Tvár Vzkrieseného

28. Ako na Veľký piatok, tak aj na Bielu sobotu sa Cirkev i naďalej ponára do sústredeného rozjímania o tejto zakrvavenej tvári, v ktorej sa skrýva život Boha a ponúka sa spása sveta. Ale jej rozjímanie o Kristovej tvári sa nemôže zastaviť pri obraze ukrižovaného Ježiša. On je Vzkriesený! Keby to tak nebolo, bolo by márne naše hlásanie a márna by bola aj naša viera (porov. 1Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie bolo Otcovou odpoveďou na jeho poslušnosť, ako to pripomína List Hebrejom: On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti, a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú (Hebr 5,7-9).
Cirkev teraz hľadí na vzkrieseného Krista. Robí to podľa príkladu apoštola Petra, ktorý oplakal svoje zaprenie, vrátil sa na svoju cestu a s pochopiteľným chvením vyznal svoju lásku ku Kristovi: Ty vieš, že ťa mám rád (Jn 21,15-17). Robí to aj tým, že sa pripája k Pavlovi, ktorý stretol Vzkrieseného na ceste do Damasku a bol ním akoby bleskom zasiahnutý: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1,21).
Dvetisíc rokov po týchto udalostiach, Cirkev ich prežíva, akoby sa boli stali dnes. Ona, Kristova nevesta, vidí v jeho tvári svoj poklad a svoju radosť: "Dulcis Iesu memoria, dans vera cordis gaudia": Aká sladká je spomienka na Ježiša, prameň opravdivej radosti srdca...! Posilnená týmto zážitkom, podujíma sa Cirkev znovu na svoju cestu, aby svetu na začiatku tretieho tisícročia zvestovala: On je ten istý včera i dnes a naveky (Hebr 13,8).