DEKRÉT
CHRISTUS DOMINUS
o pastorálnej službe
biskupov
v Cirkvi
Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť
ÚVOD
1. Kristus
Pán, Syn Boha živého, ktorý prišiel
vyslobodiť ľud z hriechov1 a posvätiť
všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho
poslal Otec2, a preto ich posvätil, dajúc im Ducha
Svätého „na budovanie tela Kristovho (Ef 4,12), t.j. Cirkvi, aby aj
sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí.
2. V tejto
Cirkvi Kristovej rímsky pápež ako nástupca Petrov,
ktorého Kristus poveril pásť svoje ovečky a svojich
baránkov, má z Božieho ustanovenia najvyššiu,
plnú a bezprostrednú právomoc v správe
duší. A pretože je ustanovený za pastiera
všetkých veriacich, aby sa staral o spoločné dobro
všeobecnej Cirkvi a o dobro jednotlivých cirkví, má
nad všetkými cirkvami prvenstvo riadnej právomoci
(„ordinariae potestatis principatum ).
Avšak aj biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú
nástupcami apoštolov ako pastieri duší3 a spolu
s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie
pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného
Pastiera4. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom
poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať
ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali
skrze Ducha Svätého, ktorého prijali, opravdivými a
hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a
pastiermi5.
Túto svoju biskupskú službu, ktorú prijali na seba
biskupskou vysviackou6, vykonávajú biskupi,
účastní na starostlivosti o všetky cirkvi, v
spoločenstve a pod autoritou najvyššieho veľkňaza vo
veciach týkajúcich sa učiteľského úradu a
duchovnej správy, všetci zjednotení vo vzťahu k celej
Cirkvi Božej v jedno kolégium čiže zbor.
3 Jednotliví biskupi vykonávajú túto
službu voči časti Pánovho stáda, ktorá sa
im zverila, tým že každý z nich sa stará o
partikulárnu cirkev, ktorá mu bola pridelená,
prípadne dakedy aj viacerí spoločne, starajúc sa o
niektoré spoločné potreby viacerých
(partikulárnych) cirkví.
Preto tento cirkevný snem berúc do úvahy aj podmienky
ľudského spoločenstva, ktoré v našich časoch
smeruje k novému usporiadaniu7, v úmysle presnejšie
vymedziť pastorálnu službu biskupov, stanovuje to, čo
nasleduje.
I.
BISKUPI A VŠEOBECNÁ CIRKEV
1. ZÁSTOJ BISKUPOV
VO VŠEOBECNEJ CIRKVI
4. Biskupi
sa stávajú údmi biskupského zboru prijatím
sviatosti biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom s
hlavou a údmi biskupského kolégia8. „Biskupský
stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia
v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý
je nepretržitým pokračovaním Apoštolského
zboru, je spolu so svojou hlavou rímskym pápežom - a nikdy
nie bez tejto hlavy - aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad
celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba
so súhlasom rímskeho pápeža9. Táto moc
sa vykonáva slávnostným spôsobom na všeobecnom
cirkevnom sneme 10; preto tento posvätný cirkevný
snem vyhlasuje, že všetci biskupi, ktorí sú údmi
biskupského kolégia, majú právo byť
účastní na ekumenickom koncile.
„Tú istú kolegiálnu právomoc môžu spolu
s pápežom vykonávať biskupi roztratení po celom
svete pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve ku
kolegiálnej činnosti, alebo aspoň schváli,
prípadne slobodne prijme spoločnú akciu roztretených
biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolegiálnym
úkonom 11.
5. Biskupi
vyvolení z rozličných krajov sveta podľa postupu a
spôsobu, ktorý určil alebo určí rímsky
pápež, poskytujú v rade, zvanej Biskupská synoda12;
táto synoda, keďže má na nej podiel celý
katolícky episkopát, zároveň dáva najavo,
že všetci biskupi majú v hierarchickej vospolnosti
účasť na starosti o celú Cirkev13.
6. Biskupi
ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia
biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať
svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju
starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho
ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu
každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný
za Cirkev14. Nech venujú osobitnú pozornosť
tým čiastkam sveta, v ktorých sa ešte nehlása
slovo Božie, alebo v ktorých sú veriaci vystavení
nebezpečenstvu - zvlášť pre malý počet
kňazov - že prestanú po kresťansky žiť, ba
dokonca že stratia ešte aj vieru.
Nech sa preto zo všetkých síl snažia, aby veriaci
horlivo podporovali a napomáhali diela šírenia evanjelia a
apoštolátu. Okrem toho nech sa usilujú o to, aby sa
pripravovali súci služobníci oltára, ako aj
rehoľní a laickí pomocníci pre misie a pre kraje,
ktoré trpia nedostatkom duchovenstva. Nech sa podľa možnosti
starajú aj o to, aby niektorí z ich kňazov išli do
misií alebo do spomenutých diecéz, a tam vykonávali
duchovnú službu natrvalo alebo aspoň za určitý
čas.
Nech majú ďalej biskupi pred očami, že pri
užívaní cirkevných majetkov, treba brať
zreteľ nielen na potreby vlastnej diecézy, ale aj iných
partikulárnych cirkví, pretože sú časťami
jedinej Cirkvi Kristovej. Napokon nech dbajú, aby podľa možnosti
poskytovali pomoc v pohromách, ktoré postihujú iné
diecézy alebo kraje.
7. Nech k
sebe vinú s bratskou láskou a poskytujú naozaj
účinnú pomoc obzvlášť tým
arcipastierom, čo trpia pre meno Kristovo osočovanie a
úzkosti, sú väznení, alebo sa im znemožňuje
činnosť. Tak nech modlitbou a skutkom tíšia a miernia
bôle svojich spolubratov.
2. BISKUPI A APOŠTOLSKÁ STOLICA
8. a) Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú
tým samým v sebe zverených diecézach všetku
vlastnú a bezprostrednú riadnu právomoc (potestas
ordinaria), ktorá je potrebná na vykonávanie pastorálnej
služby. Pritom však zostáva vždy a vo všetkom
nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu
rímsky pápež, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti
niektoré záležitosti.
b) Jednotlivým diecéznym biskupom sa dáva dovolenie dišpenzovať
v osobitnom prípade od všeobecného zákona veriacich,
nad ktorými majú právomoc podľa (cirkevného)
práva, kedykoľvek to pokladajú za užitočné
pre duchovné dobro veriacich, ak len si najvyššia cirkevná
autorita osobne vec nevyhradila.
9.
Rímsky pápež pri vykonávaní svojej
najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou
používa úrady Rímskej kúrie, ktoré teda
konajú svoju povinnosť v jeho mene a jeho autoritou na dobro
cirkví a v službe arcipastierov.
Otcovia svätého koncilu si však želajú, aby tieto
úrady - ktoré dozaista preukázali výbornú
pomoc rímskemu pápežovi a pastierom Cirkvi - dostali
nové usporiadanie, väčšmi zodpovedajúce
potrebám čias, krajov aj obradov, najmä čo sa týka
ich počtu, pomenovania, kompetencie, vlastného postupu, ako aj
koordinácie práce medzi nimi15. Rovnako si
želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastorálne
poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov rímskeho
pápeža.
