PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA

GAUDIUM ET SPES

o Cirkvi v súčasnom svete

¹

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami.
2. A tak sa II. vatikánsky koncil, keď už hlbšie preskúmal tajomstvo Cirkvi, neotáľa teraz obrátiť nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí vôbec. Všetkým chce vyložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
Svet, ktorý má na zreteli, je teda svet ľudí čiže celá ľudská rodina so všetkými skutočnosťami uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie.

3. Dnešného človeka sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a svojou vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojuje otázka o terajšom vývoji sveta, o mieste a zástoji človeka vo vesmíre, o zmysle svojich individuálnych a kolektívnych snáh a konečne o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného ľudu Božieho, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej prislúcha, ako keď s ňou nadviaže dialóg o týchto rozličných problémoch, objasňujúc ich vo svetle evanjelia a dávajúc k dispozícií ľudskému pokoleniu spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka, o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek, jediný a celý človek, s telom a dušou, srdcom a svedomím, rozumom a vôľou.
A tak tento svätý cirkevný snem, keď vyhlasuje vznešenosť povolania človeka, tvrdiac, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudskému pokoleniu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré by zodpovedalo tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Utešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde², aby spasil, a nie súdil, aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať³.

POLOŽENIE ČLOVEKA V SÚČASNOM SVETE

4. Aby mohla Cirkev plniť toto poslanie, jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať každej generácii primeraným spôsobom na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
Ľudské pokolenie prežíva dnes nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi premenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho dôvtip a tvorivá činnosť, avšak aj ony ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia i konania, čo sa týka vecí a ľudí, takže už teraz možno hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža aj na náboženskom živote.
Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Tak, kým človek do takej veľkej miery rozširuje svoju moc, nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do vnútra svojej duše, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o samom sebe. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
Ľudské pokolenie nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom; no ešte veľká časť obyvateľstva zemegule trpí hladom a biedou a nesčíselné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, zatiaľ čo vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť všetkých v potrebnej súdržnosti, navzájom si odporujúce sily vyvolávajú v ňom veľmi vážne antagonizmy: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť do základov všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok; lenže slová samy, ktorými sa vyjadrujú veľmi dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon húževnatú snahu o dokonalejšie časné zriadenie nesprevádza rovnaký duchovný rozvoj.
V natoľko zložitej situácii veľmi mnohí naši súčasníci majú ťažkosti správne rozpoznávať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti kladú si otázku, kam smeruje dnešný svet. A tento svetový vývoj človeka vyzýva, ba priam núti k odpovedi.
5. Súčasné vzrušenie myslí a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod vplyvom ktorých sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na náuky, týkajúce sa človeka, a na praktickom poli zas na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita stvárňuje ináč než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia. Technika už pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a podoberá sa ovládať mimozemský priestor.
Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zas predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. V tom istom čase ľudstvo čoraz väčšmi pomýšľa predvídať a regulovať i svoj vlastný demografický rast.
Sám beh dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jednotným a nerozčleňuje sa už na množstvo sťaby rozdielnych histórií. Takto ľudské pokolenie prechádza zo skôr statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. A z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet k ďalším analýzam a syntézam.

6. To všetko má za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách - ako sú patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny - v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Priam tak sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, že vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, že mestský spôsob života sa rozširuje medzi vidiečanmi.
Nové a stále dokonalejšie spoločenské komunikatívne prostriedky napomáhajú poznanie udalostí i veľmi rýchle a rozsiahle širenie myšlienok a nálad, vyvolávajúc početné reťazové reakcie.
A neslobodno podceňovať skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
Takto sa bez prestania množia styky medzi ľuďmi a sama „socializácia vyvoláva nové zväzky, ale pritom nie vždy napomáha zodpovedný rozvoj osobnosti a naozajstné osobné vzťahy („personalizáciu ).
Tento vývoj isteže je očividnejší v štátoch, ktoré už užívajú výhody hospodárskeho a technického pkroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje rodiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú v tom čase potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a personálnejším spôsobom.

7. Zmena mentality a štruktúr často vyvoláva spory o tradičných hodnotách, zvlášť u mladých, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoj podiel. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nezdajú sa vždy vyhovovať súčasnému stavu vecí. A to má za následok nemalý zmätok v správaní, ba aj v samých zásadách konania.
Napokon nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Z jednej strany prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšiu a činnejšiu vieru, a tak mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha. Z druhej strany však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo. Popierať Boha alebo náboženstvo, alebo byť voči nim ľahostajný, nie je ako voľakedy iba mimoriadnym a ojedinelým faktom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo akéhosi nového humanizmu. V mnohých krajoch sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, umenie, chápanie ľudských vied a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnohých to privádza do zmätku.

8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje bez poriadku, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete, vyvoláva, alebo zväčšuje protiklady a nerovnováhu.
V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich vedomostí, ani ich vhodne synteticky usporiadať. Tak isto skrsá nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami svedomia a nemenej často medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia, i samej kontemplácie. Konečne povstáva nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.
Veľké roztržky povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré sú ovocím mierumilovných snáh národov, a úsilím propagovať vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných útvarov.
To má za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.

9. Medzitým sa vzmáha presvedčenie, že ľudské pokolenie nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že okrem toho má nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by vždy lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich dôstojnosť.
Preto veľmi mnohí, živo si uvedomujúc nespravodlivé a nerovnomerné rozdelenie majetkov, cítia sa ukrátení a rozhorčene sa ich domáhajú. Rozvojové národy, ako aj tie, čo nedávno dosiahli samostatnosť, chcú byť účastné dobrodení modernej civilizácie nielen v oblasti politickej, ale aj hospodárskej a chcú plniť slobodne svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo, naopak, stále sa zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť - i závislosť hospodárska - od iných zámožnejších národov, ktorých vývoj ide rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, čo žijú v nedostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba mať podiel na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v ľudských dejinách všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
No pod všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá žíznia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo môže tak štedro poskytnúť dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz ráznejšie usilujú o vytvorenie určitého všeobecného spoločenstva.
Za takýchto okolností dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu zagniaviť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.

10. Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná čo by chcel⁴. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti. Pravda, veľmi mnohí, ktorých život je nakazený praktickým materializmom, si jasne neuvedomujú toto dramatické položenie; prípadne, gniavení biedou, nemajú možnosť venovať tomu pozornosť. Mnohí sa zas nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých svetonáhľadoch, ktoré sa im predkladajú. Podaktorí očakávajú skutočné a úplné oslobodenie ľudstva jedine od ľudského úsilia a sú presvedčení, že budúce panstvo človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, čo stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov, ktorí pokladajú ľudskú existenciu samu osebe za vonkoncom nezmyselnú a pokúšajú sa jej dať všetko značenie jedine podľa svojho dômyslu. Lenže vzhľadom na súčasný vývoj sveta čím ďalej tým viac rastie počet tých, čo si kladú tieto najzákladnejšie otázky, alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek toľkému pokroku? Načo sú tie víťazstvá, získané za toľkú cenu? Čo môže človek poskytnúť spoločnosti? A čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
Nuž Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých⁵, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení⁶. Takisto verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky⁷. Preto vo svetle Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha, prvorodeným zo všetkého stvorenia⁸, koncil má v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.

Prvá časť
CIRKEV A POVOLANIE ČLOVEKA

11. Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam.
Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.
Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady dať pre výstavbu dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude zrejmejšie, že ľud Boží a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si preukazujú vzájomné služby. Takto sa ukáže náboženský a tým samým nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.

I.
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBNOSTI

12. Veriaci i neveriaci temer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a svoje vyvrcholenie.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa často vynáša ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva. A preto je v neistote a úzkostiach. Nuž Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a, poučená Božím zjavením, je schopná na ne odpovedať a opísať pravé položenie človeka, vysvetliť jeho slabosti a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania.
Lebo sväté Písmo nás učí, že človek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva⁹, aby ním vládol a ho užíval na slávu Božiu¹⁰. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy. (Ž 8, 5-7).
Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku ako „muža a ženu stvoril ich (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
Boh teda - ako opäť čítame vo svätom Písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi¹¹. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zístí, že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.
Teda človek je rozpoltený sám v sebe. A preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby reťazami spútaný. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil „knieža tohoto sveta (Jn 12,31), čo ho držalo v područí hriechu¹². Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť jeho plnosť.
Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoj konečný zmysel vznešené povolanie i hlboká bieda, čo ľudia prežívajú.

14. Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa¹³. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele¹⁴ a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
Človek sa isteže nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia¹⁵, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti.

15. Človek si právom myslí, že prevyšuje vesmír svojím umom, ktorým je účastný svetla Božieho rozumu. Neúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v emprirických vedách, technike a slobodných umeniach. A v našich časoch dosiahol skvelé výsledky, najmä čo sa týka výskumu a ovládania hmotného sveta. No vždy hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Lebo poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy (fenomény), ale môže s naozajstnou istotou postihnúť aj poznateľnú (ineligibilnú) skutočnosť, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
Konečne rozumná prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá lahodne pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa ňou dá preniknúť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby neprišli múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy chudobnejšie síce po hospodárskej stránke, ale oplývajúce múdrosťou, môžu byť iným osožné vynikajúcim spôsobom.
Štedrosťou Ducha Svätého človek je schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle¹⁶.

16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený¹⁷. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva¹⁸. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu¹⁹. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skrývajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa mýli z neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že by stratilo svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie.

17. Avšak človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Lenže často ju vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, aj keď je to zlé. Kým pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa ²⁰, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, t.j. podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek područia vášní a idúc za svojim cieľom, slobodne si volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si zabezpečuje vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka - ranená hriechom - môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou milosti Božej. Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred súdom Božím za to, čo konal, či dobré a či zlé²¹.

18. Záhada údelu človeka vyvrchoľuje pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale ešte viac strach pred definitívnym zánikom. Dá sa však viesť správnym vnuknutím svojho srdca, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a koniec jestvovania svojej osobnosti. Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu, sa vzpiera proti smrti. Všetky úsilia techniky, čo ako užitočné, sú neschopné utíšiť jeho úzkosti. Lebo biologické predlžovanie ľudského života nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je neodolateľne zakotvená v jeho srdci.
Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstavivosť, zatiaľ Cirkev poučená Božím zjavením tvrdí, že Boh stvoril človeka, aby po prekonaní pozemských bied dosiahol blažený cieľ. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť - od ktorej by bol človek uchovaný, keby nebol zhrešil²² - bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti stav spásy stratený vlastnou vinou. Lebo Boh povolal a volá človeka, aby k nemu priľnul celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním²³, oslobodiac človeka od smrti svojou vlastnou smrťou. A tak viera, predkladaná solídnym spôsobom, dáva každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude. Poskytuje nám aj možnosť byť spojení v Kristu s našimi drahými, ktorých už uchvátila smrť, dávajúc nám nádej, že dosiahli pravý život u Boha.

19. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi. Lenže mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú toto dôverné životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby a treba ho podrobiť dôkladnejšiemu rozboru.
Menom ateizmu sa označujú veci od seba veľmi odlišné. Tak, kým podaktorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Daktorí zas rozoberajú otázku Boha takým spôsobom, akoby nemala zmyslu. Mnohí nenáležite prekročujú rámec pozitívnych vied, usilujú sa všetko vysvetliť jedine touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, už nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí vynášajú človeka natoľko, že viera v Boha sa tým takrečeno udúša. Pritom im, zdá sa, viac záleží, aby zdôrazňovali človeka, než aby popierali Boha. Iní si robia o Bohu takú predstavu, že to, čo odmietajú, nie je vôbec Boh podľa Evanjelia. Iní sa problému Boha ani len nedotknú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, a nechápu, prečo by sa ešte mali zapodievať náboženstvom. Okrem toho ateizmus nezriedka povstáva jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu vo svete a jednak preto, že sa neprávom pripisuje niektorým ľudským hodnotám absolútny charakter, takže ich majú namiesto Boha. Aj moderná civilizácia, nie sama osebe, ale preto, že je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami, často môže sťažovať prístup k Bohu.
Isteže nie sú bez viny tí, čo sa úmyselne usilujú vylúčiť Boha zo svojho srdca a vyhnúť sa náboženským problémom, nekonajúc podľa svojho svedomia. Lenže i sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny, a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu proti náboženstvám, a v niektorých krajoch zvlášť proti kresťanskému náboženstvu. A teda na vzniku ateizmu môžu mať nemalý podiel i veriaci, ak pre zanedbávanie výchovy vo viere, pre pomýlený výklad učenia alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života dá sa o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Božiu.

20. Moderný ateizmus sa neraz prejavuje aj ako systém, ktorý - odhliadnuc od iných pohnútok - privádza požiadavku samostatnosti človeka tak ďaleko, že robí námietky proti akejkoľvek závislosti od Boha. Prívrženci tohto ateizmu tvrdia, že sloboda človeka spočíva v tom, že si je sám sebe cieľom, jediným strojcom a demiurgom svojich dejín. To však podľa ich mienky vylučuje uznanie akéhosi Pána, pôvodcu a cieľ všetkého, alebo robí takéto tvrdenie prinajmenej celkom zbytočným. Pocit sily, ktorý súčasný technický pokrok dodáva človeku, môže napomáhať túto doktrínu.
Medzi formami dnešného ateizmu nemožno obísť tú, ktorá očakáva oslobodnie človeka predovšetkým prostredníctvom oslobodenia hospodárskeho a spoločenského. Tomuto oslobodeniu vraj prekáža náboženstvo samou svojou povahou, keďže povzbudzuje v človeku nádeje na iluzórny budúci život a odvracia ho od budovania pozemskej spoločnosti. Preto prívrženci tohto učenia, keď sa dostanú k vláde, prudko útočia proti náboženstvu a rozširujú ateizmus, a to aj tými donucovacími prostriedkami, ktorými disponuje verejná moc, zvlášť čo sa týka výchovy mládeže.

21. Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s tou najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať - ako to spravila aj v minulosti²⁴ - tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej vznešenosti.
Pritom sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha a, vedomá vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom, pkladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému výskumu.
Cirkev tvrdí, že uznávať Boha nie je vôbec v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a svoje dovŕšenie. Lebo Boh stvoril človeka ako rozumného a spoločenského tvora. Ale Boh ho predovšetkým povoláva ako syna, aby mal spoločenstvo s ním samým a bol účastný na jeho blaženosti. Okrem toho Cirkev učí, že eschatologická nádej neznemožňuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami. Naopak, bez Božej postate a bez nádeje na život večný ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu - ako to dnes často pozorovať - a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.
Medzitým každý človek zostáva sám sebe nevyriešeným a nejasne uvedomeným problémom. Lebo v určitých chvíľach, najmä pri významnejších udalostiach, nik sa nemôže načisto vyhnúť tejto otázke. A jedine Boh dáva na ňu vyčerpávajúcu a celkom spoľahlivú odpoveď, On, čo pobáda človeka k hlbšiemu uvažovaniu a pokornejšiemu hľadaniu.
Liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života Cirkvi a jej údov. Lebo Cirkev má spítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje²⁵. To sa dosiahne najmä svedectvom živej a zrelej viery, t.j. viery pripravenej zreteľne vidieť ťažkosti a schopnej prekonávať ich. Skvelým svedectvom takejto viery boli a sú premnohí mučeníci. Jej činorodosť sa má prejavovať tým, že preniká celý, i svetský život veriacich a že ich pohýna k spravodlivosti a láske, hlavne voči núdznym. Čo však najviac napomáha dávať najavo prítomnosť Božiu, je bratská láska veriacich, jednomyseľne spolupracujúcich za vieru blahozvesti²⁶ a slúžiacich za znamenie jednoty.
Hoci Cirkev vonkoncom odmieta ateizmus, predsa úprimne vyhlasuje, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú pomáhať náležite budovať tento svet, na ktorom spoločne žijú. A to je istotne nemožné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje svoje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú daktoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, neuznávajúc základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa zas dožaduje účinnej slobody, aby mali možnosť budovať v tomto svete aj chrám Boží. Konečne ateistov priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Evanjeliu Kristovom.
Lebo Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najhlbšími túžbami ľudského srdca, keď háji dôstojnosť poslania človeka, a tak vracia nádej tým, čo už neveria vo veľkosť svojho určenia. Toto posolstvo nielenže neumenšuje človeka, ale mu skôr slúži na pokrok, šíriac svetlo, život a slobodu. Bez neho nič nevie uspokojiť srdce človeka: „Pre Teba si nás stvoril , Pane, „a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe ²⁷.

22. Tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť²⁸, t.j. Krista Pána. Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Niet sa teda čo čudovať, že všetky pravdy, o ktorých je reč, v ňom nachádzajú svoj zdroj a dosahujú svoje vyvrcholenie.
On, „obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15) ²⁹, je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu podobu Božiu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keže On vzal na seba ľudskú prírodu, a ju nezničil³⁰, tým samým aj naša ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou³¹, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu³².
On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou krvou dobrovoľne vyliatou. V ňom nás Boh zmieril so sebou a medzi nami³³ a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s Apoštolom: Syn Boží „si ma zamiloval a seba samého vydal v obeť za mňa (Gal 2,20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach³⁴, ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, život i smrť sa stanú svätými a nadobudnú nový zmysel.
Kresťan, stanúc sa podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi všetkými bratmi³⁵, prijíma „prvotiny Ducha (Rim 8,23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky³⁶. Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva (Ef 1,14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane „vykúpenie tela (Rim 8,23): „Ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, Ten, ktorý Ježiša Krista vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás (Rim 8,11) ³⁷. Isteže na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, ako je podobný Kristovi vo smrti, tak ide v ústrety vzkrieseniu³⁸, posilňovaný nádejou.
Toto neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť³⁹. Keďže Kristus zomrel za všetkých⁴⁰ a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t.j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť - spôsobom známym jedine Bohu - mať podiel na tomto veľkonočnom tajomstve.
Toto, hľa, je tajomstvo človeka a takto sa javí jeho veľkosť v kresťanskom Zjavení veriacim. Teda skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás tak ubíja mimo Kristovho evanjelia. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil zmrť a daroval nám život⁴¹, aby sme ako dietky v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče! ⁴²

II.
ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO

23. Medzi základné črty dnešného sveta treba zarátať vzrast vzájomných medziľudských vzťahov, ktorých rozvoj veľmi napomáha terajší technický pokrok. Lenže bratský dialóg medzi ľuďmi sa neuskutočňuje týmto pokrokom, ale hlbšie, v spoločenstve ľudí, a to si vyžaduje obapolnú úctu k ich plnej duchovnej dôstojnosti. Kresťanské zjavenie veľmi podporuje pestovanie tohto spoločenstva medzi ľuďmi a v tom istom čase nás privádza k hlbšiemu chápaniu zákonov spoločenského života, ktoré Stvoriteľ vpísal do duchovnej a mravnej prirodzenosti človeka.
Keďže však novšie dokumenty učiteľského úradu Cirkvi obšírnejšie vyložili kresťanské učenie o ľudskej spoločnosti⁴³, koncil pripomína iba niektoré základnejšie pravdy a odôvodňuje ich vo svetle Zjavenia. Potom zdôrazňuje niektoré dôsledky, ktoré majú väčší význam v našich časoch.

24. Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. Veď Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme (Sk 17,26). A všetci, stvorení na obraz Boží, sú povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh.
Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté Písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu: „Lebo ktorékoľvek iné prikázanie je zhrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého... Láska je teda naplnením zákona (Rim 13, 9-10; 1Jn 4,20). Ďalekosiahly význam tohto prikázania sa potvrdzuje v dňoch, keď ľudia čoraz viac závisia jeden od druhého a keď sa svet čím ďalej tým väčšmi zjednocuje.
Ba keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, „aby všetci jedno boli..., ako i my sme jedno (Jn 17, 21-22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou dietok Božích v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek - jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve⁴⁴.

