DEKLARÁCIA

DIGNITATIS HUMANAE

o náboženskej slobode

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

PRÁVO OSOBY A SPOLOČENSTIEV
NA SPOLOČENSKÚ A OBČIANSKU SLOBODU
V NÁBOŽENSKEJ OBLASTI

1. Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú¹ a rastie počet tých, čo sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a požívali zodpovednú slobodu, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti. Priam tak žiadajú právne vymedzenie verejnej moci, aby oblasť patričnej osobnej a spoločenskej slobody nebola príliš ohraničená. Tieto požiadavky slobody v ľudskej spoločnosti sa vzťahujú predovšetkým na duchovné hodnoty, najmä na slobodnú náboženskú činnosť v spoločnosti. Tento Vatikánsky cirkevný snem, pozorne sledujúc tieto duchovné úsilia, v úmysle deklarovať, do akej miery sú v zhode s pravdou a spravodlivosťou, skúma posvätné cirkevné podanie a učenie, aby z nich v stálom súlade s minulosťou čerpal nové danosti.
Svätý cirkevný snem ponajprv vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudskému pokoleniu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu dosiahnuť v Kristovi spásu a blaženosť. Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, povediac apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. (Mt 28, 19-20) A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinní prijať a zachovávať.
No svätý cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne. Keďže však náboženská sloboda, ktorej sa ľudia dožadujú pri plnení svojich povinností voči Bohu, sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti, zostáva nedotknuté tradičné katolícke učenie o mravných záväzkoch jednotlivcov a spoločenstiev voči pravému náboženstvu a jedinej Cirkvi Kristovej. Okrem toho, svätý cirkevný snem, zapodievajúc sa touto náboženskou slobodou, má v úmysle vyložiť učenie posledných rímskych pápežov o nedotknuteľných právach ľudskej osoby a o právnom usporiadaní spoločnosti.

I.
VŠEOBECNÉ ASPEKTY NÁBOŽENSKEJ SLOBODY

2. Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu². Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.
Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou - a teda osobne zodpovední - sú od samej svojej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu, zvlášť čo sa týka náboženstva. Taktiež sú povinní poznanú pravdu prijať a podľa jej požiadaviek usporiadať celý svoj život. tejto povinnosti však ľudia nemôžu zadosť urobiť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu nemá teda svoj podklad v subjektívnom osobnom rozpoložení, ale v samej ľudskej prírode. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, čo nerobia zadosť povinnosti hľadať a uznať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.

3. Toto je ešte zrejmejšie tomu, kto má na zreteli, že najvyššou normou ľudského života je sám večný, objektívny a všeobecný zákon Boží, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporaduje, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Boh robí účastným človeka na tomto svojom zákone, takže človek môže pod láskavým vedením Božej prozreteľnosti čím ďalej tým lepšie poznať nepremennú pravdu³. Preto každý má povinnosť, a teda aj právo, hľadať pravdu vo veci náboženstva, aby si pomocou vhodných prostriedkov utvoril vo svojom svedomí rozvážny, správny a pravdivý úsudok.
Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý vyhovuje dôstojnosti ľudskej osobnosti a jej spoločenskej povahe, t.j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému vykladajú pravdu, ktorú našli - alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli -, aby si tak navzájom pomáhali hľadať pravdu. Poznanú pravdu treba potom bez okolkov prijať osobným súhlasom.
Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ, t.j. Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Ale mu ani neslobodno prekážať konať podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha. Nuž takéto úkony čisto ľudská moc nemôže ani rozkázať ani zakázať⁴. Avšak spoločenská povaha ľudskej prirodzenosti si vyžaduje, aby človek prejavil vnútorné náboženské úkony aj navonok, aby bol v spojení s inými v náboženskej oblasti a vyznával svoje náboženstvo spoločne s ostatnými.
Robí sa teda bezprávie ľudskej osobnosti a samému poriadku, ktorý Boh ustanovil pre človeka, keď sa nedovoľuje slobodné uplatňovanie náboženstva v spoločnosti, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Okrem toho náboženské úkony, ktorými sa ľudia na základe svojho presvedčenia obracajú k Bohu súkromným i verejným spôsobom, presahujú svojou povahou pozemský a časný poriadok. Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, isteže musí uznávať a napomáhať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje upravovať alebo hatiť náboženské úkony.