10. Okrem
toho, keďže oné úrady boli ustanovené pre dobro
všeobecnej Cirkvi, je želateľné, aby sa ich
členovia, úradníci a poradcovia, a priam tak legáti
rímskeho pápeža podľa možnosti
väčšmi vyberali z rozličných krajov Cirkvi, a tak
ústredné úrady čiže orgány
katolíckej Cirkvi mali naozaj univerzálny charakter.
Taktiež je želateľné, aby sa medzi členov
oných úradov pribrali aj podaktorí biskupi, najmä
diecézni, ktorí majú možnosť
úplnejším spôsobom referovať
najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní,
túžbach a potrebách všetkých cirkví.
Napokon Otcovia koncilu pokladajú za veľmi
užitočné, aby sa tieto úrady väčšmi
radili aj s laikmi, ktorí sa vyznačujú svojimi
čnosťami, vedomosťami a skúsenosťami, žeby aj oni
mali primeranú účasť na cirkevných
záležitostiach.
II.
BISKUPI A PARTIKULÁRNE CIRKVI ČIŽE DIECÉZY
1. DIECÉZNI BISKUPI
11. Diecéza je časť ľudu Božieho,
ktorá sa zveruje pastorálnej starostlivosti biskupa za spolupráce
duchovenstva, vytvárajúc tak partikulárnu cirkev, oddanú
svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze Evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje
v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a činná
jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev
Kristova.
Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starosť o určitú
partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza
vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek,
ktoré pasú v mene Pánovom, plniac medzi nimi učiteľskú,
svätiteľskú a správcovskú službu. Oni sami
nech však uznávajú práva, ktoré zákonite
prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým
vrchnostiam16.
Biskupi sa majú zasvätiť svojej apoštolskej službe
ako svedkovia Kristovi pred všetkými ľuďmi, starajúc
sa nielen o tých, čo už nasledujú Knieža
pastierov, ale venujúc sa celým srdcom aj tým, čo akýmkoľvek
spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo čo nepoznajú
Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým
nebudú konečne všetci sledovať to, „čo je dobré,
spravodlivé a pravdivé (Ef 5,9).
12. Pri
plnení svojej učiteľskej služby nech
hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je
nejvynikajúcejšia z prvoradých povinností
biskupa17: nech ich silou Ducha povolávajú k viere, alebo
nech v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú
úplné tajomstvo Kristovo, teda tie pravdy, ktoré
nepoznať, znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu
aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k zvelebeniu Boha a
tým samým k večnej blaženosti18.
Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa
stvoriteľských úmyslov Božích samy
pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne
slúžia aj spáse človeka, a preto môžu
nemálo prispieť k budovaniu Tela Kristovho.
Nech teda učia, v akej veľkej úcte treba mať podľa
učenia Cirkvi ľudskú osobnosť a jej slobodu, ba aj
telesný život; rodinu, jej jednotu a stálosť, ako aj
plodenie a výchovu potomstva; občiansku spoločnosť so
sovojimi zákonmi a povolaniami; prácu i oddych, umenie i
technické vymoženosti; chudobu i hojnosť. Napokon nech im
vyložia, akým spôsobom sa majú riešiť
veľmi vážne otázky týkajúce sa
vlastnenia, zveľaďovania a spravodlivého rozdeľovania
pozemských majetkov, mieru a vojny a bratského
spolunažívania všetkých národov19.
13.
Kresťanské učenie majú predkladať spôsobom
zodpovedajúcim časovým potrebám, teda tak, aby dalo
odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré
ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú.
Nech toto učenie aj bránia a nech učia i veriacich
obraňovať a rozširovať ho. Pri jeho podávaní
nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči
všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť
nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal
Pán zvestovať evanjelium.
Keďže Cirkev má nadviazať dialóg s ľudskou
spoločnosťou20, uprostred ktorej žije, je v prvom rade
povinnosťou biskupov ísť medzi ľudí a
hľadieť s nimi nadpriasť a rozvíjať rozhovor. Aby
pri týchto spasiteľných rozhovoroch pravda išla
vždy ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, musia
vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou
a vľúdnosťou, ako aj patričnou obozretnosťou,
ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera
totiž zbližuje srdcia, a tak napomáha
priateľstvo21.
Nech sa usilujú pri hlásaní kresťanského
učenia používať rozmanité prostriedky,
ktoré sú dnes naporúdzi, a to predovšetkým
kázne a vyučovanie katechizmu - ktoré majú vždy
prvé miesto -, ale aj prednášky v školách, na
univerzitách, na konferenciách a zhromaždeniach
každého druhu. Nech sa snažia rozširovať toto
učenie aj verejnými príležitostnými prejavmi v
tlači a pomocou rozličných spoločenských
komunikatívnych prostriedkov, ktoré treba rozhodne
využiť na zvestovanie Kristovho evanjelia22.
14. Nech
bedlia, aby sa katechetické vyučovanie poskytovalo s
horlivosťou tak deťom, mladistvým i mládeži, ako
aj dospelým. Jeho cieľom je, aby sa pomocou náuky viera
stala živou, rozvinutou a činorodou. Nech pritom dbajú, aby sa
zachoval správny poriadok a vhodný postup, a to nielen čo sa
týka preberanej látky, ale aj povahy, schopností, veku a
životných podmienok poslucháčov, a aby sa toto
vyučovanie zakladalo na svätom Písme, tradícii,
liturgii a na učiteľskom úrade i živote Cirkvi.
Okrem toho nech sa starajú, aby sa katechéti na svoju
úlohu náležite pripravili, a teda aby dôkladne poznali
učenie Cirkvi a aby si po teoretickej i praktickej stránke osvojili
psychologické zákony a pedagogické disciplíny.
Nech sa pričinia aj o to, aby sa obnovila, prípadne lepšie
upravila príprava dospelých katechumenov.
15. Pri
vykonávaní svojej svätiteľskej služby nech biskupi
pamätajú, že sú vyvolení spomedzi
ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred
Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi
majú plnosť sviatosti kňazstva. Od nich závisia vo
vykonávaní svojej moci kňazi, ktorí boli tiež
vysvätení za pravých kňazov Nového
Zákona, aby boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu;
a závisia od nich aj diakoni, ktorí boli vysvätení,
aby slúžili ľudu Božiemu v spojení s biskupom a
jeho kňazstvom. Sami biskupi sú teda hlavnými vysluhovateľmi
tajomstiev Božích, ako aj správcami,
zveľaďovateľmi a strážcami všetkého
liturgického života sebe zverenej cirkvi23.
Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci skrze Eucharistiu prenikli
čím hlbšie do veľkonočného tajomstva a ho
prežívali, a tak v jednote lásky Kristovej utvorili jedno
pevne zomknuté Telo24 „Zotrvávajúc v modlitbách
a vysluhovaní slova (Sk 6,4), nech pracujú na tom, aby
všetci, čo sú zverení ich starostlivosti, boli
jednomyseľní v modlitbách25 a pristupovaním k
sviatostiam rástli v milosti a boli vernými svedkami Pána.