25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že jestvuje vzájomná závislosť medzi rozvojom ľudskej osobnosti a vývinom spoločnosti samej. Lebo ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život⁴⁵, je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní. Keďže teda spoločenský život nie je pre človeka voľačo vedľajšieho, preto človek rozvíja všetky svoje schopnosti a môže zodpovedať svojmu povolaniu, stýkajúc sa s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom.
Medzi spoločenskými zväzkami, ktoré človek potrebuje pre svoje zdokonaľovanie, niektoré bezprostrednejšie zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, ako rodina a politické spoločenstvo; iné skôr vznikajú z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch sa z rozličných príčin neprestajne vzmáhajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť, a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, zvaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré cibria a rozvíjajú schopnosti ľudskej osobnosti a umožňujú jej uplatňovať svoje práva⁴⁶.
No hoci jednotlivci záskavajú mnoho týmto spoločenským životom pri plnení svojho povolania - a to aj povolania náboženského - predsa nemožno poprieť, že spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú a do ktorého sú od malička ponorení, často ich odvracia od konania dobrého a pohýna ich k zlému. Isteže poruchy, tak často sa vyskytujúce v spoločenskom zriadení, majú sčasti svoj pôvod v napätí jestvujúcom v samých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúrach. Ale korenia hlbšie, v ľudskom sebectve a ľudskej pýche, ktoré kazia aj spoločenské prostredie. Kde je však poriadok narušený následkami hriechu, človek, náchylný k hriechu už od narodenia, nachádza tak nové popudy k hriechu, ktoré sa dajú prekonať iba húževnatým úsilím, pomocou milosti Božej.

26. Pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a pomaly sa šíri po celom svete, aj všeobecné dobro - t.j. súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť - sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudského pokolenia. Každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudského pokolenia⁴⁷.
Pravda, zároveň vzrastá povedomie jedinečnej dôstojnosti prináležiacej ľudskej osobnosti, keďže ona prevyšuje všetko na svete a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda pokrm, šatstvo, byt, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správneho úsudku vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu aj v náboženskej oblasti.
Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať v dobro ľudských osôb, pretože usporiadanie vecí má byť podriadené osobnému poriadku, a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu⁴⁸. Tento poriadok treba stále viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovováhu⁴⁹. Za tým cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a rozsiahle spoločenské zmeny.
Duch Boží, ktorý s predivnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je pri tomto vývoji. A kvas evanjelia vzbudil a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.

27. Vyvodzujúc praktické dôsledky naliehavejšej povahy, koncil kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, ako za „druhého seba samého a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky potrebné pre dôstojný spôsob života⁵⁰, aby nenasledoval toho boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára⁵¹.
Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď prichodí, či už ide o starca od všetkých opusteného alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nepsravodlivo pohŕda, a či o exulanta, o nemanželské dieťa, čo nevinne trpí za hriech, ktorého sa ono nedopustilo, alebo konečne o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám slová Pánove: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili (Mt 25,40).
Ďalej, všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídiá, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškodzujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.

28. Úcta a láska sa má rozprestierať aj na tých, čo ináč zmýšľajú, alebo konajú než my v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti. A čím dôkladnejšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg.
Isteže naša láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Ba práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď je nakazený pomýlenými alebo nie celkom správnymi názormi vo veci náboženstva⁵². Jediný Boh súdi a skúma srdcia, a preto nám nedovoľuje súdiť o vnútornej vinovatosti nikoho⁵³.
Učenie Kristovo od nás vyžaduje odpúšťať aj krivdy⁵⁴ a rozprestiera príkaz lásky - ktorý je prikázaním Nového zákona - na všetkých nepriateľov: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa! Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú (Mt 5, 43-44).

29. Všetci ľudia sú obdarení rozumnou dušou a stvorení na obraz Boží, všetci majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod; ako Kristom vykúpení, majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Práve preto čím ďalej tým viac treba uznávať základnú rovnosť ich všetkých.
Pravda, nie všetci ľudia sú si rovní svojimi fyzickými schopnosťami ani svojimi duševnými a mravnými vlastnosťami, keďže tie sú rozdielne. No každú formu diskriminácie, čo sa týka základných práv ľudskej osoby, tak v oblasti spoločenskej, ako aj kultúrnej, z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, treba prekonať a odstrániť ako protiviacu sa úmyslom Božím. A je naozaj poľutovaniahodné, že sa tieto základné práva ľudskej osoby ešte nezachovávajú všade v plnej miere ako napr. keď sa žene upiera právo vybrať si slobodne svojho ženícha alebo vyvoliť si životný stav, prípadne keď sa jej nepriznáva to isté právo na vzdelanie a kultúru ako mužovi.
Okrem toho, napriek oprávneným rozdielom medzi ľuďmi, ich rovnaká osobná dôstojnosť si vyžaduje, aby sa vytvorili ľudskejšie a spravodlivejšie životné podmienky. Lebo prílišné hospodárske a spoločenské rozdiely medzi členmi a medzi národmi tej istej ľudskej rodiny vzbudzujú pohoršenie a sú v rozpore so sociálnou spravodlivosťou, rovnoprávnosťou, ľudskou dôstojnosťou, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.
Nech sa súkromné i verejné ľudské ustanovizne usilujú slúžiť dôstojnosti a poslaniu človeka. Priam tak nech rozhodne bojujú proti všetkým formám sociálneho a politického otroctva a za zabezpečenie základných ľudských práv v každom politickom režime. Ba tieto ustanovizne majú postupne zodpovedať i tým najvyšším duchovným skutočnostiam, hoci zavše treba dosť hodne času na to, aby sa dosiahol želaný cieľ.

30. Prenikavé a rýchle premeny vyžadujú so zvýšenou naliehavosťou, aby sa nikto neuspokojil s čisto individualistickou etikou z nepozornosti voči vývoju vecí alebo z tupej zotrvačnosti. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa plnia čím ďalej tým lepšie vtedy, keď každý, pričiňujúc sa o spoločné dobro podľa svojich schopností, so zreteľom na potreby iných, napomáha a podporuje aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka. Lenže nájdu sa aj takí, čo síce hlásajú veľkorysé a ušľachtilé názory, ale v skutočnosti ustavične žijú tak, akoby sa vôbec nestarali o potreby spoločnosti. Ba v podaktorých krajinách mnohí si nič nerobia zo sociálnych zákonov a predpisov. Nemálo je takých, čo sa nehanbia klamstvami a podvodmi vyhýbať spravodlivým daniam a iným povinnostiam voči spoločnosti. Iní zas málo dbajú na niektoré pravidlá spoločenského života, napríklad na zdravotnícke opatrenia alebo na premávkové predpisy, neuvedomujúc si, že touto ľahkomyseľnosťou vystavujú nebezpečenstvu svoj vlastný život i život iných.
Nech sa všetci svedomite usilujú zaradiť spoločenské záujmy medzi hlavné povinnosti dnešného človeka a ako také ich aj zachovávať. Lebo čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy človeka presahujú jednotlivé spoločenstvá a postupne sa rozprestierajú na celý svet. To by sa však nemohlo uskutočniť, keby jednotlivci a jednotlivé skupiny nepestovali v sebe mravné a spoločenské čnosti a keby ich nerozširovali v spoločnosti. Takto, s nevyhnutnou pomocou milosti Božej povstanú naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.
31. Aby mohol každý dokonalejšie plniť svoje mravné povinnosti voči sebe samému i voči rozličným spoločenstvám, ku ktorým patrí, treba všetkým poskytnúť rozsiahlu kultúrnu výchovu, využívajúc obrovské možnosti, ktoré má dnes ľudstvo naporúdzi. Predovšetkým výchovu mladých - bez ohľadu na spoločenský pôvod - treba organizovať takým spôsobom, aby sa pripravovali mužovia a ženy na úrovni nielen čo do vzdelanosti, ale aj silné osobnosti, ktoré si naša doba tak veľmi vyžaduje.
Lenže človek si sotva nadobudne tento zmysel pre zodpovednosť, ak mu jeho životné podmienky nedovoľujú uvedomiť si svoju dôstojnosť a zodpovedať svojmu povolaniu v sebažertve za Boha a za ľudí. Lebo ľudská sloboda sa často oslabuje, keď človek upadne do krajnej biedy a tak isto upadá, keď sa človek oddá pripohodlnému životu a uzavrie sa do akejsi okázalej samoty. A naopak, upevňuje sa, keď človek prijíma nevyhnutné ťažkosti spoločenského života, podrobuje sa rozmanitým požiadavkám ľudského spolunažívania a zaväzuje sa slúžiť ľudskému spoločenstvu.
Preto treba všetkých povzbudzovať k účasti na spoločných podujatiach. A treba chváliť postup tých národov, v ktorých čím väčší počet občanov má podiel na verejnom živote v skutočnej slobode. Pravda, treba brať zreteľ na konkrétne položenie každého národa a na potrebnú autoritu verejnej moci. Aby však všetci občania boli ochotní mať účasť na živote rozličných skupín, z ktorých sa skladá spoločenský organizmus, je potrebné, žeby v týchto skupinách nachádzali hodnoty, ktoré by ich priťahovali a naklonili k službe ostatným ľuďom. Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo budú vedieť vnuknúť nasledujúcim pokoleniam pohnútku života a nádeje.

32. Ako Boh nestvoril ľudí, aby žili osamotene, ale aby utvárali spoločenskú jednotu, priam tak sa mu „zapáčilo... posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho opravdivo poznal a sväto mu slúžil ⁵⁵. Hneď od počiatku dejín spasenia vyvolil si ľudí nielen ako jednotlivcov, ale ako členov určitej pospolitosti. A týchto vyvolených Boh - vyjaviac takto svoj úmysel - nazval „svojím ľudom (Ex 3,7-12), s ktorým popritom uzavrel zmluvu na Sinaji⁵⁶.
Tento spoločenský charakter sa zdokonaľuje a završuje pričinením Ježiša Krista. Lebo samo vtelené Slovo chcelo byť účastné ľudského spoločenstva. Kristus bol prítomný na svadbe v Káne, zavítal do Zachejovho domu, jedol s mýtnikmi a hriešnikmi. Zjavil lásku Otcovu a vznešené povolanie človeka, pripomínajúc tie najbežnejšie spoločenské danosti a upotrebujúc zvraty a obrazy z dennodenného života. Posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojej doby a svojho kraja.
Vo svojich kázňach výslovne prikázal dietkam Božím, aby sa navzájom správali ako bratia. Vo svojej modlitbe prosil, aby všetci jeho učeníci boli „jedno . Ba on sám sa obetoval za všetkých až na smrť, Vykupiteľ všetkých. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. (Jn 15,13). Apoštolom však nariadil hlásať blahozvesť všetkým národom, aby sa ľudské pokolenie stalo rodinou Božou, v ktorej by splnením zákona bola láska.
Prvorodený medzi mnohými bratmi, po svojej smrti a svojom vzkriesení ustanovil darom Ducha Svätého novú bratskú pospolitosť všetkých, čo ho prijímajú s vierou a láskou, spoločenstvo svojho Tela, t.j. Cirkev. V tomto Tele všetci sú si navzájom údmi, aby si preukazovali vzájomné služby, podľa rozličných darov, ktorých sa im dostalo.
Táto súdržnosť má neprestajne vzrastať až do dňa, keď bude zavŕšená. Vtedy ľudia milosťou spasení - rodina milovaná Bohom a Kristom, ich Bratom - budú vzdávať Bohu dokonalú slávu.

III.
ĽUDSKÁ PRÍČINLIVOSŤ VŠADE NA SVETE

33. Svojou prácou a svojím dôvtipom človek sa vždy usiloval zveľaďovať vlastný život. No dnes, najmä pomocou vedy a techniky, rozprestrel a neprestajne rozprestiera svoje panstvo čajsi na celú prírodu; a ľudské pokolenie, zvlášť vďaka rozhojňovaniu prostriedkov všestranných stykov medzi národmi, sa pozvoľna uznáva a zriaďuje ako jediné celosvetové spoločenstvo. To má za následok, že dnes si už vie človek zadovážiť svojím vlastným pričinením mnohé dobrá, ktoré kedysi očakával predovšetkým od vyšších síl.
V súvise a týmto obrovským úsilím, do ktorého je už zapojené celé ľudské pokolenie, vynárajú sa ľuďom mnohé otázky: Aký zmysel a akú hodnotu majú tieto námahy? Ako užívať všetky tieto veci? Kam smerujú snahy jednotlivcov a spoločenstiev? Cirkev, strážkyňa zvereného pokladu slova Božieho, z ktorého sa čerpajú zásady náboženského a mravného rázu, hoci nemá vždy napohotove odpoveď na každú otázku, predsa chce dať dovedna svetlo Zjavenia so skúsenosťami všetkých, aby sa osvetlila cesta, ktorú ľudstvo práve nastúpilo.

34. Pre veriacich jedno je isté: individuálna i kolektívna ľudská činnosť ako taká - čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja, aby zlepšilo svoje životné podmienky - zodpovedá úmyslom Božím. Lebo človek, stvorený na obraz Boží, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti⁵⁷ a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo meno Božie všade na zemi⁵⁸.
To platí aj o bežných každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok na uskutočnenie plánu Božieho v dejinách⁵⁹.
Kresťania teda ani len nepomyslia stavať výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti moci Božej a pokladať rozumné stvorenie akoby za súpera Stvoriteľa, ba skôr sú presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia sú znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nevystihnuteľných úmyslov. Pravda, čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšia je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanská blahozvesť neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nezvádza nedbať o blaho ostatných ľudí: naopak, dôraznejšie ich zaväzuje k tejto činnosti⁶⁰.

35. Ľudská činnosť, ako má v človeku svoj pôvod, priam tak je aj usmernená na človeka. Lebo človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje seba samého: mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva sám seba. Tento rast, správne chápaný, má väčšiu cenu ako všetko možné hromadenie vonkajších bohatstiev. Človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má⁶¹. Tak isto, všetko, čo podnikajú ľudia za väčšiu spravodlivosť, za rozšírenie bratstva a za ľudskejšie usporiadanie spoločenských vzťahov, má väčšiu hodnotu ako technický pokrok. Technický pokrok môže totiž poskytnúť akoby materiálny základ pre povznesenie človeka, ale ho sám osebe nijakým činom nevie uskutočniť.
Toto je teda norma ľudskej činnosti: má zodpovedať podľa plánov a rozhodnutí Božích skutočným záujmom ľudstva a umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno rozvíjať a realizovať svoje povolanie.

36. Mnohí naši súčasníci sa však podľa všetkého obávajú, že upevnenie zväzkov medzi ľudskou činnosťou a náboženstvom mohlo by byť na prekážku nezávislosti jednotlivcov, spoločenstiev a vied.
Ak sa pod autonómiou pozemských skutočností rozumie, že stvorené veci a samotné spoločenstvá majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré má človek postupne poznávať, uplatňovať a usporadovať, tak žiadať ju je celkom oprávnené, a nielenže sa jej domáhajú ľudia našej doby, ale aj zodpovedá vôli Stvoriteľa. Lebo všetky veci práve nakoľko sú stvorené, majú svoju stálosť, pravdivosť a dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok: toto musí človek rešpektovať tým, že uznáva príslušné metódy jednotlivých náuk a technických odborov. Preto metodický výskum vo všetkých disciplínach, ak sa koná naozaj vedeckým spôsobom a v zhode s mravnými zásadami, sa nikdy nedostane do skutočného rozporu s vierou, keďže časné skutočnosti i danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu⁶². Ba kto sa pokorne a vytrvalo usiluje preniknúť do tajomstva reality, toho akoby viedla ruka Božia, i keď si to neuvedomuje, lebo Boh udržuje všetky veci a spôsobuje, aby boli tým, čím sú. V tomto ohľade možno len ľutovať, že sa i medzi samými kresťanmi dakedy vyskytli určité stanoviská, ktoré si nedostatočne uvedomovali oprávnenú autonómnosť vedy. Tým vyvolali spory a kontroverzie, ktoré priviedli viacerých k názoru, že viera a veda si protirečia⁶³.
Ak sa však pod „autonómiou časných daností rozumie, že stvorené veci sú nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez zreteľa na Boha, vtedy nikomu, kto uznáva Boha, nemôže uniknúť, do akej miery sú pomýlené podobné názory. Veď stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Ostatne všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli hlas Boží a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva. Ba zabúdaním na Boha sa zacloňuje samo stvorenstvo.

37. Sväté Písmo v zhode so stáročnými skúsenosťami učí ľudský rod, že ľudský pokrok - veľké to dobro pre človeka - prináša so sebou aj veľké pokušenie. Lebo keď je narušená stupnica hodnôt a zlo pomiešané s dobrom, jednotlivci a skupiny hľadia len na svoje záujmy, a nie na záujmy iných. A tak svet prestáva byť miestom pravého bratstva, zatiaľ čo moc človeka vzrástla natoľko, že už hrozí zničením samému ľudskému pokoleniu.
Lebo celé ľudské dejiny preniká tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď od počiatku sveta a potrvá - ako hovorí Pán⁶⁴ - až do posledného dňa. Zapojený do tohto zápasu, človek sa musí ustavične boriť, aby vytrval v dobrom a iba za cenu veľkých námah je schopný dosiahnuť pomocou milosti Božej svoju vnútornú ucelenosť.
Preto Cirkev Kristova, skladajúc dôveru v úmysly Stvoriteľa, uznáva síce, že ľudský pokrok môže slúžiť pravému šťastiu človeka, ale pritom je nútená volať spolu s Apoštolom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu (Rim 12,2), t.j. duchu márnosti a zloby, ktorý premieňa ľudskú činnosť, určenú pre službu Bohu a človeku, na nástroj hriechu.
Preto na otázku, ako možno prekonať túto biedu, kresťania odpovedajú, že každú ľudskú činnosť, každodenne vystavenú nebezpečenstvu pre pýchu a nezriadenú samolásku človeka, treba očistiť a priviesť k dokonalosti Kristovým krížom a vzkriesením. Lebo vykúpený človek, stanúc sa novým stvorením v Duchu Svätom, môže a má mať v obľube tie veci, ktoré stvoril Boh. Veď ich prijíma od Boha; vidí ich takrečeno vychádzať z rúk Božích a ako také ich má v úcte. Ďakuje za ne svojmu Dobrodincovi, upotrebuje ich a užíva v duchu chudoby a slobody, a tak sa stáva skutočným držiteľom sveta, ako nič nemajúci, a predsa všetko vlastniaci⁶⁵. „Všetko je totiž vaše, vy však ste Kristovi a Kristus Boží (1Kor 3, 22-23).

38. Slovo Božie, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom a prebývalo na zemi medzi ľuďmi⁶⁶. Vstúpilo do svetových dejín ako dokonalý človek, zapojac sa do nich a zjednotiac ich v sebe⁶⁷. On sám nám zjavuje, že „Boh je láska (1Jn 4,8) a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky. A tak tým, že veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna. V tom istom čase upozorňuje, že táto láska sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým v obyčajných životných okolnostiach. Tým, že podstúpil smrť za nás všetkých, hriešnych⁶⁸, nás svojím príkladom učí, že aj my musíme niesť kríž, ktorý telo a svet kladú na plecia tým, čo hľadajú pokoj a spravodlivosť. Kristus, ustanovený svojím vzkriesením za Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi a na zemi⁶⁹, už účinkuje v ľudských srdciach silou svojho Ducha, pričom nevzbudzuje len túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem. No dary Ducha sú rozličné. Jedných volá, aby vydávali nepochybné svedectvo túžbou po nebeskom príbytku a udržovali ju živú v ľudskom pokolení, kým druhých povoláva, aby sa zasvätili pozemskej službe ľudí a touto svojou činnosťou pripravovali materiálnu postať kráľovstva nebeského. Ale všetkých privádza k slobode, aby premáhajúc sebalásku a zapojac všetky pozemské energie do života človeka, zamerali sa na veci budúce, keď ľudstvo samo sa stane ľúbeznou obeťou Bohu⁷⁰.
Pán zanechal svojim závdavok tejto nádeje a pokrm na cestu vo sviatosti viery, v ktorej sa prirodzené plody vypestované človekom premieňajú na oslávené Telo a Krv pri večeri bratského spoločenstva, ktorá je preddavkom nebeskej hostiny.

39. Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva⁷¹, ani nevieme, ako bude pretvorený vesmír. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa⁷², ale sme upovedomení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť⁷³ a ktorej blaženosť splní, ba prekoná všetky túžby po pokoji, čo skrsajú v ľudských srdciach⁷⁴. Vtedy bude premožená smrť, dietky Božie budú vzkriesené v Kristovi a to, čo bolo siate v slabosti a porušiteľnosti, sa oblečie do neporušiteľnosti⁷⁵. Láska a jej diela zostanú⁷⁶ a všetko toto stvorenie, ktoré Boh učinil pre človeka, bude vyslobodené z otroctva márnosti⁷⁷.
Isteže sa nám pripomína, že nič neosoží človekovi, keby aj získal celý svet, ale seba by zahubil⁷⁸; avšak očakávanie novej zeme nielenže nemá oslabiť, lež skôr podnecovať starosť o zveľaďovanie tejto zeme, na ktorej rastie telo nového ľudského spoločenstva, čo už poskytuje určitý náčrt nového veku. A tak, hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od vzrastu kráľovstva Kristovho, predsa má tento pokrok veľký význam pre kráľovstvo Božie, nakoľko môže napomáhať lepšie usporiadanie ľudskej spoločnosti⁷⁹.
Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratská vospolnosť a sloboda - slovom, všetko dobré ovocie prírody a našej pracovitosti - ktoré sme najprv rozširovali v Duchu Pánovom a podľa jeho príkazu tu na zemi, tie isté nájdeme potom, pravda, očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi „večné a všeobecné kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja ⁸⁰. Toto kráľovstvo je už tajomným spôsobom tuná na zemi, bude však zavŕšené príchodom Pánovým.

IV.
ZÁSTOJ CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

40. Všetko, čo sme povedali o dôstojnosti ľudskej osobnosti, o ľudskom spoločenstve a hlbšom zmysle ľudskej činnosti, tvorí základ vzťahov medzi Cirkvou a svetom, ako aj základňu ich vzájomného dialógu⁸¹. A tak, predpokladajúc všetko, čo už koncil stanovil o tajomstve Cirkvi, v tejto kapitole sa teraz bude venovať pozornosť Cirkvi, nakoľko je vo svete a s ním spolunažíva a spolupracuje.
Cirkev zrodená z lásky večného Otca⁸², založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom⁸³, sleduje spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť jedine v budúcom veku. Ale je prítomná už tu na zemi a skladá sa z ľudí, občanov pozemskej pospolitosti, povolaných utvoriť už v lone ľudských dejín rodinu detí Božích, ktorá má stále vzrastať do príchodu Pánovho. Túto rodinu zjednotenú so zreteľom na nebeské dary, ktorými oplýva, Kristus „ustanovil na tomto svete ako usporiadanú spoločnosť ⁸⁴ a „vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty ⁸⁵. A tak Cirkev, v tom istom čase „viditeľné spoločenstvo a duchovná vospolnosť ⁸⁶, kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva vedno so svetom ten istý pozemský údel. Je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti⁸⁷, ktorá sa má v Kristovi obnoviť a pretvoriť na rodinu Božiu.
Pravda, toto prelínanie sa pozemskej obce s nebeskou možno vnímať jedine vierou, ba ono zostáva tajomstvom ľudských dejín, na ktoré až do plného zjavenia sa slávy synov Božích rušivo pôsobí hriech. Avšak Cirkev, sledujúc svoj vlastný spasiteľný cieľ, sprostredkúva človeku nielen život Boží, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osobnosti, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími.
Okrem toho katolícka Cirkev si zo srdca vysoko váži prínos, ktorým ostatné kresťanské cirkvi a cirkevné spoločenstvá prispeli a prispievajú v družnej spolupráci pri plnení toho istého poslania. Priam tak je pevne presvedčená, že svet jej môže byť vo veľkej miere a rozličným spôsobom nápomocný v pripravovaní pôdy pre evanjelium schopnosťami a činnosťou jednotlivcov, ako aj ľudskej spoločnosti. Tuhľa, niektoré všeobecné zásady, podľa ktorých sa majú patrične rozvíjať vzájomné styky a obapolná pomoc v oblasti, ktorá je určitým spôsobom Cirkvi a svetu spoločná.

41. Dnešný človek smeruje k plnšiemu rozvoju svojej osobnosti a k postupnému uvedomovaniu si a vymáhaniu svojich práv. Keďže však Cirkev je poverená robiť zjavným tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka, tým samým odhaľuje človeku aj zmysel jeho vlastnej existencie, t.j. najhlbšiu pravdu o človekovi. Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému ona slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, čo sa nikdy plne nenasýti pozemským pokrmom. Vie aj to, že človek, neprestajne podnecovaný Duchom Božím, nikdy nebude úplne ľahostajný k problému náboženstva, ako to potvrdzujú nielen skúsenosti minulých storočí, ale aj početné svedectvá našich čias. Lebo človek vždy bude túžiť poznať čo len matne zmysel svojho života, svojej činnosti a svojej smrti. Už sama prítomnosť Cirkvi mu pripomína tieto problémy. Nuž jediný Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a vykúpil ho spod hriechu, dáva na tieto otázky vyčerpávajúcu odpoveď, a to zjavením skrze Krista, svojho Syna, ktorý sa stal človekom. A každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa väčšmi stáva človekom.
Na základe tejto viery Cirkev vie uchrániť dôstojnosť ľudskej prirodzenosti pred všetkými zmenami názorov, ktoré napríklad priveľmi znižujú, alebo nadmieru vynášajú ľudské telo. Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Cirkvi zverené Kristovo evanjelium. Lebo toto evanjelium hlása a proklamuje slobodu detí Božích, odmieta akékoľvek otroctvo, ktoré má svoje najhlbšie korene v hriechu⁸⁸, má v posvätnej úcte dôstojnosť svedomia a jeho slobodu rozhodovania, neúnavne pripomína, že treba zveľaďovať všetky ľudské talenty v službe Božej a v prospech ľudí a napokon všetkých porúča do lásky všetkých⁸⁹. Toto všetko zodpovedá základnému zákonu kresťanského poriadku spásy. I keď totiž ten istý Boh je zároveň Stvoriteľom a Spasiteľom, Pánom dejín ľudstva i dejín spasenia, predsa tento Boží poriadok nielenže nepotlačuje oprávnenú autonómiu stvorenstva, a zvlášť človeka, ale ju skôr obnovuje a upevňuje v jej dôstojnosti.
Cirkev teda, v mene sebe zvereného evanjelia proklamuje ľudské práva a uznáva i veľmi si cení dynamizmus, s akým sa v našich časoch všade tieto práva uplatňujú. Toto hnutie však treba preniknúť duchom evanjelia a chrániť pred falošnou nezávislosťou každého druhu. Sme totiž vystavení pokušeniu nazdávať sa, že naše osobné práva sú iba vtedy v plnej miere zaistené, ak sa vyprostíme spod všetkých ustanovení zákona Božieho. Lenže týmto spôsobom ľudská dôstojnosť namiesto toho, aby sa uchovala, upadá.

42. Jednota rodiny Božích detí, založená na Kristovi, značne posilňuje a zdokonaľuje jednotu ľudskej rodiny⁹⁰.
Isteže vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu⁹¹. Ale práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, osvietenia a sily, ktoré môžu napomáhať zriaďovať a konsolidovať ľudskú pospolitosť podľa zákona Božieho. A keď treba, aj Cirkev môže, ba má podľa časových a miestnych okolností dať podnety k dielam určeným slúžiť všetkým, najmä však núdznym, ako sú charitatívne a im podobné diela.
Cirkev uznáva aj všetko dobré v dnešnom sociálnom dynamizme, najmä vývoj smerujúci k jednote, proces zdravej socializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď pestovanie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona je „v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia ⁹². Takto ona sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z tej viery a lásky, na ktorých je nerozborne postavená v Duchu Svätom jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, väzí v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v dajakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.
Okrem toho, Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu, sa neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie, ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, a preto je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi, pod podmienkou, že majú k nej dôveru a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto svoje poslanie. Z tej príčiny Cirkev vyzýva svoje deti, ale aj všetkých ľudí, aby v tomto rodinnom duchu dietok Božích prekonali všetky medzinárodné a medzirasové spory a aby vnútorne upevňovali oprávnené ľudské spoločenstvá.
Koncil má teda vo veľkej úcte všetko, čo pravdivého, dobrého a spravodlivého je v tých najrozmanitejších ustanovizniach, ktoré si ľudstvo zriadilo a stále zriaďuje. Okrem toho vyhlasuje, že Cirkev chce napomáhať a zveľaďovať všetky tieto ustanovizne, nakoľko to od nej závisí a pokiaľ je to zlučiteľné s jej poslaním. Cirkev si nič tak vrúcne neželá ako v službe dobra všetkých môcť sa slobodne rozvíjať v akomkoľvek režime, ktorý uznáva základné osobné i rodinné práva a požiadavky všeobecného dobra.

43. Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov jedného i druhého spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vediac, že namáme tu trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce⁹³, sa nazdávajú, že z toho dôvodu môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, súhlasne s povolaním, ktorého sa každému dostalo⁹⁴. Lenže nemenej sa mýlia tí, čo sa, naopak, domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby ony nemali celkom nič spoločného s náboženským životom, mysliac si, že sa obmedzuje len na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad, vyskytujúci sa u mnohých, medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali už starozákonní proroci⁹⁵ a ešte viac v Novom zákone sám Ježiš Kristus mu hrozí ťažkými trestami⁹⁶. Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život z druhej. Kresťan, zanedbávajúc svoje časné povinnosti, zanedbáva aj svoje povinnosti voči blížnemu, ba proti samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Podľa príkladu Kristovho, ktorý bol remeselníkom, nech sa kresťania skôr tešia, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením všetko sa uvádza do súladu na slávu Božiu.
Svetské zamestnania a úsilia patria do vlastnej, i keď nie výlučnej kompetencie laikov. Keď teda konajú, či už jednotlivo alebo spoločne ako svetský občania, nech nielen zachovávajú osobitné zákony každého odboru, ale nech sa snažia stať na tomto poli skutočnými odborníkmi. Nech radi spolupracujú s tými, čo sledujú tie isté ciele ako oni. Vedomí požiadaviek viery a udržovaní jej silou, nech neváhajú vo vhodnom čase osnovať a realizovať nové podujatia. Je vecou ich náležite vypestovaného svedomia vpísať Boží zákon do života pozemskej spoločnosti. Od kňazov nech laici čakajú svetlo a duchovnú silu. Ale nech si nemyslia, že ich duchovní pastieri majú vždy také vedomosti, že sú schopní alebo povolaní mať napohotove na každý otovorený, čo ako zložitý problém, konkrétne riešenie. Nech skôr oni sami vezmú na seba patričnú zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti, s úctivou pozornosťou voči učeniu Cirkvi⁹⁷.
Poväčšine samo kresťanské chápanie vecí ich podľa okolností nakloní k určitému riešeniu. Ale ako sa často stáva - a to právom - iní veriaci, vedení nemenšou úprimnosťou, môžu súdiť ináč o tej istej veci. Ľahko sa môže prihodiť, že mnohí dávajú do súvisu riešenie jednej alebo druhej strany s blahozvesťou evanjelia, aj proti úmyslu tých, ktorých sa to týka. V takých prípadoch si treba zapamätať, že nikomu nie je dovolené odvolávať sa na autoritu Cirkvi výlučne v prospech svojej mienky. Nech sa však vždy usilujú navzájom si veci vysvetliť úprimným dialógom vo vzájomnej láske, dbajúc predovšetkým o všeobecné dobro.
Laici majú mať činnú účasť na celom živote Cirkvi a sú povinní nielen preniknúť svet kresťanským duchom, ale aj na to sú povolaní, aby boli vo všetkom svedkami Kristovými uprostred ľudskej spoločnosti.
Biskupi zas, ktorým je zverená úloha viesť Cirkev Božiu, nech spolu so svojimi kňazmi hlásajú blahozvesť Kristovu takým spôsobom, aby všetku pozemskú činnosť veriacich prežiarilo svetlo evanjelia. Nech ďalej všetci duchovní pastieri pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou⁹⁸ predstavujú svetu tvár Cirkvi, podľa ktorej ľudia súdia o účinnosti a pravdivosti kresťanskej blahozvesti. Nech životom i slovom spolu s rehoľníkmi a svojimi veriacimi dokazujú, že Cirkev už samou svojou prítomnosťou, so všetkými darmi, ktoré v sebe zahrnuje, je nevyčerpateľným prameňom tých síl, ktoré dnešný svet najväčšmi potrebuje. Nech si vytrvalým štúdiom nadobudnú schopnosť zúčastňovať sa na dialógu so svetom a s ľuďmi akejkoľvek mienky. No predovšetkým nech majú na mysli slová tohto koncilu: „Keďže dnešné ľudstvo stále viac smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, tým viac je potrebné, aby kňazi spoločným úsilím a pričinením pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza odstránili akúkoľvek roztrieštenosť, aby tak celé ľudské pokolenie dospelo k jednote Božej rodiny ⁹⁹.
Hoci Cirkev pôsobením Ducha Svätého zostala vernou nevestou Pánovou a nidky neprestala byť znamením spásy vo svete, predsa veľmi dobre vie, že v priebehu mnohých storočí nechýbali medzi jej členmi¹⁰⁰, klerikmi aj laikmi, takí, čo boli neverní Duchu Svätému. Ani v našich časoch Cirkvi neuniká, ako ďaleko je posolstvo, ktoré hlása, od ľudskej krehkosti tých, ktorým je zverené evanjelium. Akýkoľvek je súd histórie o týchto nedostatkoch, my si ich musíme byť vedomí a sme povinní proti ním energicky bojovať, aby neškodili šíreniu evanjelia. Cirkev takisto vie, že na základe stáročných skúseností sa musí stávať naozaj čoraz zrelšou pri pestovaní svojich stykov so svetom. Vedená Duchom Svätým, Matka Cirkev neprestajne napomína svojich synov a dcéry „k očiste a obnove, aby sa znamenie Kristovo jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi ¹⁰¹.

44. Ako je v záujme sveta uznať Cirkev ako historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, priam tak Cirkev dobre vie, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudského pokolenia.
Skúsenosti minulých storočí, vedecký pokrok, poklady skryté v rozličných formách ľudskej kultúry, ktorými sa výraznejšie prejavuje povaha samého človeka a kliesnia sa nové cesty k pravde, - to všetko osoží aj Cirkvi. Sama sa totiž hneď od počiatku svojich dejín naučila vyjadrovať blahozvesť Kristovu v pojmoch a jazykoch rôznych národov a okrem toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to za tým cieľom, aby primerane prispôsobila evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. A táto prispôsobivosť v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia. Lebo takto sa u každého národa podnecuje schopnosť vyjadriť blahozvesť Kristovu svojským spôsobom a zároveň sa napomáha čulá výmena medzi Cirkvou a rozmanitými národnými kultúrami¹⁰². Aby sa táto výmena zintezívnila, najmä v našich časoch veľmi rýchlych zmien a krajne sa odlišujúcich názorov, Cirkev potrebuje zvlášť pomoc tých, čo žijú vo svete, sú znalcami rozmanitých ustanovizní a disciplín a dobre chápu ich ducha, či už ide o veriacich alebo neveriacich. Všetok ľud Boží, obzvlášť duchovní pastieri a bohoslovci majú s pomocou Ducha Svätého pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našej doby a vedieť ich posúdiť vo svetle slova Božieho, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie rozumieť a vhodnejšie predkladať.
Keďže Cirkev má viditeľnú spoločenskú štrutkúru, ktorá je znakom jej jednoty v Kristovi, môže sa zveľadiť, a vskutku sa zveľaďuje aj vývojom spoločenského života ľudstva: nie že by bol nejaký nedostatok v sústave, ktorú dostala od Krista, ale aby ju mohla dôkladnejšie poznať, lepšie zvýrazniť a úspešnejšie prispôsobiť našim časom. Cirkev s uznaním pociťuje, že ona sama ako celok a tak isto v jednotlivých svojich synoch a dcérach prijíma mnohorakú pomoc od ľudí každého postavenia a zamestnania. Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, tým samým podľa plánov Božích nemálo napomáha aj cirkevnú pospolitosť, pokiaľ ona závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj samým odporom svojich protivníkov a prenasledovateľov¹⁰³.

45. Či už Cirkev pomáha svetu, alebo od neho veľa získava, sleduje tým len jedno: žeby prišlo kráľovstvo Božie a spasilo sa celé ľudské pokolenie. Veď všetko to dobro, čo môže ľud Boží za svojho pozemského putovania poskytnúť ľudskej rodine, vyplýva z toho, že Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy ¹⁰⁴, v ktorej sa prejavuje a uskutočňuje tajomstvo lásky Božej voči človeku.
Lebo samo Slovo Božie, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Pán je cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom zbiehajú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudského pokolenia, potechou všetkých sŕdc a splnením ich snáh¹⁰⁵. Jeho Otec vzkriesil z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici, ustanoviac ho za sudcu živých i mŕtvych. Oživení a zhromaždení v jeho Duchu kráčame v ústrety zavŕšeniu ľudskej histórie, ktorá je v plnej zhode s jeho láskyplným rozhodnutím: „V Kristovi zjednotiť všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10).
Sám Pán vraví: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou: odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec (Zjv 22,12-13).

Druhá časť
NIEKTORÉ NALIEHAVEJŠIE PROBLÉMY

46. Keď už koncil vyložil, aká je dôstojnosť ľudskej osoby a na akú úlohu tak individuálnu, ako aj spoločenskú je všade na svete povolaná, teraz vo svetle evanjelia a ľudskej skúsenosti obracia pozornosť všetkých na niektoré naliehavejšie ťažkosti súčasnej doby, čo najväčšmi doliehajú na ľudstvo.
Spomedzi mnohých vecí, ktoré dnes vzbudzujú všeobecné znepokojenie, zasluhujú si osobitnú zmienku tieto: manželstvo a rodina, ľudská kultúra, hospodársko-spoločenský a politický život, zjednotenie rodiny národov a mier. Každú z týchto otázok treba postaviť do svetla zásad pochádzajúcich od Krista, ktoré krasťanom dajú smer a všetkých ľudí osvietia pri hľadaní riešenia toľkých zložitých problémov.

I.
ZA DÔSTOJNOSŤ MANŽELSTVA A RODINY

47. Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, čo majú toto spoločenstvo vo veľkej vážnosti, úprimne tešia rozmanitej pomoci, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu a manželia i rodičia sa napomáhajú vo svojom vznešenom poslaní. Z toho všetkého očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.
Pravda, nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju poškvrňuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná voľná láska a iné zvrátenosti. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Konečne v niektorých čiastkach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom obyvateľstva. Toto všetko znepokojuje svedomie. A predsa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne sa prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti, napriek akútnym ťažkostiam, ktoré sú s nimi spojené, veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.
Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, má v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, čo sa usilujú zachovať a povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.

48. Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi¹⁰⁶. To všetko je zvrchovane dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie samej rodiny i celej ľudskej spoločnosti. Sama manželská ustanovizeň a manželská láska sú však svojou povahu od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a ju čím ďalej tým väčšmi dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty¹⁰⁷.
Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti¹⁰⁸, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi¹⁰⁹ ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu¹¹⁰. Pravá manželská láska sa zapája na lásku Božiu a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Kristova a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby sa manželia účinne priviedli k Bohu a sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materinských povinností¹¹¹. Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu¹¹². Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.
Keď sú rodičia prví v dobrom príklade a rodinnej modlitbe, potom aj deti, ba všetci, čo žijú v rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, spáse a svätosti. Manželia zas, vyznačení dôstojnosťou otcovského a materinského poslania, budú svedomite plniť svoje vychovávateľské povinnosti, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na nich, najmä čo sa týka náboženstva.
Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväteniu rodičov. Isteže sa odplatia rodičom za dobrodenia vďačnosťou srdca, detinskou láskou a dôverou. A budú im na pomoci v ťažkostiach i v starobe, ako sa patrí na deti. Vdovstvo, prijaté s odhodlaným duchom ako pokračovanie manželského povolania, nech majú všetci v úcte¹¹³. Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvá aj s inými rodinami. Takto kresťanská rodina - keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej¹¹⁴ - má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.

49. Slovo Božie opätovne povzbudzuje snúbencov a manželov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistou láskou a manželstvo nerozlučným milovaním¹¹⁵. Aj v našich časoch si mnohí ľudia vysoko vážia pravú lásku medzi manželom a manželkou, ako sa ona prejavuje rozličným spôsobom, podľa počestných obyčají národov a dôb. Táto nanajvýš ľudská láska, pretože ju vedie zámerná príchylnosť osoby k osobe, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Táto láska, spájajúc ľudské s božským, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu - ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti -, preniká celý ich život¹¹⁶ a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzmáha. A teda ďaleko prevyšuje číru erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa chytro a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.
Táto láska sa obzvlášť prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Preto akty, ktorými manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne obcujú, sú mravne dobré a ušľachtilé. Ak sa konajú naozaj človeka dôstojným spôsobom, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné sebadarovanie, ktorým sa jeden druhého radostným a vďačným srdcom obohacujú. Táto láska potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená sviatosťou Kristovou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva, Pánom potvrdená, navidomoči vysvitá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti.
Pravá manželská láska sa však bude tešiť väčšej úcte a utvorí sa o nej zdravá verejná mienka, ak budú kresťanskí manželia vynikať v tejto láske svedectvom vernosti a súladu, ako aj starostlivosťou o výchovu detí a ak majú aktívnu účasť na potrebnej kultúrnej, psychologickej a sociálnej obnove v záujme manželstva a rodiny. Mladých treba primerane a včas, predovšetkým v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby, vychovaní v úcte k čistote, mohli v príhodnom veku po poctivom zasnúbení uzavrieť manželstvo.

50. Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Isteže deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému (Gn 2,18) a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu (Mt 19,4), chcejúc im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.
Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že nesmú si počínať podľa svojej ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade so zákonom Božím, poslúchajúc účiteľský úrad Cirkvi, čo hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia. Tento Boží zákon dáva najavo plné značenie manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočne ľudskej dokonalosti. Keď kresťanskí manželia plnia svoje roditeľské poslanie veľkodušne, ľudsky a kresťansky zodpovedne, spoliehajúc sa na Prozreteľnosť Božiu a pestujúc ducha obetavosti¹¹⁷, tým samým oslavujú Stvoriteľa a spoločne smerujú v Kristu k dokonalosti. Spomedzi manželov, čo takto plnia svoju Bohom uloženú povinnosť, treba sa zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí¹¹⁸.
Pravda, manželstvo nie je ustanovené jedine na plodenie. Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov správnym spôsobom prejavovala, prehlbovala a dozrievala. Preto i keď nemajú deti, napriek tomu, že si ich zväčša vrúcne žiadajú, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju platnosť a nerozlučiteľnosť.

51. Koncil vie, že manželom pri súladnom usporadovaní ich manželského života často prekážajú niektoré terajšie životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých počet detí aspoň dočasne nemôžu zvýšiť, takže nie bez ťažkostí sa udržuje verná láska a plné spolunažívanie. Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo vtedy je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha mať ďalšie potomstvo.
Sú aj takí, čo sa opovažujú riešiť tieto problémy nemravným spôsobom, ba nehrozia sa ani vraždy. Avšak Cirkev pripomína, že nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o prenášaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky.
Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu udržovať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zločiny. Sexuálna povaha človeka, ako aj ľudská schopnosť plodiť, podivuhodne presahujú všetko, čo sa vyskytuje na nižších stupňoch života. Preto treba mať vo veľkej vážnosti aj vlastné úkony manželského života, ak sa uskutočňujú naozaj súhlasne s dôstojnosťou človeka. Keď sa má teda dať do súladu manželská láska so zodpovedným prenášaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty. Na základe týchto zásad synovia a dcéry Cirkvi si pri regulácii pôrodnosti nesmú osvojiť spôsoby, ktoré učiteľský úrad Cirkvi, vysvetľujúc zákon Boží, neschvaľuje¹¹⁹.
A nech sú všetci presvedčení, že ľudský život a životodarné poslanie sa neobmedzujú iba na tento svet, ani sa nedajú merať a pochopiť len z jeho hľadiska, ale že vždy súvisia s večným určením človeka.

52. Rodina je akousi školou úplnejšej ľudskosti. Lenže aby mohla dosiahnuť plnosť svojho života a poslania, vyžaduje sa dobrodušné dorozumenie a spoločná zhoda medzi manželmi, ako aj svedomitá spolupráca rodičov na výchove detí. Činná účasť otcova je na veľký osoh pri stvárňovaní ich charakteru. Ale treba aj matke zabezpečiť možnosť starať sa o svoju domácnosť, lebo zvlášť mladšie deti sú na ňu odkázané. Pritom sa však nemá zanedbať oprávnené spoločenské zveľaďovanie ženy. Deti treba tak vychovávať, aby, keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním - nevynímajúc povolanie duchovné - a vyvoliť si svoj životný stav; a aby - ak v ňom uzavrú manželstvo - mohli si založiť rodinu v priaznivých mravných, spoločenských a hospodárskych podmienkach. Je povinnosťou rodičov alebo poručníkov sprevádzať mladých pri zakladaní rodiny múdrou radou, a oni nech ich ochotne počúvajú. Ale nech dávajú pozor, aby ich ani priamym ani nepriamym nátlakom nedonucivali k uzavretiu manželstva alebo k výberu partnera.
Rodina je tak základom spoločnosti. Stretajú sa v nej rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť plnšiu múdrosť, ako aj zlaďovať osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života. Práve preto všetci, čo majú vplyv na spoločenstvá a na spoločenské skupiny, majú sa účinne pričiniť o povznesenie manželstva a rodiny. Občianska moc nech si pokladá za svätú povinnosť uznať ich pravú povahu, chrániť a zveľaďovať ich, bdieť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho. Treba hájiť právo rodičov na plodenie detí a na ich výchovu v lone rodiny. Starostlivé zákonodarstvo a rozmanité zariadenia majú vziať pod ochranu a poskytnúť úľavu primeranou pomocou aj tým, čo sú na nešťastie pozbavení dobrodenia rodiny.
Kresťania, využívajúc prítomný čas¹²⁰ a rozoznávajúc, čo je večné od toho, čo podlieha zmenám, nech napomáhajú záujmy manželstva a rodiny tak svedectvom vlastného života, ako aj svornou spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle. Takým spôsobom, čeliac ťažkostiam, zabezpečia rodine potreby a vymoženosti zodpovedajúce novým časom. Na dosiahnutie tohto cieľa je na veľkú pomoc kresťanské zmýšľanie veriacich, úprimné svedomie ľudí, ako aj múdrosť a skúsenosť odborníkov v posvätných vedách.
Vedeckí odborníci, najmä biológovia, lekári, sociológovia a psychológovia môžu veľa urobiť v záujme manželstva a rodiny i pokoja svedomí, ak sa spoločným úsilím snažia dôkladnejšie osvetliť rozličné podmienky, napomáhajúce zdravú reguláciu ľudskej plodnosti.
Je úlohou kňazov, po nadobudnutí potrebného vzdelania o rodinných otázkach, napomáhať povolanie manželov v ich manželskom a rodinnom živote rozmanitými pastorálnymi prostriedkami, hlásaním slova Božieho liturgickým kultom a inou duchovnou pomocou, priateľsky a trpezlivo ich posilňovať v ťažkostiach a upevňovať v kresťanskej láske, aby sa vytvárali naozaj šťastné rodiny.
Rozličné diela, hlavne rodinné združenia, nech sa vynasnažia vzdelávaním a svojou činnosťou povzbudzovať mladých aj manželov, najmä nedávno zosobášených, a nech sa ich usilujú vychovávať k manželskému, spoločenskému a apoštolskému životu.
Napokon samých manželov, stvorených na obraz Boha živého a začlenených do skutočne ľudského poriadku, nech spája tá istá ľúbosť, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť¹²¹, aby nasledujúc Krista, pôvodcu života¹²², stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím vzkriesením¹²³.

II.
ŠÍRIŤ PRAVÝ KULTÚRNY POKROK

53. Je vlastnosťou ľudskej osoby, že môže dosiahnuť plnosť pravej ľudskosti jedine pomocou kultúry, t.j. kultivovaním prirodzených bohatstiev a hodnôt. Preto kedykoľvek je reč o ľudskom živote, príroda a kultúra sú v tom najužšom vzťahu.
Pod „kultúrou v širšom zmysle sa rozumie všetko to, čím človek cibrí a rozvíja svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy; čím sa usiluje poznávaním a prácou podrobiť si sám svet; čím robí ľudskejším spoločenský život tak v rodine, ako aj v celom občianskom spoločenstve zdokonaľovaním mravov a ustanovizní; a napokon, čím v priebehu vekov svojimi dielami prejavuje, vyjadruje a uchováva veľké duchovné zážitky a snahy, aby mohli slúžiť na úžitok mnohým, ba celému ľudskému pokoleniu.
Z toho vyplýva, že ľudská kultúra má nevyhnutne dejinný a spoločenský ráz a slovo „kultúra nadobúda často sociologický a etnologický význam. V tomto zmysle sa hovorí aj o pluralite kultúr. Lebo podľa rozličných spôsobov používania vecí, vykonávania práce, vyjadrovania sa, praktizovania náboženstva, formovania mravov, ustanovenia zákonov a právnych zriadení, rozvíjania vied a umení, ako aj pestovania krasocitu, vznikajú rozmanité pospolité životné podmienky a rôzne formy usporiadania životných hodnôt. A tak sa zo zdedených obyčají utvára svojské dedičstvo každej ľudskej pospolitosti. Takým spôsobom sa utvára aj vyhranené historické prostredie, do ktorého je začlenený človek každého národa a každej doby a z ktorého čerpá hodnoty umožňujúce rozvoj civilizácie.

KULTÚRNA SITUÁCIA DNEŠNÉHO SVETA

54. Životné podmienky moderného človeka sa zo sociálneho a kultúrneho hľadiska tak veľmi zmenili, že možno hovoriť o novom období ľudských dejín¹²⁴. V dôsledku toho sa otvárajú zveľaďovaniu a rozširovaniu kultúry nové cesty. Pripravil ich obrovský rozmach prírodných a humánnych, i spoločenských vied, technický rozvoj, ako aj zdokonaľovanie a lepšie organizovanie prostriedkov, ktoré umožňujú vzájomný styk medzi ľuďmi. A tak moderná kultúra sa vyznačuje niektorými charakteristickými črtami: takzvané exaktné vedy veľmi cibria kritický zmysel; novší psychologický výskum umožňuje hlbší rozbor ľudskej činnosti; historické vedy značne napomáhajú pozorovať menlivú stránku vecí; životné spôsoby a obyčaje nadobúdajú čoraz jednotnejší ráz; industrializácia, urbanizácia a iné činitele napomáhajúce kolektívny život vytvárajú nové formy kultúry (masová kultúra), z ktorých skrsajú nové spôsoby myslenia, konania a trávenia voľného času; taktiež vzrastajúce styky medzi rosličnými národmi a spoločenskými skupinami vo väčšej miere sprístupňujú všetkým i každému osve poklady rozmanitých foriem kultúry, a tak sa pozvoľna pripravuje univerzálnejší typ civilizácie, ktorý tým viac pomkýna a prejavuje jednotu ľudského pokolenia, čím lepšie rešpektuje svojráz každej kultúry.

55. Čím ďalej tým viac vzrastá počet mužov i žien každej kategórie a národnosti, čo si uvedomujú, že sú tvorcami a strojcami kultúry svojej pospolitosti. Na celom svete sa čoraz väčšmi vzmáha pocit samostatnosti a zároveň zodpovednosti, a to má zvrchovaný význam pre duchovnú a mravnú zrelosť ľudstva. Toto ešte očividnejšie vysvitá, ak máme na zreteli zjednocovanie kozmu a nám zverenú úlohu budovať lepší svet v pravde a spravodlivosti. Tak sme teda svedkami zrodu nového humanizmu, v ktorom človeka charakterizuje predovšetkým jeho zodpovednosť voči svojim bratom a voči dejinám.

56. Za takýchto okolností niet sa čo čudovať, že človek, ktorý má pocit zodpovednosti za kultúrny pokrok, živí v sebe nemalé nádeje, ale sa aj s úzkosťou v srdci díva na mnohé jestvujúce protivy, ktoré mu prichodí riešiť:
Čo robiť, aby vzrast kultúrnych stykov, ktorý by mal viesť k naozajstnému a užitočnému dialógu medzi rozličnými skupinami a národmi, nepôsobil rušivo na život pospolitostí, nebol na škodu múdrosti zdedenej od predkov a neohrozoval národný svojráz?
Ako napomáhať dynamizmus a rozširovanie novej kultúry, a pritom nepriviesť navnivoč živú vernosť dedičstvu tradícií? Toto je obzvlášť naliehavé tam, kde treba dať do súladu kultúru, ktorá sa rodí z obrovského rozvoja vedy a techniky, so vzdelanosťou, ktorá sa udržuje podľa rozličných tradícií klasickými štúdiami.
Ako zladiť tak rýchlo rastúce drobenie vedných odborov s nutnosťou utvoriť z nich syntézu a zároveň zachovať u človeka schopnosť kontemplovať a obdivovať, ktorá vedie k múdrosti?
Čo podniknúť, aby sa všetci ľudia celého sveta stali účastnými dobrodení kultúry vtedy, keď sa vzdelanie odborníkov stále viac prehlbuje a stáva sa čoraz komplexnekším?
Ako napokon uznať za oprávnenú nezávislosť, ktorú si kultúra nárokuje, a neupadnúť do čisto pozemského, ba priam náboženstvu nepriateľského humanizmu?
Nuž kultúra sa musí dnes rozvíjať i uprostred týchto protikladov takým spôsobom, aby súmerne zveľaďovala celú ľudskú osobnosť a pomáhala ľuďom plniť úlohy, na ktoré sú povolaní všetci, zvlášť však kresťania, bratsky zjednotení v lone jedinej ľudskej rodiny.

NIEKTORÉ ZÁSADY NÁLEŽITÉHO KULTÚRNEHO ROZVOJA

57. Kresťania, na ceste do nebeskej vlasti, majú hľadať a chápať to, čo je hore¹²⁵. To však nielenže nezmenšuje, ale skôr zvyšuje význam ich povinnosti spolupracovať so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho sveta. A naozaj, tajomstvo kresťanskej viery im dáva vynikajúce podnety a prostriedky, aby konali túto úlohu odhodlanejšie, a najmä aby objavili plný zmysel tejto činnosti, vďaka ktorej kultúra nadobúda významné miesto v celkovom povolaní človeka.
Veď keď človek obrába zem prácou svojich rúk alebo pomocou techniky, aby prinášala plody a stala sa dôstojným príbytkom celej ľudskej rodiny, a keď má vedomú účasť na živote spoločenských skupín, uskutočňuje tým úmysel Boží, prejavený na počiatku časov, aby ovládal zem¹²⁶ a zdokonaľoval stvorenie. Tým zveľaďuje aj sám seba a zároveň plní veľký príkaz Kristov žertvovať sa v službe bratov.
Okrem toho, keď sa človek venuje rozmanitým disciplínam filozofie, histórie, matematiky a prírodovedy a keď pestuje umenie, môže tým veľmi prispieť k tomu, aby sa ľudská rodina povzniesla k ušľachtilejšiemu chápaniu pravdy, dobra a krásy a k úsudku univerzálnej hodnoty, a tak ju jasnejšie osvieti predivná Múdrosť, ktorá bola od večnosti u Boha, usporadujúc všetko spolu s ním a hrávajúc sa na zemskom okruhu a ktorej rozkošou je prebývať medzi ľudskými synmi¹²⁷.
Tým samým, ľudský duch, oslobodzujúc sa spod otroctva vecí, sa môže nehatenejšie pozdvihnúť k priamemu uctievaniu a kontemplovaniu Stvoriteľa. Ba pod vplyvom milosti stáva sa schopným spoznať Slovo Božie, ktoré prv než sa stalo telom, aby spasilo a zjednotilo v sebe všetko, už bolo vo svete ako „pravé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka (Jn 1, 9-10) ¹²⁸.
Bezpochyby dnešný prírodovedecký a technický pokrok, ktorého metóda je neschopná preniknúť až k podstate vecí, môže napomáhať určitý fenomenalizmus a agnosticizmus, ak sa výskumné metódy uplatňované v týchto odboroch neprávom pokladajú za najvyššie meradlo hľadania každej pravdy. Ba hrozí nebezpečenstvo, že človek priveľmi si zkaladajúc na terajších objavoch, mohol by sa mať za sebestačného a stratiť záujem o vyššie veci.
Lenže tieto nedobré následky nevyplývajú nevyhnutne z modernej kultúry, ani nás nesmú uvádzať do pokušenia zaznávať jej pozitívne hodnoty, ako sú napr.: vedecké úsilie a presné pridržiavanie sa pravdy vo vedeckých výskumoch, potreba spolupráce v špecializovaných skupinách, vedomie medzinárodnej spolupatričnosti, čoraz živší pocit zodpovednosti odborníkov voči ľuďom, aby im pomáhali, ba ich aj chránili, snaha zabezpečiť priaznivejšie životné podmienky všetkým, najmä tým, čo trpia pozbavením zodpovednosti alebo nedostatkom vzdelania. Toto všetko môže slúžiť ako určitá príprava na prijatie blahozvesti Evanjelia. A božská láska Toho, čo prišiel spasiť svet, môže ju dovŕšiť.

58. Medzi posolstvom spásy a kultúrou jestvujú mnohoraké zväzky. Lebo Boh, zjavujúc sa svojmu ľudu, hovoril rečou civilizácie jednotlivých historických období, kým sa plne neukázal vo svojom vtelenom Synovi.
Tak isto Cirkev, žijúc v priebehu vekov v rozmanitých podmienkach, používala vymoženosti rozličných kultúr, aby svojou kazateľskou činnosťou rozširovala posolstvo Kristovo medzi všetkými národmi a im ho vysvetľovala, aby ho študovala, lepšie pochopila a ho dokonalejšie vyjadrila liturgickými úkonmi a v živote mnohotvárneho spoločenstva veriacich.
Lenže Cirkev je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každého kraja, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký zvláštny životný štýl, na nijaké dávne alebo nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry; a tým získava tak Cirkev, ako aj jednotlivé kultúry.
Blahozvesť Kristova neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti bludom a neduhom, vyplývajúcim z ustavične hroziacich zvodov hriechu a odstraňuje ich. Stále očisťuje a povznáša mravnosť národov. Nadprirodzenými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristu obrodzuje¹²⁹ pekné vlastnosti a vlohy každého národa a každej doby. A tak Cirkev, plniac svoje poslanie¹³⁰, už tým samým podnecuje a napomáha dielo civilizácie, a svojou činnosťou - a to aj liturgickou činnosťou - vychováva človeka k vnútornej slobode.

