DEKRÉT
APOSTOLICAM ACTUOSITATEM

o laickom apoštoláte

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

 ÚVOD

1. Svätý cirkevný snem, v úsilí zveľadiť apoštolskú činnosť Božieho ľudu¹, obracia sa so živou starostlivosťou na veriacich laikov, o ktorých vlastnej a nevyhnutne potrebnej účasti na poslaní Cirkvi sa už zmienil na iných miestach². Lebo apoštolská činnosť laikov, ktorá korení priam v ich kresťanskom povolaní, nesmie v Cirkvi nikdy pominúť. Samo sväté Písmo podáva hojné dôkazy o tom, aká spontánna a činorodá bola táto činnosť v prvotnej Cirkvi³.
Nuž naše časy vyžadujú od laikov nemenšiu horlivosť, ba súčasné okolnosti im bezpodmienečne ukladajú intenzívnejšiu a rozsiahlejšiu apoštolskú činnosť. Veď neprestajný rast obyvateľstva, vedecký a technický pokrok, užšie vzťahy medzi ľuďmi nielenže mimoriadne rozšírili pole apoštolskej činnosti laikov - z veľkej časti im prístupné - ale aj vyvolali nové problémy, ktoré si vyžadujú ich bedlivú pozornosť a horlivosť. Tento apoštolát sa stáva tým naliehavejším preto, že veľmi vzrastá autonómia mnohých oblastí ľudského života, a to oprávnene, lenže neraz v istej odlúčenosti od mravného a náboženského poriadku, s vážnym nebezpečenstvom pre kresťanský život. Okrem toho v mnohých krajoch, kde je primálo kňazov, alebo - ako sa to dakedy stáva - sú pozbavený potrebnej slobody účinkovania, Cirkev by sotva mohla byť prítomná a činná bez pričinenia laikov. Znakom tejto mnohorakej a naliehavej potreby je očividné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dnes prebúdza v laikoch vzrastajúce vedomie zodpovednosti a všade ich podnecuje dať sa do služieb Krista a Cirkvi.
V tomto dekréte chce koncil vysvetliť podstatu, ráz a rozmanitosť apoštolskej činnosti laikov, stanoviť jej základné zásady a dať pastorálne smernice, aby bola čím účinnejšia. Toto všetko má slúžiť za normu pri revidovaní cirkevného práva, pokiaľ ide o laický apoštolát.

I.
POVOLANIE LAIKOV K APOŠTOLÁTU

2. Cirkev sa zrodila nato, aby šírením kráľovstva Kristovho po celej zemi na slávu Boha Otca, urobila všetkých ľudí účastnými spásonosného vykúpenia⁴, a ich prostredníctvom účinne viedla celý svet ku Kristovi. Každá činnosť tajomného Tela zameraná na tento cieľ sa volá apoštolát, ktorý Cirkev uskutočňuje pomocou svojich údov, pravda, rozličným spôsobom. Lebo kresťanské povolanie je svojou povahou aj povolaním na apoštolát. Ako v živom ústrojenstve ani jeden úd sa nespráva čisto pasívne, ale má účasť na živote a spolu i na činnosti celého organizmu, priam tak v Kristovom tele, t.j. v Cirkvi, „celé telo prispieva k celkovému vzrastu primeranou činnosťou každého údu (Ef 4,16). Ba v tomto tele jednotlivé údy sú natoľko spojené a súdržné (porov. Ef 4,16), že by bolo treba označiť za neužitočný pre Cirkev a pre seba úd, ktorý primerane neprispieva k rastu celého organizmu.
V Cirkvi jestvuje rozličnosť služieb, ale jednota poslania. Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista poverenie učiť, posväcovať a viesť v jeho mene a jeho mocou. Ale i laici majú svoj podiel na poslaní všetkého ľudu Božieho v Cirkvi a vo svete, pretože sú účastní na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom⁵. Sú naozaj apoštolsky činní ohlasovaním evanjelia, posväcovaním ľudí a úsilím, aby sa časný poriadok naplnil a zdokonalil duchom evanjelia, takže ich účinkovanie v tomto poriadku vydáva presvedčivé svedectvo o Kristovi a slúži na spásu ľuďom. Keďže však k laickému spôsobu života patrí žiť vo svete a uprostred svetských záležitostí, laici majú od Boha povolanie, aby zapálení kresťanským duchom boli na spôsob kvasu apoštolsky činní vo svete.

3. Laici majú povinnosť a právo apoštolovať práve pre svoje spojenie s Kristom ako Hlavou. Krstom sa totiž včlenili do tajomného Tela Kristovho a birmovkou prijali silu Ducha Svätého, a tým ich sám Pán určil na apoštolskú činnosť. Svätia sa na kráľovské kňazstvo a svätý národ (porov. 1Pt 2,4-10), aby všetkou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi. Sviatosťami, najmä však presvätou Eucharistiou sa dáva a udržuje tá láska, ktorá je akoby dušou všetkého apoštolátu⁶.
Apoštolát sa uskutočňuje vo viere, nádeji a láske, ktoré Duch Svätý rozlieva v srdciach všetkých členov Cirkvi. Ba prikázanie lásky - najväčšie prikázanie Pánovo - ukladá všetkým veriacim, aby sa pričinili o väčšiu slávu Božiu približovaním jeho kráľovstva a o večnú spásu všetkých ľudí, žeby poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (porov. Jn 17,3).
Každý veriaci má teda vznešenú povinnosť pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali božské posolstvo spásy.
Na vykonávanie tohto apoštolátu Duch Svätý, ktorý posväcuje ľud Boží kňazským účinkovaním a sviatosťami, udeľuje veriacim i osobitné dary (porov. 1Kor 12,7), každému zvlášť, ako chce„ (1Kor 12,11), aby aj oni - každý podľa toho, aký dar milosti prijal„ - navzájom si ňou pomáhali ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti„ (1Pt 4,10), na zveľadenie celého tela v láske (porov. Ef 4,16). Prijatím týchto charizmatických darov, čo ako skromných, pre každého veriaceho vzniká právo a povinnosť uplatňovať ich v Cirkvi a vo svete na osoh ľudí a povznesenie Cirkvi v slobode Ducha Svätého, ktorý veje, kam chce„ (Jn 3,8), a zároveň v spoločenstve s bratmi v Kristu, najmä s vlastnými dušpastiermi, ktorí majú súdiť o pravosti a správnom používaní chariziem, pravda, nie aby uhášali Ducha, ale aby všetko skúmali a podržali to, čo je dobré (porov. 1Sol 5,12.19.21). ⁷