4. Náboženská sloboda čiže zábezpeka pred donucovaním v náboženskej oblasti, na ktorú majú právo jednotlivci, im prislúcha aj vtedy, keď vystupujú spoločne. Náboženské spoločnosti si totiž vyžaduje spoločenská povaha človeka a samého náboženstva.
Preto tieto spoločenstvá majú právo na ochranu, aby mohli konať podľa svojich zásad, pokiaľ sa nenarušujú spravodlivé požiadavky verejného poriadku, aby mohli vzdávať verejnú úctu Božej Velebnosti, napomáhať svojich členov v náboženskom živote a poskytovať im náboženské vzdelanie, ako aj zriaďovať ustanovizne, v rámci ktorých ich členovia spolupracujú na usporiadaní svojho života podľa vlastných náboženských zásad.
Náboženským pospolitostiam patrí aj právo, aby sa im neprekážalo zákonmi alebo administratívnymi opatreniami občianskej moci vo výbere, výchove, menovaní a prekladaní svojich vlastných duchovných, v stykoch s náboženskými vrchnosťami a spoločenstvami v iných častiach sveta, v stavbe náboženských budov, ako aj v nadobúdaní a užívaní primeraných majetkov.
Náboženské spoločenstvá majú ďalej právo, aby sa im neznemožňovalo slovom i písmom verejne vyučovať a vyznávať svoju vieru. Avšak pri šírení viery a pri zavádzaní náboženských praktík treba sa vždy vystríhať akýchkoľvek spôsobov, ktoré by mohli mať náter donucovania alebo nečestného, poprípade nie priam náležitého nahovárania, najmä ak ide o menej vzdelaných alebo chudobných ľudí. Taký postup sa má pokladať za zneužívanie vlastného práva a za porušovanie práva iných.
K náboženskej slobode okrem toho patrí, aby sa náboženským spoločenstvám nebránilo nehatene prejavovať neobyčajnú účinnosť ich učenia pri usporadovaní ľudskej spoločnosti a oživovaní každej činnosti. Napokon v spoločenskosti ľudskej prirodzenosti a v samej povahe náboženstva korení právo, aby sa ľudia mohli slobodne zhromažďovať z náboženských pohnútok a zakladať výchovné, kultúrne, dobročinné a sociálne spolky.

5. Každej rodine ako spoločnosti s vlastnými základnými právami prislúcha právo slobodne usporadovať svoj domáci náboženský život pod vedením rodičov. Rodičom patrí ďalej právo určiť podľa svojho vlastného náboženského presvedčenia, akú náboženskú výchovu majú dostať ich deti. Občianska moc má teda uznávať právo rodičov na skutočne slobodnú voľbu škôl a ostatných výchovných prostriedkov, a pre túto slobodnú voľbu sa nemajú zaťažovať ani priamo ani nepriamo nespravodlivými bremenami. Rodičovské práva sa porušujú aj vtedy, keď sú deti nútené navštevovať školské predmety, ktoré nezodpovedajú náboženskému presvedčeniu rodičov, alebo ak sa povinne zavedie jediná školská sústava, z ktorej je vylúčená akákoľvek náboženská výchova.

