DEKRÉT
AD  GENTES

o misijnej činnosti Cirkvi

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Cirkev, poslaná k národom, aby bola „všeobecnou sviatosťou spásy¹, vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa², usiluje sa zvestovať evanjelium všetkým ľuďom. Veď sami Apoštoli, na ktorých je Cirkev postavená, idúc v šľapajách Kristových, „hlásali slovo pravdy a zrodili cirkvi ³. Je povinnosťou ich nástupcov nepretržite pokračovať v tomto diele, „aby sa slovo Pánovo rýchlo šírilo a oslávilo (2Sol 3,1) a aby všade na svete zvestovalo a nastolilo kráľovstvo Božie.
A v terajšej situácii, v ktorej nastávajú nové podmienky pre ľudstvo, Cirkev - soľ zeme a svetlo sveta⁴ - je ešte naliehavejšie povolaná pracovať na spáse a obnove každého stvorenia, aby sa všetko obrodilo v Kristovi a ľudia v ňom utvorili jednu rodinu a jediný Boží ľud.
Preto tento svätý cirkevný snem, vzdávajúc Bohu vďaky za veľkolepé diela uskutočnené veľkodušným pričinením celej Cirkvi, želá si zároveň načrtnúť zásady misijnej činnosti a sústrediť sily všetkých veriacich, aby ľud Boží, uberajúc sa tesnou krížovou cestou, všade šíril kráľovstvo Krista Pána, ktorý svojím okom sleduje veky⁵, a aby pripravoval cesty jeho príchodu.

I.
VEDÚCE ZÁSADY

2. Putujúca Cirkev je svojou podstatou misionárska, keďže podľa rozhodnutia Boha Otca má svoj pôvod v poslaní Syna a zoslaní Ducha Svätého⁶.
Toto rozhodnutie vyviera z „prameňa lásky čiže z lásky Boha Otca, ktorý je Prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý: On i nás slobodne stvoril vo svojej preveľkej a milosrdnej láskavosti a okrem toho nás dobrotivo pozýva mať účasť na svojom živote a na svojej sláve. On štedro rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby sa stal napokon „všetkým vo všetkom (1Kor 15,28) Ten, ktorý všetko stvoril, a tak so svojou slávou zároveň zabezpečil aj našu blaženosť. Bohu sa však zapáčilo pozvať ľudí k účasti na svojom živote nie iba každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale utvoriť z nich ľud, v ktorom by sa zhromaždili vedno jeho roztratené dietky⁷.

3. Tento všeobecný Boží plán spásy ľudského pokolenia sa neuskutočňuje iba akoby tajne v ľudských srdciach, alebo podujatiami - čo aj náboženskými - ktorými ľudia hľadajú rozmanitým spôsobom Boha, aby ho dajako nahmatali a našli, lebo nie je ďaleko ani od jedného z nás (porov. Sk 17,27): tieto podujatia treba totiž osvecovať a upravovať, hoci podľa láskavých úmyslov Prozreteľnosti Božej ich možno zavše považovať za výchovnú cestu k pravému Bohu alebo za prípravu pre evanjelium⁸. Boh však, aby uzavrel mier čiže spoločenstvo s ľuďmi a ustanovil medzi nimi hriešnymi bratskú pospolitosť, rozhodol sa vstúpiť do ľudských dejín novým a definitívnym spôsobom, pošlúc svojho Syna v našom tele, aby skrze neho vytrhol ľudí z moci tmy a satanáša⁹ a zmieril v ňom svet so sebou¹⁰. Jeho teda, skrze ktorého stvoril aj svety¹¹, ustanovil za dediča všetkého, aby v ňom všetko zjednotil¹².
Lebo Ježiš Kristus bol poslaný na svet ako pravý Prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Keďže je Bohom, v jeho tele prebýva všetka plnosť božstva (Kol 2,9). Svojou ľudskou prirodzenosťou je novým Adamom. Plný milosti a pravdy (Jn 1,14), je ustanovený za hlavu obnoveného ľudstva. A tak Syn Boží prostredníctvom svojho skutočného vtelenia urobil ľudí účastnými Božskej prirodzenosti. Hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou my stali bohatými¹³. Syn človeka sa neprišiel dať vysluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých, t. j. za všetkých¹⁴. Svätí Otcovia stále hlásajú, že čo Kristus nevzal na seba, nie je uzdravené¹⁵. A on vzal na seba celú ľudskú prirodzenosť, akú máme my, bidni a úbohí, pravda, okrem hriechu¹⁶. Lebo Kristus, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet (Jn 10,36), vyhlásil o sebe samom: „Duch Pánov je nado mnou, preto ma pomazal, poslal ma hlásať blahozvesť chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, oznámiť zajatým oslobodenie a slepým udelenie zraku (Lk 4,18). A opäť: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo (Lk 19,10).
Čo však raz Pán hlásal, alebo čo sa v ňom uskutočnilo na spásu ľudského pokolenia, má sa ohlasovať a rozširovať až po kraj sveta¹⁷, počnúc od Jeruzalema¹⁸, takže v priebehu vekov má dosiahnuť svoje účinky u všetkých, čo sa raz vykonalo na spásu všetkých.

4. Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby pracoval na jeho spasiteľnom diele znútra a podnecoval šírenie sa Cirkvi. Isteže Duch Svätý účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený¹⁹. Ale na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky²⁰, Cirkev verejne vystúpila pred zástupy, kázaním sa začalo šíriť evanjelium medzi národmi a konečne Cirkev Novej zmluvy stala sa predobrazom jednoty národov v katolíckosti viery, lebo Cirkev hovorí všetkými jazykmi a v láske rozumie a osvojuje si reči, a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť²¹. „Skutky apoštolské sa totiž začali na Turíce, priam ako Kristus bol počatý vtedy, keď Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu. A Kristus dostal podnet k svojmu účinkovaniu, keď na neho pri modlitbe zostúpil ten istý Duch Svätý²². Sám Pán Ježiš, prv než by bol dobrovoľne položil svoj život za svet, usporiadal svoju apoštolskú činnosť a prisľúbil poslať Ducha Svätého takým spôsobom, aby obidvaja vždy a všade spoluúčinkovali pri uskutočňovaní diela spásy²³. Duch Svätý po všetky časy celú Cirkev „zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe a vystrojuje ju rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi ²⁴, oživuje ako duša²⁵ cirkevné ustanovizne a vlieva do sŕdc veriacich toho istého misijného ducha, ktorý viedol samého Krista. Dakedy priam navidomoči predchádza apoštolskú činnosť²⁶ a tak isto ju rozličným spôsobom neprestajne sprevádza a usmerňuje²⁷.

5. Pán Ježiš hneď odprvoti „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel. I ustanovil dvanástich, aby zostali s ním a aby ich poslal kázať (Mk 3,13) ²⁸. A tak Apoštoli sú zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. Potom keď Pán raz navždy svojou smrťou a svojím vzkriesením uskutočnil v sebe tajomstvá nášho spasenia a všeobecnej obnovy, dosiahol všetku moc na nebi a na zemi²⁹ a prv než by bol vzatý do neba³⁰, založil svoju Cirkev ako sviatosť spásy a rozposlal svojich Apoštolov do celého sveta, ako jeho samého poslal Otec³¹, a uložil im: „Choďte do celého sveta a kážte všetkému stvoreniu! Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený (Mk 16,15 a nasl.). Preto má Cirkev povinnosť šíriť vieru a spásu Kristovu, jednak pre výslovný príkaz, ktorý zdedil od Apoštolov biskupský stav, napomáhaný kňazmi, v jednote s nástupcom Petrovým a najvyšším Pastierom Cirkvi, jednak účinnosťou toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. „On totiž sčleňuje a spája celé telo kĺbmi ústrojenstva a dáva telu rásť, ako si to vyžaduje primeraná činnosť každého údu, aby sa zveľadilo v láske (Ef 4,16). Cirkev teda, poslušná príkazu Kristovmu a vedená milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere činne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života, kázaním, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, slobode a pokoju Kristovmu, a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na tajomstve Kristovom.
Keďže toto poslanie pokračuje a rozvíja v priebehu dejín poslanie samého Krista, poslaného hlásať evanjelium chudobným, Cirkev, podnecovaná Duchom Svätým, má sa uberať tou istou cestou, ktorou išiel sám Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, ktorú On víťazne prekonal svojím vzkriesením. Lebo takto, udržovaní nádejou, postupovali aj všetci apoštoli, ktorí mnohými súženiami a utrpeniami doplňovali, čo ešte chýbalo Kristovmu umučeniu pre dobro jeho Tela, t.j. Cirkvi³². A často krv kresťanov bola semenom³³.