Ako zdokonaľovatelia, biskupi nech sa usilujú o posväcovanie
svojich duchovných, rehoľníkov a laikov, súhlasne s
osobitným povolaním každého z nich26,
pamätajúc pri tom, že oni sami sú povinní
byť príkladom svätosti v láske, poníženosti
a jednoduchosti života. Nech vedú k svätosti sebe
zverené (partikulárne) cirkvi tak, aby sa v nich naplno
prejavoval cit pre celú Cirkev Kristovu. Preto nech čo
najväčšmi napomáhajú kňazské a
rehoľné povolania, osobitnú starostlivosť
venujúc povolaniam misijným.
16. Pri
vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu
nech sú biskupu uprostred svojich ako tí, čo
slúžia27, ako dobrí pastieri, čo poznajú
svoje ovce a ktorých aj ony poznajú, ako praví otcovia,
čo sa vyznačujú duchom lásky a starostlivosti voči
všetkým, takže sa ich autorite, ktorú prijali od Boha,
ochotne podriaďujú všetci. Nech zhromaždia celé
svoje stádo sťa jednu rodinu, aby si všetci boli vedomí
svojej zodpovednosti a žili i pracovali v spoločenstve lásky.
Aby mohli biskupi toto naozaj docieliť, nech „hotoví na
každé dobré dielo (2Tim 2,21) a „znášajúc
všetko kvôli vyvoleným (2Tim 2,10), usporiadajú svoj
život takým spôsobom, žeby bol v zhode s
požiadavkami doby.
Nech vždy zahrnujú osobitnou láskou kňazov,
keďže oni berú na seba časť ich povinností a
starostí, plniac svoju každodennú prácu s toľkou
horlivosťou. Nech ich majú za synov a priateľov28, a
preto nech ich ochotne vypočujú a nech sa snažia
rozvíjať všetku dušpastiersku činnosť celej
diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.
Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a
materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne
žiť a verne i účinne konať svoju službu. Preto
nech podporujú podujatia a usporadujú osobitné stretnutia,
kde by sa kňazi z času na čas schádzavali, jednak na
dlhšie duchovné cvičenia na obnovu svojho života a
jednak, aby si prehĺbili svoje vedomosti v cirkevných
náukach, zvlášť vo svätom Písme a
teológii, ďalej o dôležitých sociálnych
problémoch a nových metódach pastorálnej
činnosti. Nech preukazujú účinné milosrdenstvo
kňazom, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek
nebezpečenstve, alebo sa dopustili nejakých pokleskov.
Aby sa mohli primeranejšie starať o dobro veriacich podľa
položenia každého z nich, nech sa usilujú
náležite poznať ich potreby a spoločenské
podmienky, v ktorých žijú, uplatňujúc pritom
vhodné prostriedky a zvlášť sociálny
výskum. Nech venujú pozornosť všetkým bez
rozdielu veku, postavenia alebo národnosti, tak domácim, ako aj
prisťahovalcom a cudzincom. Pri vykonávaní tejto
pastorálnej starostlivosti nech vyhradia svojim veriacim
primeranú účasť na cirkevných
záležitostiach a nech uznávajú aj ich povinnosť
a právo činne spolupracovať na budovaní
tajomného Tela Kristovho.
Nech sa s láskou venujú oddeleným bratom a nech
odporúčajú aj veriacim, aby sa voči nim správali
s veľkou ľudskosťou a láskou a napomáhali aj
ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev29. I nepokrstených nech
nosia v srdci, aby aj ich osvietila láska Ježiša Krista,
ktorého svedkami sú biskupi pred tvárou
všetkých.
17. Treba
napomáhať rozličné formy apoštolátu, ako aj
spoločnú koordináciu a vnútornú jednotu
všetkých apoštolských diel v celej diecéze alebo
v jej osobitných oblastiach pod vedením biskupa, aby tak
všetky katechetické, misijné, charitatívne,
sociálne, rodinné, školské i akékoľvek
iné podujatia a ustanovizne sledujúce pastorálne ciele
vyvíjali a súladne zladili svoju činnosť, z ktorej by
jasnejšie vysvitala aj jednota diecézy.
Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich venovať sa
apoštolátu - každý podľa svojich
možností a schopností - a treba im
odporúčať rozličné diela laického
apoštolátu a zvlášť Katolícku akciu, aby sa
do nich zapojili a ich napomáhali. Nech sa napomáhajú a
podporujú aj združenia, ktoré sledujú priamo alebo
nepriamo nadprirodzený cieľ, teda sa usilujú o dokonalejší
život alebo o hlásanie Kristovho evanjelia všetkým
ľuďom alebo o rozvoj kresťanskej náuky a verejného
uctievania Boha, alebo čo majú sociálne poslanie, alebo sa
venujú skutkom milosrdenstva a kresťanskej lásky.
Formy apoštolátu nech sa patrične prispôsobia
dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen
duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a
hospodárske podmienky ľudí. Na účinné a
úspešné dosiahnutie tohto cieľa sú veľmi
užitočné sociálno-náboženské
výskumy prostredníctvom služieb pastorálnej sociológie,
ktoré sa vrelo odporúčajú.
18. Nech sa
venuje osobitná pozornosť veriacim, čo pre životné
okolnosti sú iba málo účastní riadnej
spoločnej pastorálnej starostlivosti farárov, alebo sa im
jej vôbec nedostáva, ako sú napr. veľmi mnohí vysťahovalci,
exulanti a utečenci, námorníci, ako aj letecký
personál, kočovníci a im podobní. Treba urobiť
aj účelne pastorálne opatrenia v záujme
duchovného života tých, čo prichádzajú
dočasne do iných krajov na rekreáciu.
Biskupské konferencie - najmä celonárodné - nech
pozorne skúmajú naliehavejšie problémy
týkajúce sa spomenutých skupín a nech im v
svornosti a spojenými silami zabezpečia a umožnia
vhodnými prostriedkami a opatreniami duchovnú pomoc,
prihliadajúc pritom v prvom rade na smernice Apoštolskej
stolice30, ktoré už boli uverejnené, alebo sa
uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a
osobným okolnostiam.
19. Pri
vykonávaní svojho apoštolského úradu,
ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi
požívajú samo osebe úplnú a dokonalú
slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci.
Preto im neslobodno ani priamo ani nepriamo prekážať v
plnení ich cirkevnej funkcie, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný
styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými
vrchnosťami a vlastnými podriadenými.
Veď keď sa arcipastieri venujú duchovnej opatere svojho
stáda, tým samým napomáhajú aj
sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, činne
spolupracujúc za tým cieľom s verejnými
vrchnosťami v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom
zodpovedajúcim biskupovi, učiac poslúchať
spravodlivé zákony a mať v úcte zákonite
ustanovenú moc.
20.
Keďže apoštolskú funkciu biskupov ustanovil Kristus
Pán a jej poslanie je duchovné a nadprirodzené,
svätý všeobecný cirkevný snem vyhlasuje, že
menovať a ustanovovať biskupov je vlastným, osobitným a
samo osebe bezvýhradným právom kompetentnej cirkevnej
vrchnosti.