4. Keďže zdrojom a prvopočiatkom všetkého apoštolátu Cirkvi je Kristus, ktorého poslal Otec, je zrejmé, že apoštolská plodnosť laikov závisí od ich životného spojenia s Kristom, ako to on sám hovorí: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša hojne ovocia, lebo bezo mňa nič nemôžete urobiť„ (Jn 15,5). Tento život dôverného spojenia s Kristom sa udržuje v Cirkvi duchovnými prostriedkami, ktoré sú spoločné všetkým veriacim, najmä činnou účasťou na posvätnej liturgii⁸. Tieto prostriedky majú laici tak upotrebovať, aby nestrácali svoje životné spojenie s Kristom pri riadnom plnení svetských povinností v bežných životných podmienkach, lež ho vytrvalo prehlbovali, konajúc svoju prácu podľa vôle Božej. Po tejto ceste majú laici napredovať k svätosti s odhodlaným a radostným duchom, usilujúc sa múdro a trpezlivo prekonávať prekážky⁹. Ani rodinné starosti, ani iné svetské záležitosti nemajú byť vylúčené z ich spôsobu duchovného života, ako hovorí Apoštol: A všetko, čo hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.„ (Kol 3,17).
Takýto život si vyžaduje stále uplatňovanie viery, nádeje a lásky.
Jedine vo svetle viery a rozjímania o slove Božom možno vždy a všade poznávať Boha, v ktorom žijeme hýbeme sa a sme„ (Sk 17,28), v každej udalosti hľadať jeho vôľu, postrehnúť Krista vo všetkých ľuďoch, blízkych i vzdialených, a správne zmýšľať o pravom zmysle a hodnote časných vecí ako takých a v ich vzťahu k (poslednému) cieľu človeka.
Tí, čo majú túto vieru, žijú v nádeji na zjavenie sa synov Božích, nezabúdajúc na kríž a vzkriesenie Pánovo.
Na púti týmto životom skrytí s Kristom v Bohu a vymanení z poroby bohatstiev, usilujú sa o dobrá, čo zostávajú naveky, a pritom sa veľkodušne celkom venujú šíreniu kráľovstva Božieho i zveľaďovaniu a zdokonaleniu časného poriadku kresťanským duchom. V protivenstvách tohto života nachádzajú posilu v nádeji, presvedčení, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť„ (Rim 8,18).
Podnecovaní láskou, ktorá je z Boha, robia dobro všetkým, ale najmä príslušníkom vlastnej viery (porov. Gal 6,10), zriekajú sa všetkej zloby a všetkej neúprimnosti a pretvárky, závisti a všetkého ohovárania„ (1Pt 2,1), a tak privádzajú ľudí ku Kristovi. A láska Božia, ktorá sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný„ (Rim 5,5) robí laikov schopnými naozaj prejavovať ducha blažeností vo svojom živote. Nasledujúc chudobného Ježiša, nedajú sa zroniť nedostatkom pozemských majetkov a v dostatku nie sú namyslení. Podľa vzoru poníženého Krista nie sú márnomyseľní (porov. Gal 5,26), lež sa usilujú páčiť viac Bohu než ľuďom, vždy ochotní všetko opustiť pre Krista (porov. Lk 14,26) a trpieť prenasledovanie pre spravodlivosť (porov. Mt 5,10), pamätajúc na slová Pánove: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (Mt 16,24). Udržujúc medzi sebou kresťanské priateľstvo, navzájom si pomáhajú v každej potrebe.
Tento duchovný život laikov si má nadobudnúť osobitné charakteristické vlastnosti v manželskom stave a rodine, v bezženstve alebo vo vdovstve, v chorobe, v zamestnaní a spoločenskej činnosti. Preto nech neprestajne zdokonaľujú vlastnosti a vlohy, ktorých sa im dostalo, súhlasne s týmito podmienkami, a nech uplatňujú dary, ktoré majú od Ducha Svätého.
Okrem toho laici, čo verní svojmu povolaniu vstúpili do daktorej od Cirkvi schválenej organizácie alebo ustanovizne, nech sa snažia úprimne si osvojiť i jej charakteristický spôsob duchovného života.
Popritom nech pripisujú veľký význam odbornej pripravenosti, zmyslu pre rodinný a občiansky život, ako aj čnostiam, ktoré napomáhajú spoločenské vzťahy, teda bezúhonnosti, duchu spravodlivosti, úprimnosti, ľudskosti a pevnosti charakteru, bez ktorých niet ani naozajstného kresťanského života.
Dokonalým vzorom tohto duchovného a apoštolského života je preblahoslavená Panna Mária, kráľovná Apoštolov, ktorá žila tu na zemi priam tak ako všetci ostatní životom plným rodinných starostí a práce, a pritom bola vždy veľmi úzko spojená so svojím Synom a celkom osobitným spôsobom spolupracovala na diele Spasiteľa. A teraz, nanebovzatá, „stará sa s materinskou láskou o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, pokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti ¹⁰. Nech si ju všetci čím vrúcnejšie uctievajú a zveria jej materinskej opatere svoj život i apoštolát.

II.
CIEĽ APOŠTOLÁTU LAIKOV

5. Vykupiteľské dielo Kristovo, hoci samo osebe má za cieľ ľudské spasenie, predsa v sebe zahrnuje aj obnovu celého časného poriadku. Preto poslaním Cirkvi je nielen prinášať ľuďom Kristovu blahozvesť a milosť, ale aj preniknúť a zdokonaliť časný poriadok duchom evanjelia. Laici teda, plniac toto poslanie Cirkvi, vykonávajú svoju apoštolskú činnosť v Cirkvi i vo svete tak v poriadku duchovnom, ako aj časnom. Tieto dva poriadky sa síce rozlišujú, ale v jedinom pláne Božom sú tak spojené, že sám Boh chce sústrediť v Kristovi celý svet a pretvoriť ho na nové stvorenie, počiatočným spôsobom tu na zemi a dokonalým spôsobom v posledný deň. Laik, ktorý je zároveň veriacim i občanom, má sa dať v jednom i druhom poriadku neprestajne viesť jedine svojím kresťanským svedomím.

6. Poslaním Cirkvi je spasiť ľudí vierou v Krista a jeho milosťou. Preto apoštolát Cirkvi a všetkých jej členov je predovšetkým zameraný na to, aby slovom i skutkom sprístupnil blahozvesť Kristovu svetu a sprostredkoval mu Kristovu milosť. To sa uskutočňuje najmä vysluhovaním slova a sviatostí, čo je osobitným spôsobom úlohou duchovenstva. Lenže aj laici majú mať pritom dôležitý podiel, aby boli „spolupracovníkmi na šírení pravdy (3Jn 8). Zvlášť na tomto poli laický apoštolát a dušpastierska činnosť sa navzájom dopĺňajú.
Laikom sa naskytujú nesčíselné príležitosti uskutočňovať apoštolát ohlasovania evanjelia a posväcovania. Už samo svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu sú schopné privádzať ľudí k viere a k Bohu. Lebo hovorí Pán: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16).
Lenže tento apoštolát sa neobmedzuje iba na životné svedectvo. Pravý apoštol hľadá príležitosť ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim, aby ich priviedol k viere, ako i veriacim, aby ich poučil, utvrdil a povzbudil k horlivejšiemu životu; lebo „láska Kristova nás podnecuje (2Kor 5,14) a v srdciach všetkých sa majú ozývať slová Apoštola: „Beda by mi bolo, keby som nehlásal blahozvesť (1Kor 9,16) ¹¹.
Keďže však v našich časoch skŕsajú nové problémy a šíria sa veľmi nebezpečné bludy, ktoré sa snažia od základov vyvrátiť náboženstvo, mravný poriadok a samu ľudskú spoločnosť, tento svätý cirkevný snem z tej duše vyzýva laikov, aby každý podľa svojho nadania a vzdelania, súhlasne s úmyslami Cirkvi, so zvýšenou svedomitosťou plnil svoju úlohu pri vysvetľovaní, bránení a správnom uplatňovaní kresťanských zásad na súčasné problémy.