6. Keďže všeobecné dobro spoločnosti - t.j. súhrn spoločenských podmienok, v ktorých môžu ľudia plnšie a nehatenejšie dosiahnuť svoju dokonalosť - spočíva predovšetkým v zachovávaní práv a povinností ľudskej osoby⁵, starosť o právo na náboženskú slobodu pripadá na občanov i spoločenské skupiny, na občianske vrchnosti i na Cirkev a na iné náboženské spoločnosti, na každého svojím vlastným spôsobom, podľa povinností, ktoré má voči spoločnému dobru.
Chrániť a rozvíjať nedotknuteľné ľudské práva patrí medzi základné povinnosti každej občianskej moci⁶. Občianska moc musí teda účinne chrániť náboženskú slobodu všetkých občanov spravodlivými zákonmi a inými vhodnými prostriedkami a tvoriť priaznivé podmienky pre rozvoj náboženského života, aby občania mohli naozaj uplatňovať svoje náboženské práva a plniť si náboženské povinnosti, a tak sama spoločnosť užívala dobrodení spravodlivosti a pokoja, ktoré vyplývajú z vernosti človeka voči Bohu a jeho svätej vôli⁷.
Ak vzhľadom na zvláštne okolnosti sa v niektorých národoch dostáva v občianskom právnom poriadku osobitného štátneho uznania istému náboženskému spoločenstvu, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a všetkým náboženským spoločenstvám uznávalo a rešpektovalo právo na slobodu v náboženskej oblasti.
Konečne občianska moc je povinná urobiť opatrenia, aby rovnoprávnosť občanov, ktorá je tiež spoločným dobrom spoločnosti, sa nikdy otvorene ani skryte nenarušovala z náboženských pohnútok, ani sa medzi nimi nerobila nijaká diskriminácia.
Z toho vyplýva, že verejná moc nesmie nútiť občanov násilím, zastrašovaním alebo inými prostriedkami, aby vyznávali alebo zavrhli ktorékoľvek náboženstvo, ani nikomu brániť sa stať členom nejakého náboženského spoločenstva, alebo z neho vystúpiť. Tobôž koná proti vôli Božej a proti posvätným osobným i ľudským právam, kto akýmkoľvek spôsobom používa násilie na zničenie alebo potláčanie náboženstva či už v celom ľudskom pokolení a či v niektorej oblasti, poprípade v určitej skupine ľudí.

7. Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho používanie podlieha istým normatívnym úpravám.
Pri uplatňovaní všetkých slobôd treba sa držať mravnej zásady osobnej a spoločenskej zodpovednosti: jednotlivcov i spoločenské skupiny viaže pri používaní svojich práv mravný zákon brať ohľad na práva iných, na svoje povinnosti voči ostatným a na všeobecné dobro. A so všetkými sa má zaobchádzať spravodlivo a ľudsky.
Okrem toho, keďže občianska spoločnosť má právo chrániť sa proti prechmatom, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody, prináleží zvlášť verejnej moci poskytnúť túto ochranu. To sa však nesmie diať svojvoľne, ani neslobodno skrivodlivo uprednostňovať niektorú skupinu, lež treba konať podľa právnych noriem, ktoré sú v zhode s objektívnym mravným poriadkom. Tieto normy si vyžaduje účinná ochrana a nerušený súlad práv všetkých občanov a dostatočná starostlivosť o náležitý verejný pokoj, t.j. o usporiadané nažívanie v pravej spravodlivosti. A vyžaduje si ich aj povinná ochrana verejnej mravnosti. Toto všetko patrí medzi základné zložky spoločného dobra a nazýva sa verejným poriadkom. Ináč treba v spoločnosti dodržiavať pravidlo úplnej slobody, podľa ktorého človeku treba priznať tú najväčšiu slobodu a nie je dovolené ju obmedziť, iba keď a pokiaľ je to potrebné.

8. Na ľudí našej doby sa vyvíja mnohostranný nátlak, takže sú vystavení nebezpečenstvu stratiť možnosť slobodného rozhodovania. Na druhej strane mnohí sa zas zdajú náchylní odmietať pod zámienkou slobody akúkoľvek podriadenosť a zmalicherňujú povinnú poslušnosť.
Preto tento Vatikánsky cirkevný snem vyzýva všetkých, najmä však tých, čo majú na starosti výchovu iných, aby sa usilovali vychovávať ľudí, majúcich v úcte mravný poriadok, poslušných voči zákonitej vrchnosti a milovníkov pravej slobody, teda ľudí, čo sú schopní utvoriť si svoj vlastný úsudok vo svetle pravdy, vyvíjajú svoju činnosť s pocitom zodpovednosti a v ochotnej spolupráci s ostatnými pričiňujú sa o uskutočnenie všetkého pravdivého a spravodlivého.
Náboženská sloboda má teda slúžiť aj na to, aby viedla ľudí k väčšej zodpovednosti pri plnení ich povinností v spoločenskom živote.

