DEKRÉT
OPTATAM TOTIUS

o kňazskej výchove

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

Svätý cirkevný snem dobre vie, že želaná obnova celej Cirkvi závisí vo veľkej miere od činnosti kňazov, preniknutých duchom Kristovým¹, a preto slávnostne proklamuje veľmi veľkú dôležitosť kňazskej výchovy a určuje niektoré jej vedúce zásady, ktorými sa potvrdzujú predpisy overené stáročnou praxou a pridávajú sa k nim nové, súhlasne s konštitúciami a dekrétmi tohto svätého koncilu a zmenenými časovými podmienkami. V záujme samej jednoty katolíckeho kňazstva, táto kňazská výchova je potrebná pre všetkých kňazov obidvojeho duchovenstva a každého obradu. Preto tieto predpisy, týkajúce sa bezprostredne diecézneho duchovenstva, treba s patričnými úpravami aplikovať na všetkých.

I. ZOSTAVIŤ OSNOVU KŇAZSKEJ VÝCHOVY
PRE JEDNOTLIVÉ NÁRODY

1. Keďže pri toľkej rozmanitosti národov a krajov možno uzákoniť len všeobecné predpisy, nech sa vypracujú v jednotlivých národoch alebo obradoch osobitné „Osnovy kňazskej výchovy , ktoré majú ustáliť a v určených lehotách revidovať biskupské konferencie² so schválením Apoštolskej stolice. Týmito osnovami nech sa všeobecné zákony prispôsobia osobitným miestnym a časovým okolnostiam, aby kňazská výchova vždy zodpovedala pastorálnym potrebám krajov, v ktorých sa má kňazská činnosť rozvíjať.

II. ZVÝŠENÁ STAROSTLIVOSŤ O KŇAZSKÉ POVOLANIA

2. Povinnosť napomáhať povolania³ sa týka celej kresťanskej pospolitosti, ktorá sa má o ne pričiňovať najsamprv dôsledným kresťanským životom. V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú sťaby prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňujú taktiež mladíci. Učitelia a všetci, čo majú akýmkoľvek spôsobom na starosti výchovu chlapcov a mladíkov, predovšetkým katolícke organizácie, nech sa usilujú vychovávať svojich zverencov takým spôsobom, aby boli schopní rozpoznať Božie volanie a ochotne ho nasledovali. Všetci kňazi majú čo najviac prejavovať svoju apoštolskú horlivosť napomáhaním povolaní a nech priťahujú srdcia mladíkov ku kňazstvu prostotou a pracovitosťou svojho radostným duchom tráveného života, ako aj vzájomnou kňazskou láskou a družnou bratskou spoluprácou.
Biskupi zas majú povzbudzovať svoje stádo a starať sa o spojenie všetkých síl a úzku spoluprácu pri získavaní povolaní. A nech otcovsky, nešetriac nijakých obetí, pomáhajú tým, ktorých sami pokladajú za povolaných od Pána.
Táto činná spoluúčasť všetkého ľudu Božieho na pestovaní povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej Prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, čo sú od Boha vyvolení mať účasť na hierarchickom kňazstve Kristovom a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali kandidátov, čo sa s čistým úmyslom v plnej slobode uchádzajú o taký vznešený úrad, a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili službe Božej a službe Cirkvi⁴, keď ich uznali za schopných a sa presvedčili o ich súcosti.
Svätý cirkevný snem však odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spolupráce všetkých, teda vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a čoraz dôkladnejšie poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania pomocou kázní, katechéz, ako aj rozličnými spoločenskými komunikatívnymi prostriedkami. Okrem toho nariaďuje, aby Diela pre povolania, ktoré sú už podľa príslušných pápežských dokumentov ustanovené, alebo sa majú ustanoviť v jednotlivých diecézach, krajoch a národoch, metodicky a koherentne usmerňovali a s nemenšou rozvážnosťou a horlivosťou napomáhali celú pastorálnu akciu v prospech povolaní, nezanedbávajúc nijakú z tých vhodných pomôcok, čo s úžitkom poskytujú dnešné psychologické a sociologické vedy⁵.
Nech však Dielo pre povolania s veľkorysým srdcom prekoná hranice jednotlivých diecéz, národov, rehoľných spoločenstiev a obradov, a prihliadajúc na potreby všeobecnej Cirkvi, nech poskytuje pomoc predovšetkým tým krajom, kde sa naliehavejšie požadujú robotníci do vinice Pánovej.