6. Táto úloha, ktorú má plniť episkopát na čele s nástupcom Petrovým, sprevádzaný modlitbami a spoluprácou celej Cirkvi, je jedna a tá istá všade a za každých podmienok, hoci vzhľadom na okolnosti sa neuskutočňuje vždy tým istým spôsobom. A tak rozdiely, ktoré treba v tejto cirkevnej činnosti pripustiť, nevyplývajú zo samej vnútornej povahy jej poslania, ale z podmienok, v ktorých sa koná.
Tieto podmienky závisia však od Cirkvi, alebo aj od národov, skupín a ľudí, na ktorých je poslanie zamerané. Lebo Cirkev, hoci sama osebe plne disponuje všetkými prostriedkami spásy, neuplatňuje ich, ani ich nemôže uplatňovať všetky vždy a bezprostredne, ale jej činnosť, ktorou sa usiluje uskutočňovať plány Božie, má svoje začiatky a stupne, ba dakedy je nútená po sľubnom počiatočnom rozvoji žialiť zasa nad ústupom, alebo prinajmenej zostať v stave istej neúplnosti a nedostatočnosti. Čo sa týka ľudí, skupín a národov, pôsobí na ne a preniká k nim iba postupne, začleňujúc ich takto do katolíckej plnosti. Každému položeniu alebo stavu majú však zodpovedať primerané činy a vhodné prostriedky.
Osobitné podujatia, v rámci ktorých Cirkvou vyslaní hlásatelia evanjelia idú do celého sveta a venujú sa úlohe zvestovať evanjelium, ba zakladať Cirkev medzi národmi alebo skupinami, čo ešte neveria v Krista, sa napospol nazývajú „misiami a realizujú sa misijnou činnosťou. Spravidla sa konajú na určitých územiach, ktoré uznala Svätá stolica. Vlastným cieľom tejto misijnej činnosti je hlásať evanjelium a sadiť Cirkev v národoch a skupinách, v ktorých ešte nezapustila korene³⁴. Takto sa majú zo semena slova Božieho po celom svete vzmáhať miestne domorodé cirkvi zodpovedne ustanovené, sebestačné a vyspelé, disponujúce svojou vlastnou hierarchiou spätou s veriacim ľudom a dostatočne vystrojené primeranými prostriedkami, aby mohli žiť plným kresťanským životom a prispievať svojím podielom k dobru celej Cirkvi. Hlavným prostriedkom tejto sejby je hlásanie evanjelia Ježiša Krista. Lebo Pán vyslal svojich učeníkov do celého sveta, aby zvestovali evanjelium a slovom Božím preporodených ľudí krstom privteľovali k Cirkvi³⁵, ktorá ako Telo vteleného Slova sa udržuje a živí slovom Božím a eucharistickým chlebom³⁶.
Pri tejto misijnej činnosti Cirkvi sa vyskytujú rozličné situácie, ktoré sa zavše prelínajú: najprv sú to počiatky čiže štádium výstavby, potom štádium novosti čiže mladosti. Ale aj keď sa toto štádium skončí, misijná činnosť Cirkvi neprestáva, ale miestne cirkvi, ktoré sú už založené, majú povinnosť v nej pokračovať a hlásať evanjelium tým, čo ešte stoja mimo nich.
Okrem toho skupiny, medzi ktorými Cirkev pôsobí, sa nezriedka z rozličných príčin od základov zmenia, takže môže vzniknúť celkom nová situácia. V tom prípade musí Cirkev skúmať, či táto situácia nevyžaduje odznova misijnú činnosť. Ďalej sa niekedy môžu vyskytnúť okolnosti, že predbežne nemožno priamo a bezprostredne hlásať blahozvesť evanjelia. Vtedy zas misionári môžu, ba musia trpezlivo, rozvážne, ale aj s veľkou dôverou podávať aspoň svedectvo Kristovej lásky a dobročinnosti, a tak pripravovať cestu Pánovi a určitým spôsobom ho sprítomniť.
Je teda očividné, že misijná činnosť vyplýva z hĺbok samej podstaty Cirkvi, veď šíri jej spasiteľnú vieru, prehlbuje katolícku jednotu, rozširujúc ju, udržuje sa jej apoštolskosťou, uplatňuje kolegiálny zmysel jej hierarchie a dokazuje, šíri a napomáha jej svätosť. Misijná činnosť medzi národmi sa teda líši od pastorálnej činnosti, ktorá sa má konať medzi veriacimi, ako aj od podujatí, na ktoré sa treba podobrať v záujme obnovy kresťanskej jednoty. Avšak obidve tieto činnosti veľmi úzko súvisia s misijným úsilím Cirkvi³⁷. Veď nejednota kresťanov je na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu³⁸ a mnohým zamedzuje prístup k viere. Tak teda potrebnosť misií nabáda všetkých pokrstených, aby sa zhromaždili v jednom stáde a takým spôsobom mohli jednomyseľne vydávať pred národmi svedectvo o Kristovi, svojom Pánovi. A i keď ešte nie sú schopní podávať svedectvo plnej jednoty vo viere, nech ich vedie aspoň vzájomná úcta a láska.

7. Opodstatnenie tejto misijnej činnosti sa odvodzuje z vôle Božej. Lebo Boh „chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k poznaniu pravdy. Jeden je totiž Boh, jeden aj Sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý dal seba ako výkupnú žertvu za všetkých (1Tim 2,4-5); „a v nikom inom niet spásy (Sk 4,12). Preto treba, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, keď ho spoznali z kazateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho Telom. Veď sám Kristus „výslovne prízvukoval nutnosť viery a krstu³⁹ a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie) ⁴⁰. I keď teda Boh môže priviesť ľudí, čo bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné ľúbiť sa Bohu⁴¹, cestami jedine jemu známymi, predsa Cirkev má povinnosť⁴² a zároveň aj sväté právo hlásať evanjelium, a preto misijná činnosť si podržiava dnes ako vždy svoju plnú silu a nevyhnutnosť.
Misijnou činnosťou tajomné Telo Kristovo neprestajne sústreďuje a usmerňuje sily k vlastnému vzrastu⁴³. K tejto činnosti pobáda údov Cirkvi láska, ktorou milujú Boha a spôsobuje v nich túžbu podieľať sa so všetkými ľuďmi na duchovných dobrách tak terajšieho, ako aj budúceho života.
Konečne touto misijnou činnosťou sa zvrchovane zvelebuje Boh, keď ľudia vedome a v plnej miere prijímajú jeho spasiteľné dielo, ktoré uskutočnil v Kristovi. A tak sa ňou plní plán Boží, ktorému sa poslušne a s láskou venoval Kristus na slávu Otca, ktorý ho poslal⁴⁴, aby celé ľudské pokolenie tvorilo len jeden ľud Boží, stmelilo sa v jeden chrám Ducha Svätého. Keďže toto napomáha bratskú svornosť, istotne to zodpovedá najvnútornejším túžbam všetkých ľudí. Takto sa konečne naozaj uskutoční úmysel Stvoriteľa, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu, keď všetci, čo sú účastní na ľudskej prirodzenosti, preporodení v Kristu Duchom Svätým, vospolok upriamení na slávu Božiu, budú môcť povedať: „Otče náš ⁴⁵.