Z toho dôvodu svätý koncil, aby patrične chránil
slobodu Cirkvi a primeranejšie a účinnejšie
zabezpečil záujmy veriacich, vyslovuje želanie, žeby sa v
budúcnosti už neudeľovali nijaké práva alebo
výsady občianskym vrchnostiam čo do výberu, menovania,
prezentácie alebo dezignácie na biskupskú hodnosť. A
tie občianske vrchnosti, ktoré nateraz takéto práva
alebo výsady požívajú na základe dohody alebo
zvykového práva, svätý cirkevný snem čo
najzdvorilejšie prosí - vďačne pritom
uznávajúc a veľmi si vážiac ich
úctivé porozumenie voči Cirkvi - aby sa ich láskavo
dobrovoľne zriekli po poradách s Apoštolskou stolicou.
21.
Keďže je teda pastorálna služba biskupov taká
dôležitá a zodpovedná, diecézni biskupi a
ostatní, čo sú s nimi po právnej stránke na
tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z
vlastného popudu alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti vzdali
svojho úradu, ak pre pokročilý vek alebo pre inú
vážnu príčinu sa stali menej spôsobilými
plniť si svoje povinnosti. Ak kompetentná autorita
rezignáciu prijme, postará sa o primerané zaopatrenie i o
uznanie osobitných práv odstupujúcim.
2. VYMEDZENIE DIECÉZ
22. Aby
diecéza mohla dosiahnuť svoj cieľ, treba, aby sa v Božom
ľude, ktorý jej prináleží, jasne prejavoval
charakter Cirkvi; aby si v nich biskupi mohli účinne plniť
svoje pastorálne povinnosti; a napokon, aby sa podľa možnosti
čo najdokonalejšie zabezpečila spása Božieho
ľudu.
To si však vyžaduje primerané rozhraničenie územia
diecéz, ako aj účelné a požiadavkám
apoštolátu vyhovujúce rozdelenie duchovenstva i
prostriedkov. Toto všetko je nielen v záujme duchovných a
veriacich, ktorých sa to priamo týka, ale aj v záujme
celej katolíckej Cirkvi.
Preto vo veci vymedzenia diecéz svätý cirkevný snem
nariaďuje, aby sa čím prv pristúpilo k
náležitej a rozvážnej revízii, pokiaľ si to
vyžaduje dobro duší, tým že sa diecézy
rozdelia, alebo rozčlenia, alebo zjednotia, alebo pozmenia ich hranice,
alebo sa určí vhodnejšie miesto pre biskupské
sídla, alebo konečne sa im dá nové
vnútorné usporiadanie, najmä ak ide o diecézy, ktoré
pozostávajú z väčších miest.
23. Pri
revízii obvodu diecéz nech sa predovšetkým
zabezpečí organická jednota každej diecézy
čo do osôb, služieb a ustanovizní, aby bola
schopná žiť ako ústrojný celok. V
jednotlivých prípadoch, po dobrom uvážení
všetkých okolností, treba mať však pred očami
tieto všeobecnejšie kritériá:
1) Pri určovaní obvodu diecézy treba mať na zreteli -
nakoľko je to možné - rozmanitosť zloženia
Božieho ľudu, pretože to môže vo veľkej miere
prispieť k účelnejšiemu vykonávaniu
pastorálnej činnosti. V tom istom čase treba dbať na to,
aby sa podľa možnosti zachovali pohromade demografické
zoskupenia tohto ľudu, spolu s občianskymi úradmi a
spoločenskými ustanovizňami, ktoré
vytvárajú jeho organickú štruktúru. Z toho
dôvodu územie každej diecézy má byť
vždy zrejme súvisle.
Nech sa podľa okolností berú do úvahy aj hranice
občianksych obvodov, ako aj osobitné, napr. psychologické,
hospodárske, geografické a historické osobné i
miestne podmienky.
2) Rozloha územia diecézy a počet jej obyvateľstva
má byť vo všeobecnosti taký, aby na jednej strane
sám biskup - hoci za pomoci iných - mohol celebrovať
pontifikálne bohoslužby, náležite konať
pastorálne vizitácie, patrične viesť a koordinovať
všetku apoštolskú činnosť v diecéze, a
najmä poznať svojich kňazov, ako aj rehoľníkov a
laikov, ktorí majú nejakú účasť na diecéznych
podujatiach. Na druhej strane územie diecézy má
poskytovať pre biskupa i duchovenstvo dostatočné a
vhodné pole činnosti, kde by mohli užitočne uplatniť
všetky svoje schopnosti, majúc pred očami aj potreby
všeobecnej Cirkvi.
3) Naostatok, aby sa mohla v diecéze čím primeranejšie
vyvíjať spasiteľná činnosť, nech platí
pravidlo, že každá diecéza má mať
aspoň dostatočný počet súcich kňazov na
riadnu dušpastiersku prácu medzi ľudom Božím. Nech
nechýbajú každej partikulárnej cirkvi vlastné
úrady, ustanovizne a diela, ktoré sa v praxi ukázali
nevyhnutnými pre jej účelnú správu a
apoštolskú činnosť. Konečne treba disponovať
prostriedkami na udržiavanie personálu a ustanovizní, alebo
aspoň musia byť rozumné výhľady, že sa
budú môcť odinakiaľ zadovážiť.
Kde žijú aj veriaci rozličných obradov, nech biskup
urobí cieľuprimerané opatrenia v záujme ich
duchovných potrieb, či už prostredníctvom kňazov
alebo farností dotyčného obradu alebo pomocou
biskupského vikára vybaveného primeranými
oprávneniami a prípadne aj vysväteného za biskupa;
alebo nech funguje on sám ako ordinár rozličných
obradov. Ak sa to všetko podľa úsudku Apoštolskej stolice
z osobitných dôvodov nedá uskutočniť, nech sa pre
jednotlivé obrady ustanoví vlastná hierarchia31.
V podobných okolnostiach sa tak isto treba postarať o
inorečových veriacich či už pomocou kňazov alebo
farností toho istého jazyka, alebo prostredníctvom
biskupského vikára, ktorý dobre ovláda dotyčný
jazyk a prípadne aj prijal biskupskú vysviacku, alebo
konečne nejakým iným vhodným spôsobom.
24. Čo
sa týka zmien a novôt v diecézach, o ktorých je
reč v čl. 22-23, bude užitočné, keď pred ich
zavedením preskúmajú tieto záležitosti biskupské
konferencie v medziach svojej územnej kompetencie, bez narušenia
disciplíny východných cirkví. Za tým
cieľom možno zriadiť, ak sa to uzná za dobré, aj
osobitnú biskupskú komisiu. Avšak nech si vždy
vypočujú mienku predovšetkým biskupov provincií
a krajov, ktorých sa to týka. Potom nech predložia svoje
návrhy a želania Apoštolskej stolici.
3. SPOLUPRACOVNÍCI
DIECÉZNEHO BISKUPA
V PASTORÁLNEJ SLUŽBE
25. Pri
správe diecéz treba pastorálnu službu biskupov tak
usporiadať, aby rozhodujúcou pohnútkou bolo vždy dobro
Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite
zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť auxiliárnych biskupov,
pretože diecézny biskup nevládze sám plniť
všetky biskupské povinnosti, ako si to vyžaduje záujem
duší, či už pre prílišnú
rozsiahlosť diecézy alebo pre priveľký počet
obyvateľstva, poprípade pre zvláštne podmienky
apoštolátu alebo pre iné príčiny rozličnej
povahy. Ba dakedy osobitná potreba vyžaduje dať na pomoc
samému diecéznemu biskupovi biskupa koadjútora.