3. V malých seminároch, zriadených na pestovanie klíčiacich povolaní, nech sa chovanci pripravujú osobitnou náboženskou výchovou a predovšetkých súcim duchovným vedením veľkodušne a s čistým srdcom nasledovať Krista Vykupiteľa. Pod otcovským vedením predstavených, za vhodnej spolupráce rodičov, nech žijú životom zodpovedajúcim veku, mentalite a vývojovému štádiu chlapcov, v plnom súlade so zásadami zdravej psychológie. A nech sa nezanedbáva ani primeraná znalosť ľudských vecí a dôverný styk s vlastnou rodinou⁶. Okrem toho, čo sa nižšie stanovuje o veľkých seminároch, má sa aplikovať aj na malý seminár, pokiaľ to zodpovedá jeho poslaniu a povahe. Štúdiá, ktoré majú chovanci absolvovať, treba tak zariadiť, aby v nich mohli bez ťažkosti pokračovať inde, keby sa rozhodli pre iný stav.
S rovnakou starostlivosťou nech sa pestujú klíčiace povolania chlapcov a mladíkov v osobitných ústavoch, ktoré podľa miestnych okolností majú aj poslanie malých seminárov, ako aj tých, čo študujú na iných školách, alebo sa vzdelávajú iným spôsobom. A nech sa starostlivo napomáhajú aj ústavy a iné podujatia pre tých, čo nasledujú Božie volanie v zrelšom veku.

III. USPORIADANIE VEĽKÝCH SEMINÁROV

4. Veľké semináre sú pre kňazskú výchovu potrebné. V nich všetka výchova chovancov musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera aj oni stali opravdivými duchovnými pastiermi⁷. Majú sa teda pripravovať na kazateľskú službu, aby stále lepšie chápali zjavené slovo Božie, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho ústami i životom; na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na dušpastiersku službu, aby vedeli ľuďom sprítomňovať Krista, ktorý „sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45; porov. Jn 13,12-17), a aby sa dali do služby všetkých, a tak čím viacerých získali (porov. 1Kor 9,19).
Preto všetky zložky duchovnej, intelektuálnej a disciplinárnej výchovy majú byť súladne zamerané na tento pastorálny cieľ. O jeho dosiahnutie sa majú v horlivej a svornej spolupráci usilovať všetci predstavení a profesori, v úprimnej podriadenosti biskupovej autorite.

5. Keďže výchova seminaristov závisí od múdrych zákonov a najmä od schopných vychovávateľov, predstavení a učitelia seminárov nech sa volia spomedzi najlepších⁸ a nech sa svedomite pripravia dôkladnými vedomosťami, primeranými pastorálnymi skúsenosťami a osobitnou duchovnou a pedagogickou výchovou. Preto sa majú za tým cieľom zriadiť vhodné ústavy alebo aspoň kurzy a okrem toho majú sa v stanovených lehotách konať schôdzky predstavených seminárov.
Predstavení a profesori nech si však živo uvedomujú, do akej miery závisí úspech výchovy seminaristov od spôsobu ich zmýšľania a konania. Nech sa teda pod vedením rektora čím užšie zjednotia v duchu i v činnosti a nech medzi sebou i so seminaristami tvoria rodinu, ktorá by bola v zhode s modlitbou Pánovou: „Aby boli jedno (porov. Jn 17,11) a ktorá by v seminaristoch udržovala radosť z vlastného povolania. Biskup zas nech sa bedlivo stará osobitnou láskavosťou povzbudzovať tých, čo pracujú v seminári, a voči seminaristom nech sa preukáže ako opravdivý Otec v Kristu. Napokon nech všetci kňazi pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne poskytujú pomoc⁹.

