VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA
DEI VERBUM

o Božom Zjavení

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Svätý cirkevný snem, keď Božie Slovo nábožne počúva a s dôverou ohlasuje, koná v súhlase so slovami svätého Jána, ktorý hovorí: „Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. (1Jn 1, 2-3). A preto, kráčajúc v šľapajach Tridentského a I. vatikánskeho koncilu, chce vyložiť pravé učenie o Božom zjavení a o jeho podávaní, aby celý svet počúvajúc zvestovanie spásy, uveril; veriac dúfal; dúfajúc, miloval¹.

I.
ZJAVENIE

2. Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1,9), pomocou ktorého ľudia majú skrze Krista - Slovo, ktoré sa stalo telom - prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti (porov. Ef 2,18; 2Pt 1,4). Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a sa s nimi stýka (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia („revelationis oeconomia ) sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami, a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskom spasení nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia².

3. Boh, ktorý skrze slovo všetko tvorí (porov. Jn 1,3) a udržuje, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach (porov. Rim 1,19-20); no, chcejúc sprístupniť aj cenu nadprirodzeného spasenia, hneď na počiatku zjavil seba samého prarodičom. Po ich páde dal im však nádej na spásu prísľubom vykúpenia (porov. Gen 3,15) a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra (porov. Rim 2, 6-7). Vo svojom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (porov. Gen 12,2), ktorý po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, prozreteľného Otca a spravodlivého sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjeliu.

4. Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, „teraz v poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna (Žid 1,1-2). Lebo poslal svojho Syna - t.j. večné Slovo, čo osvecuje každého človeka -, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie (porov. Jn 1, 1-18). A teda Ježiš Kristus - Slovo, ktoré sa stalo telom -, „ako človek k ľuďom ³ poslaný, „hovorí slová Božie (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (porov. Jn 5,36; 17,4). Preto On - ktorého kto vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14,9) - celou svojou prítomnosťou a svojim zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy, uskutočňuje a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu.
Preto kresťanský poriadok spásy („oeconomia christiana ), ako nová a konečná zmluva sa nikdy nepominie, a nemá sa už očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom Pána Ježiša Krista (porov. 1Tim 6,14 a Tit 2,13).

5. Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať „poslušnosť viery (Rim 16,26; porov. Rim 1,5; 2Kor 10,5-6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu, „podriadiac mu svoj rozum a vôľu ⁴ a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby táto viera bola možná, musí ju predchádzať a sprevádzať svojou pomocou milosť Božia; je potrebná aj vnútorná pomoc Ducha Svätého, žeby pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duševný zrak a dal „všetkým pocítiť sladkosť zo súhlasu a viery v pravdu ⁵. Aby sa však chápanie zjavenia stále prehlbovalo, ten istý Duch Svätý neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi.

6. Božím zjavením chce Boh vyjadriť a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse človeka, „aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu ⁶.
Svätý cirkevný snem vyznáva, že „Boha, prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu (porov. Rim 1,20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, „že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia všetci môžu ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek bludu poznať všetko, čo samo osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu ⁷.
 II.
PODÁVANIE (TRADOVANIE) BOŽIEHO ZJAVENIA

7. Boh vo svojej veľkej dobrotivosti rozhodol, aby všetko, čo zjavil na spásu všetkých národov, sa navždy zachovalo neporušené a prechádzalo z pokolenia na pokolenie. Preto Kristus Pán, v ktorom sa dovršuje všetko zjavenie Boha najvyššieho (porov. 2Kor 1,20; 3,16; 4,6), prikázal Apoštolom, aby hlásali všetkým ako zdroj všetkej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku evanjelium, ktoré predtým prisľúbil skrz prorokov a ktoré on sám uskutočnil a osobne zvestoval⁸, a aby im udeľovali Božie dary. A to verne splnili jednak Apoštoli, ktorí ohlasovaním slova v príkladoch a poučeniach podali všetko, čo sa dozvedeli z úst Kristových, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí Apoštoli a apoštolskí mužovia, čo z vnuknutia tohože Ducha Svätého predložili blahozvesť spasenia písmom⁹.
Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi navždy neporušené a živé, Apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a „prenechali im svoje miesto v učiteľskom úrade ¹⁰. Toto sväté podanie (tradícia) a sväté Písmo Starého a Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom na zemi putujúca Cirkev kontempluje Boha, od ktorého dostáva všetko, kým napokon neuvidí Boha z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1Jn 3,2).