59. Z uvedených dôvodov Cirkev všetkým pripomína, že kultúra má viesť k celkovej dokonalosti ľudskej osobnosti, k dobru pospolitosti i celej ľudskej spoločnosti. Preto treba vzdelávať ducha takým spôsobom, aby sa rozvíjala schopnosť obdivovať, poznávať, kontemplovať, utvárať si osobný úsudok a pestovať náboženský, mravný a spoločenský zmysel.
Keďže však kultúra bezprostredne vyplýva z rozumnej a spoločenskej povahy človeka, aby sa mohla rozvíjať, neprestajne potrebuje spravodlivú slobodu a oprávnenú nezávislosť činnosti podľa vlstných princípov. Preto si právom vyžaduje rešpekt a teší sa určitej nedotknuteľnosti, pravda, pod podmienkou, že zachováva partikulárne i všeobecné osobné a spoločenské práva, v rámci vospolného dobra.
Svätý cirkevný snem, pripomínajúc učenie Prvého vatikánskeho koncilu, vyhlasuje, že „jestvujú dva spôsoby poznania navzájom odlišné, totiž spôsob viery a spôsob rozumu, a že Cirkev vôbec nezabraňuje, aby „umenia a vedecké disciplíny nepoužívali v rámci svojho odboru svoje vlastné princípy a metódy , a keďže „uznáva túto spravodlivú slobodu , potvrdzuje oprávnenú nezávislosť kultúry, a zvlášť vied¹³¹.
To všetko si okrem toho vyžaduje, aby človek mohol, pri zachovaní mravného poriadku a záujmov pospolitosti, slobodne hľadať pravdu, prejaviť i rozširovať svoju mienku a venovať sa ľubovoľnému zamestnaniu; a napokon, aby bol pravdivo informovaný o verejných veciach¹³².
Nepatrí do kompetencie verejnej moci určovať vlastný ráz kultúrnych foriem, ale zabezpečiť podmienky a prostriedky na povznesenie kultúrneho života všetkých, aj národnostných menšín¹³³. Preto si treba dať záležať predovšetkým na tom, aby kultúra, odvrátená od svojho poslania, nebola nútená slúžiť politickej alebo hospodárkej moci.

NIEKTORÉ NALIEHAVEJŠIE KULTÚRNE
POVINNOSTI KRESŤANOV

60. Keďže sa teraz naskytuje možnosť vyslobodiť množstvo ľudí z nešťastia nevedomosti, je zvrchovane časovou povinnosťou, najmä pre kresťanov, húževnato pracovať na tom, aby sa tak v hospodárskej, ako aj v politickej oblasti urobili na poli národnom i medzinárodnom základné ustanovenia, ktorými sa všade na svete uznáva a uvádza do života, súhlasne s dôstojnosťou ľudskej osobnosti, právo všetkým na kultúru bez rozdielu rasy, pohlavia, národnosti, náboženstva alebo spoločenského postavenia. Preto treba všetkým zabezpečiť dostatočný stupeň kultúrnosti, v prvom rade, čo sa týka tzv. základného vzdelania, aby sa veľmi mnohým neznemožňovala pre negramotnosť a nedostatok zodpovednej činnosti ozajstná ľudská spolupráca na spoločnom dobre.
Treba sa teda usilovať, aby tí, čo majú potrebné nadanie, mohli sa dostať na vyššie štúdiá, a tak raz dosiahli v ľudskej spoločnosti podľa možnosti funkcie, úrady a služby, ktoré zodpovedajú ich vlohám, ako aj nadobudnutým vedomostiam¹³⁴. Takým spôsobom každý človek a spoločenské vrstvy každého národa budú môcť dosiahnuť plný rozvoj svojho kultúrneho života, v zhode so svojimi talentami a tradíciami.
Okrem toho sa treba horlivo pričiniť o to, aby si všetci uvedomili svoje právo na kultúru, ako aj svoju povinnosť vzdelávať sa a napomáhať v tom aj iných. Zavše sa totiž vyskytujú také životné a pracovné podmienky, ktoré prekážajú kultúrnym snahám ľudí a udúšajú v nich záujem o kultúru. To zvlášť platí o roľníkoch a robotníkoch, ktorým treba zabezpečiť také pracovné podmienky, čo nielenže nehatia, ale rozvíjajú ich kultúrnosť. Ženy sú už činné skoro vo všetkých životných odboroch. Je však želateľné, aby mohli v plnej miere plniť svoje poslanie v súlade s vlastnými schopnosťami. Všetci nech si dajú záležať, aby sa svojská a potrebná účasť žien na kultúrnom živote uznávala a vzmáhala.

61. Dnes je ťažšie než voľakedy zlúčiť do syntetického celku rozličné vedecké a umelecké disciplíny. Kým totiž rastie množstvo a rozmanitosť prvkov, ktoré utvárajú kultúru, zatiaľ je čoraz menej možné pre jednotlivca vnímať ich a organicky usporiadať, takže sa čím ďalej tým viac stráca typ „univerzálneho človeka . Avšak každý človek je aj naďalej povinný zachovať ucelenosť svojej osobnosti, vyznačujúcej sa rozumnosťou, schopnosťou vôle, svedomitosťou a bratskosťou, hodnotami, ktoré majú všetky svoj základ v Bohu Stvoriteľovi a ktoré Kristus podivuhodne ozdravil a povzniesol.
V prvom rade rodina je akoby matkou a živiteľkou tejto výchovy. V jej lone sa deti, obklopené láskou ľahšie priúčajú patričnému poriadku, zatiaľ čo osvedčené kultúrne spôsoby sa takmer samy od seba vtláčajú do rozvíjajúcej sa mladej duše.
Pre túto výchovu jestvujú v moderných spoločenstvách výhodné podmienky, najmä vďaka novým prostriedkom kultúrnych a spoločenských stykov, ktoré môžu napomáhať univerzálnosť kultúry. Viac-menej všeobecné skracovanie pracovného času poskytuje totiž väčšine ľudí ustavične vzrastajúce možnosti. Voľný čas treba dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venujúc sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestami do iných krajov (turistika), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, potom gymnastikou a športovými podnikmi, ktoré napomáhajú udržovať duševnú rovnováhu - a to aj v pospolitosti - a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných rás. Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také charakteristické pre naše časy, prenikol ľudský a kresťanský duch.
Avšak všetky tieto vymoženosti sú neschopné zabezpečiť úplnú kultúrnu výchovu človeka, ak sa v tom istom čase zanedbáva otázka o vlastnom zmysle kultúry a vedy pre človeka.

62. Hoci Cirkev hodne prispela ku kultúrnemu pokroku, predsa zo skúsenosti sa vie, že pre náhodilé príčiny zavše nechýbajú ťažkosti pri zlaďovaní kultúry s kresťanstsvom.
Tieto ťažkosti nie sú nevyhnutne na škodu životu viery, ba môžu podnecovať myseľ k dôkladnejšiemu a hlbšiemu pochopeniu viery. Lebo novšie prírodovedecké, historické a filozofické výskumy a objavy nastoľujú nové problémy, ktoré majú následky aj pre praktický život a i od teológov vyžadujú nové štúdia. Teológovia sa okrem toho vyzývajú, aby pri zachovaní vlastných metód a požiadaviek bohoslovných vied hľadali stále vhodnejší spôsob, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo iná vec je sám poklad viery čiže vieroučné pravdy a iná vec je zas spôsob akým sa podávajú, prirodzene bez zmeny zmyslu a obsahu. ¹³⁵ V dušpastierskej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy svetských vied, hlavne psychológie a sociológie, aby sa tak aj veriaci privádzali k čistejšiemu a zrelšiemu životu podľa viery.
Svojim spôsobom aj literatúra a umenie majú veľký význam pre život Cirkvi. Usilujú sa totiž študovať vlastnú povahu človeka, jeho problémy a jeho skúsenosti, čo sa týka snáh poznať a zdokonaľovať seba samého i svet. Pokúšajú sa objaviť jeho miesto v histórii a vo vesmíre, vyniesť na svetlo jeho strasti a slasti, jeho potreby a schopnosti a načrtnúť lepší osud človeka. Tak majú možnosť povzniesť ľudský život mnohotvárne zobrazený podľa časových a miestnych okolností.
Preto sa treba pričiniť, aby umelci cítili, že Cirkev má pochopenie pre ich činnosť a aby sa im uľahčili styky s kresťanskou pospolitosťou v náležitej slobode. Nech má Cirkev porozumenie aj pre nové umelecké smery, ktoré sa prispôsobujú vkusu našich súčasníkov podľa povahy rozmanitých národov a krajov. A nech sa pripustia aj do chrámu, ak vhodnosťou svojho prejavu a v zhode s požiadavkami liturgie povznášajú ducha k Bohu¹³⁶.
Takým spôsobom poznanie Boha sa stáva jasnejším a zvestovanie evanjelia zreteľnejším pre ľudskú chápavosť, zdajúc sa ľuďom takpovediac koreniť v ich životných podmienkach.
Nech teda veriaci žijú v čím užšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre. Nech vedia dať dovedna nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským spôsobom života a kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, lebo tak budú môcť všetko hodnotiť a vysvetľovať v úplne kresťanskom zmysle.
Nech tí, čo sa venujú bohoslovným vedám v seminároch a na univerzitách, hľadia spoločným úsilím a výmenou názorov spolupracovať s ostatnými výnikajúcimi vedeckými pracovníkmi. Teologické štúdium nech sa snaží o hlbšie poznanie zjavenej pravdy a zároveň nech nezanedbá kontakt so svojou dobou, aby sa umožnilo dôkladnejšie poznanie viery vzdelancom rozmanitých odborov. Táto spolupráca bude veľmi blahodárne pôsobiť na výchovu budúcich duchovných, lebo budú vedieť vhodnejšie predkladať našim súčasníkom učenie o Bohu, o človeku a o svete, takže budú tým ochotnejšie príjímať ich slová¹³⁷. Ba je želateľné, aby si početní laici nadobudli primerané vedomosti v posvätných vedách a aby sa viacerí z nich zámerne venovali týmto štúdiám a ich prehlbovali. Aby však mohli plniť svoje poslanie, nech sa ponechá veriacim - tak duchovnkým, ako aj laikom - spravodlivá sloboda výskumu a myslenia i sloboda prejaviť skromne a pritom smelo svoju mienku vo veciach, v ktorých sa dobre vyznajú¹³⁸.

III.
HOSPODÁRSKO-SOCIÁLNY ŽIVOT

63. Aj v hospodársko-sociálnom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako i dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek.
Dnešné hospodárstvo, priam tak ako ostatné oblasti spoločenského života, sa vyznačuje rastúcim panstvom človeka nad prírodou, hustejšími a významnejšími stykmi, vzájomnou závislosťou občanov, spoločenských skupín a národov, ako aj častejšími zásahmi verejnej moci. Zároveň zdokonaľovanie výrobných metód, výmeny tovaru a služieb spravili z ekonomiky vhodný prostriedok, vďaka ktorému možno lepšie vyhovieť vzrastajúcim potrebám ľudskej rodiny.
Ale nechýbajú ani odôvodnené obavy. Mnohí ľudia, zvlášť v hospodársky vyspelých krajoch, akoby sa dali ovládať ekonomickými záujmami, takže skoro celý ich osobný a spoločenský život zachvacuje akási hospodárska psychóza, a to tak v štátoch s kolektivistickým hospodárstvom, ako aj v ostatných. V čase, v ktorom by rast hospodárskeho života - pod podmienkou, že sa racionálne a ľudsky usmerňuje a koordinuje - mohol vyrovnávať spoločenské rozdiely, pričasto ich vyostruje, ba miestami vedie k zhoršeniu položenia sociálne slabých a k znevažovaniu chudobných. Kým obrovskému množstvu chýba ešte aj to najpotrebnejšie, podaktorí - a to aj v menej vyvinutých krajoch - žijú v hojnosti a mrhajú majetkom. Prepych a bieda žijú bok po boku. Kým nemnohí majú neobmedzenú moc rozhodovať, veľa je takých, čo nemajú temer nijakej možnosti konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádzajú v životných a pracovných podmienkach, ktoré sú nedôstojné človeka.
Podobné porušenie hospodárskej a sociálnej rovnováhy pozorovať medzi poľnohospodárstvom, priemyslom a službami, ako aj medzi rozličnými krajmi toho istého národa. Medzi hospodársky vyvinutejšími a ostatnými národmi protivy sa čím ďalej tým viac vyostrujú, takže to môže ohroziť aj svetový mier.
Naši súčasníci si čoraz živšie uvedomujú tieto rozdiely a sú pevne presvedčení, že zvýšené technické a hospodárske možnosti, ktorými disponuje dnešný svet, môžu a musia napraviť tento neblahý stav vecí. To si však vyžaduje mnohé reformy hospodársko-sociálneho života a zmenu zmýšľania a postoja u všetkých. Za tým cieľom Cirkev v priebehu vekov vypracovala vo svetle evanjelia zásady spravodlivosti a oprávnenosti, diktované zdravým rozumom a platné tak pre individuálny a spoločenský, ako aj pre medzinárodný život; a predložila ich zvlášť v týchto posledných časoch. Posvätný koncil má v úmysle potvrdiť tieto zásady, prihliadajúc na terajšie okolnosti, a určiť niektoré smernice, najmä so zreteľom na požiadavky hospodárskeho vývoja¹³⁹.

HOSPODÁRSKY ROZVOJ

64. Aby sa vyšlo v ústrety rastu obyvateľstva a aby sa vyhovelo stúpajúcim nárokom ľudského pokolenia, právom sa dnes dbá viac než predtým o zvýšenie poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, ako aj o rozšírenie služieb. Preto treba napomáhať technický pokrok, novátorské úsilie, zakladanie a rozširovanie podnikov, zdokonaľovanie výrobných metód, podnikavosť všetkých zúčastnených na výrobe, slovom, všetko to, čo môže slúžiť tomuto vývoju¹⁴⁰. Avšak hlavným cieľom takejto produktivity nie je iba hojnosť výrobkov, ani zisk, ani moc, ale služba človeku, a to celému človeku, so zreteľom na stupnicu jeho materiálnych potrieb, ako aj na požiadavky jeho intelektuálneho, mravného, duchovného a náboženského života; a to sa rozumie o každom človeku a každej spoločenskej skupine všetkých plemien a svetadielov. Preto hospodárska činnosť sa má vyvíjať podľa svojich vlastných metód a zákonov, v medziach mravného poriadku, aby sa tak uskutočňovali zámery Božie s človekom¹⁴¹.

65. Hospodársky vývoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu neveľa ľudí alebo skupín, majúcich priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva alebo niekoľkých mocnejších národov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a - na medzinárodnom poli - všetky národy mohli mať činnú účasť na jeho usmerňovaní. Priam tak je potrebné koordinovať dobrovoľné podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s podnikmi verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať.
Vývoj nemožno ponechať iba akoby mechanickému behu hospodárskej činnosti jednotlivcov, ani ho prenechať výlučnej právomoci verejných vrchností. Preto treba odmietnuť ako pomýlené teórie, ktoré sa stavajú proti potrebným reformám pod zámienkou nesprávne chápanej slobody, ako aj tie, čo podriaďujú základné práva jednotlivcov a spoločenstiev kolektívnemu organizovaniu výroby¹⁴².
Občania nech však majú na pamäti, že je ich právom a povinnosťou pričiniť sa podľa svojich možností o pravý pokrok vlastnej pospolitosti. A toto má uznávať aj občianska moc. Zvlášť v hospodársky menej vyvinutých krajoch, kde je naliehavo potrebné využiť všetky prostriedky, vážne ohrozujú verejné dobro tí, čo nechávajú nevyužité svoje bohatstvá, alebo čo pripravujú svoju pospolitosť o tie materiálne alebo duchovné prostriedky, na ktoré je odkázaná; pritom však zostáva nedotknuté osobné právo na emigráciu.

66. Aby sa vyhovelo požiadavkám spravodlivosti a rovnoprávnosti, treba sa húževnato usilovať o čím rýchlejšie odstránenie obrovských hospodráskych rozdielov, ktoré sa dnes vyskytujú a často aj vyostrujú a sú spojené s individuálnou a spoločenskou diskrimináciou; pritom však treba rešpektovať osobné práva a svojráz každého národa. Taktiež, vzhľadom na osobitné ťažkosti výroby a odpredaja poľnohospodárskych produktov vo viacerých krajoch, treba pomáhať roľníkom zvýšiť produkciu a zabezpečiť jej odpredaj, ako aj zavádzať potrebné pokrokové a nové metódy a konečne dosiahnuť slušný príjem, aby nezostali, ako sa to častejšie stáva, na nižšom stupni spoločenských podmienok. Ale aj sami roľníci, zvlášť mladí, nech sa pohotovo činia, aby si zdokonaľovali svoje odborné skúsenosti, bez ktorých by bol poľnohospodársky pokrok nemožný¹⁴³.
Spravodlivosť a rovnoprávnosť si priam tak vyžadujú, aby sa menlivosť, nevyhnutná pre hospodárstvo na ceste rozvoja, upravovala takým spôsobom, žeby sa položenie jednotlivcov a ich rodín nestalo neistým a vratkým. Čo sa týka pracujúcich pochádzajúcich z iných štátov alebo krajov, ktorí svojou prácou prispievajú k hospodárskemu povzneseniu určitého národa alebo oblasti, treba sa starostlivo vystríhať akejkoľvek diskriminácii v platobných alebo pracovných podmienkach. Okrem toho všetci, najmä verejné vrchnosti majú s nimi zaobchádzať ako s ľuďmi, a nie ako s čírymi výrobnými prostriedkami, ísť im poruke, aby mohli mať pri sebe svoju rodinu a zaobstarať si slušné bývanie. Taktiež majú napomáhať ich začlenenie do spoločenského života národa alebo kraja, ktorý ich prijal. Ale, nakoľko je to možné, nech sa vytvoria pracovné možnosti v ich vlastných krajoch.
V hospodárskych systémoch, ktoré dnes prechádzajú zmenami, ako aj pri nových formách priemyselnej spoločnosti, napr., kde je na postupe automatizácia, treba dbať o to, aby mal každý dostatočnú a primeranú prácu a zároveň možnosť zodpovednej technickej a odbornej prípravy. Taktiež treba zabezpečiť živobytie a ľudskú dôstojnosť hlavne tým, čo pre chorobu alebo vek zápasia s väčšími ťažkosťami.