6. Nech sa s bedlivou pozornosťou, podľa veku a stupňa vývoja jednotlivých kandidátov, skúma úprimnosť ich úmyslu a sloboda rozhodnutia, ich duchovná, mravná a intelektuálna spôsobilosť, ako aj primerané telesné a duševné zdravie, berúc do úvahy i prípadné dedičné sklony. Nech sa uvažuje aj o schopnosti kandidátov znášať bremeno kňazstva a konať pastorálne povinnosti¹⁰.
Pri výbere a skúšaní chovancov nech sa však vo všetkom postupuje s náležitou rozhodnosťou, i keď sa trpí citeľným nedostatkom kňazstva¹¹. Lebo Boh nedopustí, aby jeho Cirkev zostala bez duchovných, ak sa pripúšťajú súci, kým nespôsobilí sa včas otcovsky zameriavajú na iné úlohy a sa im pomáha, aby sa v povedomí svojho kresťanského povolania horlivo zapojili do laického apoštolátu.

7. Ak sa jednotlivé diecézy nevládzu náležite postarať o vlastný seminár, nech sa zriadia a napomáhajú semináre spoločné pre viaceré diecézy alebo pre celý kraj, prípadne pre celý národ, aby sa tak účinnejšie mohla zabezpečiť solídna výchova seminaristov, ktorá sa v tomto ohľade má považovať za najvyšší zákon. Ak ide o oblastné alebo celonárodné semináre, tie sa majú spravovať podľa stanov, ktoré im určili príslušní biskupi a ktoré odobrila Apoštolská stolica¹².
Avšak v seminároch, ktoré majú mnoho chovancov, nech sa seminaristi vhodne zadelia do menších skupín, aby sa lepšie mohla zabezpečiť osobná výchova jednotlivcov. Pritom nech sa zachová jednota vedenia a vyučovania.

IV. POTREBA INTENZÍVNEJŠEJ DUCHOVNEJ VÝCHOVY

8. Duchovná výchova má byť úzko spätá s vedeckým a pastorálnym vzdelávaním. Zvlášť s pomocou duchovného správcu (špirituála) ¹³ nech sa poskytuje takým spôsobom, aby sa seminaristi učili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Kristu Kňazovi, nech sa privykajú byť s ním dôverne spojení aj v celom živote ako priatelia¹⁴. Nech tak prežívajú veľkonočné tajomstvo Kristovo, aby raz vedeli doň zasväcovať ľud, ktorý sa im zverí. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o slove Božom, činnou účasťou na presvätých tajomstvách Cirkvi, najmä v Eucharistii a modlitbovej bohoslužbe (officium divinum) ¹⁵. Nech sa ho učia hľadať aj v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sa posielajú, hlavne v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch i neveriacich. Nech synovskou dôverou milujú a uctievajú preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Kristus, umierajúc na kríži, dal učeníkovi za matku.
Nech sa horlivo pestujú pobožnosti, ktoré odporúča úctyhodná prax Cirkvi. Treba však dbať, aby sa duchovná výchova neobmedzovala iba na ne, ani aby sa nevenovala iba nábožným citom. Nech sa skôr seminaristi učia žiť podľa vzoru evanjelia, utvrdzovať sa vo viere, nádeji a láske, aby, cvičiac sa v týchto čnostiach, nadobudli si ducha modlitby¹⁶, dosiahli stálosť a odolnosť vo svojom povolaní, vzmáhali sa aj v iných čnostiach a aby v nich vzrastala horlivosť získať všetkých ľudí pre Krista.

9. Nech sa seminaristi dajú preniknúť tajomstvom Cirkvi, ktoré tento svätý cirkevný snem zvlášť osvetlil, aby spojení s námestníkom Kristovým pokornou a synovskou láskou a - keď už budú kňazi - oddaní svojmu biskupovi ako verní spolupracovníci, v družnej súčinnosti so spolubratmi podávali svedectvo tej jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi¹⁷. Nech sa učia mať s veľkorysým srdcom účasť na živote celej Cirkvi podľa slov svätého Augustína: „Do akej miery miluje kto Cirkev Kristovu, do takej miery má Ducha Svätého ¹⁸. Nech sú seminaristi celkom na čistom s tým, že nie sú určení na to, aby vládli, ani aby prijímali pocty, ale že sa majú úplne venovať službe Božej a dušpastierskej činnosti. Nech sa s osobitnou starostlivosťou vychovávajú v kňazskej poslušnosti, v chudobnom spôsobe života a v duchu sebazapierania¹⁹, aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať Kristovi ukrižovanému.
Nech sa seminaristi upovedomia o bremenách, ktoré majú vziať na seba a nech sa im nezataja nijaké ťažkosti kňazského života. Avšak nech nehľadia takmer výlučne len na nebezpečenstvá budúcej činnosti. Nech sa skôr vychovávajú k takému duchovnému životu, ktorý bude vedieť čerpať čím väčšiu posilu zo samej ich pastorálnej činnosti.