7. Čo sa týka sveta, Boh chce, aby ľudia v duchu svornosti obnovili časný poriadok a ustavične ho zdokonaľovali.
Všetky zložky časného poriadku, teda životné a rodinné hodnoty, kultúra, hospodárstvo, umenie, povolania, politické spoločenské ustanovizne, medzinárodné vzťahy atď., ako aj ich rozvoj a pokrok, nielenže pomáhajú človeku dosiahnuť posledný cieľ, ale majú aj svoju vlastnú Bohom danú hodnotu tak samy osebe, i ako súčiastky celkového časného poriadku: „A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31). Táto ich prirodzená dobrota nadobúda zvláštnu hodnotu vo vzťahu k ľudskej osobe, pre ktorej službu boli stvorené. Konečne sa zapáčilo Bohu zjednotiť všetko prirodzené i nadprirodzené v Ježišovi Kristovi, aby on sám mal „vo všetkom prvenstvo (Kol 1,18). Ale toto určenie nielenže nepozbavuje časný poriadok vlastnej autonómie, jeho vlastného cieľa, vlastných zákonov, prostriedkov, ani jeho významu pre dobro človeka, ale skôr dodáva väčšej účinnosti a dôležitosti a zároveň ho prispôsobuje celkovému poslaniu človeka na zemi.
Užívanie časných vecí sa v priebehu dejín poškvrnilo vážnymi neresťami, pretože ľudia často upadli následkom dedičného hriechu do mnohých bludov, čo sa týka pravého Boha, ľudskej prirodzenosti a základov mravného zákona. To zavinilo úpadok ľudských mravov a ustanovizní a neraz zneváženie samej ľudskej osobnosti. Aj v našich časoch nemálo je takých, čo skladajúc prehnanú nádej do prírodovedeckého a technického pokroku, upadajú do istého druhu modloslužobníctva časných vecí: stávajú sa skôr ich otrokmi než pánmi.
Celá Cirkev sa má usilovať o to, aby sa ľudia stali schopnými správne budovať všetok časný poriadok a usmerniť ho skrze Krista k Bohu. Je úlohou duchovných pastierov vyjadriť jasné zásady o cieli stvorenia i užívaní sveta a poskytovať mravnú a duchovnú pomoc, aby sa časný poriadok obnovil v Kristovi.
Laici majú zas vziať na seba obnovu časného poriadku ako svoju vlastnú úlohu a vyvíjať v tomto poriadku priamu a konkrétnu činnosť vo svetle evanjelia podľa úmyslov Cirkvi pod vedením kresťanskej lásky. Ako občania majú spolupracovať s ostatnými občanmi, každý vo svojom odbore a na vlastnú zodpovednosť; všade a vo všetkom hľadať spravodlivosť kráľovstva Božieho. Časný poriadok sa má tak obnoviť, aby sa pri plnom rešpektovaní jemu vlastných zákonov zhodoval s vyššími zásadami kresťanského života a prispôsobil sa rozmanitým miestnym, časovým a národným podmienkam. Medzi aktivitami tohto apoštolátu zvlášť vyniká kresťanská sociálna činnosť. A svätý cirkevný snem si želá, aby sa táto činnosť rozšírila na celú oblasť časného poriadku, aj na pole kultúry¹².

8. Každá apoštolská činnosť má mať v láske svoj pôvod a svoju silu. No niektoré diela sú svojou povahou schopné stať sa priam živým výrazom lásky. A Kristus Pán chcel, aby práve ony boli znakmi jeho mesiášskeho poslania (porov. Mt 11,4-5).
Najväčšie prikázanie v Zákone je milovať Boha z celého srdca a svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-40). Toto prikázanie lásky k blížnemu si Kristus osvojil a obohatil ho o nový zmysel tým, že on sám chce byť vedno s bratmi spoločným predmetom lásky, vyhlásiac: „Čo ste jednému z týchto mojich najmenších bratov urobili, mne ste to urobili (Mt 25,40). Kristus totiž, prijmúc ľudskú prirodzenosť, vstúpil do nadprirodzeného rodinného zväzku s celým pokolením a za znak svojich učeníkov ustanovil lásku týmito slovami: „Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať (Jn 13,35).
Avšak ako svätá Cirkev vo svojich začiatkoch spájala eucharistickú večeru s hodami lásky (agapami), a tým sa ukázala celá zjednotená zväzkom lásky okolo Krista, priam tak v každom čase láska bola jej rozpoznávacím znakom. A hoci sa teší z podujatí iných, dobročinnú lásku si obhajuje ako svoju povinnosť a neodňateľné právo. Cirkev má teda v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských tiesní každého druhu¹³.
Teraz, keď sa komunikačné prostriedky stali pohotovejšími, vzdialenosti medzi ľuďmi sa akosi prekonali a z obyvateľov celého sveta sa utvorila akoby jedna rodina, tieto skutky a diela nadobudli omnoho naliehavejší a všeobecnejší ráz. Charitatívna činnosť dnes už môže a má zahrnúť naozaj všetkých ľudí a všetky potreby. Všade, kde chýba pokrm, nápoj, šatstvo, príbytok, lieky, práca, vzdelanie, prostriedky potrebné pre skutočne ľudský život, kde niekoho sužujú protivenstvá alebo choroby, kde niekto trpí vo vyhnanstve alebo vo väzení, tam má trpiacich hľadať a nájsť kresťanská láska, prinášať im útechu s obetavou starostlivosťou a úľavu poskytovaním pomoci. Táto povinnosť sa ukladá predovšetkým tým jednotlivcom a národom, čo žijú v hojnosti¹⁴.
Aby táto charitatívna činnosť bola a prejavovala sa naozaj bez akýchkoľvek výhrad, treba vidieť v blížnom obraz Boží, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, ktorému sa podľa pravdy venuje to, čo sa dáva núdznemu. Nech sa s tou najväčšou jemnocitnosťou berie ohľad na slobodu a ľudskú dôstojnosť toho, čo prijíma pomoc. Čistota úmyslu nech sa nepoškvrní žiadnou ziskuchtivosťou ani vládybažnosťou¹⁵. Nech sa najprv urobí zadosť požiadavkám spravodlivosti, aby sa neposkytovalo ako dar z lásky to, čo sa malo dať zo spravodlivosti. Nech sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny nedostatkov. Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby tí, čo ju prijímajú, sa postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali sa sebestačnými.
Nech si teda laici vysoko vážia a podľa možnosti podporujú súkromné a verejné i medzinárodné charitatívne diela a podujatia sociálnej pomoci, ktoré účinne pomáhajú jednotlivcom a národom v núdzi. A nech v tom spolupracujú so všetkými ľuďmi dobrej vôle¹⁶.

III.
ROZLIČNÉ POLIA APOŠTOLSKEJ ČINNOSTI

9. Laici vyvíjajú svoj mnohostranný apoštolát v Cirkvi i vo svete. V jednej i druhej oblasti sa im otvárajú rozmanité polia apoštolskej činnosti, z ktorých chceme tuná spomenúť tie hlavnejšie, ako sú cirkevné pospolitosti, rodina, mládež, spoločenské prostredie, národný a medzinárodný poriadok. Keďže však v našich časoch majú ženy čím ďalej tým aktívnejší podiel na celom spoločenskom živote, je veľmi dôležité, aby mali širšiu účasť aj na rozličných poliach apoštolskej činnosti Cirkvi.

10. Keďže sú laici účastní na kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní Kristovom, majú svoj aktívny podiel na živote a činnosti Cirkvi. V rámci cirkevných pospolitostí ich činnosť je natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť. Veď laici, čo majú naozaj apoštolského ducha, podľa vzoru tých mužov a žien, čo pomáhali Pavlovi pri šírení evanjelia (porov. Sk 18,18,26; Rim 16,3), doplňujú to, čo chýba ich bratom, a sú na potechu tak duchovným pastierom, ako aj ostatnému veriacemu ľudu (porov. 1Kor 16,17-18). Udržovaní činnou účasťou na liturgickom živote svojej pospolitosti, starostlivo sa zúčastňujú i na jej apoštolských podujatiach. Privádzajú do Cirkvi ľudí, ktorí sú azda od nej vzdialení. Obetavo spolupracujú na hlásaní slova Božieho, najmä vyučovaním katechizmu. Poskytnutím svojich skúseností sa pričiňujú o väčšiu účinnosť dušpastierskej činnosti, ako aj správy cirkevných majetkov.
Farnosť je skvelým vzorom vospolného apoštolátu (apostolatus communitarius), lebo spája v jedno všetku ľudskú rozmanitosť, ktorá sa tam nachádza, a zapojuje ju do cirkevnej všeobecnosti¹⁷. Nech si laici navyknú pracovať vo farnosti v dôvernej jednote so svojimi kňazmi¹⁸. Nech predkladajú cirkevnej vospolnosti vlastné i svetové problémy a otázky týkajúce sa ľudského spasenia, aby ich spoločne skúmali a riešili. Podľa možnosti nech napomáhajú každé apoštolské a misijné podujatie svojej cirkevnej pospolitosti.
Nech v sebe vytrvalo pestujú porozumenie pre diecézu, ktorej je farnosť akoby bunkou. Nech sú vždy ochotní na výzvu svojho arcipastiera zapojiť aj svoje sily do diecéznych podujatí. Ba, aby išli v ústrety potrebám miest i vidieka¹⁹, nech neobmedzia svoju spoluprácu len na farnosť alebo diecézu, ale nech sa ju snažia rozšíriť aj na medzinárodnú oblasť, a to tým viac, že neprestajne rastúca sťahovavosť obyvateľstva, rozvoj vzájomných stykov a ľahkosť komunikácií už nedovoľujú nijakej spoločenskej zložke, aby zostala uzavretá do seba. Nech teda dbajú na potreby ľudu Božieho, roztrúseného po celom svete. Zvlášť misijné diela nech prijmú za svoje, poskytujúc im materiálnu, ba aj osobnú pomoc. Veď kresťan má povinnosť a česť vrátiť Bohu čiastku dobier, ktoré od neho dostal.

11. Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti, a svojou milosťou urobil z neho veľkú sviatosť so zreteľom na Krista a Cirkev (porov. Ef 5,32), apoštolát manželov a rodín má zvlášť veľký význam pre Cirkev i pre občiansku spoločnosť.
Kresťanskí manželia sú si navzájom, pre svoje deti a ostatných domácich spolupracovníkmi milosti a svedkami viery. Sú prvými vierozvestami a vychovávateľmi svojich detí. Slovom i príkladom ich priúčajú kresťanskému a apoštolskému životu, múdro im pomáhajú pri voľbe povolania, a keď u nich prípadne objavia duchovné povolanie, napomáhajú ho so všetkou starostlivosťou.
Bolo vždy povinnosťou manželov, no dnes je najdôležitejšou úlohou ich apoštolátu dávať najavo a potvrdzovať vlastným životom nerozlučnosť a svätosť manželského zväzku, dôrazne uplatňovať prirodzené právo rodičov a poručníkov kresťansky si vychovávať potomstvo; chrániť dôstojnosť a oprávnenú nezávislosť rodiny. Preto nech oni sami a ostatní veriaci spolupracujú s ľuďmi dobrej vôle, aby sa tieto práva rešpektovali v občianskom zákonodarstve; aby sa pri spravovaní spoločnosti dbalo na potreby rodiny, čo sa týka ubytovania, výchovy detí, pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a daní; aby sa pri usporadovaní vysťahovalectva v plnej miere zabezpečil spoločný život rodiny²⁰.
Rodina dostala od Boha aj to poslanie, aby bola základnou živnou bunkou spoločnosti. Toto poslanie splní, ak vzájomnou láskou svojich členov a spoločnou modlitbou sa ukáže akoby domácou svätyňou Cirkvi; ak sa celá zapojí do liturgického života Cirkvi; a napokon ak bude usilovne preukazovať pohostinstvo a napomáhať spravodlivosť a iné dobré skutky v prospech bratov, čo potrebujú pomoc. Spomedzi rozmanitých činností rodinného apoštolátu spomenieme aspoň tieto: adoptovať opustené deti; láskavo prijímať príchodzích; pomáhať pri vedení škôl; byť na pomoci mládeži radou i materiálne; pomáhať snúbencom lepšie sa pripraviť na manželstvo; spolupracovať pri vyučovaní katechizmu; podporovať manželov a rodiny, čo sú hmotne alebo mravne ohrozené; zabezpečiť starcom nielen to, čo potrebujú, ale aj primeranú účasť na ovocí hospodárskeho rozvoja.
Kresťanské rodiny, ktoré žijú dôsledne podľa evanjelia a sú vzorom kresťanského manželského života, vydávajú svetu vždy a všade drahocenné svedectvo o Kristovi, najmä však v krajoch, v ktorých sa začína rozosievať semeno evanjelia, alebo kde je Cirkev iba v začiatkoch, alebo kde je vo vážnom nebezpečenstve²¹.
Môže byť užitočné, keď rodiny utvoria nejaké združenia, aby vládali ľahšie dosiahnuť svoje apoštolské ciele²².

12. Mládež má veľmi dôležitý vplyv na dnešnú spoločnosť²³. Jej životné podmienky, mentalita, ba i vzťahy k vlastnej rodine sa značne zmenili. Často sa prichytro dostáva do nových spoločenských a hospodárskych pomerov. Zatiaľ čo jej spoločenský a politický význam stále rastie, pôsobí dojmom, akoby nebola na výške nových úloh, ktoré má prevziať.
Tento jej rastúci spoločenský význam vyžaduje od nej zodpovednú apoštolskú príčinlivosť, na ktorú ju uspôsobuje už aj jej prirodzený temperament. Ako dozrieva vedomie jej vlastnej osobnosti, ujíma sa pobádaná životným zápalom a prekypujúcou horlivosťou svojej zodpovednosti a túži mať svoj podiel na spoločensko-kultúrnom živote. Ak túto horlivosť preniká duch Kristov a oživuje ju poslušnosť a láska k pastierom Cirkvi, dá sa očakávať, že prinesie veľmi hojné ovocie. Mladí sa majú stať prvými a bezprostrednými apoštolmi mladých, oni sami majú vyvíjať apoštolskú činnosť medzi sebou, berúc zreteľ na spoločenské prostredie, v ktorom žijú²⁴.
Dospelí nech sa usilujú nadviazať s mladými priateľský dialóg, ktorý umožní jedným i druhým, nehľadiac na vekový rozdiel, navzájom sa poznať a obojstranne sa zo svojho vnútorne obohacovať. Dospelí nech povzbudzujú mladých k apoštolátu predovšetkým príkladom, a keď sa k tomu naskytne príležitosť aj múdrou radou a účinnou pomocou. Mladí zas nech prechovávajú k dospelým úctu a dôveru, a hoci sú od prírody náchylní k novotám, nech majú v patričnej úcte chvályhodné tradície.
Aj deti majú svoju apoštolskú činnosť. Podľa svojich síl sú naozajstnými živými svedkami Kristovými medzi rovesníkmi.
13 Apoštolát spoločenského prostredia, t.j. úsilie preniknúť kresťanským duchom zmýšľanie, mravy, zákony a štruktúru spoločnosti, uprostred ktorej kto žije, je natoľko úlohou a povinnosťou laikov, že iní vôbec nemôžu tento apoštolát náležite plniť. Na tomto poli laici majú možnosť apoštolsky účinkovať medzi seberovnými. Tu dopĺňajú svedectvo života svedectvom slova²⁵. Tu, na pracovisku, v zamestnaní, na štúdiách, tam, kde bývajú, vo voľnom čase i v spolkovom živote sú oni povolanejší pomáhať bratom.
Toto poslanie Cirkvi vo svete plnia laici predovšetkým úzkym spojením života s vierou, stávajúc sa tak svetlom sveta; bezúhonnosťou v každej záležitosti, privádzajúc tak všetkých milovať pravdu a dobro a potom i Krista a Cirkev; bratskou láskou, ktorou majú účasť na životných podmienkach, práci, žiaľoch i snahách svojich bratov, pripravujúc tak temer nebadane srdcia na spasiteľné pôsobenie milosti; plným uvedomením si úloh, ktoré majú pri výstavbe spoločnosti, takže sa usilujú plniť svoje domáce, spoločenské a profesionálne povinnosti s kresťanskou veľkodušnosťou. Tak svojím spôsobom konania postupne ovplyvňujú celé životné a pracovné prostredie.
Tento apoštolát má zahrnovať všetkých, čo v tom prostredí žijú, a nemá vylučovať nijaké duchovné alebo časné dobro, na ktoré sa im naskytuje príležitosť. Lenže praví apoštoli sa neuspokoja iba s touto činnosťou, ale sa usilujú ohlasovať Krista blížnemu aj slovom. Lebo mnohí ľudia môžu počuť evanjelium a spoznať Krista jedine prostredníctvom im blízkych laikov.

