DEKLARÁCIA
NOSTRA AETATE

o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1 V našej dobe, keď sa ľudské pokolenie stále viac zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú tesnejšími, Cirkev skúma pozornejšie svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Majúc povinnosť napomáhať jednotu a lásku medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si tu predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu. Lebo všetky národy tvoria len jedno spoločenstvo, majú ten istý pôvod, pretože Boh dal prebývať celému ľudskému pokoleniu na celom povrchu zemskom¹, a majú aj spoločný konečný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, prejavy dobroty a spasiteľné úmysly sa rozprestierajú na všetkých², kým sa vyvolení nezhromaždia vo Svätom meste, ktoré bude osvetľovať sláva Božia a v ktorého svetle budú kráčať národy³.
Ľudia rozličných náboženstiev čakajú odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré ako voľakedy, tak i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: čo je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť naozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie: aký je náš pôvod a kam spejeme.

2. Už od dávnych čias až podnes rozličné národy vnímajú akýmsi spôsobom tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí a v udalostiach ľudského života. Ba podaktoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto cítenie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským zmyslom. Náboženstvá sa v súvise s kultúrnym pokrokom pokúšajú odpovedať na tieto problémy vypracovanejšími pojmami a kultivovanejším jazykom. Tak prívrženci hinduizmu skúmajú tajomstvo Božie a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou bájov a prenikavými filozofickými úsiliami. Hľadajú oslobodenie od úzkostí našej existencie asketickým spôsobom života, alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou. Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôverivou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci zhora. A tak aj iné náboženstvá, ktoré nájsť všade na svete, sa rozličným spôsobom snažia odpomôcť nespokojnosti ľudského srdca, predkladajúc rozmanité cesty, t.j., učenia, životné pravidlá a posvätné obrady.
Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko⁴.
Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadviažuc dialóg a spoluprácu s vyznavačmi iných náboženstiev, a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a spoločensko-kultúrne hodnoty, ktoré sa u nich nechádzajú.

3. Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme⁵, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, usilujú sa podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka. Uctievajú si aj jeho panenskú Matku Máriu a zavše ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým zmŕtvychvstalým ľuďom. Popritom majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.
Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie a spoločne chránili a zveľaďovali u všetkých ľudí sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu.

4. Skúmajúc tajomstvo Cirkvi, tento svätý cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud Nového zákona s potomstvom Abrahámovým.
Lebo Cirkev Kristova uznáva, že počiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, súhlasne s tajomným spasiteľným plánom Božím. Cirkev vyznáva, že všetci v Krista veriaci sú podľa viery dietkami Abraháma⁶, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom toho ľudu, s ktorým Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve ráčil uzavrieť dávnu zmluvu a že sa živí z koreňov tej šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, t.j., pohania⁷. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze kríž židov s pohanmi a že z týchto dvoch utvoril v sebe jedno⁸.
Okrem tohto Cirkev má vždy pred očami slová apoštola Pavla o jeho rodákoch, „ktorých Boh prijal za synov, ktorí majú slávne zmluvy, zákon, bohoslužby a prisľúbenia; ich sú praotcovia a z nich je podľa tela aj Kristus (Rim 9,4-5), syn Márie Panny. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli - základy a stĺpy Cirkvi - ako aj veľmi mnohí prvoučeníci, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu.
Sväté Písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia⁹ a židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba mnohí sa postavili proti jeho šíreniu¹⁰. Ale podľa Apoštola, židia sú napriek tomu ešte stále predrahí Bohu pre zásluhy otcov, lebo dary a povolanie Božie nemožno odvolať¹¹. Spolu s prorokmi a tým istým Apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď všetky národy budú vzývať Pána jedným hlasom a budú mu slúžiť spojenými silami (Sof 3,9) ¹².
Keďže teda kresťania a židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento svätý cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznanie a obapolnú úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom.
A hoci židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na smrti Kristovej¹³, predsa nemožno pripisovať všetkým vtedajším židom bez rozdielu a ani dnešným židom to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým ľudom Božím, predsa neslobodno židov predstavovať ako od Boha zavrhnutých ani ako zlorečených, sťaby to vyplývalo zo svätého Písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní slova Božieho neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s duchom Kristovým.
Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, pamätlivá svojho spoločného dedičstva so židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje svoje poľutovanie nad nenávisťou, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany proti židom.
Konečne Kristus - ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev - dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. A teda povinnosťou kazateľského úradu Cirkvi je ohlasovať kríž Kristov ako znak všeobecnej lásky Božej a zdroj všetkej milosti.

5. Isteže nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na obraz Boží. Postoj človeka voči Bohu Otcu a postoj človeka voči ostatným ľuďom, svojim bratom natoľko súvisia, že Písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepozná Boha (1Jn 4,8).
Je teda bezzákladná akákoľvek teória alebo prax, ktorá zavádza diskrimináciu medzi človekom a človekom alebo medzi národom a národom čo do ľudskej dôstojnosti a práv, ktoré z toho vyplývajú.
Preto Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu medzi ľuďmi alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farby pleti, spoločenské postavenie alebo náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví duchu Kristovmu. Z toho dôvodu svätý cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí v Krista veriacich, aby ich obcovanie medzi pohanmi bolo príkladné (1Pt 2,12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich¹⁴, a tak boli naozaj dietkami Otca, ktorý je na nebesiach¹⁵.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto deklarácii. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petre, 28. októbra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)