10. Seminaristi, zachovávajúc úctyhodnú tradíciu kňazského celibátu podľa svätých a ustálených zákonov vlastného obradu, majú sa starostlivou výchovou pripravovať na tento stav, v ktorom sa zriekajú manželstva pre kráľovstvo nebeské (porov. Mt 19,12), oddávajú sa Bohu nerozpoltenou láskou²⁰, ktorá dokonale zodpovedá Novému zákonu, vydávajú svedectvo o budúcom vzkriesení (porov. Lk 20,36) ²¹ a dostáva sa im veľmi účinnej pomoci, aby mohli stále uplatňovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojom kňazskom účinkovaní stanú všetkým všetko²². Nech si dôkladne uvedomia, s koľkou vďakou sa má prijímať tento stav, a to nielen preto, že ho ukladá cirkevný zákon, ale aj ako vzácny dar Boží, ktorý si majú pokorne vymodliť a ktorému majú, podnecovaní a napomáhaní milosťou Ducha Svätého, dobrovoľne a veľkodušne bez otáľania zodpovedať.
Nech seminaristi patrične poznajú povinnosti a dôstojnosť kresťanského manželstva, ktoré predstavuje lásku Krista a Cirkvi (porov. Ef 5,32 a nasl.) Ale nech pochopia prednosť Kristovi zasväteného panictva²³, aby sa tak celkom oddali Pánovi telom i dušou po zrelo uváženej a veľkomyseľnej voľbe.
Treba ich upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je vystavená ich čistota, obzvlášť v súčasnej spoločnosti²⁴. Pomocou božských i ľudských prostriedkov nech sa naučia zrieknuť manželstva s takou vyrovnanosťou, aby vo svojom živote a účinkovaní nielenže neutrpeli následkom celibátu nijakej ujmy, ale si skôr nadobudli dokonalejšie duševné i telesné sebaovládanie a vyšší stupeň zrelosti, a tak mohli plnšie prežívať blaženosť evanjelia.

11. Nech sa svedomite zachovávajú zásady kresťanskej výchovy, náležite doplňované novšími objavmi zdravej psychológie a pedagogiky. Výchovu treba teda múdro usmerňovať, aby sa u seminaristov zveľaďovala aj patričná ľudská zrelosť, ktorá sa zvlášť vyznačuje istou duševnou rovnováhou, schopnosťou rozvážne rozhodovať a vedieť si utvoriť správny úsudok o udalostiach i ľuďoch. Nech sa seminaristi priúčajú správne stvárňovať svoj charakter. Nech sa vychovávajú k pevnosti ducha a vo všeobecnosti nech sa učia vážiť si čnosti, ktoré si ľudia viac cenia a pre ktoré si obľubujú Kristovho služobníka²⁵, ako napr. úprimnosť srdca, vytrvalé uplatňovanie spravodlivosti, dodržiavanie daného slova, zdvorilé správanie, skromnosť a láska v rozhovoroch.
Disciplínu seminárskeho života treba pokladať nielen za účinnú oporu spoločného života a lásky, ale aj za potrebnú zložku celej výchovy na dosiahnutie sebaovládania, solídne dozrievanie osobnosti a na utváranie ostatných vnútorných dispozícií, ktoré veľmi napomáhajú usporiadanú a činorodú aktivitu Cirkvi. Nech sa však uplatňuje takým spôsobom, aby sa seminaristi stali vnútorne schopnými podriadiť sa autorite predstavených z hlbokého presvedčenia, teda vo svedomí (porov. Rim 13,5) a z nadprirodzených dôvodov. Disciplinárne predpisy treba, pravda, presadzovať podľa veku seminaristov tak, aby sa sami postupne učili sebaovládaniu a zároveň privykali rozumne používať slobodu, spontánne a príčinlivo postupovať²⁶ a družne spolupracovať so spolubratmi a laikmi.
Celý seminársky život, preniknutý nábožnosťou a mlčaním, ako aj starostlivosťou o vzájomnú pomoc, má byť tak usporiadaný, aby už akýmsi spôsobom zasväcoval do budúceho kňazského života.