14. Obrovské pole apoštolátu sa otvára v poriadku národnom a medzinárodnom, kde sú najmä laici uplatňovateľmi kresťanskej múdrosti. Čo sa týka lásky k národu a verného plnenia občianskych povinností, nech sa katolíci cítia viazaní pracovať za naozajstné spoločné dobro a nech presadzujú váhu svojho presvedčenia takým spôsobom, aby sa občianska právomoc spravodlivo vykonávala a zákony zodpovedali mravným predpisom a všeobecnému dobru. Katolíci, skúsení v politike a náležite utvrdení vo viere a kresťanskom učení, nech neodmietajú verejné funkcie, pretože ak ich zodpovedne vykonávajú, môžu napomáhať spoločné dobro a zároveň pripravovať cestu evanjeliu.
Nech sa katolíci usilujú spolupracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle v záujme všetkého, čo je pravdivé, čo je spravodlivé, čo je sväté, všetkého, čo je milé (porov. Flp 4,8). Nech udržujú s nimi dialóg, predchádzajúc ich rozvážnosťou a láskavosťou a nech usporadujú štúdiá o spoločenských a verejných ustanovizniach, aby ich zdokonalili v duchu evanjelia.
Medzi znameniami našich čias si zasluhuje osobitnú zmienku vzmáhajúci sa a nepotlačiteľný pocit spolupatričnosti všetkých národov a je apoštolskou úlohou laikov starostlivo ho prehlbovať a pretvárať ho na úprimné a opravdivé bratské cítenie. Okrem toho laici sa majú oboznámiť s medzinárodným poľom a ideologickými i praktickými problémami, ktoré sa tu vyskytujú, a s ich riešením, zvlášť čo sa týka rozvojových národov²⁶.
Nech si uvedomia všetci, čo pracujú medzi inými národmi, alebo im poskytujú pomoc, že medzinárodné vzťahy majú byť naozaj bratskou výmenou, pri ktorej jedna i druhá stránka dáva a zároveň prijíma. Tí však, čo cestujú v medzinárodnom záujme alebo z obchodných dôvodov alebo kvôli rekreácii, nech pamätajú, že sú všade aj cestujúcimi hlásateľmi Krista a nech sa skutočne správajú ako takí.

IV.
ROZLIČNÉ DRUHY APOŠTOLÁTU

15. Laici môžu vykonávať svoju apoštolskú činnosť alebo jednotlivo alebo zoskupení v rozličných spoločenstvách a združeniach.

16. Apoštolát, ktorý majú konať jednotlivci a ktorý má svoj výdatný prameň v opravdivom kresťanskom živote (porov. Jn 4,14), je základom a podmienkou každého laického apoštolátu, aj organizovaného, a nedá sa ničím nahradiť.
Na tento apoštolát, ktorý je vždy a všade užitočný, a v určitých okolnostiach jedine vhodný a možný, sú povolaní a povinní všetci laici každého postavenia, aj keby nemali príležitosť alebo možnosť pracovať v združeniach.
Jestvujú rozmanité druhy apoštolátu, ktorými laici budujú Cirkev a posväcujú svet, obrodzujúc ho v Kristovi.
Osobitnou formou apoštolátu jednotlivcov, ktorá je aj v našich časoch veľmi výstižným znakom prejavujúcim Krista žijúceho vo svojich veriacich, je svedectvo celého laického života, koreniaceho vo viere, nádeji a láske. Apoštolátom slova, ktorý je v niektorých okolnostiach bezpodmienečne potrebný, laici zas ohlasujú Krista, vysvetľujú a šíria jeho učenie, každý podľa svojich možností a schopností, a verne ho vyznávajú.
Okrem toho, keď laici ako občania tohto sveta spolupracujú na výstavbe a správe časného poriadku, majú v rodinnom, profesionálnom, kultúrnom a spoločenskom živote sledovať vo svetle viery vyššie pohnútky konania a príležitostne oboznamovať s nimi aj iných, v presvedčení, že takto sa stávajú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa a vzdávajú mu chválu.
Konečne nech laici oživotvorujú svoj život láskou a ju podľa možnosti preukazujú skutkami.
Nech majú všetci na pamäti, že verejným uctievaním Boha, modlitbou, pokáním a dobrovoľným znášaním životných námah a trápení, ktorými sa stávajú podobnými trpiacemu Kristovi (porov. 2Kor 4,10; Kol 1,24), môžu vplývať na všetkých ľudí a prispieť k spáse celého sveta.

17. Tento apoštolát jednotlivcov je veľmi potrebný a naliehavý v krajoch, kde je vážne obmedzená sloboda Cirkvi. V takých veľmi ťažkých pomeroch laici, pokiaľ možno, nahradzujú kňazov, vystavujúc nebezpečenstvu aj svoju osobnú slobodu, ba zavše i život: vyučujú kresťanské náboženstvo tých, čo žijú v ich prostredí, učia ich nábožne žiť a katolícky zmýšľať, nabádajú ich často pristupovať k sviatostiam a pestovať nábožnosť, najmä eucharistickú²⁷. Svätý cirkevný snem, vzdávajúc z hĺbky duše vďaky Bohu za to, že ani v našich časoch neprestáva vzbudzovať uprostred prenasledovaní hrdinsky smelých laikov, vinie ich k sebe s otcovskou láskou a vďačným srdcom.
Apoštolát jednotlivcov je namieste zvlášť v krajoch, kde je katolíkov málo a sú roztratení. Kde sú laici apoštolsky činní iba ako jednotlivci, či už pre spomenuté príčiny alebo z osobitných dôvodov, vyplývajúcich napr. z povinností ich zamestnania, je predsa vhodné schádzať sa na rozhovory v menších skupinách bez akejkoľvek bližšie stanovenej záväznosti alebo organizačnej formy, ale takým spôsobom, aby to vždy bolo pre iných viditeľným znakom cirkevnej vospolnosti a opravdivým svedectvom lásky. Takto si budú priateľstvom a spoločnou výmenou skúseností navzájom duchovne pomáhať a sa posilňovať, aby prekonávali životné a pracovné ťažkosti vyplývajúce z priveľkej osamotenosti, a tak ich apoštolát prinášal hojnejšie ovocie.

18. V rozličných životných okolnostiach veriaci sú povolaní vykonávať apoštolskú činnosť jednotlivo. Nech však nezabúdajú, že človek je od prírody spoločenský tvor a že sa Bohu zapáčilo zhromaždiť veriacich v Krista v ľud Boží (porov. 1Pt 2,5-10) a v jedno Telo (porov. 1Kor 12,12). A teda organizovaný apoštolát dobre zodpovedá ľudským i kresťanským požiadavkám veriacich a zároveň dáva najavo cirkevnú vospolnosť a jednotu v Kristovi, ktorý povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi (Mt 18,20).
A preto nech veriaci konajú svoj apoštolát v duchu svornej spolupráce²⁸. Nech sú apoštolmi tak vo svojich rodinách, ako aj vo farnostiach a diecézach - ktoré sú samy osebe prejavom spoločenskej povahy apoštolátu - a taktiež v dobrovoľných združeniach, do ktorých sa rozhodli zoskupiť.
Organizovaný apoštolát má aj preto veľký význam, lebo v cirkevných spoločenstvách i rozličných prostrediach je často potrebná spoločná apoštolská činnosť. Veď združenia, ktorých cieľom je spoločná apoštolská činnosť, sú oporou pre svojich členov, vychovávajú ich k apoštolátu a náležite zlaďujú a usmerňujú ich apoštolské úsilia, takže sa dá od nich očakávať omnoho hojnejšie ovocie, ako keby ich uskutočňovali jednotlivci, každý osve.
Najmä v súčasných pomeroch je veľmi potrebné, aby sa v laickom pracovnom prostredí upevnila spoločná a organizovaná forma apoštolovania, pretože jedine pevným zomknutím síl je dnes možné v plnej miere uskutočniť všetky ciele apoštolátu a účinne brániť jeho záujmy²⁹. V tomto ohľade je zvlášť dôležité, aby apoštolská činnosť ovplyvnila aj spoločné zmýšľania a spoločenské podmienky tých, na ktorých sa sústreďuje, lebo ináč by neraz nevedeli odolať tlaku verejnej mienky alebo ustanovizní.