8. Misijná činnosť je veľmi úzko spätá aj so samou ľudskou prirodzenosťou a jej snahami. Lebo Cirkev, tým že zjavuje Krista, vyjavuje ľuďom číru pravdu o ich položení a o ich plnom povolaní, keďže Kristus je základom a vzorom toho obnoveného ľudstva, preniknutého bratskou láskou, úprimnosťou a pokojamilovným duchom, po ktorom všetci túžia. Kristus a Cirkev, ktorá o ňom vydáva svedectvo hlásaním evanjelia, prekonávajú každý rasový a národný partikularizmus, a preto ich nikto nikde nemôže pokladať za cudzích⁴⁶. Kristus sám je pravda a cesta, ktorú hlásanie evanjelia odhaľuje všetkým, dávajúc zaznievať v ich ušiach slová samého Krista: „Kajajte sa a verte evanjeliu (Mk 1,15). Keďže však, kto neverí, je už odsúdený⁴⁷, slová Kristove sú slová súdu a zároveň milosti, smrti a života. K novosti života môžeme totiž dôjsť jedine tak, že dáme odumrieť tomu, čo je staré. To sa vzťahuje v prvom rade na osoby, ale platí to aj o rozličných hodnotách tohto sveta, ktoré nesú na sebe pečať ľudského hriechu a zároveň Božieho požehnania: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej (Rim 3,23). Nik sa nevládze oslobodiť od hriechu sám od seba a svojimi vlastnými silami ani prekonať seba samého. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo svojich slabostí, zo svojej osihotenosti, zo svojho otroctva⁴⁸. Hej, všetci potrebujú Krista ako vzor, majstra, osloboditeľa, spasiteľa a kriesiteľa. Evanjelium bolo v ľudských dejinách naozaj kvasom slobody a pokroku - a to aj z časného hľadiska - a neprestajne sa javí ako kvas bratstva, jednoty a pokoja. Teda nie bez príčiny veriaci slávia Krista ako „očakávanie národov a ich Spasiteľa ⁴⁹.

9. A tak čas misijnej činnosti je medzi prvým a druhým príchodom Pánovým, keď sa Cirkev sťa žatva zhromaždí zo štyroch strán do nebeského kráľovstva⁵⁰. Lebo pred príchodom Pánovým sa najprv musí ohlasovať evanjelium všetkým národom⁵¹.
Misijná činnosť nie je nič iného a nič menšieho ako prejavenie - čiže epifánia - zámeru Božieho a jeho uskutočňovanie vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií zjavne realizuje históriu spasenia. Hlásaním slova (Božieho) a vysluhovaním sviatostí - ktorých stredobodom a vyvrcholením je najsvätejšia Eucharistia - misijná činnosť sprítomňuje Krista, pôvodcu spásy. Všetko pravdivé a nadprirodzené, čo sa už nachádza akoby skrytou prítomnosťou Božou medzi pohanmi, táto činnosť oslobodzuje od skazonosných vplyvov a prinavracia svojmu Pôvodcovi - Kristovi, ktorý zvrhuje vládu diabla a zamedzuje mnohotvárnu zlobu bezbožnosti. Preto čokoľvek dobrého sa nachádza v ľudských srdciach a mysliach alebo vo vlastných národných obyčajach a kultúrach, nielenže sa nestráca, ale sa skôr ozdravuje, povznáša a dozrieva na slávu Božiu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka⁵². A tak misijná činnosť smeruje k eschatologickej plnosti⁵³, lebo ňou sa do miery a do chvíle, ktorú určil Otec svojou vlastnou mocou⁵⁴, rozrastá ľud Boží, na ktorý sa vzťahuje prorocká výpoveď: „Rozšír priestor stanu svojho, roztiahni si celtovinu príbytkov a nezužuj! (Iz 54,2) ⁵⁵. Ňou sa vzmáha tajomné Telo k miere plného vzrastu Kristovho⁵⁶ a rastie i buduje sa duchovný chrám, kde sa Bohu klaňajú v duchu a pravde⁵⁷, na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (Ef 2,20).

II.
VLASTNÁ MISIJNÁ ČINNOSŤ

10. Cirkev, ktorú poslal Kristus prejavovať a prinášať lásku Božiu všetkým ľuďom a národom, si je vedomá, že na ňu čaká ešte obrovská misijná práca. Veď dve miliardy ľudí, ktorých počet zo dňa na deň vzrastá, stmelených ustálenými kultúrnymi zväzkami, starobylými náboženskými tradíciami a trvácimi spoločenskými vzťahmi do veľkých a vyhranených celkov, ešte nepočuli, alebo sotvaže počuli blahozvesť evanjelia. Z nich niektorí sú stúpencami jedného z veľkých náboženstiev, iní zas nemajú ani len pojmu o Bohu a podaktorí výslovne popierajú jeho jestvovanie, ba niekedy sa stavajú proti nemu. Cirkev, aby mohla všetkým priniesť tajomstvo spásy a život od Boha, musí sa včleniť do všetkých týchto prostredí tým istým spôsobom, ako sa sám Kristus svojím vtelením viazal na určité spoločenské a kultúrne podmienky ľudí, uprostred ktorých žil.

Prvý článok: Kresťanské svedectvo
11. Cirkev má byť prítomná v týchto ľudských prostrediach vďaka svojim dietkam, ktoré tam žijú, alebo sa ta vysielajú. Veď všetci kresťania, kdekoľvek žijú, sú povinní prejavovať príkladom života a svedectvom nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich utvrdil pri birmovke, aby tak ostatní, vidiac ich dobré skutky, zvelebovali Otca⁵⁸ a dôkladnejšie pochopili pravý zmysel ľudského života a všeobecnú spolupatričnosť ľudskej pospolitosti.
Aby však mohli s úžitkom vydávať toto svedectvo o Kristovi, nech ich spája s týmito ľuďmi úcta a láska, nech sa cítia začlenení do ľudského prostredia, uprostred ktorého žijú, a nech rozmanitými stykmi a podujatiami ľudského nažívania majú účasť na kultúrnom a spoločenskom živote. Nech sa oboznámia s ich národnými a náboženskými tradíciami, s radosťou a úctou objavujúc semená Slova, ktoré sa v nich skrývajú. Nech však zároveň venujú pozornosť prenikavým premenám, ktoré sa dejú uprostred národov a nech pracujú na tom, aby sa ľudia našej doby, priveľmi zaujatí modernou vedou a technikou, neodcudzili Božím veciam, ba naopak, aby sa v nich prebudila živšia túžba po Bohom zjavenej pravde a láske. Ako sám Kristus skúmal srdcia ľudí a viedol ich naozaj ľudským dialógom k svetlu Božiemu, tak aj jeho učeníci, naskrz preniknutí Duchom Kristovým, majú poznať ľudí, medzi ktorými žijú, a byť s nimi v styku, aby sa aj oni v úprimnom a trpezlivom dialógu naučili, aké bohatstvá udelil Boh vo svojej štedrosti národom. Pravda, zároveň nech sa usilujú osvietiť tieto bohatstvá svetlom evanjelia, oslobodiť ich a priviesť pod moc Boha Spasiteľa.