12. Aby duchovná výchova mala solídnejší základ a aby si seminaristi volili svoje povolanie po zrelom uvážení, nech biskupi stanovia primeraný časový úsek pre intenzívnejší duchovný noviciát. Majú uvažovať aj o tom, či nie je vhodné určiť, aby sa na nejaký čas prerušili štúdiá, alebo aby sa zaviedol primeraný pastorálny noviciát, aby sa tak kandidáti na kňazstvo lepšie vyskúšali. Priam tak biskupi majú podľa podmienok jednotlivých krajov rozhodnúť, či sa nemá predĺžiť veková hranica, ktorú vyžaduje terajšie cirkevné právo na prijatie svätení, ako aj uvážiť, či nie je príhodné stanoviť, aby seminaristi po skončení bohosloveckých štúdií pôsobili za určitý čas ako diakoni, prv než by boli vysvätení za kňazov.

V. ÚPRAVA CIRKEVNÝCH ŠTÚDIÍ

13. Prv ako by seminaristi začali vlastné cirkevné štúdiá, majú si nadobudnúť také humanistické a vedecké vzdelanie, aké oprávňuje žiakov na vysokoškolské štúdiá v ich štáte. Okrem toho nech si osvoja latinský jazyk natoľko, žeby mohli rozumieť a upotrebúvať toľké vedecké pramene a cirkevné dokumenty²⁷. Štúdium liturgického jazyka vlastného obradu treba pokladať za potrebné. A nech sa značne napomáha znalosť jazykov svätého Písma a Podania.

14. Pri úprave cirkevných štúdií treba hľadieť najmä na to, aby sa filozofické a teologické disciplíny vhodnejšie rozvrhli a súladne sa snažili čoraz viac sprístupniť seminaristom tajomstvo Kristovo, ktoré pôsobí na celú históriu ľudského pokolenia, ustavične vyúsťuje v Cirkev a uplatňuje sa hlavne kňazskou službou²⁸.
Aby si seminaristi nadobudli tento pohľad hneď od samého začiatku, nech sa cirkevné štúdiá započnú úvodným kurzom, ktorý má mať primerané trvanie. V tomto úvode do štúdií nech sa tajomstvo spásy predloží seminaristom takým spôsobom, aby pochopili zmysel, postup a pastorálny cieľ cirkevných štúdií a zároveň sa im pomohlo budovať celý ich život na základe viery a dať sa im ňou preniknúť, aj aby sa utvrdili v povolaní, ktorému sa majú oddať s radostným duchom v osobnej samožertve.

15. Filozofické disciplíny nech sa podávajú tak, aby viedli seminaristov predovšetkým k dôkladnému a ucelenému poznaniu človeka, sveta a Boha, založenému na stále platnom filozofickom dedičstve²⁹, berúc pritom do úvahy postupný vývoj filozofického bádania, najmä smery, ktoré majú väčší vplyv vo vlastnom národe, ako aj moderný vedecký pokrok, aby poslucháči správne pochopili súčasné zmýšľanie, a tak sa vhodne pripravovali na dialóg s ľuďmi svojej doby³⁰.
Dejiny filozofie nech sa podávajú tak, aby sa seminaristi oboznámili so základnými zásadami rozličných sústav a zároveň uznávali, čo je v nich dokázateľne pravdivé, a boli schopní odhaliť a podvrátiť korene omylov.
Nech už sám spôsob vyučovania vzbudzuje u poslucháčov lásku k dôslednému hľadaniu, skúmaniu a dokazovaniu pravdy spolu s úprimným uznaním hraníc ľudského poznania. Nech sa venuje dôkladná pozornosť vzťahom medzi filozofiou a skutočnými životnými problémami, ako aj otázkam, ktoré hýbu mysľami poslucháčov. Nech sa im pomáha pochopiť súvis medzi filozofickými otázkami a tajomstvami spásy, ktoré sa na teológii študujú vo vyššom svetle viery.

