Zmluvy. O mesiac neskôr som sa vybral na cestu znova. Putoval som na vrch Nebo a odtiaľ som sa vybral na tie isté miesta, na ktorých býval a ktoré posvätil Vykupiteľ. Je ťažké vyjadriť dojatie, ktoré som cítil, keď som si mohol uctiť miesta narodenia a života Ježiša Krista v Betleheme a Nazarete, keď som slávil Eucharistiu vo Večeradle, na tom istom mieste, kde bola ustanovená, keď som rozjímal o tajomstve kríža na Golgote, kde nám Ježiš daroval život. Na týchto miestach, trápených ešte aj teraz toľkým nepokojom a aj nedávno postihnutých násilím, mal som možnosť zakúsiť mimoriadne prijatie nielen zo strany synov Cirkvi, ale aj od izraelských a palestínskych spoločenstiev. Bol som hlboko dojatý, keď som sa modlil pri múre nárekov a pri návšteve mauzólea Yada Vashema. Bola to zmrazujúca spomienka na obete nacistických vyhladzovacích táborov. Táto púť bola momentom bratstva a pokoja, ktorý rád pokladám za jeden z najkrajších darov Jubilea. Keď si znovu pripomínam atmosféru, ktorú som v tých dňoch prežíval, nemôžem nevyjadriť vrúcne želanie skorého a spravodlivého riešenia ešte stále otvorených problémov na týchto posvätných miestach, ktoré sú židom, kresťanom ako Ježišovým učeníkom, ale aj moslimom rovnako drahé.