Týchto pomocných a svätiacich biskupov treba vybaviť
primeranou právomocou, aby tak ich činnosť bola
účinnejšia i aby sa lepšie zabezpečila ich
vlastná biskupská dôstojnosť, ale pritom vždy
zostala nenarušená jednota vedenia diecézy, ako aj autorita
diecézneho biskupa.
Keďže však sú pomocní a svätiaci biskupi
povolaní mať účasť na starostiach
diecézneho biskupa, nech plnia svoje poslanie takým
spôsobom, aby vo všetkých záležitostiach
postupovali v jednomyseľnej zhode s ním. Okrem toho nech vždy
prejavujú diecéznemu biskupovi poslušnosť a
úctu, a on sám nech má pomocných a svätiacich
biskupov v bratskej láske a vážnosti.
26. Keď
si to vyžaduje dobro duší, diecézny biskup nech sa
nezdráha žiadať si od kompetentnej vrchnosti jedného
alebo viacerých auxiliárnych biskupov, ktorí sa určujú
pre diecézu bez práva nástupníctva.
Ak už tak nie je určené v menovacom dekréte,
diecézny biskup nech ustanoví svojho a či svojich
auxiliárnych biskupov za generálnych vikárov alebo
aspoň za biskupských vikárov, ktorí závisia
len od jeho autority a s ktorými nech sa ochotne radí pri
riešení dôležitejších
záležitostí, zvlášť pastorálnej
povahy.
Ak nestanovila ináč kompetentná autorita, so
skončením funkcie diecézneho biskupa neprestáva
právomoc ani splnomocnenia, čo majú podľa práva
auxiliárni biskupi. Ba je želateľné, aby v čase
uprázdnenia biskupského stolca sa správa diecézy
zverila auxiliárnemu biskupovi, alebo - ak sú viacerí -
jednému z nich, ak len vážne dôvody neradia niečo
iného.
Pomocný biskup (Episcopus Coadiutor), t.j. ten, čo sa menuje s
právom nástupníctva, musí byť vždy od
diecézneho biskupa ustanovený za generálneho
vikára. A kompetentná vrchnosť môže mu dať
vo zvláštnych prípadoch rozsiahlejšie splnomocnenia.
V záujme čím väčšieho dobra diecézy v
prítomnosti a budúcnosti nech sa biskup, ktorému sa
vypomáha a pomocný biskup neopomenú radiť jeden s
druhým v dôležitejších veciach.
27. V
diecéznej kúrii najvýznamnejší je úrad
generálneho vikára. Ale kedykoľvek to vyžaduje
dobrá správa diecézy, biskup môže
ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských
vikárov, ktorí majú tým samým v určitej
časti diecézy alebo v danom odbore záležitostí
alebo nad veriacimi niektorého obradu tú istú
právomoc, akú udeľuje všeobecné
(cirkevné) právo generálnemu vikárovi.
Medzi spolupracovníkov biskupa pri správe diecézy sa
rátajú aj tí kňazi, ktorí tvoria jeho
senát a či radu, ako napr. katedrálna kapitula,
poradný zbor alebo iné výbory, podľa
rozličných miestnych okolností a pomerov. Tieto ustanovizne,
najmä katedrálne kapituly, nech sa zreorganizujú,
nakoľko je to potrebné, aby zodpovedali terajším
požiadavkám.
Kňazi a laici, ktorí prináležia k diecéznej
kúrii, nech sú si vedomí, že sú
pomocníkmi biskupa v jeho pastorálnej činnosti.
Diecézna kúria nech sa tak usporiada, aby bola
účelným nástrojom biskupa nielen pri správe
diecézy, ale aj pri vykonávaní apoštolskej
činnosti.
Je veľmi želateľné, aby sa v každej diecéze
zriadila osobitná pastorálna rada, ktorej nech predsedá
sám diecézny biskup a na ktorej nech majú
účasť osobitne vybraní duchovní,
rehoľníci a laici.
Úlohou tejto rady bude uvažovať, rokovať a
predkladať praktické riešenia o veciach
týkajúcich sa pastorálnej činnosti.
28.
Isteže všetci kňazi tak diecézni, ako aj
rehoľní majú spolu s biskupom podiel a aktívnu
účasť na jedinom Kristovom kňazstve, a preto sú
starostlivými spolupracovníkmi episkopátu. No pri
vykonávaní dušpastierskej činnosti hlavné miesto
majú diecézni kňazi, keďže sú
začlenení (inkardinovaní) alebo zadelení do
určitej partikulárnej cirkvi a úplne sa venujú jej
službe, aby sa starali o istú časť Pánovho
stáda. Preto tvoria jedno duchovenstvo (presbytérium),
jedinú rodinu, ktorej Otcom je biskup. Aby mohol biskup
účelnejšie a spravodlivejšie rozdeliť
pastorálne funkcie medzi svojich kňazov, musí mať
potrebnú slobodu pri udeľovaní úradov alebo
benefícií. Z toho dôvodu sa zrušujú
práva a výsady, ktoré túto slobodu
akýmkoľvek spôsobom obmedzujú.
Vzťahy medzi biskupmi a diecéznymi kňazmi sa majú
zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej
lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a
biskupom ich pastorálna činnosť stala plodnejšou. Z toho
dôvodu, v záujme čoraz dokonalejšej služby
dušiam, nech biskup ochotne povoláva kňazov na rozhovor,
najmä o pastorálnych záležitostiach - a to aj
všetkých spoločne - nie iba príležitostne, ale
podľa možnosti v stanovených lehotách.
Okrem toho všetci diecézni kňazi majú byť
navzájom spojení, a preto sa majú usilovne starať o
duchovné dobro celej diecézy. Ďalej nech
pamätajú, že prostriedky, ktoré si
nadobúdajú pri vykonávaní svojej cirkevnej funkcie,
súvisia s posvätnou službou, a preto, nakoľko
môžu, nech veľkodušne vychádzajú v
ústrety aj hmotným potrebám diecézy, podľa
rozhodnutia biskupa.
29. Bližšími spolupracovníkmi biskupa
sú i kňazi, ktorým on zveril pastorálne poslanie
alebo apoštolské dielo nadfarského rázu, či
už ide o určité územie diecézy alebo o
osobitné skupiny veriacich alebo o zvláštny druh
činnosti.
Sú vzácnymi pomocníkmi aj kňazi, ktorým biskup
zveruje rozličné apoštolské úlohy v
školách alebo iných ústavoch a
organizáciách. I kňazi pridelení naddiecéznym
dielam konajú vynikajúcu apoštolskú prácu, a
preto sa odporúčajú osobitnej starostlivosti
zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa
zdržujú.
30. No
spolupracovníkmi biskupa sú obzvlášť
farári, ktorým sa zveruje ako duchovným pastierom vo
vlastnom zmysle starosť o duše v presne vymedzenej časti
diecézy pod jeho právomocou.
1. V tejto starosti o duše nech farári so svojimi pomocníkmi
vykonávajú svoje učiteľské,
svätiteľské a správcovské poslanie tak, aby sa
veriaci a farské pospolitosti naozaj cítili údmi
diecézy i celej všeobecnej Cirkvi. Preto nech spolupracujú s
ostatnými farármi, ako aj s kňazmi, čo majú
pastorálnu funkciu na tom území - ako sú napr. tzv.
krajoví vikári (Vicarii Foranei), dekani - alebo s tými,
čo sú pridelení k dielam nadfarskej povahy, aby
pastorálna činnosť v diecéze nebola nejednotná a
stala sa účinnejšou.