12. Prítomnosť kresťanov v ľudských prostrediach má oživovať láska, ktorou nás miluje Boh: On chce, aby sme sa tou istou láskou aj my navzájom milovali⁵⁹. Kresťanská láska sa rozprestiera naozaj na všetkých bez rozdielu rasy, spoločenského postavenia alebo náboženstva, nečakajúc nijakej odmeny ani vďaky. Ako nás Boh miluje nezištnou láskou, tak aj veriaci majú sa vo svojej láske venovať samému človeku, milujúc ho tým istým srdcom, akým Boh hľadá človeka. Teda ako Kristus chodil po všetkých mestách a dedinkách a uzdravoval všetky choroby a neduhy na dôkaz príchodu kráľovstva Božieho⁶⁰, tak aj Cirkev je prostredníctvom svojich synov a dcér v spojení so všetkými ľuďmi každého postavenia, najmä však s chudobnými a trpiacimi, a ochotne sa im venuje⁶¹. Hej, aj ona má účasť na ich radostiach a žalostiach, pozná ich životné túžby a tajomstvá a súcíti s nimi v smrteľných úzkostiach. Tým, čo hľadajú mier, túži odpovedať v bratskom dialógu, prinášajúc im pokoj a svetlo evanjelia.
Kresťania sa majú pričiniť v spolupráci so všetkými ostatnými o správne usporiadanie hospodársko-sociálnych záležitostí. S osobitnou starostlivosťou nech sa venujú výchove detí a mládeže v školách každého druhu, ktoré treba považovať nielen za znamenitý prostriedok kresťanskej výchovy a kresťanského vzdelávania mládeže, ale aj za veľmi vzácnu službu ľuďom, zvlášť však rozvojovým národom, na povznesenie ľudskej dôstojnosti a prípravu ľudskejších pomerov. Nech majú okrem toho účasť na snahách národov, ktoré bojujú proti hladu, nevedomosti a chorobám, a tak sa usilujú utvoriť lepšie životné podmienky a upevniť pokoj na svete. V tejto činnosti nech je veriacim vítaná rozumná družná spolupráca s podujatiami, ktoré organizujú súkromné i verejné ustanovizne, vlády, medzinárodné organizácie, rozličné kresťanské spoločenstvá, ako aj nekresťanské náboženstvá.
Avšak Cirkev sa v nijakom prípade nechce miešať do vedenia pozemského spoločenstva. Nerobí si nijaké iné nároky, len aby svojou láskou a vernou službou mohla byť s pomocou Božou osožná ľuďom⁶².
Kristovi učeníci, tesne spojení s ľuďmi vo svojom živote a činnosti, úfajú im vydávať pravé svedectvo o Kristovi a pracovať na ich spasení aj tam, kde nemôžu v plnej miere ohlasovať Krista. Lebo oni nehľadajú len čisto materiálny pokrok a úžitok ľudí, ale sa usilujú zveľadiť ich dôstojnosť a bratskú jednotu tým, že učia náboženským a mravným pravdám, ktoré Kristus osvietil svojím svetlom, a tak postupne sprítomňujú dokonalejšiu cestu k Bohu. Takým spôsobom pomáhajú ľuďom dosiahnuť spasenie láskou k Bohu a blížnemu a uvádzajú ich do svetla tajomstva Kristovho, v ktorom sa zjavil nový človek, stvorený podľa Boha⁶³: a v ňom sa zjavuje láska Božia.

Druhý článok: Hlásanie evanjelia a zhromažďovanie Božieho ľudu
13. Kdekoľvek Boh otvára dvere slovu, aby sa mohlo hlásať tajomstvo Kristovo⁶⁴, treba zvestovať⁶⁵ s dôverou a neohrozenosťou⁶⁶ všetkým ľuďom⁶⁷ Boha živého a Toho, ktorého poslal na spásu všetkých, Ježiša Krista⁶⁸, aby nekresťania, keď im Duch Svätý otvorí srdcia⁶⁹, uverili a slobodne sa obrátili k Pánovi, stanúc sa jeho úprimnými prívržencami. A On, keďže je „cesta, pravda a život (Jn 14,6), splní všetky ich duchovné očakávania, ba ich v nekonečnej miere prekonáva.
Toto obrátenie treba bezpochyby chápať ako počiatočné, ale predsa postačujúce, aby si človek uvedomil, že vytrhnutý z hriechu uvádza sa do tajomstva lásky Božej. Boh ho totiž povoláva nadviazať so sebou v Kristovi osobný styk. Lebo pôsobením milosti Božej novoobrátený nastupuje duchovnú cestu, na ktorej je už vierou spojený s tajomstvom smrti a vzkriesenia a prechádza od starého človeka k novému, dokonalému Kristovi⁷⁰. Tento prechod má sprevádzať postupná zmena zmýšľania a mravov, ktorá sa musí prejavovať i so svojimi spoločenskými dôsledkami a pozvoľna vyvíjať v čase katechumenátu. Keďže Pán, v ktorého veríme, je znamením, ktorému sa odporuje⁷¹, konvertita nezriedka okusuje roztržky a rozluky, ale aj radosti, ktoré Boh udeľuje v prekypujúcej miere⁷².
Cirkev prísne zakazuje donucovať dakoho k viere, alebo ho k nej privádzať a prilákať neprístojným spôsobom a priam tak sa dôrazne domáha práva, aby sa nik neodstrašoval od viery skrivodlivým šikanovaním⁷³.
Podľa pradávnej obyčaje Cirkvi, treba preskúmať pohnútky obrátenia a keď treba, očistiť ich.

14. Tí, čo prostredníctvom Cirkvi prijali od Boha vieru v Krista⁷⁴, nech sa liturgickými obradmi prijmú do katechumenátu. Katechumenát nie je iba čírym výkladom právd viery a prikázaní, ale školou a dostatočne trvajúcim noviciátom celého kresťanského života, kde učeníci prichádzajú do styku s Kristom, svojím Majstrom. Nech sa teda katechumeni vhodným spôsobom zasväcujú do tajomstva spásy a praktiky evanjeliových mravov. A posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne⁷⁵, nech sa uvedú do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.
Potom sviatosťami kresťanského zasvätenia vyslobodení z moci tmy⁷⁶, mŕtvy, pochovaní a vzkriesení spolu s Kristom⁷⁷, prijímajú Ducha⁷⁸ osvojenia dietok a slávia so všetkým ľudom Božím pamiatku smrti a vzkriesenia Pána.
Je želateľné, aby sa veľkopôstna a veľkonočná liturgia upravila takým spôsobom, aby mohla pripraviť srdcia katechumenov na slávenie sviatkov veľkonočného tajomstva, v čase ktorých sa krstom preporodzujú v Kristovi.
Toto kresťanské zasväcovanie počas katechumenátu nemá byť dielom samých katechistov alebo kňazov, ale celej veriacej pospolitosti, zvlášť však krstných rodičov, aby katechumeni hneď od začiatku pociťovali svoju príslušnosť k ľudu Božiemu. A keďže život Cirkvi má byť apoštolský, nech sa aj katechumeni priúčajú činne spolupracovať na zvestovaní evanjelia a výstavbe Cirkvi príkladom svojho života a vyznávaním viery.
Napokon nech sa v novom (cirkevnom) Zákonníku jasnejšie ustáli právne postavenie katechumenov. Lebo oni sú už začlenení do Cirkvi⁷⁹, už patria do rodiny Kristovej⁸⁰ a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky.