19. Medzi apoštolskými organizáciami jestvuje veľká rozmanitosť³⁰. Niektoré prijímajú na seba všeobecný apoštolský cieľ Cirkvi. Iné majú za cieľ najmä evanjelizovanie a posväcovanie. Ďalšie sa usilujú preniknúť kresťanským duchom časný poriadok, iné vydávajú svedectvo o Kristovi zvlášť skutkami milosrdenstva a lásky.
Medzi týmito organizáciami si zasluhujú pozornosť na prvom mieste tie, ktoré napomáhajú a zdôrazňujú čím užšie spojenie medzi praktickým životom členov a ich vierou. Organizácie nie sú cieľom samy pre seba, ale majú pomáhať Cirkvi plniť jej poslanie voči svetu. Ich apoštolská účinnosť závisí od ich zhody so zámermi Cirkvi, ako aj od kresťanského svedectva a ducha evanjelia jednotlivých členov i celej organizácie.
Univerzálnosť poslania Cirkvi, aj vzhľadom na súčasný rozvoj ustanovizní a pod tlakom rýchleho vývoja dnešnej spoločnosti si vyžaduje, aby katolíci čím ďalej tým viac zdokonaľovali organizáciu svojich apoštolských podujatí na medzinárodnom poli. Medzinárodné katolícke organizácie splnia lepšie svoj cieľ, ak členské spolky a ich členovia budú s nimi užšie spojení.
Pod podmienkou, že sa zachováva patričný vzťah k cirkevnej vrchnosti³¹, laici majú právo zakladať spolky³², viesť ich a zapísať sa do už jestvujúcich. Treba sa však vyhýbať triešteniu síl, ktoré nastáva vtedy, keď sa zakladajú bez dostatočného dôvodu nové spolky a diela, alebo ak sa udržujú pri živote už neužitočné organizácie alebo prekonané metódy. Okrem toho nie je vždy vhodné bez rozlišovania presadzovať v ostatných národoch (organizačné) formy uplatňované v jednom národe³³.

20. Laici, čím ďalej tým viac oddaní apoštolátu, sa vo viacerých národoch už pred desaťročiami združovali do rozličných pracovných skupín a spolkov, ktoré - v užšom spojení s hierarchiou - sledovali a sledujú výlučne apoštolské ciele. Spomedzi týchto a podobných starších ustanovizní treba spomenúť predovšetkým tie, ktoré i keď uplatňovali rozličný pracovný postup, priniesli mnoho úžitku pre kráľovstvo Kristovo a rímski pápeži aj mnohí biskupi ich právom odporúčali a napomáhali, dali im meno katolíckej akcie a najčastejšie ich označovali ako spoluprácu laikov na hierarchickom apoštoláte³⁴.
Tieto formy apoštolátu, či sa nazývajú katolíckou akciou, alebo inakšie, konajú v našich časoch veľmi cennú apoštolskú prácu a vyznačujú sa súhrnom týchto spoločných vlastností:
a) bezprostredným cieľom týchto organizácií je apoštolský cieľ Cirkvi, t.j. ohlasovať ľuďom evanjelium, posväcovať ich a stvárňovať ich kresťanské svedomie, aby tak boli schopní preniknúť kresťanským duchom rozmanité spoločenstvá a prostredia;
b) laici v im vlastnej spolupráci s hierarchiou, uplatňujú svoje skúsenosti a preberajú zodpovednosť pri vedení týchto organizácií, pri zvažovaní podmienok, v ktorých sa má konať dušpastierska činnosť Cirkvi, a pri zostavovaní a uskutočňovaní pracovného plánu;
c) laici si počínajú jednotne ako organický celok, aby tak lepšie zvýraznili cirkevné spoločenstvo a dodali apoštolátu väčšiu účinnosť;
d) laici, čo sa sami ponúknu činne a priamo spolupracovať na hierarchickom apoštoláte, alebo ich na to vyzvú, pracujú pod vyšším vedením samej hierarchie, ktorá môže túto spoluprácu potvrdiť aj výslovným poverením (mandátom).
Organizácie, ktoré majú podľa dobrozdania hierarchie všetky tieto známky, treba pokladať za katolícku akciu, aj keď podľa miestnych a národných požiadaviek majú rozličné formy a pomenovania.
Svätý koncil vrelo odporúča tieto ustanovizne, pretože v mnohých krajinách istotne zodpovedajú apoštolským potrebám Cirkvi, a výzva kňazov i laikov, ktorí sú v nich činní, aby čím ďalej tým viac uvádzali do života spomenuté známky a bratsky spolupracovali v Cirkvi so všetkými ostatnými formami apoštolátu.

21. Všetky apoštolské organizácie treba mať v náležitej úcte. Tie však, ktoré hierarchia podľa časových a miestnych potrieb schvaľuje, odporúča, alebo ktorých zriadenie ako naliehavejšie nariaďuje, kňazi, rehoľníci i laici majú mať v tej najväčšej vážnosti a ich napomáhať, každý patričným spôsobom. Medzi ne treba dnes bezpochyby zaradiť predovšetkým medzinárodné katolícke organizácie a združenia.

22. V Cirkvi sú hodni osobitnej cti a priazne slobodní alebo v manželstve žijúci laici, čo natrvalo alebo dočasne dávajú seba so svojimi profesionálnymi schopnosťami do služieb ustanovizní a ich podujatí. A Cirkev má veľkú radosť z toho, že čoraz viac vzrastá počet laikov, čo stoja v službách apoštolských organizácií a podujatí vo svojom národe alebo na medzinárodnom poli, a zvlášť v katolíckych spoločenstvách misijných území alebo novozaložených (miestnych) cirkví.
Pastieri Cirkvi nech prijímajú týchto laikov s ochotným a vďačným srdcom a nech dbajú na to, aby ich životné podmienky čo najviac zodpovedali požiadavkám spravodlivosti, primeranosti a lásky, najmä čo sa týka slušného živobytia pre nich a pre ich rodiny, a aby sa im dostalo potrebného vzdelania, duchovnej útechy a povzbudenia.

V.
PORIADOK V APOŠTOLOVANÍ

23. Apoštolská činnosť laikov, nech ju už vykonávajú veriaci jednotlivo alebo organizovane, má sa začleniť v náležitom poriadku do apoštolátu celej Cirkvi. Ba spojenie s tými, ktorých Duch Svätý ustanovil, aby viedli Cirkev Božiu (porov. Sk 20,28), je podstatnou zložkou kresťanského apoštolátu. Niemenej potrebná je súčinnosť medzi rozličnými apoštolskými podujatiami, ktorú má hierarchia uvádzať do patričného súladu.
Aby sa totiž upevnil duch jednoty, aby celý apoštolát Cirkvi žiaril bratskou láskou, aby sa dosiahol spoločný cieľ a vyhlo sa škodlivej žiarlivosti, vyžaduje sa vzájomná úcta medzi všetkými formami apoštolátu v Cirkvi a ich primerané zladenie, pri zachovaní svojského charakteru každej z nich³⁵.
To je zvlášť želateľné, ak nejaká cirkevná činnosť si žiada súladnú apoštolskú spoluprácu obojeho duchovenstva, rehoľníkov a laikov.