Starosť o duše má okrem toho vždy prenikať
misionársky duch, takže sa náležitým
spôsobom rozprestiera na všetkých, čo vo farnosti
žijú. Ak sa však farári nemôžu dostať
do styku s určitými kruhmi, nech si zavolajú na pomoc
iných, aj laikov, aby ich napomáhali na apoštolskom poli.
Aby táto starosť o duše bola ešte
účinnejšia, vrelo sa odporúča spoločný
život kňazov, zvlášť čo sú
zadelení do tej istej farnosti. Lebo spoločný život je
na osoh apoštolskej činnosti a zároveň slúži
veriacim za príklad lásky a jednoty.
2. Čo sa týka povinnosti učiť, farári majú
kázať slovo Božie všetkým veriacim, aby
pevní vo viere, nádeji a láske vzrastali v Kristovi a
kresťanská pospolitosť podávala svedectvo lásky,
ako to odporúčal Pán32. Aj vyučovaním
katechizmu, prispôsobeným veku každého, majú
viesť veriacich k plnému poznaniu tajomstva spásy. Pri
vyučovaní katechizmu nech nevyhľadávajú len
pomoc rehoľníkov, ale i spoluprácu laikov a nech
založia aj bratstvo kresťanskej náuky.
Na poli posväcovania nech sa farári starajú, aby
slávenie eucharistickej obety bolo ohniskom a vrcholom
všetkého života kresťanskej pospolitosti. Priam tak nech
sa činia, aby veriaci prijímali duchovný pokrm
častým pristupovaním k sviatostiam i uvedomelou a
činnou účasťou na liturgii. Ďalej nech farári
pamätajú, že sviatosť pokánia napomáha v
tej najväčšej miere kresťanský život. Preto
nech ochotne spovedajú veriacich a keď treba, nech zavolajú
za tým cieľom aj iných kňazov, ktorí
ovládajú rozličné jazyky.
Farári vo svojej funkcii duchovných pastierov nech sa
predovšetkým usilujú poznať svoje stádo. A
keďže sú služobníkmi všetkých
ovečiek, nech napomáhajú rozvoj kresťanského
života tak u jednotlivých veriacich, ako aj v rodinách,
ďalej v spolkoch, najmä v tých, čo sa venujú
apoštolátu, a vôbec v celej farskej pospolitosti. Preto nech
navštevujú domácnosti a školy, ako to vyžaduje ich
pastorálne poslanie. Nech sa horlivo venujú mladistvým a
vôbec mládeži. Nech prejavujú otcovskú
lásku chudobným a chorým. Napokon nech majú
osobitnú starosť o robotníkov a nech sa snažia o to,
aby veriaci napomáhali apoštolské diela.
3. Kapláni, spolupracovníci farára, konajú
vynikajúcu a činorodú každodennú prácu v
pastorálnej službe pod farárovým vedením.
Preto medzi farárom a jeho kaplánmi majú vždy
prekvitať bratské vzťahy, vzájomná láska
a úcta. Nech sú si na vzájomné povzbudenie radou,
pomocou a príkladom. A nech sa starajú konať farskú
prácu jednomyseľne a spoločným úsilím.
31. Pri
rozhodovaní, či je určitý kňaz súci pre
správu tej-ktorej farnosti, nech berie biskup do úvahy nielen
jeho vzdelanie, ale aj nábožnosť, apoštolskú horlivosť
i ostatné vlohy a vlastnosti, ktoré sa vyžadujú pre patričné
vykonávanie dušpastierskej činnosti.
Okrem toho, keďže jediným zmyslom farskej služby je dobro
duší, aby biskup mohol ľahšie a
účelnejšie postupovať pri obsadzovaní fár,
nech sa zrušia - s výnimkou práv rehoľníkov -
všetky prezentačné, menovacie a výhradné
práva, a - kde jestvuje - aj všeobecný alebo
partikulárny zákon súbehu.
Každý farár nech však má vo svojej farnosti
zaistenú stálosť vo funkcii, pokiaľ si to vyžaduje
dobro duší. Preto nech sa zruší rozdiel medzi
preložiteľnými a nepreložiteľnými farármi
a nech sa zreviduje a zjednoduší postup premiesťovania a
odvolania farárov, aby mohol biskup vhodnejším
spôsobom zabezpečiť dobro duší,
zachovávajúc pritom spravodlivosť, ktorú
ukladá prirodzené a cirkevné právo.
Farári, ktorí pre pokročilý vek alebo pre inú
vážnu príčinu už nevládzu riadne a
účinne plniť si svoje povinnosti, sa naliehavo
žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu
biskupa zriekli svojho úradu. A biskup nech sa postará o
primeranú obživu odstupujúceho.
32. Konečne
spása duší nech je takisto jedinou príčinou, pre
ktorú sa stanovuje, alebo odobruje zakladanie, prípadne
zrušovanie farností, ako aj zavádzanie iných
novôt tohto druhu, ktoré môže biskup
uskutočniť z vlastnej moci.
33.
Všetci rehoľníci - medzi ktorých sa tuná
zaraďujú aj členovia ostatných inštitútov
sledujúcich evanjeliové rady - majú povinnosť,
každý v zhode s vlastným povolaním, horlivo a
svedomite pracovať na budovaní a rozvoji celého
tajomného Tela Kristovho a v prospech partikulárnych
cirkví.
O to sa majú usilovať predovšetkým modlitbou, skutkami
pokánia a príkladom vlastného života. A tento
svätý snem ich veľmi povzbudzuje, aby neprestajne vzrastali v
úcte a v horlivosti vo vzťahu k týmto veciam. Ale nech sa vo
zvýšenej miere podujímajú aj na vonkajšie
apoštolské práce, berúc pritom zreteľ na
vlastnú povahu každej rehole.
34.
Rehoľní kňazi - ktorí prijímajú
kňazskú vysviacku, aby aj oni boli starostlivými
spolupracovníkmi episkopátu - môžu byť dnes
ešte osožnejší pre biskupa, vzhľadom na
vzrastajúce potreby duší. Preto možno o nich
právom tvrdiť, že určitým spôsobom patria
medzi diecézne duchovenstvo, nakoľko majú účasť
na dušpastirskej práci a apoštolských dielach pod
právomocou biskupov.
Aj iní rehoľníci a rehoľníčky patria
osobitným spôsobom do diecéznej rodiny a sú na
veľkú pomoc posvätnej hierarchii. A vzhľadom na
zvýšené potreby apoštolátu, túto pomoc
môžu a majú prinášať v čoraz
väčšej miere.