NIEKTORÉ ZÁSADY TÝKAJÚCE SA
HOSPODÁRSKO-SOCIÁLNEHO ŽIVOTA AKO CELKU

67. Ľudská práca pri výrobe a výmene tovaru, ako aj pri vykonávaní hospodárskych služieb má väčšiu hodnotu než ostatné zložky hospodárskeho života, ktoré majú povahu čírych prostriedkov.
Lebo táto práca, či sa kto na ňu podujíma samostatne alebo je zamestnaný u iného, pochádza bezprostredne od človeka, ktorý akoby vtláčal prírode svoju pečať a podroboval ju svojej vôli. Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre svojich, dáva sa do spojenia so svojimi bratmi a preukazuje im službu, má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva. Ba vieme, že človek, obetujúc svoju prácu Bohu, spája sa priam s vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý udelil práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že on sám pracoval v Nazarete vlastnými rukami. Z toho vyplýva pre každého človeka povinnosť statočne pracovať, ako aj právo na prácu. Spoločnosť má zas zo svojej strany, podľa podmienok, v ktorých sa nachádza, pomáhať občanom, aby mohli nájsť dostatočnú príležitosť k práci. Konečne odmena za prácu má byť taká, aby poskytovala človeku a jeho rodine možnosť slušne žiť z hľadiska materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného, berúc do úvahy službu a výkonnosť každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a všeobecné dobro¹⁴⁴.
Keďže hospodárska činnosť sa najčastejšie uskutočňuje ľudskou spoluprácou, je nespravodlivé a neľudské organizovať a riadiť ju takým spôsobom, že je to na ujmu komukoľvek zo spolupracujúcich. No častejšie sa stáva, a to aj v našich časoch, že pracujúci sa určitým spôsobom dostávajú do područia svojej činnosti. To sa však nijako nedá ospravedlniť takzvanými ekonomickými zákonmi. Preto treba prispôsobiť celý výrobný proces potrebám človeka a jeho spôsobu života, a to najmä rodinného života, zvlášť čo sa týka matiek, berúc vždy ohľad na pohlavie a vek. Pracujúcim nech sa okrem toho dám možnosť rozvíjať svoje schopnosti a svoju osobnosť samým vykonávaním práce. Tejto práci nech venujú s náležitou zodpovenosťou svoj čas a svoje sily. Avšak všetkým sa musí dopriať aj dostatočný čas na oddych a pracovné voľno, aby sa mohli venovať rodinnému, kultúrnemu, spoločenskému a noboženskému životu. Ba nech sa im dá možnosť slobodne rozvíjať sily a schopnosti, ktoré azda nemajú veľa príležitostí uplatňovať vo svojom zamestnaní.

68. V hospodárskych podnikoch sa zoskupujú osoby, t.j. slobodní a svojprávni ľudia, stvorení na obraz Boží. Berúc teda zreteľ na zástoj každého - majiteľov, podnikateľov, vedúcich a robotníkov - a bez narušenia potrebnej jednoty vedenia podniku, nech sa napomáha vhodne stanoveným spôsobom činná účasť všetkých na správe podnikov¹⁴⁵. Keďže však o hospodársko-sociálnych podmienkach, od ktorých závisí budúcnosť pracujúcich a ich detí, sa v mnohých prípadoch už nerozhoduje v samotnom podniku, ale u nadriadených inštancií vyššieho stupňa, treba, aby pracujúci mali účasť aj na ich zriaďovaní, buď priamo, alebo prostredníctvom svojich slobodne zvolených zástupcov.
Medzi základné práva ľudskej osoby treba zaradiť právo pracujúcich slobodne zakladať organizácie, ktoré by boli schopné skutočne ich reprezentovať a umožniť im podiel na správnom usporadovaní hospodárskeho života, ako aj právo slobodne sa zúčastňovať na činnosti týchto organizácií bez nebezpečenstva represálií. Vďaka takto organizovanej účasti, spojenej so vzrastajúcim hospodársko-sociálnym vzdelávaním, bude sa u všetkých stále viac prehlbovať vedomie vlastnej povinnosti a zodpovednosti, ktoré ich privedie k tomu, aby sa každý podľa svojich schopností a vlôh cítil zapojený do celkového úsilia o hospodársko-sociálny pokrok a spoločné dobro všetkých.
V prípade hospodársko-sociálnych sporov treba sa snažiť nájsť pokojné riešenie. No hoci si treba vždy voliť najprv úprimný dialóg medzi spornými stranami, predsa štrajk môže byť i za terajších okolností nevyhnutným, čo aj krajným prostriedkom na obranu svojich práv a na splnenie spravodlivých požiadaviek pracujúcich. Nech sa však čo najskôr hľadajú cesty k obnoveniu rokovaní a zmierlivého dialógu.

69. Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú byť rovnakým dielom účastní na stvorených dobrách, pod vedením spravodlivosti správádzanej láskou¹⁴⁶. Akékoľvek by boli formy vlastníctva, súhlasne so zákonitými zriadeniami národov podľa rozličných a menlivých okolností, treba vždy brať zreteľ na toto všeobecné určenie bohatstiev. Preto človek, užívajúc týchto bohatstiev, má pokladať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, že môžu byť na osoh nielen jemu, ale aj iným¹⁴⁷. Ostatne všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám. Takto zmýšľali cirkevní otcovia a učitelia, učiac, že ľudia sú povinní pomáhať chudobným, a to nielen zo svojho prebytku¹⁴⁸. Kto však je v krajnej núdzi, má právo zadovážiť si potrebné z bohatstva iných¹⁴⁹. Keďže je na svete toľko trpiacich hladom, tento svätý koncil nalieha na všetkých, tak na jednotlivcov, ako aj na vrchnosti, aby mali na pamäti výrok Otcov: „Daj sa najesť tomu, kto zomiera od hladu, lebo ak si mu nedal jesť, tak si ho usmrtil ¹⁵⁰, a teda, aby každý podľa svojich možností naozaj rozdával zo svojich majetkov a ich vynakladal zvlášť na zadováženie tak jednotlivcom, ako aj národom tých prostriedkov, ktoré by im umožnili pomáhať si sebe samým a rozvíjať sa.
V hospodársky menej vyvinutých pospolitostiach sa spoločné určenie majetkov nezriedka do istej miery uskutočňuje pomocou miestnych obyčají a tradícií, ktoré zabezpečujú každému členovi pospolitosti to najpotrebnejšie. A treba sa vystríhať pokladať zvyky za vonkoncom nemeniteľné, ak už nezodpovedajú požiadavkám terajších čias; no z druhej strany sa nemá nerozumne postupovať proti bezúhonným obyčajom, ktoré neprestávajú byť veľmi užitočné, ak sa len prispôsobia dnešným okolnostiam. Podobne u hospodársky veľmi vyspelých národov komplex ustanovizní sociálneho poistenia a zabezpečenia môže sčasti uvádzať do praxe spoločné určenie majetkov. Treba ďalej napomáhať rozvoj rodinných a sociálnych služieb, najmä tých, čo majú kultúrne a výchovné poslanie. Pri zriaďovaní týchto ustanovizní treba však dávať pozor, aby sa občania neprivádzali k akejsi pasivite voči spoločnosti, nezodpovednosti v plnení povinností a k neúslužnosti.

70. Čo sa týka investícií, tie majú byť zamerané na to, aby zabezpečili pracovné možnosti a dostatočný zárobok súčasnému i budúcemu obyvateľstvu. Všetci, čo rozhodujú o týchto investíciách a organizácii hospodárskeho života - ako jednotlivci, tak aj spoločnosti a verejné vrchnosti - majú mať tento cieľ pred očami a musia si uvedomiť svoju ťažkú zodpovednosť: na jednej strane dbať o to, aby sa zaistili potrebné prostriedky na slušné živobytie tak pre jednotlivcov, ako aj pre celú pospolitosť, na druhej strane hľadieť do budúcnosti a postarať sa o náležitú rovnováhu medzi požiadavkami terajšej individuálnej i hromadnej spotreby a nutnosťou investovať pre generáciu, ktorá má prísť. Nech sa vždy prihliada aj na naliehavé potreby hospodársky menej pokročilých národov a krajov. Čo sa týka meny, treba sa varovať poškodiť záujmy svojho vlastného národa, ako aj iných národov. Treba okrem toho urobiť opatrenia, aby tí, čo stoja slabo z hospodárskej stránky, sa nespravodlivo nepoškodzovali zmenou hodnoty peňazí.

71. Keďže vlastníctvo a iné formy súkromnej držby hmotných majetkov napomáhajú prejaviť osobnosť a dávajú človeku príležitosť plniť svoje poslanie v spoločnosti a hospodárstve, je veľmi dôležité uľahčiť nadobúdanie určitej držby hmotných statkov tak jednotlivcom, ako aj spoločenstvám.
Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému potrebný priestor pre osobnú a rodinnú nezávislosť a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody. Konečne, pretože podnecujú zodpovedné plnenie povinností, sú jednou z podmienok občianskych slobôd¹⁵¹.
Formy tejto držby alebo vlastníctva sú dnes rozličné a postupom času sa stávajú ešte rozmanitejšími. Ale napriek sociálnym fondom, právam a službám, čo zabezpečuje spoločnosť, zostávajú zdrojom istoty, ktorý neslobodno podceňovať. A to platí nielen o vlastnení hmotných majetkov, ale aj o nehmotných hodnotách, ako sú profesionálne schopnosti.
Avšak súkromnovlastnícke právo sa neprotiví rozličným formám verejného vlastníctva. Ale prevod majetkov do verejného vlastníctva môže uskutočniť iba príslušná vrchnosť, podľa požiadaviek a v medziach všeobecného dobra a za spravodlivé odškodné. Okrem toho patrí do kompetencie verejných vrchností urobiť opatrenia, aby nik súkromné vlastníctvo nezneužíval proti spoločným záujmom¹⁵².
No samo súkromné vlastníctvo má svojou povahou aj sociálny charakter, ktorý sa zakladá na zákone určenia bohatstiev¹⁵³. Ak sa zanedbáva tento sociálny charakter, vlastníctvo sa veľa ráz stáva príležitosťou baživosti a vážnych zmätkov, takže sa odporcom poskytuje zámienka vystaviť nebezpečenstvu samo vlastnícke právo.
Vo viacerých hospodársky menej vyvinutých krajoch jestvujú veľké, ba i obrovské poľnohospodárske pozemky iba primerane obrábané, alebo zo špekulačných dôvodov celkom ležiace úhorom, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva nemá zeme, alebo má v užívaní len maličké roličky, kým z druhej strany potreba vzrastu poľnohospodárskej výroby je navidomoči naliehavá. Zamestnanci majiteľov veľkostatkov, ako aj tí, čo majú na nich v árende parcely, majú nezriedka plat alebo príjem nedôstojný človeka, sú bez slušného bytu a vykorisťujú ich sprostredkovatelia. Bez akéhokoľvek zabezpečenia žijú v takej osobnej závislosti, že nemajú takmer nijakú možnosť samostatne a zodpovedne konať a zabraňuje sa im akýkoľvek kultúrny pokrok i každá účasť na spoločenskom a politickom živote. Rozličné reformy sú teda potrebné podľa jednotlivých prípadov: zvýšiť príjmy, zlepšiť pracovné podmienky, zväčšiť istotu zamestnania, podnecovať osobnú iniciatívu, ba i rozdeliť nedostatočne obrábanú pôdu tým, či ju budú vedieť zúžitkovať. V tomto prípade im treba poskytnúť potrebné vybavenie a prostriedky, zvlášť výchovné pomôcky a možnosť spravodlivej kooperatívnej organizácie. Kedykoľvek si však verejné blaho vyžaduje vyvlastnenie, odškodnenie sa má určiť spravodlivo po zvážení všetkých okolností.

72. Kresťania, čo majú aktívnu účasť na dnešnom hospodársko -sociálnom pokroku a bojujú za spravodlivosť a kresťanskú lásku, nech sú presvedčení, že môžu veľa vykonať pre blaho ľudstva a pokoj sveta. V tejto činnosti nech žiaria príkladom ako jednotlivci i organizovane. Keď si nadobudnú znalosti a skúsenosti, ktoré sú bezpodmienečne potrebné, nech zachovajú v pozemskej činnosti správny postup, verní Kristovi a jeho Evanjeliu, nechajúc celý svoj individuálny a spoločenský život preniknúť duchom blahoslavenstiev, najmä chudoby.
Každý, kto poslúchajúc Krista, hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie, čerpá odtiaľ účinnejšiu a čistejšiu lásku, aby pomáhal všetkým svojim bratom a, podnecovaný kresťanskou láskou, uskutočňoval dielo spravodlivosti¹⁵⁴.

IV.
ŽIVOT POLITICKÉHO SPOLOČENSTVA

73. V našich časoch pozorovať hlboké zmeny aj v zriadení národov a ustanovizniach, ktoré sprevádzajú ich kultúrny, hospodársky a sociálny vývoj. Tieto premeny majú veľký vplyv na politický život spoločnosti, najmä čo sa týka práv a povinností všetkých v uplatňovaní občianskej slobody, v úsilí o spoločné dobro a pri usporadovaní vzťahov občanov medzi sebou a s verejnou mocou.
Živšie povedomie ľudskej dôstojnosti vyvoláva v rozličných krajoch sveta snahu nastoliť politicko-právny poriadok, v ktorom by boli lepšie zabezpečené osobné práva vo verejnom živote, ako napr. právo slobodne sa zhromažďovať a spolčovať, prejavovať svoje názory a súkromne i verejne vyznávať náboženstvo. Ochrana osobných práv je totiž bezpodmienečne potrebná, aby sa mohli občania jednotlivo i organizovane aktívnym spôsobom zúčastňovať na verejnom živote a správe verejných záležitostí.
Spolu s kultúrnym, hospodárskym a sociálnym pokrokom u mnohých vzrastá túžba mať väčšiu účasť na organizovaní politického života spoločnosti. U mnohých rastie vedomé úsilie o zabezpečenie práv národnostných menšín, bez zanedbania ich povinností voči politickému spoločenstvu. Čím ďalej tým viac sa rešpektujú aj ľudia, čo prejavujú odlišnú mienku, alebo vyznávajú iné náboženstvo. Súčasne sa nadpriada širšia spolupráca, aby všetci občania, a nie iba niektorí privilegovaní, mohli efektívne užívať osobné práva.
No odsudzujú sa všetky politické režimy, ktoré sú pri moci v niektorých krajoch, čo obmedzujú občiansku alebo náboženskú slobodu, množia počet obetí politických vášní a zločinov a namiesto toho, aby uplatňovali právomoc v záujme verejného blaha, obracajú ju v prospech nejakej strany alebo v prospech samotných činiteľov.
Aby sa natolil naozaj ľudský spôsob politického života, niet nič lepšieho ako pestovať hlboký zmysel pre spravodlivosť, žičlivosť a pre službu všeobecnému dobru a upevňovať základné presvedčenie o pravej povahe politického spoločenstva, ako aj o poslaní, správnom vykonávaní a vymedzení verejnej moci.

74. Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské vrstvy tvoriace občiansku pospolitosť si uvedomujú svoju neschopnosť vybudovať sami osebe plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali na čoraz lepšom zabezpečení všeobecného dobra¹⁵⁵. Za tým cieľom utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Politické spoločenstvo jestvuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel a z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právo. Verejné blaho však spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť¹⁵⁶.
Lenže v politickom spoločenstve sa zoskupujú mnohí a všakovakí ľudia, ktorí sa oprávnene môžu kloniť k rozličným mienkam. Aby sa teda politická pospolitosť nerozcapartila tým, že každý sleduje len svoj vlastný náhľad, je potrebná autorita, ktorá by usmerňovala sily všetkých občanov k spoločnému dobru, nie mechanicky a despoticky, ale predovšetkým ako mravná sila, ktorá sa opiera o slobodu a o zmysel pre zodpovednosť za prevzaté úlohy a povinnosti.
Je teda jasné, že politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto tvoria časť Bohom stanoveného poriadku, hoci určenie politického režimu a výber vedúcich činiteľov sa ponecháva na slobodnú vôľu občanov¹⁵⁷.
Z toho ďalej vyplýva, že vykonávanie politickej moci v spoločenstve ako takom, ako aj v ustanovizniach, ktoré reprezentujú verejné záujmy, má sa vždy uskutočňovať v rámci mravného poriadku v prospech všeobecného dobra - ktoré však treba chápať dynamickým spôsobom - podľa právneho poriadku, ktorý bol, alebo má byť zákonite stanovený. V tom prípade sú občania vo svedomí viazaní poslúchať¹⁵⁸. Z toho jasne vysvitá i zodpovednosť, dôstojnosť a význam tých, čo stoja na čele.
Ak však verejná moc, prekročiac svoju kompetenciu, utláča občanov, nech občania nedomietajú to, čo si objektívne vyžaduje verejné blaho; ale nech im je dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu verejnej moci, v medziach prirodzeného zákona a zákona Evanjelia.
Konkrétny spôsob, akým politická pospolitosť organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa rozmanitého svojrázu národov a ich historického vývoja. No vždy sa majú usilovať o formovanie vzdelaného človeka, na osoh celej ľudskej rodiny.

75. Povahe človeka plne zodpovedá, aby sa našli také právno -politické štruktúry, ktoré by poskytovali všetkým občanom bez akejkoľvek diskriminácie čím ďalej tým širšiu efektívnu možnosť mať slobodnú a činnú účasť na zriaďovaní právnych základov politického spoločenstva, ako aj na správe verejných záležitostí, vymedzovaní poľa pôsobnosti rozličných inštitúcií a na voľbe vedúcich činiteľov¹⁵⁹. Nech sú teda všetci občania pamätliví na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra. Cirkev pokladá za chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, čo sa v službe ľudí venujú verejným záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto záležitosti.
Aby spolupráca občanov uskutočňovaná s pocitom zodpovednosti dosiahla v každodennom verejnom živote priaznivé výsledky, vyžaduje sa pozitívny právny poriadok, ktorým sa stanovuje vhodné rozdelenie funkcií a orgánov verejnej moci spolu s účinnou a od nikoho závislou ochranou práv. Nech sa uznávajú, zachovávajú a napomáhajú práva všetkých jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín, aj ich uplatňovanie¹⁶⁰, spolu s povinnosťami, ktoré viažu všetkých občanov. Medzi týmito povinnosťami nebude od veci pripomenúť materiálne a osobné služby, ktoré sa majú štátu preukazovať, ako si to vyžaduje spoločné dobro. Verejní činitelia nech sa chránia robiť prekážky rodinným, sociálnym a kultúrnym organizáciám alebo intrmediárnym zväzom a ustanovizniam, ani nech neznemožňujú ich zákonitú a účinnú činnosť; naopak, nech ju ochotne a v poriadku napomáhajú. Občania zas, tak jednotlivci, ako aj organizácie, nech sa majú na pozore, aby neudelili priveľkú moc verejným vrchnostiam, ani od nich nevhodne nežiadali neprimerané výhody a požitky, aby tak nezmenšili zodpovednosť jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín.
Komplexnosť súčasných pomerov núti verejnú moc častejšie zasahovať do sociálno-ekonomických a kultúrnych záležitostí, aby sa utvorili priaznivejšie podmienky, ktoré by účinnejšie napomáhali občanov i spoločenstvá usilovať sa v slobode o úplné blaho človeka. Vzťah medzi socializáciou¹⁶¹ a samostatnosťou i rozvojom osobnosti isteže možno chápať rozličným spôsobom podľa rozmanitých krajov a rozdielneho vývoja národov. Ak sa však dakde dočasne obmedzí v záujme verejného dobra uplatňovanie práv, len čo sa situácia pozmení, nech sa čím skôr obnoví sloboda. Ale je neľudské, ak politická moc nadobudne totalitnú alebo diktátorskú formu, ktorá porušuje osobné i spoločenské práva.
Nech občania pestujú veľkodušnú a úprimnú rodolásku, ale bez úzkoprsosti, t.j. takým spôsobom, aby mali vždy na zreteli aj dobro celej ľudskej rodiny, ktorú spájajú rozmanité medzirasové, medzinárodné a medzištátne zväzky.
Všetci kresťania si majú uvedomiť svoje vlastné osobitné poslanie v politickom spoločenstve a dávať žiarivý príklad svojím zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou záujmom všeobecného dobra, aby tak dokazovali aj skutkami, ako dať do súladu autoritu so slobodou, osobnú iniciatívu so súdržnosťou a spolupatričnosťou celého spoločenského ústrojenstva, primeranú jednotu s užitočnou rozdieľnosťou. Čo sa týka usporiadania časných záležitostí, nech uznávajú oprávnenosť medzi sebou odlišných mienok a nech sa úctivo správajú voči občanom, ako aj organizáciám, čo ich slušným spôsobom zastávajú. Politické strany majú sa zas usilovať o to, čo si podľa ich úsudku vyžaduje verejné blaho; nikdy však nesmú dať prednosť vlastnému záujmu pred verejným dobrom.
Aby však všetci občania mohli plniť svoju úlohu v živote politickej pospolitosti, treba starostlivo dbať o občiansku a politickú výchovu, ktorá je dnes propotrebná pre ľud a zvlášť pre mládež. Tí, čo sú, alebo sa môžu stať súcimi na ťažké, ale pritom veľmi ušľachtilé¹⁶² politické povolanie, nech sa naň pripravia a nech sa mu venujú, nehľadajúc svoje výhody ani hmotný zisk. Nech bezúhonne a múdro postupujú proti krivde a útlaku, proti svojvoľnej vláde a neznášanlivosti jedného človeka alebo jednej politickej strany. A nech sa úprimne a statočne, ba s láskou a politickou neohrozenosťou zasvätia dobru všetkých.