Tretí článok: Utváranie kresťanskej pospolitosti
15. Duch Svätý semenom Slova a hlásaním evanjelia povoláva všetkých ľudí ku Kristovi a vzbudzuje v srdciach poslušnosť viere. A keď v lone krstného žriedla zrodil veriacich v Krista pre nový život, zhromažďuje ich v jediný ľud Boží, ktorý je „vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, jeho vlastným ľudom (1Pt 2,9) ⁸¹.
Preto nech misionári, spolupracovníci Boží⁸², vzbudzujú také pospolitosti veriacich, čo žijú dôstojne podľa povolania, ktorého sa im dostalo⁸³, a plnia kňazské, prorocké a kráľovské poslanie, ktorým ich poveril Boh. Takým spôsobom kresťanská pospolitosť sa stáva znamením prítomnosti Božej vo svete. V eucharistickej obete prechádza totiž neprestajne spolu s Kristom k Otcovi⁸⁴; starostlivo živená slovom Božím⁸⁵ vydáva svedectvo o Kristovi⁸⁶ a napokon žije v láske a prekypuje apoštolskou horlivosťou⁸⁷.
Kresťanská pospolitosť sa má hneď odprvoti utvárať takým spôsobom, aby sa podľa možnosti ona sama mohla starať o svoje vlastné potreby.
Táto pospolitosť veriacich nech zapustí hlboké korene v ľude, čerpajúc z kultúrneho bohatstva vlastného národa. Nech v nej prekvitajú rodiny preniknuté duchom evanjelia⁸⁸ a nech sú im na pomoci primerané školy. Nech sa organizujú aj združenia a skupiny, pomocou ktorých laický apoštolát bude môcť preniknúť duchom evanjelia celú spoločnosť. Konečne nech žiari láska medzi katolíkmi rozličných obradov⁸⁹.
Nech sa napomáha medzi neofytmi aj ekumenický duch. Nech si teda utvoria správnu mienku, že bratia, ktorí veria v Krista, sú Kristovými učeníkmi a preporodení krstom majú účasť na mnohých dobrách ľudu Božieho. Pokiaľ to dovoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu, ako aj nezmyselnej žiarlivosti, aby tak katolíci družne spolupracovali s oddelenými bratmi podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme, nakoľko je to možné, spoločným vyznávaním viery v Boha a Ježiša Krista pred tvárou národov a taktiež súčinnosťou v oblasti sociálnej a technickej, ako aj na poli kultúrnom a náboženskom. Nech spolupracujú najmä kvôli Kristovi, svojmu spoločnému Pánovi, nech ich spája jeho Meno! A táto spolupráca sa má nadpriadať nielen medzi súkromnými osobami, ale aj, podľa dobrozdania miestneho ordinára, medzi cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami a ich dielami.
Kresťania zhromaždení v Cirkvi zo všetkých národov, „nelíšia sa od ostatných ľudí ani životosprávou ani rečou ani politickými ustanovizňami ⁹⁰, a preto majú žiť Bohu a Kristovi podľa početných obyčají svojho národa. Ako dobrí občania pestujú pravú rodolásku, ale pritom nech sa načisto varujú rasovej nenávisti a prehnaného nacionalizmu a nech šíria všeobecnú lásku k ľuďom.
Pri uskutočňovaní tohto všetkého veľký význam majú a osobitnú pozornosť si zasluhujú laici, t.j. veriaci krstom privtelení ku Kristovi, ktorí žijú vo svete. Ich vlastným poslaním je, aby preniknutí Duchom Kristovým pôsobili znútra ako kvas na časné záležitosti a ich usporadúvali tak, žeby sa vždy diali podľa Krista⁹¹.
Pravda, nestačí, aby kresťanský ľud bol v nejakom národe prítomný a organizovaný, ani nestačí, aby konal len apoštolát dobrého príkladu. Ustanovený je tam nato, jestvuje tam za tým cieľom, aby svojim spoluobčanom nekresťanom zvestoval Krista slovom a skutkom a pomáhal im plne prijať Krista.
Aby Cirkev zapustila korene a vzmáhala sa kresťanská pospolitosť, sú isteže potrebné aj rozličné služby, ktoré vznikajú z podnetu Božieho v kruhu samých veriacich a ktoré majú všetci veľmi starostlivo napomáhať a mať v úcte. Medzi ne patrí poslanie kňazov, diakonov a katechistov i Katolícka akcia. Priam tak rehoľníci a rehoľnice konajú jednak modlitbou a jednak aktívnym pôsobením nevyhnutne potrebnú službu, aby sa kráľovstvo Kristovo ujalo a upevnilo v dušiach a ďalej sa aj rozširovalo.

16. Cirkev vzdáva s veľkou radosťou vďaky za neoceniteľný dar kňazského povolania, ktoré Boh udelil toľkým mladíkom v národoch nedávno získanými pre Krista. Cirkev totiž zapúšťa pevnejšie korene v každom ľudskom prostredí, keď jednotlivé pospolitosti veriacich majú zo svojich vlastných radov služobníkov spásy biskupského, kňazského a diakonského svätenia, ktorí stoja v službách svojich bratov, takže novozaložené (miestne) cirkvi nadobúdajú pomaly diecéznu štruktúru so svojím vlastným duchovenstvom.
Čo tento koncil stanovil o kňazskom povolaní a kňazskej výchove, nech sa svedomite zachováva, už keď sa cirkev zriaďuje a priam tak v novozaložených (miestnych) cirkvách. Treba čo najväčšmi dbať na to, čo sa predpisuje o duchovnej výchove a o jej úzkom spojení s vedeckým a pastorálnym vzdelávaním, o živote podľa vzoru evanjelia bez ohľadu na osobné alebo rodinné záujmy, ako i o pestovaní hlbokého zmyslu pre tajomstvo Cirkvi. Tak sa znamenite naučia úplne sa venovať službe Tela Kristovho, a dielu evanjelia, byť vernými a oddanými spolupracovníkmi svojho biskupa a družne pomáhať ostatným spolubratom⁹².
Aby sa dosiahol tento všeobecný cieľ, celá výchova seminaristov sa má uskutočňovať vo svetle tajomstva spásy, ako ho podáva sväté Písmo. Toto tajomstvo Kristovo a tajomstvo nášho spasenia majú objaviť a prežívať sprítomnené v liturgii⁹³.
Tieto spoločné požiadavky kňazskej, a to aj pastorálnej a praktickej (výchovy), treba dať podľa ustanovení koncilu⁹⁴ do súladu so snahou ísť v ústrety osobitnému spôsobu zmýšľania a konania vlastného národa. Seminaristi si teda majú nadobudnúť rozhľadenosť a vycibrenosť úsudku, aby dobre poznali a boli schopní hodnotiť kultúru svojho národa. Pri filozofických a teologických štúdiách nech si uvedomia, v akom vzťahu sú tradície a náboženstvo zdedené po otcoch s kresťanstvom⁹⁵. Kňazská výchova musí si taktiež všímať miestne pastorálne potreby. Seminaristi majú študovať dejiny, ciele a spôsob misijnej činnosti Cirkvi i osobitné spoločenské, hospodárske a kultúrne podmienky vlastného ľudu. Majú sa vychovávať v ekumenickom duchu a náležite sa pripravovať na bratský dialóg s nekresťanmi⁹⁶. Toto všetko si vyžaduje, aby sa kňazské štúdiá podľa možnosti konali v úzkom styku s vlastným národným prostredím každého⁹⁷. Konečne nech sa venuje pozornosť aj príprave na usporiadanú cirkevnú administratívu, ba aj hospodárenie.
Okrem toho nech sa vyberú schopní kňazi, ktorí by si po určitej pastorálnej praxi zdokonalili vysokoškolské štúdiá na univerzitách, a to aj v zahraničí, predovšetkým v Ríme, i na iných vedeckých inštitútoch, aby tak novozaložené (miestne) cirkvi mali naporúdzi medzi domácim duchovenstvom primerane vzdelaných a skúsených kňazov, ktorí by mohli prevziať aj náročnejšie cirkevné funkcie.
Tam, kde to biskupské konferencie uznajú za dobré, nech sa obnoví diakonát ako trvalý životný stav, podľa ustanovení konštitúcie o Cirkvi⁹⁸. Je totiž užitočné, keď muži, čo zastávajú ozajstnú diakonskú funkciu tým, že ako katechisti hlásajú slovo Božie, alebo v mene farára a biskupa spravujú odľahlé kresťanské pospolitosti, alebo dobročinne pôsobia v sociálnych a charitatívnych ustanovizniach, sa posilnia a tesnejšie pripoja k oltáru vkladaním rúk, súhlasne s apoštolským podaním, aby pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie vykonávali svoju službu.