35. Aby sa
však apoštolská činnosť vždy
uskutočňovala v jednotlivých diecézach v svornosti a
zachovala sa nenarušená jednota diecéznej disciplíny,
stanovujú sa tieto základné zásady:
1. Všetci rehoľníci majú prejavovať biskupom ako
nástupcom apoštolov vernú oddanosť a úctu. Okrem
toho, kedykoľvek sú právoplatne povolaní
vykonávať apoštolskú činnosť, majú si
plniť svoje povinnosti takým spôsobom, aby boli
podriadenými pomocníkmi biskupa33. Ba nech
rehoľníci ochotne a verne vyhovejú žiadostiam a
želaniam biskupov, aby mali väčší podiel v
službe ľudskej spásy, rešpektujúc pritom povahu
inštitútu a postupujúc podľa
konštitúcií, ktoré - ak treba - nech sa za tým
cieľom prispôsobia podľa zásad tohto koncilového
dekrétu.
Zvlášť vzhľadom na naliehavé potreby
duší a nedostatok diecézneho duchovenstva, biskupi môžu
vyzvať rehoľné inštitúty, ktoré sa
nevenujú čisto kontemplatívnemu životu, aby prispeli
svojou pomocou v rozličných pastorálnych
službách, berúc však ohľad na vlastný
ráz každého inštitútu. A predstavení nech
sa podľa svojich možností pričinia, aby sa ich
inštitúty podujali na túto spoluprácu,
prevezmúc aj farnosti, čo i dočasne.
2. Rehoľníci zas, určení na vonkajší
apoštolát, nech si zachovajú ducha svojej rehole, nech verne
dodržiavajú rehoľnú disciplínu a
podriadenosť svojim predstaveným. Sami biskupi nech
neopomenú zdôrazňovať túto povinnosť.
3. Exempcia, mocou ktorej rehoľníci podliehajú priamo
najvyššiemu veľkňazovi alebo inej cirkevnej vrchnosti a
sú vyňatí spod právomoci biskupov, sa týka
predovšetkým vnútorného poriadku
inštitútov, aby v nich bolo všetko čím lepšie
medzi sebou uspôsobené a späté a tak sa
napomáhal rozvoj rehoľného života a rehoľná
dokonalosť34; ako aj aby najvyšší veľkňaz
mohol nimi disponovať v záujme všeobecnej Cirkvi35 a
iná kompetentná vrchnosť v prospech (partikulárnych)
cirkví, ktoré podliehajú ich právomoci.
Avšak táto exempcia neprekáža tomu, aby
rehoľníci nepodliehali v jednotlivých diecézach
právomoci biskupov, súhlasne s predpismi (cirkevného)
práva, podľa požiadaviek pastorálnej služby
biskupov a náležite usporiadanej dušpastierskej
starostlivosti36.
4. Všetci rehoľníci, ktorí majú exempciu i
tí, čo ju nemajú, podliehajú právomoci
miestnych ordinárov vo všetkom, čo sa týka
verejných bohoslužieb, avšak bez ujmy rozličnosti
obradov; čo sa týka duchovnej správy; posvätnej
kazateľskej činnosti medzi ľudom; náboženskej a
mravnej výchovy veriacich a zvlášť detí,
vyučovania katechizmu a liturgického vzdelávania; okrem
toho, čo sa týka dôstojnosti duchovného stavu, ako i
rozličných diel, pokiaľ sa nimi uskutočňuje
posvätná apoštolská činnosť. Aj
rehoľné katolícke školy podliehajú miestnym
ordinárom, čo sa týka ich všeobecného poriadku a
dozoru nad nimi; pritom však zostáva nedotknuté právo
rehoľníkov čo do ich vedenia. Rehoľníci sú
taktiež povinní zachovávať všetky všeobecne
záväzné zákonité ustanovenia
biskupských synod a konferencií.
5. Medzi rozličnými rehoľnými inštitútmi
navzájom, ako aj medzi nimi a diecéznym duchovenstvom nech sa
napomáha usporiadaná spolupráca. Okrem toho nech sa
uvedú do úzkeho vzájomného súladu
všetky apoštolské diela a činnosti. Ale to v
najväčšej miere závisí od nadprirodzeného
rozpoloženia myslí a sŕdc, zakorenených a
upevnených v láske. Starať sa o túto
súladnú spoluprácu v celej Cirkvi patrí však
do kompetencie Apoštolskej stolice, kým arcipastieri sa o ňu
starajú každý vo svojej diecéze; napokon
patriarchálne synody a biskupské konferencie sú na
vlastnom území.
Čo sa týka apoštolských diel, ktorým sa
venujú rehoľníci, biskupi alebo biskupské konferencie
a rehoľní predstavení alebo konferencie
vyšších predstavených nech konajú až po
predchádzajúcich vzájomných poradách.
6. V záujme zhody a pestovania obapolných
užitočných stykov medzi biskupmi a rehoľníkmi,
nech sa biskupi a rehoľní predstavení, v stanovenom
čase a vôbec kedykoľvek to uznajú za dobré,
ochotne schádzavajú, aby rokovali o záležitostiach,
týkajúcich sa vo všeobecnosti apoštolátu na
dotyčnom území.
III.
SPOLUPRÁCA BISKUPOV V ZÁUJME SPOLOČNÉHO
DOBRA VIACERÝCH DIECÉZ
1. SYNODY, CIRKEVNÉ
SNEMY A ZVLÁŠŤ BISKUPSKÉ KONFERENCIE
36. Už
od prvých storočí Cirkvi biskupi, postavení na
čelo partikulárnych cirkví, podnecovaní
vospolnosťou bratskej lásky a vedomím
všeobecného poslania zvereného apoštolom, pracovali spojenými
silami a jednomyseľne tak v záujme spoločného dobra,
ako i partikulárnych cirkví. Za tým cieľom sa
ustanovili synody, provinciálne cirkevné snemy a napokon
plenárne koncily, na ktorých biskupi ustálili
spoločný záväzný postup pre viaceré
partikulárne cirkvi tak v učení právd viery, ako aj v
upravovaní cirkevnej disciplíny.
Tento svätý všeobecný cirkevný snem si
želá, aby sa ctihodná ustanovizeň synod a koncilov
uplatňovala s oživenou priebojnosťou, a tak sa čím
vhodnejším a účinnejším spôsobom
pričinila o vzrast viery a dodržiavanie dicsiplíny v
rozličných (partikulárnych) cirkvách, súhlasne
s časovými okolnosťami.
37.
Zvlášť v terajších časoch nezriedka sa
stáva, že biskupi nemôžu primerane a účinne
plniť svoje poslanie bez čoraz užšej svornej
spolupráce s inými biskupmi. Keďže však
biskupské konferencie - ktoré už jestvujú vo
viacerých národoch - podali skvelé dôkazy
plodnejšieho apoštolátu, tento svätý
cirkevný snem pokladá za nadmieru osožné, aby sa
všade na svete biskupi toho istého národa alebo kraja
zoskupili a sa schádzavali v stanovenom čase na
spoločnú výmenu náhľadov a
skúseností, a tak sa vo svetle spoločných
porád upevňovala spolupráca na spoločné dobro
cirkví.
Preto koncil ustanovuje o biskupských konferenciách toto:
38. 1. Biskupská konferencia je určitý druh
zhromaždenia, v ktorom arcipastieri niektorého národa alebo
územia vykonávajú spoločne svoje pastorálne
poslanie, aby vo zvýšenej miere zabezpečili ľuďom
dobro, ktoré im poskytuje Cirkev, hlavne vhodným
prispôsobením foriem a metód apoštolátu
súčasným podmienkam.