76. Je veľmi dôležité, najmä v spoločnosti pluralistického typu, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou, a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, dajúc sa viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi vedno so svojimi duchovnými pastiermi.
Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na žiaden politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou trascendentnosti ľudskej osobnosti.
Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a samosprávne. Ale obidve, i keď z rozličného titulu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť tým účinnejšie vykonávať na osoh všetkým, čím lepšie budú medzi sebou udržovať zdravú spoluprácu, ktorá berie do úvahy aj miestne a časové okolnosti. Veď človek sa nedá vtesnať len do časového poriadku, ale si v plnej miere zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách. Cirkev však, zakotvená v láske Vykupiteľa, sa pričiňuje o to, aby sa rozmáhala spravodlivosť a láska v každom národe i na medzinárodnom poli. Hlásajúc pravdu evanjelia a osvecujúc všetky oblasti ľudskej činnosti svojím učením a svedectvom, ktoré vydávajú veriaci, rešpektuje a napomáha aj politickú slobodu a zodpovednosť občanov.
Keďže Apoštoli a ich nástupcovia so svojimi spolupracovníkmi sa posielajú zvestovať ľuďom Krista, Spasiteľa sveta, opierajú sa vo svojej apoštolskej činnosti o moc Božiu, a Boh veľmi často prejavuje silu evanjelia v slabosti svedkov. Lebo tí, čo sa zasväcujú službe slova Božieho, musia uplatňovať spôsoby a prostriedky vlastné evanjeliu, ktoré sú v mnohom odlišné od prostriedkov pozemského spoločenstva.
Isteže, pozemské veci a tie, čo z ľudského stanoviska presahujú tento svet, sú navzájom úzko späté a sama Cirkev upotrebúva časné prostriedky, nakoľko to jej poslanie vyžaduje. Ale neskladá svoju nádej do výsad, ktoré jej poskytuje občianska vrchnosť. Ba zriekne sa uplatňovania niektorých zákonite nadobudnutých práv, kde by sa zistilo, že ich používanie vyvoláva pochybnosti o úprimnosti jej svedectva, alebo keď nové životné podmienky žiadajú iné usporiadanie. No nech jej je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju náuku o spoločnosti, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku, keď si to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší, používajúc všetky a výlučne tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a zodpovedajú dobru všetkých podľa rozličných časových okolností a pomerov.
Cirkev, ktorej úlohou je napomáhať a zeľaďovať všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne v ľudskom spoločenstve¹⁶³, verne oddaná evanjeliu a plniac svoje poslanie vo svete, posilňuje pokoj medzi ľuďmi na slávu Božiu¹⁶⁴.
V.
BUDOVANIE MIERU A SPOLOČENSTVA NÁRODOV

77. V týchto našich rokoch, keď ľudia ešte stále prenikavo pociťujú súženia a úzkosti zúrivej a neďalej hroziacej vojny, pre celú ľudskú rodinu nadišla zvrchovane kritická chvíľa v jej vývinovom procese. Ľudstvo sa pomaličky zoskupuje a už všade si lepšie uvedomuje svoju jednotu. Avšak uskutočniť dielo, ktoré naň dolieha, totiž vybudovať naozaj ľudskejší svet pre všetkých ľudí všade na svete, môže len vtedy, ak sa všetci stanú s obnoveným duchom vyznavačmi pravého mieru. Vtedy, v týchto našich časoch zažiari novým svetlom blahozvesť evanjelia, ktorá v súlade s najvznešenejšími snahami a túžbami ľudského pokolenia vyhlasuje za blažených strojcov pokoja, „pretože ich budú volať Božími synmi (Mt 5,9).
A tak koncil má v úmysle vysvetliť pravú a nadmieru šľachetnú povahu pokoja, odsúdiť neľudskosť vojny a obrátiť sa na kresťanov s vrúcnou výzvou, aby s pomocou Krista, pôvodcu pokoja, spolupracovali so všetkými na upevnení mieru medzi ľuďmi v spravodlivosti a láske a pripravovali prostriedky na jeho dosiahnutie.

78. Pokoj nie je iba bezvojnový stav, ani sa neobmedzuje len na ustálenie rovnováhy medzi protivnými silami, ani nie je účinkom despotickej vlády, ale je v prvom a vlastnom slova zmysle „dielom spravodlivosti (Iz 32,17). Je ovocím poriadku, ktorý sám božský Zakladateľ vštepil do ľudskej spoločnosti a ktorý majú uskutočňovať ľudia, čo žíznia po stále dokonalejšej spravodlivosti. I keď totiž všeobecné dobro ľudského pokolenia závisí v prvom rade od večného zákona, predsa jeho konkrétne požiadavky podliehajú postupom času ustavičným zmenám, takže mier sa nikdy nezískava raz navždy, ale ho treba nepretržite budovať. A keďže okrem toho ľudská vôľa je nestála a narušená hriechom, starostlivosť o mier vyžaduje od každého vytrvalé ovládanie vášní a ostražitosť zákonitej vrchnosti.
To však ešte nestačí. Tento pokoj sa nedá dosiahnuť na zemi, ak sa nezaručí osobné blaho a ľudia si nebudú medzi sebou s dôverou a nenútene vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy a ich dôstojnosť a žičlivé bratské správanie sú bezpodmienečne potrebné pri budovaní mieru. A tak pokoj je aj ovocím lásky, ktorá presahuje možnosti spravodlivosti.
No pozemský mier, ktorý vzniká z lásky k blížnemu, je obrazom a účinkom pokoja Kristovho, a ten má svoj pôvod v Bohu Otcovi. Lebo sám vtelený Syn Boží, knieža pokoja, skrze svoj kríž zmieril s Bohom všetkých ľudí a obnoviac jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom Tele, vo svojom vlastnom tele zahubil nenávisť¹⁶⁵ a po slávnom vzkriesení rozlial Ducha lásky v ľudských srdciach.
Preto sa všetci kresťania vrele pozývajú, aby „vyznávaním pravdy a láskou (Ef 4,16) sa spojili so skutočne mierumilovnými ľuďmi, aby sa modlili za pokoj a pracovali na jeho nastolení.
Vedení tým istým duchom, nemôžeme nechváliť tých, čo sa pri vymáhaní svojich práv zriekajú použiť násilie a uchyľujú sa k obranným prostriedkom, a tie sú koniec koncov prístupné aj slabším, pod podmienkou, že sa to dá uskutočniť bez narušenia práv a povinností ostatných osôb alebo pospolitosti.
Ľudia, nakoľko sú hriešni, hrozí im nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do príchodu Kristovho. Ale nakoľko spojení v láske prekonávajú hriech, prekonávajú aj násilenstvá, kým sa nesplnia slová: „Zo svojich mečov si ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju (Iz 2,4).

ZAŽEHNAŤ VOJNU

79. Hoci nedávne vojny spôsobili nášmu svetu obrovské hmotné i mravné škody, vojna ešte stále deň čo deň pokračuje vo svojom pustošení v daktorej čiastke sveta. Ba čo viac, pokiaľ sa vo vojne používajú všelijaké vedecké zbrane, jej zúrivosť hrozí priviesť bojujúce strany do oveľa horšieho barbarstva než v minulosti. Okrem toho zložitosť terajšej situácie a spletitosť medzinárodných vzťahov dáva možnosť viesť pomocou nových zákerných a podvratných taktík zdĺhavé maskované vojny. Vo viacerých prípadoch sa nasadzovanie teroristických metód pokladá za nový spôsob vojny.
Koncil, majúc pred očami tento žalostný stav ľudstva, v prvom rade chce pripomenúť stálu platnosť prirodzeného práva národov a jeho všeobecných zásad. Samo svedomie ľudstva tieto zásady čím ďalej tým dôraznejšie proklamuje. Preto činy, ktoré sa im vedome protivia, ako aj nariadenia, ktoré také skutky predpisujú, sú zločiny a slepá poslušnosť nemôže ospravedlniť tých, čo ich vykonávajú. Medzi také činy treba predovšetkým zaradiť akcie, ktorými sa sústavne a zámerne nivočí celý národ, štát alebo nejaká národnostná menšina. Takéto akcie treba rozhodne odsúdiť ako strašné zločiny. A treba čo najviac schvaľovať odvahu tých, ktorí sa neboja otvorene odporovať takýmto rozkazom.
Čo sa týka vojny, jestvujú rozličné medzinárodné dohody, ktoré podpísali dosť mnohé štáty, aby sa vojenské akcie a ich následky stali menej neľudskými. Medzi ne patria dohody o osude ranených a zajatých vojakov a rozličné iné dohovory tohto druhu. Tieto pakty treba dodržiavať. Ba všetci, zvlášť však verejné vrchnosti a odborníci v týchto otázkach sa musia podľa možnosti usilovať o ich zdokonalenie, aby tak lepšie a účinnejšie dopomohli k zmiereniu neľudskosti vojny. Okrem toho sa zdá zodpovedať spravodlivosti, aby sa urobili ľudské zákonité opatrenia, čo sa týka tých, ktorí z pohnútok svedomia odmietajú používať zbrane, pod podmienkou, že pristanú iným spôsobom slúžiť ľudskej pospolitosi.
Veru, vojna ešte nie je vylúčená z ľudských záležitostí. A pokiaľ bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a nebude naporúdzi kompetentná medzinárodná autorita, disponujúca náležitou mocou, dotiaľ nemožno vládam uprieť právo na zákonitú obranu, ak sa už vyčerpali všetky možnosti zmierlivého pokonania. A teda hlavy štátov, ako aj ostatní, čo nesú spoluzodpovednosť za verejné záležitosti, majú povinnosť postarať sa o bezpečnosť sebe zverených národov, postupujúc rozvážne v takých vážnych veciach. Lenže je iná vec mať ozbrojené sily v záujme spravodlivej obrany národov, a iná chcieť si podrobiť iné národy. Ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie. Aj keby na nešťastie vypukla vojna, tým samým nie je protivným stranám všetko dovolené.
Čo sa týka tých, ktorí slúžia vlasti pri vojsku, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov. A pokiaľ plnia správne túto svoju úlohu, naozaj prispievajú k upevneniu pokoja.

80. Zdokonaľovaním vedeckej výzbroje sa nadmieru zväčšuje hrôza a zvrhlosť vojny. Lebo vojnové akcie pri použití týchto zbraní, môžu spôsobiť obrovské a bezohľadné pustošenie, a preto ďaleko presahujú medze zákonitej obrany. Ba keby sa naplno použili prostriedky tohto druhu, ktoré už jestvujú v arzenáloch veľmocí, malo by to za následok bezmála úplné vzájomné vykynoženie jedného protivníka druhým, nehovoriac o veľkom pustošení a ničivých účinkoch, ktoré by použitie týchto zbraní zavinilo vo svete.
Toto všetko nás núti posúdiť vojnu v celkom novom duchu¹⁶⁶. Nech ľudia tejto doby vedia, že sa budú musieť prísne zodpovedať za svoje vojnové činy. Lebo od ich terajších rozhodnutí bude vo veľkej miere závisieť beh budúcich vekov.
Berúc toto do úvahy, tento svätý cirkevný snem si osvojuje odsúdenia totálnej vojny, ktoré už vyniesli poslední pápeži¹⁶⁷, a vyhlasuje:
Každá vojnová činnosť, ktorá smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych oblastí aj s ich obyvateľstvom bez akéhokoľvek rozdielu, je zločinom proti Bohu a proti samému človeku, ktorý treba rázne a rozhodne odsúdiť.
Obzvláštne riziko modernej vojny spočíva v tom, že tým, čo disponujú najnovšími vedeckými zbraňami, takrečeno dáva príležitosť, aby sa dopustili podobných zločinov a akousi neúprosnou dôslednosťou môže podnietiť ľudskú vôľu k tým najukrutnejším rozhodnutiam. Aby sa tak nikdy nestalo, biskupi celého sveta zhromaždení vospolok zaprisahávajú všetkých, najmä však rozhodujúcich štátnych a vojenských činiteľov, žeby mali neprestajne pred očami túto obrovskú zodpovednosť pred Bohom a pred celým ľudstvom.

81. Vedecké zbrane sa isteže nehromadia výlučne nato, aby sa použili v čase vojny. Keďže sa totiž myslí, že obranyschopnosť každého tábora závisí od bleskurýchlej možnosti odvetného útoku proti nepriateľovi, hromadenie týchto zbraní, ktoré je z roka na rok hrozivejšie, paradoxným spôsobom slúži na zastrašenie možných útočníkov. A mnohí sa nazdávajú, že toto je nejúčinnejší prostriedok zabezpečiť dnes aký-taký pokoj medzi národmi.
Čo ako je to s touto odstrašujúcou taktikou, nech sú všetci presvedčení, že preteky v zbrojení, ktorým sa oddávajú dosť mnohé národy, nie sú bezpečnou cestou k zachovaniu stáleho pokoja, ani takzvaná rovnováha, ktorá z nich vyplýva, nie je ani spoľahlivým ani skutočným mierom. Namiesto toho, aby sa takto odstránili príčiny vojny, ich nebezpečenstvo sa skôr hrozí postupom času zväčšovať. Zatiaľ čo sa vynakladajú obrovské sumy na prípravu stále nových zbraní, nemožno uspokojivo odpomôcť toľkým biedam, ktoré sa dnes vyskytujú po celom svete. Skôr než by sa naozaj a od základov urovnali medzinárodné spory, ich nákaza sa prenáša aj do iných častí sveta. Treba si voliť nové cesty, ktoré by vychádzali zo zmeny zmýšľania, aby sa prestalo s týmto pohoršením a aby sa svetu, oslobodenému od úzkosti, ktorá ho morí, mohol vrátiť opravdivý mier.
Preto treba opätovne vyhlásiť: preteky v zbrojení sú veľmi nebezpečnou pliagou ľudstva a neznesiteľnou urážkou chudobných. Ak sa bude v nich pokračovať, treba sa naozaj báť, aby sa raz nespôsobili všetky tie ničivé pohromy, ktorých nástroje už hotovia.
Napomínaní nešťastiami, ktoré ľudstvo má možnosť spôsobiť, využime nám zhora dopriate prímerie, ktorému sa tešíme, aby sme so zvýšeným vedomím vlastnej zodpovednosti našli postup, ktorý by nám umožnil riešiť naše spory spôsobom dôstojnejším človeka. Prozreteľnosť Božia od nás nástojčivo žiada, aby sme sa vyslobodili z dávneho otroctva vojny. Ak nebudeme chcieť vyvinúť toto úsilie, nevieme, kam nás povedie zlá cesta, na ktorú sme sa dali.

82. Je teda jasné, že sa máme snažiť zo všetkých síl pripravovať časy, keď bude môcť byť so súhlasom národov akákoľvek vojna načisto zakázaná. To si, pravda, vyžaduje, aby sa zriadila nejaká všeobecná verejná autorita, ktorú by všetci uznávali a ktorá by mala účinnú moc zaručiť všetkým bezpečnosť, zachovávanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. No prv než by bolo možné ustanoviť túto želateľnú autoritu, treba, aby sa terajšie najvyššie medzinárodné ustanovizne horlivo venovali štúdiu najsúcejších prostriedkov na zaistenie spoločnej bezpečnosti. Keďže pokoj má byť ovocím vzájomnej dôvery národov, namiesto toho, aby sa štátom nanútil pod hrozbou zbraní, všetci majú pracovať na tom, aby sa konečne skoncovalo s pretekmi v zbrojení. Aby sa však skutočne začalo s odzbrojovaním, nesmie sa postupovať jednostrenne, ale spoločne, na základe dohovoru zaručeného naozaj účinnými opatreniami¹⁶⁸.
Medzitým neslobodno podceňovať pokusy, ktoré sa už uskutočnili, a ktoré sa doteraz robia, aby sa odvrátilo nebezpečenstvo vojny. Treba skorej podporovať dobrú vôľu veľmi mnohých, čo sú síce zavalení obrovskými starosťami svojich vysokých funkcií, ale pritom sa pod tlakom veľmi ťažkej zodpovednosti usilujú odstrániť vojnu, ktorej sa desia, hoci nemôžu nebrať do úvahy faktickú komplexnosť situácie. Treba sa však vrúcne modliť k Bohu, aby im dal silu vziať na seba s vytrvalosťou a uskutočňovať s neohrozenosťou toto dielo zvrchovanje lásky k ľuďom, akým je mužné budovanie mieru. To od nich dnes celkom isto vyžaduje, aby sa ich duch a ich srdce vedeli povzniesť ponad hranice vlastného štátu, aby sa zriekli národného egoizmu i ambície ovládať iné národy a prechovávali hlbokú úctu voči celému ľudstvu, ktoré už napreduje za cenu toľkých námah k svojej úplnejšej jednote.
Čo sa týka problematiky mieru a odzbrojenia, húževnaté a neúnavné prieskumy, ktoré sa už uskutočnili, a medzinárodné kongresy, ktoré sa zapodievali týmito otázkami, treba pokladať za prvé kroky k riešeniu týchto nadmieru vážnych problémov a v budúcnosti treba v nich pokračovať energickejšie, aby sa dosiahli praktické výsledky. Ľudia však majú dávať pozor, aby neponechali všetko na snahy niekoľkých, a pritom by nevenovali pozornosť vlastnému zmýšľaniu. Lebo vedúci činitelia národov, zodpovední za spoločné blaho svojho ľudu a zároveň zveľaďovatelia všeobecného dobra ľudstva, sú v tej najväčšej miere závislí od mienky a rozpoloženia davov. Márne sa usilujú budovať mier, kým ľudí rozdeľujú a stavajú proti sebe city nepriateľstva, opovrhovania a nedôvery, rasová nenávisť a ideologická zaťatosť. Preto je nanajvýš potrebná obnova výchovy zmýšľania a nová orientácia verejnej mienky. Tí, čo sa venujú výchovnej činnosti, zvlášť medzi mládežou, alebo čo stvárňujú verejnú mienku, nech pokladajú za svoju veľmi vážnu povinnosť vštepovať do sŕdc všetkých nové mierumilovné cítenie. Veru, my všetci si musíme zmeniť zmýšľanie a obrátiť pozornosť na celý svet a na úlohy, ktoré môžeme spoločne uskutočňovať v záujme lepšej budúcnosti nášho pokolenia.
Nedajme sa klamať falošnými nádejami. Ak sa neskoncuje s nepriateľstvom a nenávisťou, ak sa neuzavrú spoľahlivé a úprimné dohody, zabezpečujúce všeobecný mier pre budúcnosť, ľudstvu - ktoré sa už napriek svojej podivuhodnej vede nachádza vo veľkom nebezpečenstve - by mohla nastať osudná hodina, v ktorú nebude môcť užívať iného pokoja, iba ak strašný pokoj smrti. Ale Cirkev Kristova, keď uprostred úzkostí terajších čias vyslovuje tento výrok, neprestáva pevne dúfať. I našej dobe chce znovu a znovu vhod-nevhod predložiť apoštolské posolstvo: „Hľa, teraz je milostivý čas obráte
nia sŕdc, „ hľa, teraz je deň spásy ¹⁶⁹.