17. Sú hodny chvály aj zástupy tých, čo sa tak výborne zaslúžili o misie medzi pohanmi, t.j. zástupy katechistov, mužov i žien, čo preniknutí apoštolským duchom poskytujú za cenu veľkých námah jedinečnú a nevyhnutne potrebnú pomoc pri šírení viery a Cirkvi.
V našich časoch, keď nie je dosť duchovných, aby hlásali evanjelium toľkým zástupom a vyvíjali dušpastiersku činnosť, služba katechistov je zvrchovane dôležitá. Preto ich príprava sa má uskutočňovať a prispôsobovať kultúrnemu pokroku takým spôsobom, aby ako súci spolupracovníci kňazstva mohli čím lepšie plniť svoje poslanie, ktoré sa vzhľadom na nové a zvýšené povinnosti stáva stále náročnejším.
Nech teda rastie počet diecéznych a oblastných škôl, v ktorých by sa budúci katechisti vzdelávali v katolíckej náuke, najmä v biblickom a liturgickom odbore, ako aj v katechetickej metóde a pastorálnej praxi a vychovávali sa v kresťanskej mravnosti⁹⁹, vytrvalo sa snažiac nábožne a sväto žiť. Okrem toho treba usporadúvať pravidelné zjazdy alebo kurzy, na ktorých by sa katechisti obnovili v odboroch a metódach užitočných pre svoje účinkovanie a sa udržovali i upevňovali v duchovnom živote. Ďalej tým, čo sa celkom venujú tejto práci, treba zaistiť spravodlivou odmenou slušnú životnú úroveň a sociálne zabezpečenie¹⁰⁰.
Je želateľné, aby na výchovu a udržiavanie katechistov primerane prispievala osobitnými podporami aj Posvätná kongregácia šírenia viery. Ak sa to uzná za potrebné a vhodné, nech sa založí Dielo pre katechistov.
Nech (miestne) cirkvi s uznaním kvitujú aj veľkodušnú prácu výpomocných katechistov, ktorí sa im ukážu potrební. Výpomocní katechisti sa predmodlievajú vo svojich pospolitostiach a vyučujú náboženstvo. Treba sa náležite starať o ich vzdelanie a duchovnú výchovu. Okrem toho je želateľné, aby tam, kde sa to uzná za vhodné, patrične pripravení katechisti dostali cirkevné poverenie („missio canonica ) pri verejnom liturgickom úkone, aby tak ich služba viere mala v ľude väčšiu autoritu.

18. Hneď od počiatočného štádia treba v Cirkvi starostlivo rozvíjať rehoľný život. Veď on nielenže predstavuje vzácnu a nevyhnutne potrebnú pomoc pre misijnú činnosť, ale aj dôvernejším zasvätením sa Bohu v Cirkvi je skvelým prejavom a znamením najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania¹⁰¹.
Rehoľné inštitúty spolupracujúce pri zakladaní Cirkvi, hlboko preniknuté mystickými hodnotami, ktorými sa vyznačujú náboženské tradície Cirkvi, majú sa ich usilovať zvýrazniť a podávať v zhode s vlohami a svojrázom každého národa. Nech pozorne skúmajú, ako by bolo možné prevziať do kresťanského náboženského života asketické a kontemplatívne tradície, ktorých zárodky Boh zavše vložil do starobylých civilizácii ešte pred zvestovaním evanjelia.
V novozaložených (miestnych) cirkvách treba rozvíjať rozličné formy rehoľného života, aby dávali najavo rozmanité aspekty Kristovho poslania a života Cirkvi, aby sa venovali rôznym druhom dušpastierskej činnosti a náležite pripravili na ňu svojich členov. Ale biskupi nech na konferenciách dbajú o to, aby sa na škodu rehoľného a apoštolského života nemnožili kongregácie, čo majú ten istý apoštolský cieľ.
Osobitnú zmienku si zasluhujú rozličné pokusy o udomácnenie kontemplatívneho života, pričom jedni ponechávajú základné prvky mníšskeho života, snažiac sa presadiť veľmi bohaté tradície svojho rádu, zatiaľ čo druhí sa vracajú k jednoduchším formám dávneho mníšstva. Všetci sa však majú usilovať naozaj prispôsobiť miestnym podmienkam. Ale kontemplatívny život treba zavádzať všade, pretože on je zložkou plného rozvoja Cirkvi na určitom mieste.

III.
MIESTNE CIRKVI

19. Dielo zasadenia Cirkvi v určitom ľudskom prostredí dosahuje stanovený cieľ vtedy, keď sa pospolitosť veriacich už akosi ustálila a upevnila, zapustila korene v živote spoločnosti a prispôsobila sa aspoň zhruba miestnej kultúre, takže už disponuje vlastnými kňazmi, rehoľníkmi a laikmi, hoci ešte v nedostačujúcej miere, a tak sa obohacuje službami a ustanovizňami, ktoré sú potrebné nato, aby ľud Boží mohol viesť a rozvíjať svoj život pod správou vlastného biskupa.
V týchto mladých cirkvách život ľudu Božieho má dozrievať na všetkých poliach kresťanského diania, ktoré treba obnoviť podľa ustanovení tohto koncilu. Zhromaždenia veriacich sa tak stávajú čím ďalej tým uvedomelejšími spoločenstvami viery, liturgie a kresťanskej lásky. Laici sa svojou občianskou a apoštolskou činnosťou usilujú nastoliť poriadok kresťanskej lásky a spravodlivosti v spoločnosti. Spoločenské komunikatívne prostriedky sa používajú náležite a rozvážne. Rodiny, vďaka pravému kresťanskému životu, sa stávajú semeniskom laického apoštolátu a kňazských i rehoľných povolaní. Konečne viera sa vyučuje primeranou katechézou, slávi sa liturgiou zodpovedajúcou národnej povahe a vhodným cirkevným zákonodarstvom sa uvádza do počestných ustanovizní a miestnych obyčají.
Pravda, všetci biskupi spolu so svojím kňazstvom majú sa dať čoraz viac preniknúť Kristovým a cirkevným zmýšľaním a spolucítiť i žiť so všeobecnou Cirkvou. Spojenie mladých cirkví s celou Cirkvou má zostať čo najužšie. Nech prevezmú jej tradičné zložky do svojej vlastnej kultúry, aby tak obohatili akousi vzájomnou výmenou hodnôt život tajomného Tela¹⁰². Preto treba zveľaďovať teologické, psychologické a ľudské faktory, čo sú schopné napomáhať tento cit vospolnosti so všeobecnou Cirkvou.
Tieto cirkvi sa veľmi často nachádzajú v chudobnejších čiastkach sveta a obyčajne trpia ešte veľkým nedostatkom kňazov a materiálnych prostriedkov. Preto je zvrchovane potrebné, aby im celá Cirkev svojou neprestajnou misijnou činnosťou poskytovala predovšetkým tú pomoc, ktorá slúži rozvoju a dozrievaniu kresťanského života miestnej cirkvi. Táto misijná akcia má pomáhať aj tým dávno založeným cirkvám, ktoré sú v stave akéhosi úpadku a slabosti.
Avšak tieto cirkvi musia organizovať spoločné pastorálne podujatia a vhodné diela, pomocou ktorých by sa počet povolaní pre diecézne duchovenstvo a rehoľné inštitúty zvýšil a povolania by sa bezpečnejšie rozpoznávali a úspešnejšie pestovali¹⁰³, aby sa tak tieto cirkvi pomaly vedeli starať samy o seba a pomáhať aj iným.

