Bolestná tvár

25. Sústredené uvažovanie o Kristovej tvári nás teda privádza bližšie k najparadoxnejšiemu aspektu jeho tajomstva, ktoré sa vynára v poslednej hodine, hodine kríža. Je to tajomstvo tajomstiev, pred ktorým môže ľudská bytosť len v úcte padnúť na kolená.
Pred naším zrakom sa objavuje ťaživý výjav agónie v Olivovej záhrade. Ježiš, stiesnený predtuchou skúšky, ktorá ho čaká, je pred Bohom sám. Vzýva ho svojím obvyklým, nežným a dôverným spôsobom: "Abba, Otče". Prosí ho, aby vzal od neho, ak je to možné, kalich utrpenia (porov. Mk 14,36). Ale Otec, zdá sa, nechce počuť Synov hlas. Aby človeku znovu naklonil Otcovu tvár, musel si Ježiš nielen vziať tvár človeka, ale nasadiť aj "tvár" hriechu. Toho, ktorý nepoznal hriech, (Boh) za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou (2Kor 5,21). Nikdy nepreskúmame hlbokú priepasť tohto tajomstva. Všetka drsnosť tohto paradoxu sa vynára zo zdanlivo zúfalého Ježišovho bolestného zvolania na kríži: "Heloi, heloi, lema sabakthani?", čo v preklade znamená: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). Je možné predstaviť si väčšie muky, nepreniknuteľnejšiu tmu? V skutočnosti to úzkostlivé "prečo", adresované nebeskému Otcovi začiatočnými slovami 22. žalmu, i keď vyjadruje celý realizmus nevýslovnej bolesti, dostáva objasnenie zmyslom celej modlitby, v ktorej žalmista spája v dojímavom citovom prejave utrpenie i dôveru. Žalm totiž pokračuje: V teba dúfali naši otcovia, dúfali a vyslobodil si ich... Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol (Ž 22,5.12).