24. Hierarchia má napomáhať laický apoštolát, dávať mu základné smernice a duchovnú pomoc, zameriavať apoštolskú činnosť na spoločné dobro Cirkvi a dbať na zachovávanie učenia a poriadku.
Pravda, apoštolát laikov pripúšťa rozličné vzťahy k hierarchii podľa svojich rozmanitých foriem a cieľov.
Tak jestvujú v Cirkvi veľmi mnohé apoštolské podujatia, čo vznikli z rozhodnutia samých laikov, a oni ich aj vedú podľa svojho múdreho úsudku. Ich prostredníctvom Cirkev môže za určitých okolností lepšie plniť svoje poslanie, a preto ich hierarchia nezriedka chváli a odporúča³⁶. Ale nech si nijaké podujatie nenárokuje nazývať sa katolíckym bez súhlasu zákonitej cirkevnej vrchnosti.
Niektoré formy laického apoštolátu hierarchia výslovne odobruje, hoci rozličným spôsobom.
Okrem toho cirkevná vrchnosť môže v záujme všeobecného dobra Cirkvi vyvoliť a obzvlášť napomáhať niektoré apoštolské organizácie a podujatia, ktoré bezprostredne sledujú duchovný cieľ. Za ne preberá osobitnú zodpovednosť. A tak hierarchia organizuje apoštolát rozmanitým spôsobom podľa okolností. Pritom niektoré jeho formy spája tesnejšie so svojím apoštolským poslaním; berie však zreteľ na vlastnú povahu a rozdielnosť obidvoch, a preto ponecháva laikom potrebnú slobodu konania. Tento úkon hierarchie sa v rozličných cirkevných dokumentoch nazýva mandátom (splnomocnením).
Napokon hierarchia zveruje laikom niektoré úlohy, čo užšie súvisia s dušpastierskou prácou, napríklad pri vyučovaní náboženstva, pri niektorých liturgických úkonoch a v pastorálnej činnosti. Vzhľadom na toto poslanie laici pri vykonávaní týchto úloh úplne podliehajú vyššiemu cirkevnému vedeniu.
Čo sa týka podujatí a ustanovizní časného poriadku, je úlohou cirkevnej hierarchie podávať a hodnoverne vysvetľovať mravné zásady, ktorých sa treba pridŕžať v časných záležitostiach. Okrem toho môže súdiť - po zrelom uvážení všetkého a s pomocou odborníkov - o zhode týchto podujatí a ustanovizní s mravnými zásadami a určiť, ako treba chrániť a zveľaďovať hodnoty nadprirodzeného poriadku.

25. Biskupi, správcovia fár a ostatní kňazi obojeho duchovenstva nech nezabúdajú, že všetci veriaci spoločne, tak duchovní, ako aj laici, majú právo a povinnosť apoštolovať a že pri výstavbe Cirkvi i laici majú svoje vlastné úlohy³⁷. Preto nech s laikmi bratsky v Cirkvi spolupracujú a nech sa o nich zvlášť starajú pri ich apoštolských prácach³⁸.
Nech sa starostlivo vyberú súci a náležite pripravení kňazi, aby pomáhali laikom v odbornom apoštoláte³⁹. Tí, čo sa tejto službe venujú z poverenia hierarchie, sú vo svojej pastorálnej činnosti jej reprezentantmi. Nech teda, vždy verní duchu a učeniu Cirkvi, napomáhajú príhodné styky medzi laikmi a hierarchiou. Nech obetavo udržujú duchovný život a apoštolský cit, sebe zverených katolíckych organizácií. Svojimi múdrymi radami nech napomáhajú ich apoštolskú činnosť a podporujú ich podujatia. Súc s laikmi v stálom dialógu, nech pozorne skúmajú, ako zvýšiť účinnosť apoštolskej činnosti. Nech upevňujú ducha jednoty v organizácii samej, ako aj medzi ňou a inými organizáciami.
Napokon rehoľní bratia a sestry nech majú v úcte apoštolské diela laikov. Nech sa ochotne, podľa ducha a pravidiel svojich inštitútov, venujú zveľaďovaniu laických diel⁴⁰; nech sa usilujú podporovať, napomáhať a doplňovať prácu kňazov.

26. Nakoľko je to možné, nech jestvujú v diecézach poradné zbory, ktoré by boli nápomocné apoštolskej činnosti Cirkvi tak na poli evanjelizovania a posväcovania, ako aj v charitatívno-sociálnej oblasti a inde, za primeranej spolupráce duchovenstva a rehoľníkov s laikmi. Tieto poradné zbory môžu slúžiť vzájomnej koordinácii rozličných laických združení a podujatí pri rešpektovaní vlastnej povahy a samosprávy každého z nich⁴¹.
Nech takéto poradné zbory podľa možnosti jestvujú aj vo farskom a medzifarskom i medzidiecéznom rámci, ako aj v národných a medzinárodných rozmeroch⁴².
Okrem toho nech sa na pomoc a rozvoj laického apoštolátu zriadi pri Svätej stolici osobitný sekretariát ako ústredie, ktoré by vhodnými prostriedkami poskytovalo správy o rozmanitých apoštolských podujatiach laikov, venovalo by sa skúmaniu aktuálnych problémov, čo skŕsajú na tomto poli, a svojimi radami by pomáhalo hierarchii a laikom v apoštolskej činnosti. V tomto sekretariáte nech sú zastúpené rozličné hnutia a diela laického apoštolátu celého sveta a nech v ňom s laikmi spolupracujú aj duchovní a rehoľníci.

27. Takmer spoločné dedičstvo evanjelia a z toho vyplývajúca spoločná povinnosť vydávať kresťanské svedectvo odporúča, ba často vyžaduje spoluprácu katolíkov s inými kresťanmi, zo strany jednotlivcov i cirkevných spoločenstiev, v praktickej činnosti i v rámci organizácií na poli národnom i medzinárodnom⁴³.
Spoločné ľudské hodnoty nezriedka žiadajú podobnú spoluprácu kresťanov sledujúcich apoštolské ciele aj s tými, čo sa síce ku kresťanstvu nehlásia, ale tieto hodnoty uznávajú.
Touto dynamickou a rozvážnou spoluprácou⁴⁴, ktorá má veľký význam v časných podujatiach, laici vydávajú svedectvo o Kristovi, Spasiteľovi sveta a o jednote ľudskej rodiny.

VI.
VÝCHOVA K APOŠTOLÁTU

28. Apoštolát môže dosiahnuť plnú účinnosť jedine prostredníctvom všestrannej a úplnej výchovy, ktorú si vyžaduje nielen stály duchovný a kultúrny pokrok samého laika, ale aj rozmanitosť situácií, osôb a úloh, ktorým sa má jeho činnosť prispôsobiť. Táto výchova k apoštolátu sa má opierať o zásady, ktoré tento svätý koncil na iných miestach potvrdil a vyhlásil⁴⁵. Okrem výchovy spoločnej všetkým kresťanom mnohé formy apoštolátu vyžadujú, vzhľadom na rozličnosť osôb a okolností, aj špeciálnu a osobitnú prípravu.

29. Keďže laici majú svojím spôsobom účasť na poslaní Cirkvi, ich apoštolská výchova nadobúda osobitný charakter vzhľadom na sám svetský ráz vlastný laikátu a na jeho duchovnosť.
Príprava na apoštolát predpokladá celkové ľudské vzdelanie, prispôsobené nadaniu a podmienkam každého z nich. Lebo laik má dobre poznať súčasný svet, včleniť sa do svojho prostredia a má byť na jeho kultúrnej úrovni.
Laik nech sa predovšetkým naučí plniť poslanie Krista a Cirkvi, žijúc z viery v božské tajomstvo stvorenia a vykúpenia a vedený Duchom Svätým, ktorý oživuje ľud Boží a pobáda všetkých ľudí milovať Boha Otca a v ňom svet i človeka. Túto prípravu treba pokladať za základ a podmienku každého činorodého apoštolátu.
Popri duchovnej výchove sa vyžaduje dôkladná vedecká príprava, a to teologická, etická a filozofická, prispôsobená veku, postaveniu a nadaniu. A nech sa nepodceňuje význam všeobecného kultúrneho vzdelania spolu s praktickou a technickou prípravou.
Aby sa udržovali dobré ľudské vzťahy, treba pestovať pravé ľudské hodnoty, predovšetkým umenie bratsky nažívať, spolupracovať a nadväzovať dialóg.
Keďže však výchova k apoštolátu nemôže spočívať jedine v teoretickej príprave, nech sa hneď od začiatku svojho vzdelávania postupne a múdro priúčajú všetko vidieť, hodnotiť a konať vo svetle viery, vychovávať a zdokonaľovať samých seba spolu s ostatnými pomocou akcie, a tak nastúpiť do činnej služby Cirkvi⁴⁶. Táto výchova, ktorú treba stále zdokonaľovať vzhľadom na postupné dozrievanie ľudskej osobnosti a vývoj problémov, si vyžaduje čoraz hlbšie vedomosti a účelnejšie konanie. Pri plnení všetkých výchovných požiadaviek treba mať vždy na zreteli jednotnosť a celistvosť ľudskej osobnosti, aby sa tak zachovala a upevnila jej harmónia a rovnováha.
Takýmto spôsobom sa laik naplno a činne zapája do samej reality časného poriadku a má účinný podiel na jeho dianí. A zároveň ako živý úd a svedok Cirkvi umožňuje jej prítomnosť a pôsobnosť uprostred svetských záležitostí⁴⁷.