20. Keďže miestna cirkev má byť čím dokonalejším obrazom všeobecnej Cirkvi, nech si je plne vedomá toho, že je poslaná aj k tým, čo neveria v Krista a žijú spolu s ňou na tom istom území, aby svedectvom života jednotlivých veriacich i celej pospolitosti bola pre nich znamením zvestujúcim Krista.
Okrem toho je potrebné vysluhovať slovo Božie, aby sa evanjelium dostalo k všetkým. Zvlášť biskup má byť hlásateľom viery, ktorý privádza nových učeníkov ku Kristovi¹⁰⁴. Aby mohol zodpovedne plniť toto vznešené poslanie, musí dôkladne poznať položenie svojho stáda, ako aj osobné názory svojich spoluobčanov o Bohu, berúc pritom starostlivo do úvahy zmeny, ktoré prináša so sebou urbanizácia, presídľovanie a náboženská ľahostajnosť.
Miestne duchovenstvo mladých cirkví nech sa horlivo podujíma na dielo šírenia evanjelia v spolupráci so zahraničnými misionármi, s ktorými tvoria len jedno kňazstvo zoskupené pod právomocou biskupa, a to nielen aby boli duchovnými pastiermi veriacich a konali služby Božie, ale aj aby hlásali evanjelium tým, čo stoja pomimo. Nech prejavujú ochotu, ba ak sa naskytne príležitosť, nech sa pohotovo ponúknu svojmu biskupovi na započatie misijnej práce v odľahlých a opustených oblastiach vlastnej diecézy alebo aj v iných biskupstvách.
Tou istou horlivosťou nech sú zapálení rehoľníci a rehoľnice, ako i laici voči svojim spoluobčanom, zvlášť voči chudobnejším.
Biskupské konferencie nech sa starajú o to, žeby sa v stanovenom čase konali kurzy biblickej, teologickej, duchovnej a pastorálnej obnovy za tým cieľom, aby si duchovenstvo v týchto nestálych a menlivých pomeroch nadobudlo dôkladnejšiu znalosť bohoslovia a pastoračných metód.
Nech sa ďalej svedomite zachovávajú všetky ustanovenia tohto koncilu, najmä dekrét o kňazskom účinkovaní a živote.
Aby sa táto misijná činnosť miestnej cirkvi mohla uskutočniť, nato sú potrební schopní, včas pripravení duchovní, a to spôsobom, ktorý vyhovuje podmienkam jednotlivých cirkví. Keďže sa však ľudia čím ďalej tým viac zoskupujú, je nanajvýš príhodné, aby sa biskupské konferencie spoločne radili, ako nadviazať dialóg s týmito skupinami. Ak azda jestvujú v niektorých krajoch skupiny ľudí, čo sa zdráhajú prijať katolícku vieru, pretože sa nevedia prispôsobiť zvláštnej forme, ktorú tam Cirkev nadobudla, je žiadúce, aby sa za týchto okolností urobili osobitné opatrenia¹⁰⁵, kým by sa všetci kresťania nezhromaždili vospolok. Ak však má Apoštolská stolica naporúdzi pre túto prácu misionárov, jednotliví biskupi nech ich pozývajú do svojich diecéz, alebo nech ich radi prijímajú a účinne napomáhajú ich podujatia.
Aby táto misijná horlivosť prekvitala medzi domácim obyvateľstvom otčiny, je veľmi užitočné, keď mladé cirkvi majú čím skôr činnú účasť na misijnom diele všeobecnej Cirkvi tým, že aj ony posielajú misionárov, čo hlásajú evanjelium všade na svete, hoci samy trpia nedostatkom duchovenstva. Lebo v istom zmysle spoločenstvo so všeobecnou Cirkvou sa dovŕši až vtedy, keď sa aj ony budú aktívne zúčastňovať na misijnej práci medzi inými národmi.

21. Cirkev sa nemôže považovať za naozaj ustanovenú, nedosiahla ešte plnosť života, ani nie je dokonalým znamením Kristovým medzi ľuďmi, ak popri hierarchii nejestvuje a s ňou nespolupracuje opravdivý laikát. Lebo evanjelium nemôže zapustiť hlboké korene v zmýšľaní, živote a činnosti niektorého národa, ak chýbajú činní laici. Preto už pri zakladaní cirkvi treba venovať čím väčšiu pozornosť organizovaniu vyspelého kresťanského laikátu.
Lebo veriaci laici prináležia v plnej miere k ľudu Božiemu a v tom istom čase aj k občianskej spoločnosti. Patria vlastnému národu, z ktorého pochádzajú. Veď sa výchovou stali účastnými na jeho kultúrnych bohatstvách. Mnohoraké spoločenské zväzky ich spájajú s jeho životom. Vo svojom zamestnaní aktívne spolupracujú na jeho rozvoji. Jeho problémy pociťujú ako svoje vlastné a ako také sa ich usilujú riešiť. Ale prináležia aj Kristovi. Lebo sa v Cirkvi preporodili vierou a krstom, aby boli Kristovi v novosti života i činnosti¹⁰⁶ a v Kristovi všetko podrobili Bohu, aby bol napokon Boh všetko vo všetkých¹⁰⁷.
Ich hlavnou povinnosťou, tak mužov, ako aj žien, je vydávať svedectvo o Kristovi životom i slovom v rodine, vo svojom spoločenskom prostredí a v rámci vlastného zamestnania. Musí sa v nich totiž javiť nový človek, stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti¹⁰⁸. Pravda, túto novosť života majú prejavovať v spoločenskom a kultúrnom prostredí svojej otčiny, v zhode s tradíciami vlastného národa. Sami majú poznať túto kultúru, ozdravovať a udržovať ju, starať sa o jej rozvoj v súlade s novými podmienkami a konečne ju zdokonaliť v Kristovi, aby viera Kristova a život Cirkvi neboli viac čosi cudzieho pre spoločnosť, v ktorej žijú, lež aby ju začali prenikať a premieňať. Nech ich spája s ostatnými spoluobčanmi úprimná láska, aby sa v ich správaní prejavovalo nové spojivo jednoty a všeobecnej súdržnosti, ktorá má svoj zdroj v tajomstve Kristovom. Ďalej nech šíria vieru Kristovu medzi tými, s ktorými ich spája spoločný život a zamestnanie. Táto povinnosť je tým naliehavejšia, že veľmi mnohí ľudia môžu počuť evanjelium a poznať Krista jedine prostredníctvom sebe blízkych laikov. Ba kde je to možné, nech sú laici hotoví aj bezprostrednejšie spolupracovať s hierarchiou tým, že vezmú na seba osobitné poslanie pri hlásaní evanjelia a podávaní kresťanského učenia, aby tak dodali života rodiacej sa Cirkvi.
Duchovenstvo nech si zas vysoko váži činný apoštolát laikov. Nech ich vychovávajú tak, aby si ako údy Kristove uvedomili svoju zodpovednosť voči všetkým ľuďom. Nech ich dôkladne zasvätia do tajomstva Kristovho, priúčajú ich prakticky a cieľuprimerane konať a nech sú im nápomocní v ťažkostiach, v duchu konštitúcie Lumen Gentium a dekrétu Apostolicam actuositatem.
Nech teda celá mladá cirkev, pri rešpektovaní špecifických úloh a vlastnej zodpovednosti duchovných pastierov a laikov, vydáva jedno jediné živé a presvedčivé svedectvo o Kristovi, aby sa tak stala žiarivým znamením spásy, ktorej sa nám dostáva v Kristovi.