8. Teda kázanie Apoštolov - ktoré je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách - sa malo zachovať nepretržitým nástupníctvom až do konca časov. Práve preto Apoštoli, odovzdávajúc, čo oni sami prijali, napomínajú veriacich, aby sa pridŕžali podaní, ktoré prijali ústne alebo písomne (porov. 2Sol 2,15), a aby bojovali za vieru, ktorú raz navždy prevzali (porov. Júd 3) ¹¹. A v tom, čo Apoštoli odovzdali, je všetko, čo pomáha ľudu Božiemu sväto žiť a rásť vo viere. Takto Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržuje a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím ona sama je, a všetko, čo verí.
Toto apoštolské podanie sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého¹²: prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností aj rečí, jednak rozjímaním a pričinením veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19.51), jednak hlbším chápaním prežívaných duchovných skutočností, ako aj kazateľskou činnosťou tých, čo s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy. Cirkev totiž v priebehu vekov, neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia slová Božie. Výroky svätých cirkevných Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tohto podania, ktorého bohatstvá prenikajú do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi. I úplný zoznam (kánon) svätých kníh Cirkev pozná z tohto podania, pomocou ktorého dôkladnejšie chápe samo sväté Písmo a neprestajne ho uvádza do praxe. Takým spôsobom Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestáva ani teraz vo svojom rozhovore s Nevestou svojho milovaného Syna; a Duch Svätý, skrz ktorého živý hlas evanjelia sa ozýva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, privádza veriacich ku všetkej pravde a dáva v nich bohato prebývať slovu Kristovmu (porov. Kol 3,16).

9. Posvätné podanie a sväté Písmo sú teda vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Písmo sväté je totiž slovo Božie, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; posvätné podanie zas slovo Božie, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril Apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine z Písma svätého. Z toho dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úctou¹³.

10. Sväté podanie a sväté Písmo tvoria jediný posvätný poklad (depozit) slova Božieho, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok svätý ľud spolu so svojimi pastiermi, tým, že ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2,42 gr.), takže sa utvára jedinečná jednomyseľnosť medzi arcipastiermi a veriacimi v držaní sa, praktizovaní a vyznávaní prijatej viery¹⁴.
Úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované slovo Božie¹⁵ je zverená jedine živému učiteľskému úradu Cirkvi¹⁶, ktorý vykonáva svoju moc v mene Ježiša Krista. Avšak tento učiteľský úrad nie je nad slovom Božím, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované, nakoľko ho z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery.
Je teda zrejmé, že sväté podanie, sväté Písmo a učiteľský úrad Cirkvi sú z premúdreho ustanovenia Božieho tak navzájom spojené a združené, že jedno bez druhého neobstojí, a všetko spolu - každé svojím spôsobom - pôsobením toho istého Ducha Svätého účinne prispieva k spáse duší.

III.
INŠPIRÁCIA SVÄTÉHO PÍSMA A JEHO VÝKLAD

11. Bohom zjavené pravdy, vo svätom Písme písomne vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20,31; 2Tim 3,16; 2Pt 1, 19-21; 3, 15-16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi. ¹⁷ Na napísanie posvätných kníh Boh si vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti¹⁸, účinkujúc on sám v nich a skrze nich¹⁹, aby napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo On sám chcel²⁰.
Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, treba uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo svätom Písme zaznačenú na naše spasenie²¹. A teda „každé Písmo, vnuknuté od Boha, je užitočné na poučovanie, karhanie, naprávanie a vychovávanie v spravodlivosti, aby sa človek Boží stal dokonalým a schopným konať všetko dobré (2Tim 3, 16-17 gr.).