2. Do biskupskej konferencie patria všetci miestni ordinári
každého obradu s výnimkou generálnych vikárov,
pomocní a svätiaci biskupi, ako aj iní titulárni
biskupi, ktorí zastávajú osobitnú funkciu z
poverenia Apoštolskej stolice alebo biskupských konferencií.
Ostatní titulárni biskupi, ako aj - vzhľadom na
zvláštnu funkciu, ktorú zastávajú na
dotyčnom území - legáti rímskeho
pápeža nie sú podľa práva členmi
konferencie.
Miestni ordinári a koadjútori majú rozhodujúce
hlasovacie právo. O svätiacich a iných biskupoch,
ktorí majú právo byť na konferencii, určia
stanovy konferencie, či majú rozhodujúci alebo poradný
hlas.
3. Nech si každá biskupská konferencia zostaví svoje
stanovy, ktoré sa majú dať na schválenie
Apoštolskej stolici. V nich nech sa okrem iných prostriedkov
ustanovia úrady, ktoré by zaručovali
účinnejšie realizovanie ich cieľa, napr. stála
biskupská rada, biskupské komisie a generálny
sekretariát.
4. Rozhodnutia biskupskej konferencie, pod podmienkou, že ich
zákonite odhlasovali aspoň dvojtretinovou väčšinou
hlasov biskupi patriaci ku konferencii s rozhodujúcim hlasovacím
právom, po overení Apoštolskou stolicou nech majú
právnu záväznosť aspoň v tých
prípadoch, keď to predpisuje všeobecné cirkevné
právo, alebo keď tak stanoví osobitné nariadenie
Apoštolskej stolice vynesené buď z vlastného podnetu
(motu proprio), buď na žiadosť samotnej konferencie.
5. Kde to vyžadujú zvláštne okolnosti, biskupi
viacerých národov môžu so schválením
Apoštolskej stolice utvoriť jednu konferenciu.
V záujme dosiahnutia a ochrany väčšieho dobra nech sa
okrem toho napomáhajú styky medzi biskupskými
konferenciami rozličných národov.
6. Vrelo sa odporúča, aby biskupi východných
cirkví, keď na synodách rozhodujú o disciplíne
vlastnej cirkvi a zvýšenej účinnosti diel v prospech
náboženstva, brali zreteľ aj na spoločné dobro
celého územia, na ktorom jestvujú viaceré cirkvi
rozličných obradov, spoločne sa riadiac na
interrituálnych schôdzkach podľa noriem, ktoré stanoví
kompetentná vrchnosť.
2. VYMEDZENIE
CIRKEVNÝCH PROVINCIÍ
A ZRIAĎOVANIE CIRKEVNÝCH OBLASTÍ
39. Dobro
duší si vyžaduje vhodné vymedzenie nielen
diecéz, ale aj cirkevných provincií, ba
odporúča zriaďovať i cirkevné oblasti, aby sa tak
lepšie postaralo o potreby apoštolátu podľa
spoločenských a miestnych podmienok, aj aby sa uľahčili a
stali plodnejšími styky biskupov jednak medzi sebou a jednak s
metropolitmi a ostatnými biskupmi toho istého národa, ako
aj styky biskupov s občianskymi vrchnosťami.
40. A tak za
tým cieľom svätý cirkevný snem stanovuje toto:
1. Nech sa účelne zrevidujú obvody cirkevných
provincií a nech sa vymedzia novými vhodnými normami
práva a výsady metropolitov.
2. Nech platí pravidlo, že všetky diecézy a iné
územné obvody, ktoré (cirkevné) právo stavia
na roveň diecéz, majú byť začlenené do
niektorej cirkevnej provincie. Preto diecézy, ktoré sú
teraz bezprostredne podriadené Apoštolskej stolici a nie sú
združené s nijakou inou diecézou, majú podľa
možnosti spoločne utvoriť novú cirkevnú provinciu,
alebo sa majú pričleniť k provincii, ktorá im je
bližšia alebo primeranejšia; a treba ich podriadiť metropolitnému
právu, podľa noriem všeobecného (cirkevného)
práva.
3. Kde je to užitočné, nech sa cirkevné provincie
zoskupia v cirkevné oblasti, ktorých usporiadanie treba
právne ustáliť.
41. Bude
osožné, keď kompetentné biskupské konferencie
preskúmajú otázky, týkajúce sa vymedzenia
obvodu týchto provincií alebo zriadenia oblastí,
podľa zásad, ktoré sú už určené pre
vymedzenie obvodu diecéz pod č. 23 a 24. Potom nech predložia
svoje návrhy a želania Apoštolskej stolici.
3. BISKUPI S
MEDZIDIECÉZNOU FUNKCIOU
42.
Keďže pastorálne potreby čím ďalej tým
viac vyžadujú, aby sa niektoré dušpastierske
služby jednotne viedli a rozvíjali, je osožné, keď
sa zriadia daktoré úrady, ktoré slúžia
všetkým alebo viacerým diecézam určitého
kraja alebo národa a ktoré sa môžu zveriť aj
biskupom.
Svätý cirkevný snem však odporúča, aby
medzi prelátmi alebo biskupmi, čo vykonávajú tieto
funkcie, a diecéznymi biskupmi, ako aj biskupskými konferenciami
vždy vládla bratská vospolnosť a zhoda myslí v
pastorálnej práci, a to podľa smerníc ktoré
má stanoviť aj všeobecné (cirkevné)
právo.
43.
Keďže duchovnej starostlivosti o vojakov, vzhľadom na ich
osobitné životné podmienky, treba venovať
zvláštnu pozornosť, nech sa podľa možnosti v
každom štáte zriadi vojenský vikariát.
Vikár i vojenskí duchovní nech sa horlivo oddajú
tejto ťažkej práci vo svornej spolupráci s
diecéznymi biskupmi37.
Preto nech diecézni biskupi postúpia vojenskému
vikárovi dostatočný počet kňazov súcich na
túto dôležitú službu a zároveň nech
napomáhajú podujatia určené pre duchovné dobro
vojakov38.
Všeobecné ustanovenie
44. Svätý cirkevný snem nariaďuje, aby sa pri reforme
Cirkevného zákonníka vypracovali primerané zákony
podľa zásad určených v tomto dekréte, berúc
do úvahy aj pripomienky, ktoré predložili koncilové
komisie alebo Otcovia.
Svätý cirkevný snem ďalej nariaďuje zostaviť
pre biskupov a farárov všeobecné rukoväti o duchovnej
správe, aby sa im poskytol určitý návod, ako ľahšie
a účelnejšie vykonávať svoju pastorálnu službu.
Nech sa zostaví aj osobitná rukoväť dušpastierskej
starostlivosti o zvláštne skupiny veriacich, so zreteľom na
rozličné okolnosti jednotlivých národov alebo krajov,
a priam tak rukoväť o katechetickej výchove kresťanského
ľudu, v ktorej nech sa podajú základné zásady
a rozvrh vyučovania katechizmu i vypracovania príslušných
kníh. Aj pri zostavovaní týchto rukovätí nech
sa berie zreteľ na pripomienky, ktoré predložili jednak
koncilové komisie a jednak konciloví Otcovia.
Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v
tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od
Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a
stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové
uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, 28. októbra 1965.
Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)
|