II.
NÁBOŽENSKÁ SLOBODA VO SVETLE ZJAVENIA

9. Čo tento Vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, zakladá sa na dôstojnosti človeka, ktorého požiadavky sa javia ľudskému umu stále jasnejšie vo svetle stáročných skúseností. Ba toto učenie o slobode korení v Božom zjavení, a preto ho majú kresťania tým svedomitejšie zachovávať. I keď sa totiž v Zjavení výslovne nevyhlasuje právo na ochranu pred vonkajším donucovaním vo veci náboženstva, predsa z neho vysvitá dôstojnosť ľudskej osobnosti v celom svojom rozsahu. Vidno z neho úctu Kristovu k slobode človeka pri plnení povinnosti veriť slovu Božiemu; a učí nás duchu, k akému sa majú učeníci takého vznešeného Majstra všade hlásiť a vo všetkom sa ho pridržiavať. Toto všetko ozrejmuje všeobecné zásady, na ktorých sa zakladá učenie tejto Deklarácie o náboženskej slobode. Najmä náboženská sloboda v spoločnosti je v plnej zhode so slobodou úkonu kresťanskej viery.

10. Patrí medzi základné články katolíckeho učenia, nachádzajúceho sa v slove Božom a dôsledne hlásaného Otcami⁸, že človek má zodpovedať Bohu uveriac slobode. Nikto sa teda nesmie k viere nútiť proti vôli⁹. Úkon viery je totiž samou svojou podstatou dobrovoľný. Lebo človek, Kristom Spasiteľom vykúpený a skrze Ježiša Krista povolaný za adoptívne dieťa Božie¹⁰, nemôže priľnúť k Bohu, ktorý sa zjavuje, ak ho nepritiahne Otec¹¹, aby prejavil Bohu rozumnú a slobodnú poslušnosť viery. Teda povahe viery plne zodpovedá, aby bolo na poli náboženstva vylúčené akékoľvek donucovanie zo strany ľudí. Práve preto náboženská sloboda nemálo napomáha vytvárať podmienky, v ktorých možno nehatene pozývať ľudí, aby z vlastnej vôle prijali kresťanskú vieru a ju cez celý život aktívne vyznávali.

11. Boh pozýva ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže ich viaže vo svedomí, ale ich nenúti. Berie totiž ohľad na dôstojnosť ním stvorenej ľudskej osobnosti, ktorá sa má dať viesť vlastným úsudkom a požívať slobodu. To sa vo zvrchovanej miere prejavilo v Ježišovi Kristovi, v ktorom Boh dokonale zjavil sám seba a svoje cesty. Lebo Kristus, náš Majster a Pán¹², tichý a pokorný srdcom¹³, trpezlivo pozýval a získaval si učeníkov¹⁴. Isteže podopieral a potvrdzoval to, čo hlásal, zázrakmi, aby vzbudil a posilnil vieru svojich poslucháčov, a nie aby ich nútil¹⁵. Karhal síce neveru poslucháčov, ale trest prenechal Bohu na súdny deň¹⁶. Vyšlúc apoštolov do sveta, povedal im: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený (Mk 16,16). A vediac, že medzi pšenicou je prisiaty kúkoľ, rozkázal, aby sa nechalo rásť oboje až do žatvy, ktorá bude na konci sveta¹⁷. Nechcejúc byť politickým Mesiášom, ktorý by vládol násilím¹⁸, radšej sa nazýval Synom človeka, ktorý prišiel „aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45). Ukázal sa dokonalým služobníkom Božím¹⁹, ktorý „nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí (Mt 12,20). Kážuc platiť daň cisárovi, uznal občiansku moc a jej práva, ale jasne pripomenul, že treba zachovávať vyššie práva Božie: „Dávajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu! (Mt 22,21). Napokon zavŕšil svoje zjavenie, dokonajúc na kríži dielo vykúpenia, ktorým získal ľuďom spasenie a pravú slobodu. Vydal totiž svedectvo pravde²⁰, ale pritom ju nechcel nasilu nanútiť tým, čo jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo sa nepresadzuje bitkou²¹, lež sa nastoľuje dosvedčovaním a počúvaním pravdy a vzmáha sa láskou, ktorou Kristus povýšený na kríž priťahuje k sebe ľudí²².
Apoštoli, poučení Kristovým slovom a príkladom, uberali sa tou istou cestou. Od samých počiatkov Cirkvi sa Kristovi učeníci usilovali obrátiť ľudí, aby vyznávali Krista Pána. Nerobili to však donucovaním alebo chytráctvami nehodnými evanjelia, ale predovšetkým silou slova Božieho²³. Neohrozene ohlasovali všetkým úmysel Boha Spasiteľa, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k poznaniu pravdy (1Tim 2,4). No zároveň brali ohľad na slabých, i keď boli na omyle, upozorňujúc takto, že „každý z nás vydá Bohu počet za seba (Rim 14,12) ²⁴, a teda, že sme povinní poslúchať svoje svedomie. Ako Kristus aj apoštoli sa vždy usilovali vydávať svedectvo o pravde Božej, osmeľujúc sa hlásať nadmieru „neohrozene slovo Božie (Sk 4,31) ľudu i vladárom²⁵. Lebo pevne verili, že samo evanjelium je skutočne prejavom moci Božej a má spasiť každého veriaceho²⁶. Opovrhovali teda všetkými „telesnými zbraňami ²⁷, nasledujúc príklad dobrotivosti a blahovôle Kristovej, i ohlasovali slovo Božie v pevnej dôvere, že Božia sila tohto slova zničí mocnosti, ktoré sa protivia Bohu²⁸ a privedie ľudí k viere, aby poslúchali Krista²⁹. Ako Majster, tak aj apoštoli uznávali zákonitú občiansku vrchnosť: „Každý nech je poddaný nadriadeným vrchnostiam... Kto sa vrchnosti protiví, Božiemu zriadeniu sa protiví (Rim 13,1-2) ³⁰. Ale v tom istom čase sa nebáli odporovať verejnej moci, protiviacej sa svätej vôli Božej: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí! (Sk 5,29) ³¹. Touto cestou sa uberali v priebehu vekov nesčíselní mučeníci a veriaci všade na svete.