12. Keďže však vo svätom Písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom²², aby vysvetľovateľ svätého Písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami.
Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo iným spôsobom sa pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch a ináč v textoch prorockých alebo básnických, alebo v iných formách vyjadrovania. Ďalej je potrebné, aby vysvetľovateľ hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach vyjadriť a skutočne vyjadril pomocou vtedy používaných literárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry²³. Aby sa totiž správne pochopilo, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, treba venovať náležitú pozornosť oným zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopiscových, ako aj na spôsoby, ktoré sa v tej dobe používali vo vzájomných ľudských stykoch²⁴.
Keďže však sväté Písmo treba čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané²⁵, aby sa zistil pravý zmysel posvätných textov, nemenšiu pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery. Je úlohou exegétov pričiniť sa podľa týchto smerníc o dôkladnejšie pochopenie a vysvetľovanie svätého Písma, aby akosi na základe predchádzajúcich výskumov dozrelo rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo sa týka vysvetľovania svätého Písma, podlieha konečnému dobrozdaniu Cirkvi, ktorá má od Boha poverenie a úlohu uchovávať a vysvetľovať slovo Božie²⁶.

13. Vo svätom Písme sa teda prejavuje - bez akéhokoľvek narušenia Božej pravdivosti a svätosti - podivuhodná blahosklonnosť večnej Múdrosti, „aby sme sa naučili poznávať nevýslovnú láskavosť Božiu, ako aj to, do akej miery prispôsobil Boh svoju reč vo svojej prozreteľnej starostlivosti o našu prirodzenosť²⁷. Lebo Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa pripodobnili ľudskému spôsobu hovorenia, ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo.

IV.
STARÝ ZÁKON

14. Láskyplný Boh, starostlivo zamýšľajúc a pripravujúc spásu ľudského pokolenia, vyvolil si so zvláštnym zámerom národ, ktorému by zveril svoje prisľúbenia. Uzavrúc totiž zmluvu s Abrahámom (porov. Gn 15,18) a prostredníctvom Mojžišovým s izraelským ľudom (porov. Ex 24,8), zjavil sa slovami a skutkami národu, ktorý si získal, ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú plány Božie s ľuďmi, a aby ich skrz prorokov, ústami ktorých hovoril sám Boh, čím ďalej tým dôkladnejšie a jasnejšie pochopil a šíril ich poznanie medzi národmi (porov. Ž 21, 28-29; 95, 1-3; Iz 2, 1-4; Jer 3,17). A spasiteľný plán Boží, ktorý predpovedali, vyrozprávali a vysvetlili posvätní autori, nachádza sa ako pravé slovo Božie v knihách Starého zákona. Práve preto tieto Bohom vnuknuté knihy majú trvácu hodnotu: A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej.„ (Rim 15,4).

15. Starozákonný plán spásy bol predovšetkým zameraný na to, aby pripravil, prorocky predpovedal (porov. Lk 24,44; Jn 5,39; 1Pt 1,10) a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta a mesiánskeho kráľovstva (porov. 1Kor 10,11). Teda knihy Starého zákona, primerane položeniu ľudského pokolenia pred príchodom obdobia Kristom prinesenej spásy, všetkým dávajú poznať Boha a človeka, ako aj, akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchodí s ľuďmi. Tieto knihy, hoci sú v nich aj nedokonalé a prechodné veci, predsa dávajú najavo skutočnú Božiu pedagogiku²⁸. Preto majú kresťania tieto knihy nábožne prijímať, keďže prejavujú živý zmysel pre Boha, obsahujú vznešené náuky o Bohu a spasiteľnú múdrosť o ľudskom živote, ako aj jedinečné poklady modlitieb a konečne sa v nich skrýva tajomstvo nášho spasenia.

16. Teda Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch Zákonov a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti to tak zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý²⁹. Lebo i keď Kristus uzavrel Novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22,20; 1Kor 11,25), predsa knihy Starého zákona, ktoré boli vcelku prevzaté do blahozvesti evanjelia³⁰, nadobúdajú a prejavujú svoj plný zmysel v Novom zákone (porov. Mt 5,17; Lk 24,27; Rim 16, 25-26; 2Kor 3, 14-16) a zo svojej strany ho zas objasňujú a vysvetľujú.

V.
NOVÝ ZÁKON

17. Slovo Božie, ktoré je prejavom Božej moci na spásu každého veriaceho (porov. Rim 1,16), je prítomné a preukazuje svoju silu vynikajúcim spôsobom v spisoch Nového zákona. Lebo keď prišla plnosť časov (porov. Gal 4,4), Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami plné milosti a pravdy (porov. Jn 1,14). Kristus založil kráľovstvo Božie na zemi, skutkami i slovami zjavil svojho Otca a seba samého, a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dokonal svoje dielo. Pozdvihnutý od zeme, všetkých priťahuje k sebe (porov. Jn 12,32 gr.). On jediný má slová života večného (porov. Jn 6,68). A toto tajomstvo nebolo vyjavené predošlým pokoleniam, ako sa teraz v Duchu Svätom zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom (porov. Ef 3, 4-6 gr.), aby hlásali evanjelium, vzbudzovali vieru v Pána Ježiša Krista a zhromažďovali Cirkev. Spisy Nového zákona sú trvalým a božským svedectvom o týchto veciach.