30. Príprava na apoštolát sa má začať hneď s prvou výchovou detí. Osobitne však nech sa priúča apoštolovať a nech sa nadchne apoštolským duchom dorastajúca i dospelá mládež. Túto výchovu treba dopĺňať po celý život podľa toho, ako si to vyžadujú nové úlohy, ktoré sa preberajú. Je teda zrejmé, že tí, čo majú poskytovať kresťanskú výchovu, sú povinní vychovávať aj k apoštolátu.
Rodičia majú v rodine od útleho veku privádzať svoje deti k poznaniu lásky Božej voči všetkým ľuďom a postupne ich priúčať - predovšetkým príkladom - starostlivosti voči materiálnym i duchovným potrebám blížneho. Tak sa celá rodina a jej spoločné nažívanie stáva akoby noviciátom apoštolátu.
Okrem toho treba deti vychovávať tak, aby prekonali rodinný obzor a boli vnímavé aj voči cirkevnému a svetskému spoločenstvu. Nech sa včlenia do miestnej farskej pospolitosti tak, aby si v nej nadobudli povedomie, že sú živými a činnými údmi ľudu Božieho. Kňazi nech majú na zreteli výchovu k apoštolátu pri vyučovaní katechizmu, hlásaní slova Božieho, duchovnom vedení a pri iných dušpastierskych službách.
Aj školy, kolégiá a iné katolícke výchovné ústavy majú pomáhať mládeži katolícky zmýšľať a apoštolsky pracovať. Ak sa mládeži tejto výchovy nedostáva, pretože spomenuté školy nenavštevuje alebo pre inú príčinu, tým väčšmi sa majú o ňu starať rodičia, duchovní pastieri a apoštolské organizácie. Učitelia zas a vychovávatelia - ktorí svojím povolaním a úradom vykonávajú výborný spôsob laického apoštolátu - nech majú potrebné vzdelanie a nech ovládajú výchovné umenie, aby mohli účinne poskytovať túto výchovu.
Takisto laické skupiny a organizácie, ktoré sledujú apoštolské alebo iné nadprirodzené ciele, majú v rámci svojho poslania a svojich možností horlivo a vytrvalo napomáhať výchovu k apoštolátu⁴⁸. Ony sú často normálnou cestou vhodnej prípravy na apoštolát. Poskytuje sa v nich totiž teoretická, duchovná i praktická výchova. Ich členovia spolu s druhmi alebo priateľmi hodnotia v malých skupinách metódy a účinky svojej apoštolskej činnosti a konfrontujú svoj každodenný spôsob života s duchom evanjelia.
Túto výchovu treba tak usporiadať, aby sa bral do úvahy všetok apoštolát laikov, ktorý sa má vykonávať nielen na samých schôdzkach organizácií, lež za každých okolností v celom, najmä profesionálnom a spoločenskom živote. Ba každý sa má aktívne pripravovať na apoštolát aj sám, a to je zvlášť naliehavé v zrelom veku. Veď s pribúdaním veku myseľ sa stáva otvorenejšou, a tak môže každý dôkladnejšie poznať vlohy, ktorými mu Boh obdaroval ducha a účinnejšie uplatňovať charizmy, ktorých sa mu dostalo od Ducha Svätého pre dobro bratov.

31. Rozličné formy apoštolátu si tiež vyžadujú primeranú osobitnú prípravu.
a) Čo sa týka apoštolátu ohlasovania evanjelia ľuďom a ich posväcovania, laikov treba zvlášť vychovávať nadväzovať dialóg s inými, veriacimi i neveriacimi, zvestovať všetkým posolstvo Kristovo⁴⁹.
Keďže sa však v našich časoch značne šíri materializmus rozličného druhu, a to i medzi katolíkmi, nech si laici nielen dôkladnejšie osvoja katolícke učenie, najmä v sporných bodoch, ale nech postavia proti materializmu každej podoby aj svedectvo svojho života podľa evanjelia.
b) Čo sa týka kresťanskej obnovy časného poriadku, treba laikov poučiť o pravom zmysle a skutočnej hodnote časných dobier ako takých, ako aj v ich vzťahu k všetkým cieľom ľudskej osobnosti. Nech sa učia správne používať veci a organizovať ustanovizne, majúc vždy na zreteli všeobecné dobro podľa zásad cirkevnej mravouky a sociológie. Nech si laici osvoja najmä zásady sociálneho učenia a jeho praktické dôsledky, aby sa tak vedeli podľa svojich možností pričiniť o rozvoj tohto učenia a náležite ho uplatňovali v jednotlivých prípadoch⁵⁰.
c) Pretože skutky lásky a milosrdenstva sú skvelým svedectvom kresťanského života, apoštolská výchova má viesť aj k ich praktizovaniu, aby sa veriaci od detstva priúčali súcitiť s bratmi a veľkodušne im pomáhať v núdzi⁵¹.

32. Laici oddaní apoštolátu majú už naporúdzi mnohé prostriedky ako zasadania, zjazdy, rekolekcie, duchovné cvičenia, časté schôdzky, konferencie, knihy a časopisy, ktoré umožňujú dôkladnejšie poznať sväté Písmo a katolícke učenie, živia duchovný život, oboznamujú z pomermi vo svete a pomáhajú nájsť i uplatňovať vhodné metódy⁵².
Tieto formatívne prostriedky berú do úvahy rozličné spôsoby apoštolátu v prostrediach, v ktorých sa uskutočňuje.
Za tým cieľom sa zriadili aj strediská alebo vyššie školy, ktoré už priniesli veľmi pekné výsledky.
Svätý koncil sa teší z podujatí tohoto druhu, ktoré už prekvitajú v niektorých krajoch, a želá si, aby sa zriadili aj inde, kde si to potreba vyžaduje.
Nech sa okrem toho zakladajú dokumentačné a študijné strediská nielen v odbore teológie, ale aj antropológie, psychológie, sociológie a metodológie, aby sa čím lepšie napomáhali schopnosti laikov, mužov i žien, mladých i dospelých, na všetkých poliach apoštolátu.

33. Svätý koncil teda naliehavo prosí v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s pohotovým srdcom odpovedali na Kristov hlas, ktorý ich v túto hodinu volá so zvýšenou nástojčivosťou, i na podnety Ducha Svätého. Najmä mladší nech prijmú túto výzvu s nadšením a veľkoryso v povedomí, že sa vzťahuje na nich. Lebo sám Pán prostredníctvom tohto svätého cirkevného snemu opätovne pozýva všetkých laikov, aby sa okolo neho čoraz tesnejšie zomkli a mali účasť na jeho spasiteľnom poslaní, považujúc jeho záujmy za svoje vlastné (porov. Flp 2,5). On ich znovu posiela do každého mesta a všade tam, kam sám hodlá prísť (porov. Lk 10,1), aby sa mu stali spolupracovníkmi v rozličných podobách a spôsoboch jediného apoštolátu Cirkvi, ktorý treba ustavične prispôsobovať novým časovým potrebám. Nech teda ustavične veľkodušne pracujú na diele Pánovom, vediac, že ich námaha v Pánu nie je daromná (porov. 1Kor 15,58).

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a ustanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, dňa 18. novembra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)