16. Teologické disciplíny nech sa podávajú vo svetle viery pod vedením učiteľského úradu Cirkvi³¹ tak, aby poslucháči čerpali verné katolícke učenie z Božieho zjavenia, dôkladne doň vnikli, udržovali ním svoj duchovný život³² a vedeli ho hlásať, vysvetľovať a obhajovať vo svojej kňazskej činnosti.
S osobitnou starostlivosťou nech sa seminaristi vzdelávajú vo svätom Písme, ktoré má byť akoby dušou celej teológie³³. Po primeranej introdukcii nech sa náležite zasvätia do exegetiky, pochopia najdôležitejšie témy Božieho zjavenia a nech sa povzbudzujú a posilňujú každodenným čítaním a rozjímaním svätého Písma³⁴.
Pri dogmatickej teológii nech sa pokračuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Poslucháčom nech sa vyloží, čím prispeli Otcovia východnej a západnej Cirkvi k vernému tradovaniu a vysvetleniu jednotlivých zjavených právd, ako aj ďalšia história dogmy, a to i vo vzťahu k všeobecným dejinám Cirkvi³⁵. Potom - aby sa podľa možnosti čím úplnejšie vysvetlili tajomstvá spásy - nech sa seminaristi pod vodcovstvom svätého Tomáša priúčajú hlbšie do nich vniknúť uvažovaním a pochopiť ich súvislosť³⁶. Nech sa naučia poznávať ich stálu prítomnosť a účinnosť v liturgických úkonoch³⁷ a v celom živote Cirkvi. A nech sa učia hľadať riešenie ľudských problémov vo svetle Zjavenia, aplikovať zjavené večné pravdy na menlivé ľudské podmienky a podávať ich prístupným spôsobom súčaným ľuďom³⁸.
Podobne nech sa obrodia aj ostatné teologické disciplíny živším stykom s tajomstvom Kristovým a dejinami spasenia. Osobitná starostlivosť nech sa venuje zdokonaleniu morálnej teológie, ktorej vedecký výklad nech sa väčšmi zakladá na učení svätého Písma a nech poukáže na vznešenosť povolania veriacich v Krista a na ich povinnosť prinášať ovocie v láske za život sveta. Tak isto pri výklade cirkevného práva a cirkevných dejín treba brať zreteľ na tajomstvo Cirkvi, podľa vieroučnej konštitúcie o Cirkvi, ktorú vydal tento svätý cirkevný snem. Posvätná liturgia, ktorú treba mať za prvoradý a nevyhnutný zdroj pravého kresťanského ducha, nech sa vyučuje súhlasne s 15. a 16. článkom konštitúcie o posvätnej liturgii³⁹.
Seminaristi nech sa vedú - s náležitým ohľadom na podmienky rozličných krajov - k plnšiemu poznaniu cirkví a cirkevných spoločenstiev oddelených od rímskej Apoštolskej stolice, aby mohli prispieť k obnove jednoty medzi všetkými kresťanmi podľa predpisov tohto svätého cirkevného snemu⁴⁰.
Nech sa oboznámia aj s inými náboženstvami, ktoré sú viac rozšírené v niektorých krajoch, aby lepšie poznali, čo je v nich riadením Božím dobrého a pravdivého, naučili sa podvracať bludy a boli schopní prinášať svetlo plnej pravdy tým, čo ho nemajú.

17. Keďže však cieľom vedeckého vyučovania má byť skutočná vnútorná výchova poslucháčov, a nie číre podávanie vedomostí, treba zrevidovať didaktické metódy, čo sa týka prednášok, kolokvií a praktických cvičení, ako aj čo do zainteresovania poslucháčov do štúdia, jednak súkromného a jednak v malých skupinách. Nech sa starostlivo dbá o ucelenosť a solídnosť všetkého vyučovania, a teda nech sa priveľa nemnožia predmety a prednášky a nech sa vynechajú otázky, ktoré sú už takmer bezvýznamné, alebo ktoré treba rezervovať pre odborné akademické šúdiá.

18. Biskupi sa majú starať, aby sa mladíci vyhovujúci povahou, čnosťou a nadaním posielali na špeciálne inštitúty, fakulty a univerzity, a tak boli naporúdzi kňazi s vyššou vedeckou kvalifikáciou v posvätných náukach, a nakoľko sa to uzná za vhodné aj v iných odboroch, ktorí by vedeli vyhovieť rozmanitým požiadavkám apoštolátu. Nech sa však v nijakom prípade nezanedbá ich duchovná a pastorálna výchova, najmä ak ešte nie sú kňazmi.