BUDOVANIE MEDZINÁRODNÉHO SPOLOČENSTVA

83. Budovanie pokoja si najskôr vyžaduje odstrániť príčiny nesvornosti medzi ľuďmi, ktoré podnecujú vojnu, v prvom rade nespravodlivosť. Mnohé z nich korenia v prílišných hospodárskych rozdieloch a v oneskorenom použití potrebných protiliekov. Iné zas povstávajú z ducha vládybažnosti a pohŕdavosti voči iným, a keď hľadáme hlbšie príčiny, z ľudskej závisti, nedôverčivosti, pýchy a ostatných egoistických vášní. Keďže človek nemôže vystáť toľký neporiadok, má to za následok, že aj keď nezúri vojna, svetom zmietajú ustavičné spory a násilenstvá medzi ľuďmi. Tie isté neduhy sa vyskytujú aj v samých medzinárodných vzťahoch. A preto, aby sa tieto zlá prekonali, alebo predišli a aby sa potlačilo bezuzdné násilie, je nevyhnutne potrebné zdokonaliť a prehĺbiť spoluprácu medzinárodných ustanovizní a ich súlad a neúnavne podnecovať zriaďovanie organizmov pracujúcich za mier.

84. Aby sa náležite hľadalo a účinnejšie dosiahlo všeobecné dobro dnes, keď sa stále viac rozvíjajú úzke vzájomné vzťahy a zväzky medzi všetkými obyvateľmi a národmi sveta, je naskutku potrebné, aby si spoločenstvo národov dalo také zriadenie, ktoré by zodpovedalo jeho súčasným úlohám, predovšetkým so zreteľom na tie početné kraje, čo ešte trpia neznesiteľnú biedu.
Za tým cieľom ustanovizne medzinárodného spoločenstva sa musia starať - každá v rámci svojej pôsobnosti - o rozličné potreby ľudí tak v oblasti sociálneho života, do ktorej spadá výživa, zdravie, výchova a práca, ako aj v niektorých osobitných podmienkach, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako je všeobecná potreba napomáhať rast rozvojových národov, odpomôcť útrapám utečencov roztratených po celom svete a taktiež pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám.
Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne tak celosvetové, ako aj oblastné sa istotne zaslúžili o ľudstvo. Tieto ustanovizne sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na rozriešenie najvážnejších otázok našich čias: napomáhať pokrok všade na svete a predísť vojnám každého druhu. Cirkev sa teší duchu pravého bratstva, ktorý sa rozvíja vo všetkých týchto oblastiach medzi kresťanmi a nekresťanmi za tým cieľom, aby sa neprestajne zintenzívňovali úsilia na zmiernenie nesmiernej biedy.
85. Súčasná súdržnosť ľudského pokolenia si vyžaduje, aby sa nadviazala väčšia medzinárodná spolupráca aj na hospodárskom poli. Hoci si totiž takmer všetky národy nadobudli samostatnosť, predsa sa ešte ani zďaleka neoslobodili od prílišnej nerovnosti a od každej formy nepatričnej závislosti, ani ešte nevyviazli z nebezpečenstva vážnych vnútorných ťažkostí.
Rozvoj nejakého národa závisí od ľudskej a finančnej pomoci. Občania každého národa sa majú výchovou a odborným vzdelávaním pripravovať na rozličné úlohy hospodárskeho a sociálneho života. Na to je však potrebná pomoc cudzích odborníkov, ktorí si pri tejto práci nemajú počínať ako páni, ale ako pomocníci a spolupracovníci. Materiálnu pomoc rozvojovým národom nebude možné poskytnúť bez prenikavých zmien v súčasných spôsoboch svetového obchodu. Pokročilé národy majú okrem toho poskytovať aj inú pomoc vo forme darov, pôžičiek alebo peňažných investícií. A to sa má konať na jednej strane veľkodušne a nezištne, kým na druhej strane sa má táto pomoc prijímať s úplnou bezúhonnosťou.
Aby sa mohol budovať naozaj celosvetový hospodársky poriadok, treba skoncovať s prílišnou ziskuchtivosťou, nacionalistickou ctižiadosťou, snahami o politickú nadvládu, strategicko-militaristickou vypočítavosťou, ako aj s machináciami za účelom šírenia a nanútenia určitej ideológie. Núkajú sa viaceré hospodársko-spoločenské sústavy. Je želateľné, aby odborníci našli v nich spoločné základy zdravého celosvetového obchodu. A to sa dá ľahšie uskutočniť, ak sa každý zriekne vlastných predsudkov a prejaví ochotu k úprimnému dialógu.

86. Pre túto spoluprácu sa zdajú vhodné tieto smernice:
a) Rozvojové národy nech si dajú zvlášť záležať na tom, aby si výslovne a rozhodne vytýčili za cieľ vývoja plnú ľudskú dokonalosť svojich občanov. Nech pamätajú, že pokrok prýšti a rastie predovšetkým z práce a schopností národov samých. Nemajú sa totiž spoliehať len na cudziu pomoc, ale v prvom rade na plné využitie vlastných prostriedkov a na zveľaďovanie vlastných vlôh a tradícií. A v tejto veci majú predchádzať príkladom tí, čo pôsobia na ostatných väčším vplyvom.
b) Je zas veľmi vážnou povinnosťou pokročilých národov napomáhať rozvojové národy pri plnení týchto úloh. Preto nech uskutočnia u seba samých to prispôsobenie v zmýšľaní a v hmotnom poriadku, ktoré je potrebné na upevnenie tejto všestrannej spolupráce.
Tak v obchodných stykoch so slabšími a chudobnejšími národmi nech starostlivo prizerajú na ich záujmy, lebo tieto národy potrebujú príjmy, ktoré získavajú predajom vlastných výrobkov, na svoje životbytie.
c) Koordinovať a podnecovať rozvoj je úlohou medzinárodného spoločenstva, ale takým spôsobom, aby sa na to určené prostriedky rozdeľovali čo najúčinnejšie a úplne nestranne. Taktiež patrí do pôsobnosti medzinárodného spoločenstva, pravda, pri dodržiavaní princípu subsidiárnosti, usporadúvať celosvetové hospodárske vzťahy, aby sa vyvíjali podľa zásad spravodlivosti.
Nech sa zakaldajú inštitúcie schopné rozvíjať a usmerňovať medzinárodný obchod, zvlášť s menej vyvinutými národmi, aj aby sa mohli vyvážiť nedostatky vyplývajúce z prílišnej mocenskej nerovnosti medzi národmi. Takéto usporiadanie, spojené s technickou, kultúrnou a peňažnou pomocou, má poskytnúť národom na ceste rozvoja potrebné prostriedky, aby mohli dosiahnuť primeraný hospodársky rast.
d) V mnohých prípadoch je naliehavo potrebná reforma hospodársko-sociálnej štruktúry. Ale treba sa mať na pozore pred prenáhlenými technickými riešeniami, najmä pred tými, čo síce poskytujú človeku hmotné výhody, avšak sú v rozpore s jeho duchovným charakterom a úžitkom. Lebo „nilen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (Mt 4,4). A každá časť ľudskej rodiny nosí v sebe a vo svojich najlepších tradíciách čosi z duchovného pokladu, ktorý Boh zveril ľudstvu, i keď mnohí nepoznajú jeho pôvod.

87. Medzinárodná spolupráca sa stáva zvlášť potrebnou, keď ide o národy, ktoré dnes dosť často popri mnohých iných ťažkostiach trpia obzvlášť tými, čo vyplývajú z prudkého rastu obyvateľstva. Je veľmi naliehavé, aby sa za plnej a obetavej spolupráce všetkých, najmä zámožnejších národov hľadal spôsob, ako zadovážiť a dať k dispozícii celej ľudskej pospolitosti prostriedky potrebné na živobytie a primerané vzdelanie obyvateľstva. Niektoré národy by určite mohli značne zlepšiť svoje životné podmienky, keby, náležite poučené, prešli od zastaraného spôsobu poľnohospodárskej výroby k novým technikám, prispôsobiac ich s potrebnou rozvahou na svoje pomery, a keby nastolili lepší spoločenský poriadok a postarali sa o spravodlivejšie rozdelenie vlastnenia pôdy.
V rámci svojej kompetencie vlády majú istotne práva a povinnosti, čo sa týka populačného problému vlastného národa, napríklad vo veci sociálneho a rodinného zákonodarstva, sťahovania sa vidieckeho obyvateľstva do miest a informácií o stave a potrebách štátu. Keďže dnešných ľudí tento problém tak veľmi znepokojuje, je len želateľné, aby katolícki odborníci vo všetkých týchto otázkach, zvlášť na univerzitách, vytrvalo pokračovali v započatých štúdiách a ich prehlbovali.
Keďže mnohí tvrdia, že vzrast obyvateľstva sveta alebo aspoň niektorých národov treba radikálne obmedziť všetkými prostriedkami a všemožnými opatreniami verejnej moci, koncil napomína všetkých, aby sa varovali riešení, ktoré protirečia mravnému zákonu, či sa odporúčajú, ba zavše aj nanucujú verejne alebo súkromne. Lebo podľa neodňateľného práva človeka na manželstvo a plodenie potomstva, rozhodnutie o počte detí, ktoré sa majú narodiť, závisí od správneho úsudku rodičov a nijakým činom sa nemôže ponechať na dobrozdanie verejnej moci. Keďže však úsudok rodičov predpokladá správne vypestované svedomie, je veľmi dôležité, aby všetci mali možnosť nadobudnúť si pravé a naozaj ľudské vedomie zodpovednosti, ktoré berie do úvahy miestne a časové okolnosti, a pritom nespúšťa zo zreteľa zákon Boží. To si, pravda, vyžaduje, aby sa všade zlepšili výchovné a sociálne podmienky a na prvom mieste, aby sa poskytovalo náboženské vzdelanie alebo prinajmenej ucelená mravná výchova. Okrem toho treba rozumne oboznamovať obyvateľstvo s výdobytkami vedy, čo sa týka hľadania metód, ktoré by mohli byť manželom nápomocné pri regulácii pôrodnosti, ak je spoľahlivosť týchto metód náležite overená a ak je isté, že sa zhodujú s mravným poriadkom.

88. Kresťania nech ochotne, z celého srdca spolupracujú na budovaní medzinárodného poriadku, úprimne rešpektujúc oprávnené slobody, v priateľskom bratstve so všetkými, tobôž keď väčšia časť sveta trpí ešte toľkú biedu, že sám Kristus ani čo by sa v osobe chudobných mocným hlasom dovolával lásky svojich učeníkov. Nech sa teda nedáva svetu pohoršenie tým, že niektoré národy, ktorých väčšina obyvateľstva sa nezriedka hrdí kresťanským menom, oplývajú hojnosťou bohatstiev, zatiaľ čo iné národy nemajú potrebných životných prostriedkov a sužujú ich choroby, hlad a všemožná bieda. Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Cirkvi Kristovej.
Preto treba chváliť a povzbudzovať tých kresťanov, zvlášť mladých, čo sa dobrovoľne ponúkajú ísť pomáhať iným ľuďom a národom. Ba všetok ľud Boží, vedený slovom a príkladom biskupov, má podľa svojich možností odpomáhať biedam terajších čias, a to podľa dávnej obyčaje Cirkvi nielen z nadbytku, ale aj z majetku.
Spôsob konania zbierok a rozdeľovania pomoci, i keď nemusí byť stroho a jednako organizovaný, predsa nech sa plánovite usporiada v jednotlivých diecézach, národoch a po celom svete, v spolupráci katolíkov s ostatnými kresťanskými bratmi, kdekoľvek sa to pokladá za vhodné. Veď duch lásky nielenže nie je na prekážku predvídavému a usporiadanému uskutočňovaniu sociálnej a charitatívnej činnosti, ale ho skôr vyžaduje. Preto je potrebné, aby sa tí, čo majú v úmysle zasvätiť sa službe rozvojových národov, náležite pripravili v príslušných ústavoch.

89. Cirkev mocou svojho božského poslania, hlása evanjelium a rozdáva poklady milosti všetkým ľuďom, čím prispieva k upevneniu pokoja všade na svete a kladie pevný základ bratského spoločenstva ľudí a národov, akým je poznanie Božieho a prirodzeného zákona. Preto je nevyhnutne potrebné, aby bola Cirkev prítomná v samom spoločenstve národov a pomáhala i podnecovala ľudí k súčinnosti, a to tak prostredníctvom svojich verejných ustanovizní, ako aj plnou a úprimnou spoluprácou všetkých kresťanov vedených jedine túžbou slúžiť všetkým.
To sa dá účinnejšie docieliť, ak sa sami veriaci, vedomí svojej ľudskej a kresťanskej zodpovednosti, usilujú vzbudzovať ochotu k spolupráci s medzinárodnou spoločnosťou priam vo svojom vlastnom životnom prostredí. V tomto ohľade nech sa venuje osobitná starostlivosť výchove mladých tak pri náboženskej, ako aj občianskej výchove.

90. Vynikajúcou formou medzinárodnej aktivity krsťanov je dozaista spoluúčasť tak jednotlivcov, ako aj organizácií na ustanovizniach, ktoré už jestvujú, alebo sa majú založiť v záujme medzinárodnej spolupráce. Aj rozličné medzinárodné katolícke združenia môžu preukazovať mnohoraké služby pri budovaní spoločenstva národov v pokoji a bratstve. Preto ich treba upevniť tým, že sa zväčší počet dobre pripravených spolupracovníkov, potrebných materiálnych prostriedkov, ako aj primeranou koordináciou síl. Lebo účinnosť akcie a potreba dialógu si v našich časoch žiadajú spoločné podujatia. Pritom tieto združenia nemálo napomáhajú pestovať cit univerzálnosti, ktorý dozaista katolíkom zodpovedá, a utvárať vedomie naozaj všeobecnej spolupatričnosti a zodpovednosti.
Napokon je želateľné, aby katolíci, v záujme náležitého plnenia svojej úlohy v medzinárodnej pospolitosti, hľadeli aktívne a kladne spolupracovať s oddelenými bratmi, ktorí spolu s nimi vyznávajú evanjeliovú lásku, ako aj so všetkými ľuďmi, čo túžia po pravom pokoji.
Tento koncil, vzhľadom na nesmierne útrapy, ktoré ešte aj teraz postihujú väčšiu časť ľudského pokolenia, aj aby sa všade napomáhala spravodlivosť a láska Kristova voči chudobným, pokladá za veľmi príhodné, žeby sa založila nejaká ustanovizeň všeobecnej Cirkvi, ktorá by mala za cieľ podnecovať katolícku pospolitosť medzinárodne napomáhať rozvoj chudobných oblastí a sociálnu spravodlivosť.

ZÁVER

91. Náuka tohto posvätného snemu, čerpaná z pokladov učenia Cirkvi má za cieľ pomáhať všetkým ľuďom našej doby, či veria v Boha, alebo ho výslovne neuznávajú, aby jasnejšie pochopili celé svoje povolanie, budovali svet, ktorý by lepšie zodpovedal jedinečnej dôstojnosti človeka, snažili sa o všeobecné bratstvo, postavené na hlbších základoch, a podnecovaní láskou odpovedali veľkodušným a spoločným úsilím na naliehavé požiadavky našich čias.
Isteže, vzhľadom na nesčíselnú rozmanitosť pomerov a foriem civilizácie na svete, tento výklad má v mnohých bodoch naschvál iba všeobecný ráz. Ba hoci predkladá učenie, ktoré je už v Cirkvi udomácnené, bude treba v ňom pokračovať a ďalej ho prehlbovať, keďže ide nezriedka o veci, ktoré podliehajú stálemu vývoju. No úfame, že mnoho z toho, čo sme tu povedali, opierajúc sa o slovo Božie a ducha evanjelia, môže všetkým prispieť účinnou pomocou, najmä keď to veriaci pod vedením duchovných pastierov prispôsobia jednotlivým národom a rozličným mentalitám.

92. Keďže Cirkev má za poslanie osvietiť celý svet blahozvesťou evanjelia a zhromaždiť v jednom Duchu všetkých ľudí každého národa, plemena a každej kultúry, stáva sa znamením toho bratstva, ktoré umožňuje a prehlbuje úprimný dialóg.
To si však vyžaduje, aby sme najskôr v samej Cirkvi prehlbovali vzájomnú vážnosť, úctivosť a svornosť, uznávali všetky oprávnené rozdiely, a tak mohli nadviazať čoraz užitočnejší dialóg medzi všetkými, čo tvoria jediný ľud Boží, či sú to duchovní pastieri a či ostatní veriaci. Veď mocnejšie je to, čo spája veriacich, než to, čo ich delí: v potrebnom nech je zhoda, v pochybnosti sloboda, vo všetkom láska¹⁷⁰.
V tom istom čase vinieme v duchu k sebe bratov a ich komunity, čo s nami ešte nežijú v plnom spoločenstve: sme predsa s nimi spojení vyznávaním Otca i Syna i Ducha Svätého a zväzkom lásky. Veď sme si vedomí, že jednotu kresťanov dnes čakajú a žiadajú aj mnohí nekresťania. Lebo čím viacej bude táto jednota pod mohutným vplyvom Ducha Svätého vzrastať v pravde a láske, tým viac sa stane pre celý svet predzvesťou jednoty a pokoja. Usilujme sa teda spojenými silami, spôsobom čím ďalej tým primeranejším na účinné dosiahnutie tohto vznešeného cieľa v prítomnej dobe, v stále väčšej vernosti evanjeliu bratsky spolupracovať v službách ľudskej rodiny, ktorá je v Kristu Ježišovi povolaná stať sa rodinou Božích detí.
Priam tak sa obraciame na všetkých, čo uznávajú Boha a uchovávajú vo svojich tradíciách vzácne náboženské a ľudské prvky. A želáme si, aby úprimný dialóg nás všetkých pohýnal verne prijímať podnety Ducha a odhodlane ich uskutočňovať.
Z našej strany si želáme, aby nik nebol vylúčený z tohto dialógu, vedeného jedine z lásky k pravde, rozumie sa, s patričnou rozvážnosťou: ani tí, čo majú v úcte vynikajúce hodnoty ľudského ducha, hoci ešte nepoznajú ich Pôvodcu, ani tí, čo sa stavajú proti Cirkvi a ju rozličným spôsobom prenasledujú. Keďže Boh Otec je prvopočiatok a cieľ všetkých ľudí, my všetci sme povolaní byť bratmi. A preto, keďže sa nám dostalo toho istého ľudského a božského povolania, môžeme, ba musíme spolupracovať bez násilenstva a zlého úmyslu na budovaní sveta v pravom pokoji.

93. Kresťania, pamätajúc na slova Pánove: „Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať (Jn 13,35), nemôžu si nič vrúcnejšie želať ako čoraz veľkodušnejšie a účinnejšie slúžiť ľuďom svojej doby. Preto pridŕžajúc sa verne evanjelia a účastní jeho sily, spojení so všetkými, čo milujú a zachovávajú spravodlivosť, podujali sa uskutočniť na tejto zemi obrovskú úlohu, za ktorú sa budú musieť zodpovedať Tomu, ktorý bude súdiť všetkých v posledný deň. Nie všetci, čo hovoria: „Pane, Pane! - vojdú do nebeského kráľovstva, ale iba tí, čo plnia vôľu Otca¹⁷¹ a čo zdatne prikladajú ruku k dielu. Otec totiž chce, aby sme vo všetkých ľuďoch uznávali a slovom i skutkom účinne milovali Krista brata, a tak vydávali svedectvo o pravde, a aby sme spolu s ostatnými boli účastní tajomstva lásky nebeského Otca. Takým spôsobom v ľuďoch celého sveta skrsne živá nádej, ktorá je darom Ducha Svätého, aby napokon boli raz prijatí v pokoji a zvrchovanej blaženosti do vlasti, ktorá sa skveje slávou Pánovou.
„A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen. (Ef 3, 20-21).

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto pastorálnej konštitúcii. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petre, dňa 7. decembra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)