12. Cirkev teda, verná pravde evanjelia, ide v šľapajach Krista a apoštolov, keď uznáva a napomáha náboženskú slobodu v súlade s dôstojnosťou človeka a s Božím zjavením. Toto učenie, ktoré prijala od svojho Majstra a od apoštolov, v priebehu vekov ochraňovala a ďalej ho podávala. A hoci v živote ľudu Božieho, putujúceho uprostred premenlivosti ľudských dejín sa občas vyskytli spôsoby menej zhodné alebo priam v protive s duchom evanjelia, predsa vždy zostalo v platnosti učenie Cirkvi, že nik sa nemá k viere nútiť.
A tak kvas evanjelia dlho pôsobil na ľudské mysle a v značnej miere prispel k tomu, aby ľudia dôslednejšie uznali svoju vlastnú dôstojnosť a aby dozrelo presvedčenie, že vo veci náboženstva treba v spoločnosti chrániť človeka pred akýmkoľvek donucovaním zo strany ľudí.

13. Medzi vecami, ktoré sú na dobro Cirkvi, ba i samej pozemskej obce, a ktoré treba vždy a všade chrániť a brániť proti každému bezpráviu, určite patrí na samé prvé miesto, aby Cirkev mala takú slobodu činnosti, akú si vyžaduje starosť o spásu ľudí³². A táto sloboda je svätá, lebo sám jednorodený Syn Boží ňou obdaroval Cirkev, ktorú si nadobudol vlastnou krvou. Ona prislúcha Cirkvi do tej miery, že kto proti nej útočí, tým samým koná proti vôli Božej. Sloboda Cirkvi je základným princípom vo vzťahoch medzi Cirkvou a verejnými vrchnosťami a celým občianskym zriadením.
V ľudskej spoločnosti a voči akejkoľvek verejnej moci Cirkev si nárokuje slobodu ako Kristom Pánom ustanovená duchovná autorita, ktorej z Božieho poverenia pripadá povinnosť ísť do celého sveta a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu³³. Cirkev si rovnako nárokuje slobodu ako spoločenstvo ľudí, ktorí majú právo žiť v občianskej spoločnosti podľa predpisov kresťanskej viery³⁴.
Nestačí však náboženská sloboda hlásaná slovami alebo stanovená iba zákonmi: až keď sa náboženská sloboda úprimne uplatňuje aj v praxi, Cirkev má podľa práva a podľa skutočného stavu ustálené podmienky pre potrebnú nezávislosť na plnenie svojho božského poslania, ktorú si cirkevné vrchnosti čoraz dôraznejšie v spoločnosti nárokujú³⁵. Pritom kresťania, priam ako ostatní občania majú právo, aby sa im neprekážalo žiť podľa vlastného svedomia. Teda sloboda Cirkvi je v súlade s náboženskou slobodou, ktorú treba priznať ako právo všetkým ľuďom a spoločenstvám a ktorú treba uzákoniť v právnom poriadku.