18. Pozornosti nikoho neuniká, že v celom Písme, a to aj v Písme Nového zákona, právom vynikajú Evanjeliá, pretože sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa.
Cirkev vždy a všade tvrdila a tvrdí, že štyri Evanjeliá sú apoštolského pôvodu. Lebo čo Apoštoli z poverenia Kristovho hlásali, neskôr oni sami a spolupracovníci Apoštolov ( apostolici viri„) nám z vnuknutia Ducha Božieho zanechali na písme ako základ viery, totiž štvoraké Evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána³¹.

19. Svätá Matka Cirkev rozhodne a jednostajne tvrdila a tvrdí, že spomenuté štyri Evanjeliá, ktorých historickosť bez váhania hlása, verne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, za svojho pozemského života až do dňa, v ktorý bol vzatý do neba, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí (porov. Sk 1, 1-2). Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána podali svojim poslucháčom to, čo On hovoril a konal, s tým plnším poznaním, ktorému sa oni sami tešili³², poučení slávnymi dejinami Kristovými a osvietení Duchom pravdy³³. Svätí pôvodcovia napísali však štyri Evanjeliá tak, že urobili výber medzi mnohými vecami, ktoré sa zachovali ústne alebo už aj písomne, iné zas synteticky zhrnuli, alebo ich vyložili so zreteľom na stav miestnych cirkví, ponechajúc im napokon kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám podali o Ježišovi pravdivé a úprimné údaje³⁴. Písali totiž alebo na základe vlastnej pamäti a svojich spomienok alebo podľa svedectva tých, čo od počiatku sami videli a boli sluhami slova„, s tým úmyslom, aby sme poznali vierohodnosť tých vecí, o ktorých nás učia (porov. Lk 1, 2-4).
20. Okrem štyroch Evanjelií kánon Nového zákona obsahuje aj listy svätého Pavla a iné apoštolské spisy napísané z vnuknutia Ducha Svätého, ktorými sa podľa múdreho ustanovenia Božieho potvrdzuje všetko, čo sa týka Krista Pána, čím ďalej tým jasnejšie sa vysvetľuje jeho pravé učenie, ohlasujú sa spasiteľné účinky božského diela Kristovho, opisujú sa počiatky Cirkvi a jej podivuhodné šírenie a predpovedá sa jej slávne zavŕšenie.
Pán Ježiš totiž zostal pri svojich apoštoloch, ako im to bol prisľúbil (porov. Mt 28,20), a poslal im Ducha Obrancu, aby ich viedol k plnosti pravdy (porov. Jn 16,13).

VI.
SVÄTÉ PÍSMO V ŽIVOTE CIRKVI

21. Cirkev vždy mala v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože - najmä v posvätnej liturgii - neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho, ako aj Tela Kristovho a podáva ho aj veriacim. Cirkev vždy mala a má sväté Písmo spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery. Keďže ono, ako Bohom vnuknuté, raz navždy napísané, nepremeniteľne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznievať hlasu Ducha Svätého. Preto všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj samo kresťanské náboženstvo, má sa živiť a dať sa viesť svätým Písmom. Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach, a prihovára sa im. A v slove Božom je toľká sila a účinnosť, že ono je oporou a životnou silou pre Cirkev a pre jej dietky posilou vo viere, pokrmom pre dušu a čistým, nikdy nevysýchajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o svätom Písme platia slová: živé a účinné je slovo Božie„ (Žid 4,12), má silu, aby vás vybudovalo a dalo vám podiel medzi všetkými posvätenými„ (Sk 20,32; porov. 1Sol 2,13).