VI. STAROSŤ O VLASTNÚ PASTORÁLNU VÝCHOVU

19. Pastorálna starostlivosť, ktorá má naskrze preniknúť celú výchovu seminaristov⁴¹, vyžaduje, aby sa dôkladne poučili aj o veciach obzvlášť sa týkajúcich posvätnej činnosti, hlavne o katechéze a kazateľstve, liturgickom kulte a vysluhovaní sviatostí, o charitatívnej činnosti, o povinnosti ísť v ústrety blúdiacim a neveriacim a o ďalších pastorálnych povinnostiach. Nech sa náležite vzdelávajú v umení viesť duše, aby vedeli vychovávať všetkých synov a dcéry Cirkvi predovšetkým k plne uvedomelému a apoštolskému kresťanskému životu a k plneniu povinností svojho stavu. S rovnakou starostlivosťou nech sa naučia pomáhať rehoľníkom a rehoľniciam, aby vytrvali v milosti svojho povolania a napredovali súhlasne s duchom rozličných inštitútov⁴².
Vo všeobecnosti nech sa u seminaristov pestujú príhodné vlastnosti, zvlášť čo napomáhajú nadpriadať dialóg s ľuďmi, ako napr. schopnosť počúvať iných a v duchu lásky mať vnímavé srdce pre ľudské vzťahy v rozmanitých okolnostiach⁴³.

20. Nech sa naučia využívať aj pomoc, ktorú im môžu poskytnúť pedagogické, psychologické a sociologické náuky⁴⁴, pri správnom metodickom postupe a podľa úprav cirkevnej vrchnosti. Nech sa taktiež starostlivo oboznámia s organizovaním a napomáhaním laického apoštolátu⁴⁵, ako aj osnovať rozličné čím účinnejšie formy apoštolskej činnosti. A nech sa dajú preniknúť naozaj katolíckym duchom, takže sa privyknú povzniesť ponad hranice vlastnej diecézy, svojho národa alebo obradu a vychádzať v ústrety potrebám celej Cirkvi, súc v duchu hotoví ísť kamkoľvek hlásať evanjelium⁴⁶.

21. Keďže je však potrebné, aby sa seminaristi učili nielen teoreticky, ale i prakticky umeniu apoštolskej činnosti a boli schopní konať na vlastnú zodpovednosť a v spolupráci s ostatnými, nech sa už počas štúdií - aj cez prázdniny - zasväcujú vhodným zacvičovaním do pastorálnej praxe. To sa má, pravda, uskutočňovať primerane veku seminaristov a podľa miestnych pomerov, metodicky a pod vedením skúsených odborníkov v dušpastierskej činnosti, podľa uváženého dobrozdania biskupov, majúc vždy na pamäti vyššiu účinnosť nadprirodzených prostriedkov⁴⁷.

VII. DOPĹŇANIE VEDOMOSTÍ PO SKONČENÍ ŠTÚDIÍ

22. Keďže je potrebné - najmä vzhľadom na situáciu modernej spoločnosti - aby kňazi pokračovali vo svojom vzdelávaní a prehlbovali ho aj po skončení seminárskych štúdií⁴⁸, biskupské konferencie majú zabezpečiť pre jednotlivé národy najvhodnejšie prostriedky, pomocou ktorých by sa mladšie duchovenstvo postupne zasväcovalo do kňazského života a apoštolskej činnosti po stránke duchovnej, intelektuálnej a pastorálnej a sa v nich stále väčšmi obnovovalo a zdokonaľovalo. Takýmito prostriedkami sú napr. pastorálne inštitúty spolupracujúce s vhodne volenými farnosťami, schôdzky v stanovených lehotách a primerané cvičenia.

ZÁVER

Otcovia tohto svätého cirkevného snemu, pokračujúc v diele započatom Tridentským koncilom, s dôverou odovzdávajú predstaveným a učiteľom seminárov úlohu vychovávať budúcich kňazov Kristových v duchu obnovy spôsobenej týmto svätým cirkevným snemom. Zároveň dôrazne napomínajú tých, čo sa pripravujú na kňazskú službu, aby si dobre uvedomili, že sa do nich skladajú nádeje Cirkvi a že sa im zveruje spása duší. Preto nech ochotne prijmú ustanovenia tohto dekrétu, aby mohli prinášať prehojné ovocie, ktoré navždy zostane.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a ustanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, dňa 28. októbra l965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)