14. Aby bola katolícka Cirkev poslušná Božiemu príkazu: „Učte všetky národy (Mt 28,19), musí neúnavne pracovať na tom, „aby sa slovo Pánovo rýchlo šírilo a oslávilo (2Sol 3,1).
Preto sa Cirkev naliehavo obracia na svoje dietky, „aby sa predovšetkým konali prosby, modlitby, orodovania a vďaky za všetkých ľudí... Lebo toto je dobré a milé Bohu, nášmu Spasiteľovi, ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k poznaniu pravdy (1Tim 2,1-4).
Pritom veriaci musia dbať pri stvárňovaní svojho svedomia na sväté a bezpečné učenie Cirkvi³⁶. Lebo podľa vôle Kristovej katolícka Cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť Pravdu, t.j. Krista, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku vyplývajúce zo samej ľudskej prírody. Okrem toho kresťania, múdro si počínajúc s tými, čo sú mimo Cirkvi, „v Duchu Svätom, nepokryteckej láske, v slove pravdy (2Kor 6,6-7), nech sa usilujú so všetkou dôverou³⁷ a apoštolskou neohrozenosťou šíriť svetlo života, aj keby mali vycediť vlastnú krv.
Lebo učeníka viaže voči Kristu Majstrovi vážna povinnosť poznať čoraz dôkladnejšie pravdu prijatú od neho, verne ju ohlasovať a rázne ju brániť, s vylúčením prostriedkov, ktoré sa protivia duchu evanjelia. No láska Kristova ho zároveň pobáda láskavo, múdro a trpezlivo zaobchádzať s ľuďmi, čo sú na omyle alebo v nevedomosti vo veciach viery³⁸. Treba teda brať zreteľ na povinnosti voči Kristovi, oživujúcemu Slovu, ktoré treba ohlasovať, ďalej na práva ľudskej osoby, ako aj na mieru milosti, ktorú Boh udeľuje skrze Krista človeku, povolanému dobrovoľne prijať a vyznávať vieru.

ZÁVER

15. Isteže ľudia terajšej doby si želajú, aby mohli slobodne vyznávať náboženstvo v súkromnom i verejnom živote. Ba väčšina (štátnych) ústavov už vyhlasuje náboženskú slobodu za občianske právo a slávnostne ju uznávajú medzinárodné dokumenty³⁹.
Lenže nechýbajú režimy, ktoré síce vo svojich ústavách uznávajú slobodu náboženského kultu, ale verejné vrchnosti samy sa pokúšajú odviesť občanov od vierovyznania a náboženským spoločnostiam spôsobujú veľké ťažkosti, ba vystavujú ich život nebezpečenstvu.
Svätý cirkevný snem s radosťou víta šťastné znamenia prítomných čias, ale so smútkom pranieruje spomenuté poľutovaniahodné fakty. Pritom vyzýva katolíkov a prosí všetkých ľudí, aby veľmi pozorne uvažovali o tom, ako veľmi je náboženská sloboda potrebná zvlášť v súčasnom svete ľudskej spoločnosti.
Veď všetky národy sa očividne čoraz viac sceľujú, vzťahy medzi ľuďmi rozličnej kultúry a rozdielneho náboženstva sa upevňujú a konečne u všetkých vzrastá pocit vlastnej zodpovednosti. Aby sa teda v ľudskom pokolení obnovili a upevnili pokojné vzťahy a svornosť, vyžaduje sa, aby sa náboženská sloboda všade na svete účinne zabezpečila právnymi opatreniami a aby sa zachovávali zvrchované ľudské povinnosti a práva, týkajúce sa slobodného náboženského života v spoločnosti.
Dal by Boh a Otec všetkých ľudí, aby ľudská vospolnosť pri svedomitom zachovávaní náboženskej slobody v spoločnosti, Kristovou milosťou a účinkovaním Ducha Svätého dospela k vznešenej a nehynúcej „slobodnej sláve dietok Božích (Rim 8,21).
Otcovia koncilu odobrili, čo je vyhlásené v tejto deklarácii. I my, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, dňa 7. decembra roku 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)