22. Semeno, t.j. slovo Božie, vyklíčiac v dobrej pôde zvlažovanej Božou rosou, saje miazgu, premieňa ju a asimiluje si ju, aby napokon prinášalo veľa ovocia. Lebo podobne ako je to v poriadku vtelenia, mladé cirkvi, koreniace v Kristovi a postavené na apoštolskom základe, v podivnej výmene preberajú všetky bohatstvá národov, ktoré dostal Kristus do dedičstva¹⁰⁹. Osvojujú si z obyčají, tradícií, múdrosti, učenia, vied a umení svojich národov všetko, čo môže prispieť k zvelebeniu Boha, k objasneniu milosti Spasiteľa a k náležitému usporiadaniu kresťanského života¹¹⁰.
Za tým cieľom treba v jednotlivých veľkých takzvaných spoločensko-kultúrnych oblastiach podnecovať teologické myslenie, čo by vo svetle tradície všeobecnej Cirkvi podrobilo novému výskumu fakty a slová Bohom zjavené, zaznačené vo svätom Písme, ktoré vysvetľujú cirkevní Otcovia a učiteľský úrad Cirkvi. Takto sa jasnejšie pochopí, akým spôsobom môže viera hľadať porozumenie - berúc zreteľ na filozofiu a múdrosť národov - a ako možno dať do súladu obyčaje, chápanie života a spoločenský poriadok so spôsobom života, ktorý vysvitá z Božieho zjavenia. Takto sa objavia cesty k prenikavejšej adaptácii kresťanského života vo svojom celku. Takým spôsobom sa vylúči akýkoľvek synkretizmus a každý druh falošného partikularizmu, kresťanský život sa prispôsobí duchu a svojrázu každej kultúry¹¹¹ a miestne tradície spolu s osobitnými vlohami každej národnej pospolitosti, osvietené svetlom evanjelia, sa prevezmú do katolíckej jednoty. Napokon nové miestne cirkvi, ozdobené svojimi tradíciami, nájdu svoje miesto v cirkevnom spoločenstve, bez ujmy prvenstva Petrovho prestola, ktorý je na čele celého zhromaždenia lásky¹¹².
Je preto želateľné, ba naozaj sa patrí, aby sa biskupské konferencie spoločne schádzavali v rámci každej veľkej spoločensko-kultúrnej oblasti, a tak mohli pokračovať v tom
to adaptačnom úsilí v zhode a podľa spoločných uznesení.

IV.
MISIONÁRI

23. Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého učeníka Kristovho¹¹³, predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov, ktorých on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať pohanom ¹¹⁴. Preto prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý udeľuje vhodné charizmy, ako sa mu páči¹¹⁵, roznecuje v srdciach niektorých jednotlivcov misijné povolanie a zároveň vzbudzuje v Cirkvi inštitúty¹¹⁶, čo berú na seba ako svoju osobitnú povinnosť poslanie hlásať evanjelium, týkajúce sa celej Cirkvi.
Vyznačujú sa totiž osobitným povolaním tí domáci alebo cudzozemskí kňazi, rehoľníci a laici - obdarení primeranými prirodzenými schopnosťami a vyhovujúci svojimi vlohami a nadaním - čo sú ochotní podujať sa na misijnú prácu¹¹⁷. Poslaní oprávnenou cirkevnou vrchnosťou, s vierou a poslušnosťou odchádzajú k tým, čo sú ďaleko od Krista, ako služobníci evanjelia vyhradení pre dielo, na ktoré boli povolaní¹¹⁸, „aby sa pohania stali ľúbeznou obetou, posvätenou Duchom Svätým (Rim 15,16).

24. Avšak na volanie Božie človek má odpovedať takým spôsobom, že sa celkom oddá dielu evanjelia a nepočúva na telo a krv¹¹⁹. No táto odpoveď by bola nemožná bez popudu a pomoci Ducha Svätého. Veď misionár sa stáva účastným na živote a poslaní Toho, čo „zmaril seba samého, vezmúc na seba prirodzenosť sluhu (Flp 2,7). Preto musí byť hotový vytrvať cez celý život vo svojom povolaní, zrieknuť sa seba a všetkého, čo až do toho času mal, a „stať sa všetkým všetko ¹²⁰.
Zvestujúc evanjelium medzi pohanmi, nech s dôverou ohlasuje tajomstvo Krista, ktorého je poslom, takže v jeho mene má smelosť náležite hovoriť¹²¹, nehanbiac sa za pohoršenie kríža. Idúc v šľapajach svojho Majstra, ktorý je tichý a pokorný srdcom, nech dáva najavo, že jeho jarmo je lahodné a bremeno ľahké¹²². Nech vydáva svedectvo o svojom Pánovi, žijúc naozaj podľa evanjelia¹²³, v mnohej trpezlivosti, v zhovievavosti, dobrotivosti a nepokryteckej láske¹²⁴, ak treba, aj vycedením svojej krvi. Od Boha sa mu dostane sily a odvahy poznať z vlastnej skúsenosti, že v mnohých skúškach a preveľkej chudobe je aj prehojná radosť¹²⁵. Nech je presvedčený, že poslušnosť je charakteristickou čnosťou Kristovho učeníka, lebo Kristus poslušnosťou vykúpil ľudské pokolenie.
Hlásatelia evanjelia, aby nezanedbávali milosť, ktorú majú, musia sa obnovovať vo svojom zmýšľaní deň čo deň¹²⁶. Ordinári a predstavení nech zas zhromažďujú misionárov v stanovenom čase, aby sa upevnili v nádeji svojho povolania a obnovili sa v apoštolskej službe. Za tým cieľom sa môžu zriaďovať aj osobitné domy.

25. Budúci misionár sa musí prichystať na takú vznešenú činnosť osobitnou duchovnou a mravnou výchovou¹²⁷. Musí byť pripravený chopiť sa iniciatívy, odhodlane uskutočňovať započaté diela, vytrvať v ťažkostiach, trpezlivo a mužne znášať samotu, únavu a bezvýslednú prácu. Má ísť ľuďom v ústrety s úprimnou mysľou a otvoreným srdcom; ochotne sa podujímať na sebe zverené úlohy; veľkodušne sa prispôsobovať aj inonárodným obyčajam a menlivým okolnostiam; vo svornosti a vzájomnej láske spolupracovať so spolubratmi a so všetkými, čo sa venujú tomu istému dielu, aby podľa vzoru apoštolskej pospolitosti spolu s veriacimi mali len jedno srdce a jednu dušu¹²⁸.
V tomto duševnom rozpoložení treba sa už v prípravnom období starostlivo cvičiť, pestovať ho a duchovným životom ho zveľaďovať a udržovať. Misionár má byť mužom modlitby, preniknutý živou vierou a neochvejnou nádejou. Má horieť duchom sily, lásky a miernosti¹²⁹. Nech sa naučí vystačiť s tým, čo má¹³⁰. V duchu obetavosti nech nosí v sebe Kristovo zomieranie, aby Ježišov život účinkoval v tých, ku ktorým je poslaný¹³¹. Z horlivosti za duše nech rád vynaloží všetko, ba nech vynaloží za duše aj samého seba¹³², a tak nech rastie „v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu ¹³³. Takým spôsobom, poslúchajúc s Kristom vôľu Otcovu, bude môcť pod vedením hierarchie pokračovať v jeho poslaní a spolupracovať na tajomstve spásy.