22. Sväté Písmo má byť veriacim čo najprístupnejšie. Z tohto dôvodu Cirkev hneď odprvoti prijala za svoj starobylý grécky preklad Starého zákona, zvaný Septuaginta„ a vždy má v úcte aj iné východné preklady, ako aj preklady latinské, zvlášť preklad zvaný Vulgata„. Keďže však slovo Božie má byť prístupné v každom čase, Cirkev s materinskou starostlivosťou dbá o to, aby sa zhotovili vhodné a správne preklady do rozličných jazykov, najmä z pôvodných textov svätého Písma. Ak sa naskytuje príležitosť pripraviť tieto texty so súhlasom cirkevnej vrchnosti v spolupráci s oddelenými bratmi, môžu ich používať všetci kresťania.

23. Nevesta vteleného Slova, Cirkev, poučovaná Duchom Svätým, usiluje sa čoraz dôkladnejšie pochopiť Písmo sväté, aby mohla neprestajne sýtiť svoje deti Božím slovom. Preto aj náležite napomáha štúdium východných a západných svätých Otcov a posvätných liturgií. Katolícki exegéti a ostatní pestovatelia posvätnej teológie sa teda majú pod dozorom posvätného učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali sväté Písmo takým spôsobom, aby čím najviac služobníkov slova Božieho mohlo s úžitkom podávať pokrm svätého Písma ľudu Božiemu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu³⁵. Svätý koncil povzbudzuje synov Cirkvi, pestovateľov biblických vied, aby s neprestajne obnovovanými silami so všetkou horlivosťou pokračovali, súhlasne s Cirkvou, v šťastne započatom diele. ³⁶

24. Posvätná teológia sa opiera o písané slovo Božie a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ. Skúmajúc vo svetle viery všetku pravdu skrytú v tajomstve Kristovom, neobyčajne sa ním posilňuje a jednostajne obnovuje. Keďže však sväté Písmo obsahuje slovo Božie, ba ono je naozaj slovom Božím, keďže je inšpirované, štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie³⁷. Priam tak vysluhovanie slova, t.j. pastorálna kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie - a tu má mať význačné miesto liturgická homília - nachádza zdravú stravu a svätú sviežosť v tom istom slove Písma.

25. Preto je potrebné, aby sa všetci klerici, najmä však Kristovi kňazi, ako aj ostatní, čo sa ako diakoni a katechéti venujú službe slova, oddali vytrvalému čítaniu a dôkladnému štúdiu svätého Písma, aby sa nik z nich nestal iba márnym povrchným hlásateľom slova Božieho, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri„³⁸, zatiaľ čo má sebe zvereným veriacim sprostredkovať prehojné bohatstvá slova Božieho, zvlášť vo svätej liturgii. Svätý cirkevný snem vyzýva naliehavým a dôrazným spôsobom aj všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby si častým čítaním svätého Písma nadobudli nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi„ (Flp 3,8). Lebo kto nepozná Písmo, nepozná Krista„³⁹. Preto nech sa radi oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, buď nábožným čítaním, buď pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však nezabúdajú, že čítanie svätého Písma musí sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame; a ho počúvame, keď čítame Božie výroky ⁴⁰.
Je však úlohou arcipastierov, „ktorí sú nositeľmi apoštolského učenia ⁴¹, náležite naučiť sebe zverených veriacich dobre používať sväté Písmo, zvlášť Nový zákon a najmä Evanjeliá, pomocou prekladov posvätných textov, opatrených potrebnými a naozaj vyhovujúcimi vysvetlivkami, aby sa tak synovia a dcéry Cirkvi bezpečne a osožne oboznámili so svätým Písmom a dali sa preniknúť jeho duchom. Okrem toho nech sa pripravia vydania svätého Písma, opatrené vhodnými poznámkami, aj pre nekresťanov; tieto vydania nech sú prispôsobené ich podmienkam, a duchovní pastieri, ako aj kresťania každého postavenia nech sa ich snažia všemožne a múdro rozširovať.

26. A tak čítaním a štúdiom svätého Písma nech sa „slovo Pánovo rýchle šíri a oslávi (2Sol 3,1) a Cirkvi zverený poklad zjavenia nech čoraz viac prenikne do ľudských sŕdc. Ako častá účasť na eucharistickom tajomstve zveľaďuje život Cirkvi, priam tak možno očakávať nové vzpruženie duchovného života zo zvýšenej úcty k slovu Božiemu, ktoré „zostáva naveky (Iz 40,8; 1Pt 1,23-25).

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto vieroučnej konštitúcii. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petre, dňa 18. novembra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov)