DEKRÉT

CHRISTUS DOMINUS

o pastorálnej službe biskupov
v Cirkvi

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Kristus Pán, Syn Boha živého, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov¹ a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec², a preto ich posvätil, dajúc im Ducha Svätého „na budovanie tela Kristovho (Ef 4,12), t.j. Cirkvi, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí.

2. V tejto Cirkvi Kristovej rímsky pápež ako nástupca Petrov, ktorého Kristus poveril pásť svoje ovečky a svojich baránkov, má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú a bezprostrednú právomoc v správe duší. A pretože je ustanovený za pastiera všetkých veriacich, aby sa staral o spoločné dobro všeobecnej Cirkvi a o dobro jednotlivých cirkví, má nad všetkými cirkvami prvenstvo riadnej právomoci („ordinariae potestatis principatum ).
Avšak aj biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov ako pastieri duší³ a spolu s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného Pastiera⁴. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorého prijali, opravdivými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi⁵.
Túto svoju biskupskú službu, ktorú prijali na seba biskupskou vysviackou⁶, vykonávajú biskupi, účastní na starostlivosti o všetky cirkvi, v spoločenstve a pod autoritou najvyššieho veľkňaza vo veciach týkajúcich sa učiteľského úradu a duchovnej správy, všetci zjednotení vo vzťahu k celej Cirkvi Božej v jedno kolégium čiže zbor.
3 Jednotliví biskupi vykonávajú túto službu voči časti Pánovho stáda, ktorá sa im zverila, tým že každý z nich sa stará o partikulárnu cirkev, ktorá mu bola pridelená, prípadne dakedy aj viacerí spoločne, starajúc sa o niektoré spoločné potreby viacerých (partikulárnych) cirkví.
Preto tento cirkevný snem berúc do úvahy aj podmienky ľudského spoločenstva, ktoré v našich časoch smeruje k novému usporiadaniu⁷, v úmysle presnejšie vymedziť pastorálnu službu biskupov, stanovuje to, čo nasleduje.

I.
BISKUPI A VŠEOBECNÁ CIRKEV

1. ZÁSTOJ BISKUPOV VO VŠEOBECNEJ CIRKVI

4. Biskupi sa stávajú údmi biskupského zboru prijatím sviatosti biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a údmi biskupského kolégia⁸. „Biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou rímskym pápežom - a nikdy nie bez tejto hlavy - aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža⁹. Táto moc sa vykonáva slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme ¹⁰; preto tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že všetci biskupi, ktorí sú údmi biskupského kolégia, majú právo byť účastní na ekumenickom koncile.
„Tú istú kolegiálnu právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi roztratení po celom svete pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve ku kolegiálnej činnosti, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu roztretených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolegiálnym úkonom ¹¹.

5. Biskupi vyvolení z rozličných krajov sveta podľa postupu a spôsobu, ktorý určil alebo určí rímsky pápež, poskytujú v rade, zvanej Biskupská synoda¹²; táto synoda, keďže má na nej podiel celý katolícky episkopát, zároveň dáva najavo, že všetci biskupi majú v hierarchickej vospolnosti účasť na starosti o celú Cirkev¹³.

6. Biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný za Cirkev¹⁴. Nech venujú osobitnú pozornosť tým čiastkam sveta, v ktorých sa ešte nehlása slovo Božie, alebo v ktorých sú veriaci vystavení nebezpečenstvu - zvlášť pre malý počet kňazov - že prestanú po kresťansky žiť, ba dokonca že stratia ešte aj vieru.
Nech sa preto zo všetkých síl snažia, aby veriaci horlivo podporovali a napomáhali diela šírenia evanjelia a apoštolátu. Okrem toho nech sa usilujú o to, aby sa pripravovali súci služobníci oltára, ako aj rehoľní a laickí pomocníci pre misie a pre kraje, ktoré trpia nedostatkom duchovenstva. Nech sa podľa možnosti starajú aj o to, aby niektorí z ich kňazov išli do misií alebo do spomenutých diecéz, a tam vykonávali duchovnú službu natrvalo alebo aspoň za určitý čas.
Nech majú ďalej biskupi pred očami, že pri užívaní cirkevných majetkov, treba brať zreteľ nielen na potreby vlastnej diecézy, ale aj iných partikulárnych cirkví, pretože sú časťami jedinej Cirkvi Kristovej. Napokon nech dbajú, aby podľa možnosti poskytovali pomoc v pohromách, ktoré postihujú iné diecézy alebo kraje.

7. Nech k sebe vinú s bratskou láskou a poskytujú naozaj účinnú pomoc obzvlášť tým arcipastierom, čo trpia pre meno Kristovo osočovanie a úzkosti, sú väznení, alebo sa im znemožňuje činnosť. Tak nech modlitbou a skutkom tíšia a miernia bôle svojich spolubratov.

2. BISKUPI A APOŠTOLSKÁ STOLICA

8. a) Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú tým samým v sebe zverených diecézach všetku vlastnú a bezprostrednú riadnu právomoc (potestas ordinaria), ktorá je potrebná na vykonávanie pastorálnej služby. Pritom však zostáva vždy a vo všetkom nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu rímsky pápež, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti niektoré záležitosti.
b) Jednotlivým diecéznym biskupom sa dáva dovolenie dišpenzovať v osobitnom prípade od všeobecného zákona veriacich, nad ktorými majú právomoc podľa (cirkevného) práva, kedykoľvek to pokladajú za užitočné pre duchovné dobro veriacich, ak len si najvyššia cirkevná autorita osobne vec nevyhradila.

9. Rímsky pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré teda konajú svoju povinnosť v jeho mene a jeho autoritou na dobro cirkví a v službe arcipastierov.
Otcovia svätého koncilu si však želajú, aby tieto úrady - ktoré dozaista preukázali výbornú pomoc rímskemu pápežovi a pastierom Cirkvi - dostali nové usporiadanie, väčšmi zodpovedajúce potrebám čias, krajov aj obradov, najmä čo sa týka ich počtu, pomenovania, kompetencie, vlastného postupu, ako aj koordinácie práce medzi nimi¹⁵. Rovnako si želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastorálne poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov rímskeho pápeža.

10. Okrem toho, keďže oné úrady boli ustanovené pre dobro všeobecnej Cirkvi, je želateľné, aby sa ich členovia, úradníci a poradcovia, a priam tak legáti rímskeho pápeža podľa možnosti väčšmi vyberali z rozličných krajov Cirkvi, a tak ústredné úrady čiže orgány katolíckej Cirkvi mali naozaj univerzálny charakter.
Taktiež je želateľné, aby sa medzi členov oných úradov pribrali aj podaktorí biskupi, najmä diecézni, ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých cirkví.
Napokon Otcovia koncilu pokladajú za veľmi užitočné, aby sa tieto úrady väčšmi radili aj s laikmi, ktorí sa vyznačujú svojimi čnosťami, vedomosťami a skúsenosťami, žeby aj oni mali primeranú účasť na cirkevných záležitostiach.

II.
BISKUPI A PARTIKULÁRNE CIRKVI ČIŽE DIECÉZY

1. DIECÉZNI BISKUPI

11. Diecéza je časť ľudu Božieho, ktorá sa zveruje pastorálnej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, vytvárajúc tak partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze Evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a činná jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev Kristova.
Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v mene Pánovom, plniac medzi nimi učiteľskú, svätiteľskú a správcovskú službu. Oni sami nech však uznávajú práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam¹⁶.
Biskupi sa majú zasvätiť svojej apoštolskej službe ako svedkovia Kristovi pred všetkými ľuďmi, starajúc sa nielen o tých, čo už nasledujú Knieža pastierov, ale venujúc sa celým srdcom aj tým, čo akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo čo nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú konečne všetci sledovať to, „čo je dobré, spravodlivé a pravdivé (Ef 5,9).

12. Pri plnení svojej učiteľskej služby nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je nejvynikajúcejšia z prvoradých povinností biskupa¹⁷: nech ich silou Ducha povolávajú k viere, alebo nech v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú úplné tajomstvo Kristovo, teda tie pravdy, ktoré nepoznať, znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k zvelebeniu Boha a tým samým k večnej blaženosti¹⁸.
Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa stvoriteľských úmyslov Božích samy pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne slúžia aj spáse človeka, a preto môžu nemálo prispieť k budovaniu Tela Kristovho.
Nech teda učia, v akej veľkej úcte treba mať podľa učenia Cirkvi ľudskú osobnosť a jej slobodu, ba aj telesný život; rodinu, jej jednotu a stálosť, ako aj plodenie a výchovu potomstva; občiansku spoločnosť so sovojimi zákonmi a povolaniami; prácu i oddych, umenie i technické vymoženosti; chudobu i hojnosť. Napokon nech im vyložia, akým spôsobom sa majú riešiť veľmi vážne otázky týkajúce sa vlastnenia, zveľaďovania a spravodlivého rozdeľovania pozemských majetkov, mieru a vojny a bratského spolunažívania všetkých národov¹⁹.

13. Kresťanské učenie majú predkladať spôsobom zodpovedajúcim časovým potrebám, teda tak, aby dalo odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech toto učenie aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a rozširovať ho. Pri jeho podávaní nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal Pán zvestovať evanjelium.
Keďže Cirkev má nadviazať dialóg s ľudskou spoločnosťou²⁰, uprostred ktorej žije, je v prvom rade povinnosťou biskupov ísť medzi ľudí a hľadieť s nimi nadpriasť a rozvíjať rozhovor. Aby pri týchto spasiteľných rozhovoroch pravda išla vždy ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, musia vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou a vľúdnosťou, ako aj patričnou obozretnosťou, ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera totiž zbližuje srdcia, a tak napomáha priateľstvo²¹.
Nech sa usilujú pri hlásaní kresťanského učenia používať rozmanité prostriedky, ktoré sú dnes naporúdzi, a to predovšetkým kázne a vyučovanie katechizmu - ktoré majú vždy prvé miesto -, ale aj prednášky v školách, na univerzitách, na konferenciách a zhromaždeniach každého druhu. Nech sa snažia rozširovať toto učenie aj verejnými príležitostnými prejavmi v tlači a pomocou rozličných spoločenských komunikatívnych prostriedkov, ktoré treba rozhodne využiť na zvestovanie Kristovho evanjelia²².

14. Nech bedlia, aby sa katechetické vyučovanie poskytovalo s horlivosťou tak deťom, mladistvým i mládeži, ako aj dospelým. Jeho cieľom je, aby sa pomocou náuky viera stala živou, rozvinutou a činorodou. Nech pritom dbajú, aby sa zachoval správny poriadok a vhodný postup, a to nielen čo sa týka preberanej látky, ale aj povahy, schopností, veku a životných podmienok poslucháčov, a aby sa toto vyučovanie zakladalo na svätom Písme, tradícii, liturgii a na učiteľskom úrade i živote Cirkvi.
Okrem toho nech sa starajú, aby sa katechéti na svoju úlohu náležite pripravili, a teda aby dôkladne poznali učenie Cirkvi a aby si po teoretickej i praktickej stránke osvojili psychologické zákony a pedagogické disciplíny.
Nech sa pričinia aj o to, aby sa obnovila, prípadne lepšie upravila príprava dospelých katechumenov.

15. Pri vykonávaní svojej svätiteľskej služby nech biskupi pamätajú, že sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi majú plnosť sviatosti kňazstva. Od nich závisia vo vykonávaní svojej moci kňazi, ktorí boli tiež vysvätení za pravých kňazov Nového Zákona, aby boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu; a závisia od nich aj diakoni, ktorí boli vysvätení, aby slúžili ľudu Božiemu v spojení s biskupom a jeho kňazstvom. Sami biskupi sú teda hlavnými vysluhovateľmi tajomstiev Božích, ako aj správcami, zveľaďovateľmi a strážcami všetkého liturgického života sebe zverenej cirkvi²³.
Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci skrze Eucharistiu prenikli čím hlbšie do veľkonočného tajomstva a ho prežívali, a tak v jednote lásky Kristovej utvorili jedno pevne zomknuté Telo²⁴ „Zotrvávajúc v modlitbách a vysluhovaní slova (Sk 6,4), nech pracujú na tom, aby všetci, čo sú zverení ich starostlivosti, boli jednomyseľní v modlitbách²⁵ a pristupovaním k sviatostiam rástli v milosti a boli vernými svedkami Pána.
Ako zdokonaľovatelia, biskupi nech sa usilujú o posväcovanie svojich duchovných, rehoľníkov a laikov, súhlasne s osobitným povolaním každého z nich²⁶, pamätajúc pri tom, že oni sami sú povinní byť príkladom svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života. Nech vedú k svätosti sebe zverené (partikulárne) cirkvi tak, aby sa v nich naplno prejavoval cit pre celú Cirkev Kristovu. Preto nech čo najväčšmi napomáhajú kňazské a rehoľné povolania, osobitnú starostlivosť venujúc povolaniam misijným.

16. Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupu uprostred svojich ako tí, čo slúžia²⁷, ako dobrí pastieri, čo poznajú svoje ovce a ktorých aj ony poznajú, ako praví otcovia, čo sa vyznačujú duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže sa ich autorite, ktorú prijali od Boha, ochotne podriaďujú všetci. Nech zhromaždia celé svoje stádo sťa jednu rodinu, aby si všetci boli vedomí svojej zodpovednosti a žili i pracovali v spoločenstve lásky.
Aby mohli biskupi toto naozaj docieliť, nech „hotoví na každé dobré dielo (2Tim 2,21) a „znášajúc všetko kvôli vyvoleným (2Tim 2,10), usporiadajú svoj život takým spôsobom, žeby bol v zhode s požiadavkami doby.
Nech vždy zahrnujú osobitnou láskou kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, plniac svoju každodennú prácu s toľkou horlivosťou. Nech ich majú za synov a priateľov²⁸, a preto nech ich ochotne vypočujú a nech sa snažia rozvíjať všetku dušpastiersku činnosť celej diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.
Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu. Preto nech podporujú podujatia a usporadujú osobitné stretnutia, kde by sa kňazi z času na čas schádzavali, jednak na dlhšie duchovné cvičenia na obnovu svojho života a jednak, aby si prehĺbili svoje vedomosti v cirkevných náukach, zvlášť vo svätom Písme a teológii, ďalej o dôležitých sociálnych problémoch a nových metódach pastorálnej činnosti. Nech preukazujú účinné milosrdenstvo kňazom, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek nebezpečenstve, alebo sa dopustili nejakých pokleskov.
Aby sa mohli primeranejšie starať o dobro veriacich podľa položenia každého z nich, nech sa usilujú náležite poznať ich potreby a spoločenské podmienky, v ktorých žijú, uplatňujúc pritom vhodné prostriedky a zvlášť sociálny výskum. Nech venujú pozornosť všetkým bez rozdielu veku, postavenia alebo národnosti, tak domácim, ako aj prisťahovalcom a cudzincom. Pri vykonávaní tejto pastorálnej starostlivosti nech vyhradia svojim veriacim primeranú účasť na cirkevných záležitostiach a nech uznávajú aj ich povinnosť a právo činne spolupracovať na budovaní tajomného Tela Kristovho.
Nech sa s láskou venujú oddeleným bratom a nech odporúčajú aj veriacim, aby sa voči nim správali s veľkou ľudskosťou a láskou a napomáhali aj ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev²⁹. I nepokrstených nech nosia v srdci, aby aj ich osvietila láska Ježiša Krista, ktorého svedkami sú biskupi pred tvárou všetkých.

17. Treba napomáhať rozličné formy apoštolátu, ako aj spoločnú koordináciu a vnútornú jednotu všetkých apoštolských diel v celej diecéze alebo v jej osobitných oblastiach pod vedením biskupa, aby tak všetky katechetické, misijné, charitatívne, sociálne, rodinné, školské i akékoľvek iné podujatia a ustanovizne sledujúce pastorálne ciele vyvíjali a súladne zladili svoju činnosť, z ktorej by jasnejšie vysvitala aj jednota diecézy.
Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich venovať sa apoštolátu - každý podľa svojich možností a schopností - a treba im odporúčať rozličné diela laického apoštolátu a zvlášť Katolícku akciu, aby sa do nich zapojili a ich napomáhali. Nech sa napomáhajú a podporujú aj združenia, ktoré sledujú priamo alebo nepriamo nadprirodzený cieľ, teda sa usilujú o dokonalejší život alebo o hlásanie Kristovho evanjelia všetkým ľuďom alebo o rozvoj kresťanskej náuky a verejného uctievania Boha, alebo čo majú sociálne poslanie, alebo sa venujú skutkom milosrdenstva a kresťanskej lásky.
Formy apoštolátu nech sa patrične prispôsobia dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a hospodárske podmienky ľudí. Na účinné a úspešné dosiahnutie tohto cieľa sú veľmi užitočné sociálno-náboženské výskumy prostredníctvom služieb pastorálnej sociológie, ktoré sa vrelo odporúčajú.

18. Nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, čo pre životné okolnosti sú iba málo účastní riadnej spoločnej pastorálnej starostlivosti farárov, alebo sa im jej vôbec nedostáva, ako sú napr. veľmi mnohí vysťahovalci, exulanti a utečenci, námorníci, ako aj letecký personál, kočovníci a im podobní. Treba urobiť aj účelne pastorálne opatrenia v záujme duchovného života tých, čo prichádzajú dočasne do iných krajov na rekreáciu.
Biskupské konferencie - najmä celonárodné - nech pozorne skúmajú naliehavejšie problémy týkajúce sa spomenutých skupín a nech im v svornosti a spojenými silami zabezpečia a umožnia vhodnými prostriedkami a opatreniami duchovnú pomoc, prihliadajúc pritom v prvom rade na smernice Apoštolskej stolice³⁰, ktoré už boli uverejnené, alebo sa uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a osobným okolnostiam.

19. Pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi požívajú samo osebe úplnú a dokonalú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Preto im neslobodno ani priamo ani nepriamo prekážať v plnení ich cirkevnej funkcie, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými vrchnosťami a vlastnými podriadenými.
Veď keď sa arcipastieri venujú duchovnej opatere svojho stáda, tým samým napomáhajú aj sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, činne spolupracujúc za tým cieľom s verejnými vrchnosťami v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom zodpovedajúcim biskupovi, učiac poslúchať spravodlivé zákony a mať v úcte zákonite ustanovenú moc.

20. Keďže apoštolskú funkciu biskupov ustanovil Kristus Pán a jej poslanie je duchovné a nadprirodzené, svätý všeobecný cirkevný snem vyhlasuje, že menovať a ustanovovať biskupov je vlastným, osobitným a samo osebe bezvýhradným právom kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
Z toho dôvodu svätý koncil, aby patrične chránil slobodu Cirkvi a primeranejšie a účinnejšie zabezpečil záujmy veriacich, vyslovuje želanie, žeby sa v budúcnosti už neudeľovali nijaké práva alebo výsady občianskym vrchnostiam čo do výberu, menovania, prezentácie alebo dezignácie na biskupskú hodnosť. A tie občianske vrchnosti, ktoré nateraz takéto práva alebo výsady požívajú na základe dohody alebo zvykového práva, svätý cirkevný snem čo najzdvorilejšie prosí - vďačne pritom uznávajúc a veľmi si vážiac ich úctivé porozumenie voči Cirkvi - aby sa ich láskavo dobrovoľne zriekli po poradách s Apoštolskou stolicou.

21. Keďže je teda pastorálna služba biskupov taká dôležitá a zodpovedná, diecézni biskupi a ostatní, čo sú s nimi po právnej stránke na tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti vzdali svojho úradu, ak pre pokročilý vek alebo pre inú vážnu príčinu sa stali menej spôsobilými plniť si svoje povinnosti. Ak kompetentná autorita rezignáciu prijme, postará sa o primerané zaopatrenie i o uznanie osobitných práv odstupujúcim.

2. VYMEDZENIE DIECÉZ

22. Aby diecéza mohla dosiahnuť svoj cieľ, treba, aby sa v Božom ľude, ktorý jej prináleží, jasne prejavoval charakter Cirkvi; aby si v nich biskupi mohli účinne plniť svoje pastorálne povinnosti; a napokon, aby sa podľa možnosti čo najdokonalejšie zabezpečila spása Božieho ľudu.
To si však vyžaduje primerané rozhraničenie územia diecéz, ako aj účelné a požiadavkám apoštolátu vyhovujúce rozdelenie duchovenstva i prostriedkov. Toto všetko je nielen v záujme duchovných a veriacich, ktorých sa to priamo týka, ale aj v záujme celej katolíckej Cirkvi.
Preto vo veci vymedzenia diecéz svätý cirkevný snem nariaďuje, aby sa čím prv pristúpilo k náležitej a rozvážnej revízii, pokiaľ si to vyžaduje dobro duší, tým že sa diecézy rozdelia, alebo rozčlenia, alebo zjednotia, alebo pozmenia ich hranice, alebo sa určí vhodnejšie miesto pre biskupské sídla, alebo konečne sa im dá nové vnútorné usporiadanie, najmä ak ide o diecézy, ktoré pozostávajú z väčších miest.

23. Pri revízii obvodu diecéz nech sa predovšetkým zabezpečí organická jednota každej diecézy čo do osôb, služieb a ustanovizní, aby bola schopná žiť ako ústrojný celok. V jednotlivých prípadoch, po dobrom uvážení všetkých okolností, treba mať však pred očami tieto všeobecnejšie kritériá:
1) Pri určovaní obvodu diecézy treba mať na zreteli - nakoľko je to možné - rozmanitosť zloženia Božieho ľudu, pretože to môže vo veľkej miere prispieť k účelnejšiemu vykonávaniu pastorálnej činnosti. V tom istom čase treba dbať na to, aby sa podľa možnosti zachovali pohromade demografické zoskupenia tohto ľudu, spolu s občianskymi úradmi a spoločenskými ustanovizňami, ktoré vytvárajú jeho organickú štruktúru. Z toho dôvodu územie každej diecézy má byť vždy zrejme súvisle.
Nech sa podľa okolností berú do úvahy aj hranice občianksych obvodov, ako aj osobitné, napr. psychologické, hospodárske, geografické a historické osobné i miestne podmienky.
2) Rozloha územia diecézy a počet jej obyvateľstva má byť vo všeobecnosti taký, aby na jednej strane sám biskup - hoci za pomoci iných - mohol celebrovať pontifikálne bohoslužby, náležite konať pastorálne vizitácie, patrične viesť a koordinovať všetku apoštolskú činnosť v diecéze, a najmä poznať svojich kňazov, ako aj rehoľníkov a laikov, ktorí majú nejakú účasť na diecéznych podujatiach. Na druhej strane územie diecézy má poskytovať pre biskupa i duchovenstvo dostatočné a vhodné pole činnosti, kde by mohli užitočne uplatniť všetky svoje schopnosti, majúc pred očami aj potreby všeobecnej Cirkvi.
3) Naostatok, aby sa mohla v diecéze čím primeranejšie vyvíjať spasiteľná činnosť, nech platí pravidlo, že každá diecéza má mať aspoň dostatočný počet súcich kňazov na riadnu dušpastiersku prácu medzi ľudom Božím. Nech nechýbajú každej partikulárnej cirkvi vlastné úrady, ustanovizne a diela, ktoré sa v praxi ukázali nevyhnutnými pre jej účelnú správu a apoštolskú činnosť. Konečne treba disponovať prostriedkami na udržiavanie personálu a ustanovizní, alebo aspoň musia byť rozumné výhľady, že sa budú môcť odinakiaľ zadovážiť.
Kde žijú aj veriaci rozličných obradov, nech biskup urobí cieľuprimerané opatrenia v záujme ich duchovných potrieb, či už prostredníctvom kňazov alebo farností dotyčného obradu alebo pomocou biskupského vikára vybaveného primeranými oprávneniami a prípadne aj vysväteného za biskupa; alebo nech funguje on sám ako ordinár rozličných obradov. Ak sa to všetko podľa úsudku Apoštolskej stolice z osobitných dôvodov nedá uskutočniť, nech sa pre jednotlivé obrady ustanoví vlastná hierarchia³¹.
V podobných okolnostiach sa tak isto treba postarať o inorečových veriacich či už pomocou kňazov alebo farností toho istého jazyka, alebo prostredníctvom biskupského vikára, ktorý dobre ovláda dotyčný jazyk a prípadne aj prijal biskupskú vysviacku, alebo konečne nejakým iným vhodným spôsobom.

24. Čo sa týka zmien a novôt v diecézach, o ktorých je reč v čl. 22-23, bude užitočné, keď pred ich zavedením preskúmajú tieto záležitosti biskupské konferencie v medziach svojej územnej kompetencie, bez narušenia disciplíny východných cirkví. Za tým cieľom možno zriadiť, ak sa to uzná za dobré, aj osobitnú biskupskú komisiu. Avšak nech si vždy vypočujú mienku predovšetkým biskupov provincií a krajov, ktorých sa to týka. Potom nech predložia svoje návrhy a želania Apoštolskej stolici.

3. SPOLUPRACOVNÍCI DIECÉZNEHO BISKUPA
V PASTORÁLNEJ SLUŽBE

25. Pri správe diecéz treba pastorálnu službu biskupov tak usporiadať, aby rozhodujúcou pohnútkou bolo vždy dobro Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť auxiliárnych biskupov, pretože diecézny biskup nevládze sám plniť všetky biskupské povinnosti, ako si to vyžaduje záujem duší, či už pre prílišnú rozsiahlosť diecézy alebo pre priveľký počet obyvateľstva, poprípade pre zvláštne podmienky apoštolátu alebo pre iné príčiny rozličnej povahy. Ba dakedy osobitná potreba vyžaduje dať na pomoc samému diecéznemu biskupovi biskupa koadjútora. Týchto pomocných a svätiacich biskupov treba vybaviť primeranou právomocou, aby tak ich činnosť bola účinnejšia i aby sa lepšie zabezpečila ich vlastná biskupská dôstojnosť, ale pritom vždy zostala nenarušená jednota vedenia diecézy, ako aj autorita diecézneho biskupa.
Keďže však sú pomocní a svätiaci biskupi povolaní mať účasť na starostiach diecézneho biskupa, nech plnia svoje poslanie takým spôsobom, aby vo všetkých záležitostiach postupovali v jednomyseľnej zhode s ním. Okrem toho nech vždy prejavujú diecéznemu biskupovi poslušnosť a úctu, a on sám nech má pomocných a svätiacich biskupov v bratskej láske a vážnosti.

26. Keď si to vyžaduje dobro duší, diecézny biskup nech sa nezdráha žiadať si od kompetentnej vrchnosti jedného alebo viacerých auxiliárnych biskupov, ktorí sa určujú pre diecézu bez práva nástupníctva.
Ak už tak nie je určené v menovacom dekréte, diecézny biskup nech ustanoví svojho a či svojich auxiliárnych biskupov za generálnych vikárov alebo aspoň za biskupských vikárov, ktorí závisia len od jeho autority a s ktorými nech sa ochotne radí pri riešení dôležitejších záležitostí, zvlášť pastorálnej povahy.
Ak nestanovila ináč kompetentná autorita, so skončením funkcie diecézneho biskupa neprestáva právomoc ani splnomocnenia, čo majú podľa práva auxiliárni biskupi. Ba je želateľné, aby v čase uprázdnenia biskupského stolca sa správa diecézy zverila auxiliárnemu biskupovi, alebo - ak sú viacerí - jednému z nich, ak len vážne dôvody neradia niečo iného.
Pomocný biskup (Episcopus Coadiutor), t.j. ten, čo sa menuje s právom nástupníctva, musí byť vždy od diecézneho biskupa ustanovený za generálneho vikára. A kompetentná vrchnosť môže mu dať vo zvláštnych prípadoch rozsiahlejšie splnomocnenia.
V záujme čím väčšieho dobra diecézy v prítomnosti a budúcnosti nech sa biskup, ktorému sa vypomáha a pomocný biskup neopomenú radiť jeden s druhým v dôležitejších veciach.

27. V diecéznej kúrii najvýznamnejší je úrad generálneho vikára. Ale kedykoľvek to vyžaduje dobrá správa diecézy, biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí majú tým samým v určitej časti diecézy alebo v danom odbore záležitostí alebo nad veriacimi niektorého obradu tú istú právomoc, akú udeľuje všeobecné (cirkevné) právo generálnemu vikárovi.
Medzi spolupracovníkov biskupa pri správe diecézy sa rátajú aj tí kňazi, ktorí tvoria jeho senát a či radu, ako napr. katedrálna kapitula, poradný zbor alebo iné výbory, podľa rozličných miestnych okolností a pomerov. Tieto ustanovizne, najmä katedrálne kapituly, nech sa zreorganizujú, nakoľko je to potrebné, aby zodpovedali terajším požiadavkám.
Kňazi a laici, ktorí prináležia k diecéznej kúrii, nech sú si vedomí, že sú pomocníkmi biskupa v jeho pastorálnej činnosti.
Diecézna kúria nech sa tak usporiada, aby bola účelným nástrojom biskupa nielen pri správe diecézy, ale aj pri vykonávaní apoštolskej činnosti.
Je veľmi želateľné, aby sa v každej diecéze zriadila osobitná pastorálna rada, ktorej nech predsedá sám diecézny biskup a na ktorej nech majú účasť osobitne vybraní duchovní, rehoľníci a laici.
Úlohou tejto rady bude uvažovať, rokovať a predkladať praktické riešenia o veciach týkajúcich sa pastorálnej činnosti.

28. Isteže všetci kňazi tak diecézni, ako aj rehoľní majú spolu s biskupom podiel a aktívnu účasť na jedinom Kristovom kňazstve, a preto sú starostlivými spolupracovníkmi episkopátu. No pri vykonávaní dušpastierskej činnosti hlavné miesto majú diecézni kňazi, keďže sú začlenení (inkardinovaní) alebo zadelení do určitej partikulárnej cirkvi a úplne sa venujú jej službe, aby sa starali o istú časť Pánovho stáda. Preto tvoria jedno duchovenstvo (presbytérium), jedinú rodinu, ktorej Otcom je biskup. Aby mohol biskup účelnejšie a spravodlivejšie rozdeliť pastorálne funkcie medzi svojich kňazov, musí mať potrebnú slobodu pri udeľovaní úradov alebo benefícií. Z toho dôvodu sa zrušujú práva a výsady, ktoré túto slobodu akýmkoľvek spôsobom obmedzujú.
Vzťahy medzi biskupmi a diecéznymi kňazmi sa majú zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a biskupom ich pastorálna činnosť stala plodnejšou. Z toho dôvodu, v záujme čoraz dokonalejšej služby dušiam, nech biskup ochotne povoláva kňazov na rozhovor, najmä o pastorálnych záležitostiach - a to aj všetkých spoločne - nie iba príležitostne, ale podľa možnosti v stanovených lehotách.
Okrem toho všetci diecézni kňazi majú byť navzájom spojení, a preto sa majú usilovne starať o duchovné dobro celej diecézy. Ďalej nech pamätajú, že prostriedky, ktoré si nadobúdajú pri vykonávaní svojej cirkevnej funkcie, súvisia s posvätnou službou, a preto, nakoľko môžu, nech veľkodušne vychádzajú v ústrety aj hmotným potrebám diecézy, podľa rozhodnutia biskupa.
29. Bližšími spolupracovníkmi biskupa sú i kňazi, ktorým on zveril pastorálne poslanie alebo apoštolské dielo nadfarského rázu, či už ide o určité územie diecézy alebo o osobitné skupiny veriacich alebo o zvláštny druh činnosti.
Sú vzácnymi pomocníkmi aj kňazi, ktorým biskup zveruje rozličné apoštolské úlohy v školách alebo iných ústavoch a organizáciách. I kňazi pridelení naddiecéznym dielam konajú vynikajúcu apoštolskú prácu, a preto sa odporúčajú osobitnej starostlivosti zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa zdržujú.

30. No spolupracovníkmi biskupa sú obzvlášť farári, ktorým sa zveruje ako duchovným pastierom vo vlastnom zmysle starosť o duše v presne vymedzenej časti diecézy pod jeho právomocou.
1. V tejto starosti o duše nech farári so svojimi pomocníkmi vykonávajú svoje učiteľské, svätiteľské a správcovské poslanie tak, aby sa veriaci a farské pospolitosti naozaj cítili údmi diecézy i celej všeobecnej Cirkvi. Preto nech spolupracujú s ostatnými farármi, ako aj s kňazmi, čo majú pastorálnu funkciu na tom území - ako sú napr. tzv. krajoví vikári (Vicarii Foranei), dekani - alebo s tými, čo sú pridelení k dielam nadfarskej povahy, aby pastorálna činnosť v diecéze nebola nejednotná a stala sa účinnejšou.
Starosť o duše má okrem toho vždy prenikať misionársky duch, takže sa náležitým spôsobom rozprestiera na všetkých, čo vo farnosti žijú. Ak sa však farári nemôžu dostať do styku s určitými kruhmi, nech si zavolajú na pomoc iných, aj laikov, aby ich napomáhali na apoštolskom poli.
Aby táto starosť o duše bola ešte účinnejšia, vrelo sa odporúča spoločný život kňazov, zvlášť čo sú zadelení do tej istej farnosti. Lebo spoločný život je na osoh apoštolskej činnosti a zároveň slúži veriacim za príklad lásky a jednoty.
2. Čo sa týka povinnosti učiť, farári majú kázať slovo Božie všetkým veriacim, aby pevní vo viere, nádeji a láske vzrastali v Kristovi a kresťanská pospolitosť podávala svedectvo lásky, ako to odporúčal Pán³². Aj vyučovaním katechizmu, prispôsobeným veku každého, majú viesť veriacich k plnému poznaniu tajomstva spásy. Pri vyučovaní katechizmu nech nevyhľadávajú len pomoc rehoľníkov, ale i spoluprácu laikov a nech založia aj bratstvo kresťanskej náuky.
Na poli posväcovania nech sa farári starajú, aby slávenie eucharistickej obety bolo ohniskom a vrcholom všetkého života kresťanskej pospolitosti. Priam tak nech sa činia, aby veriaci prijímali duchovný pokrm častým pristupovaním k sviatostiam i uvedomelou a činnou účasťou na liturgii. Ďalej nech farári pamätajú, že sviatosť pokánia napomáha v tej najväčšej miere kresťanský život. Preto nech ochotne spovedajú veriacich a keď treba, nech zavolajú za tým cieľom aj iných kňazov, ktorí ovládajú rozličné jazyky.
Farári vo svojej funkcii duchovných pastierov nech sa predovšetkým usilujú poznať svoje stádo. A keďže sú služobníkmi všetkých ovečiek, nech napomáhajú rozvoj kresťanského života tak u jednotlivých veriacich, ako aj v rodinách, ďalej v spolkoch, najmä v tých, čo sa venujú apoštolátu, a vôbec v celej farskej pospolitosti. Preto nech navštevujú domácnosti a školy, ako to vyžaduje ich pastorálne poslanie. Nech sa horlivo venujú mladistvým a vôbec mládeži. Nech prejavujú otcovskú lásku chudobným a chorým. Napokon nech majú osobitnú starosť o robotníkov a nech sa snažia o to, aby veriaci napomáhali apoštolské diela.
3. Kapláni, spolupracovníci farára, konajú vynikajúcu a činorodú každodennú prácu v pastorálnej službe pod farárovým vedením. Preto medzi farárom a jeho kaplánmi majú vždy prekvitať bratské vzťahy, vzájomná láska a úcta. Nech sú si na vzájomné povzbudenie radou, pomocou a príkladom. A nech sa starajú konať farskú prácu jednomyseľne a spoločným úsilím.

31. Pri rozhodovaní, či je určitý kňaz súci pre správu tej-ktorej farnosti, nech berie biskup do úvahy nielen jeho vzdelanie, ale aj nábožnosť, apoštolskú horlivosť i ostatné vlohy a vlastnosti, ktoré sa vyžadujú pre patričné vykonávanie dušpastierskej činnosti.
Okrem toho, keďže jediným zmyslom farskej služby je dobro duší, aby biskup mohol ľahšie a účelnejšie postupovať pri obsadzovaní fár, nech sa zrušia - s výnimkou práv rehoľníkov - všetky prezentačné, menovacie a výhradné práva, a - kde jestvuje - aj všeobecný alebo partikulárny zákon súbehu.
Každý farár nech však má vo svojej farnosti zaistenú stálosť vo funkcii, pokiaľ si to vyžaduje dobro duší. Preto nech sa zruší rozdiel medzi preložiteľnými a nepreložiteľnými farármi a nech sa zreviduje a zjednoduší postup premiesťovania a odvolania farárov, aby mohol biskup vhodnejším spôsobom zabezpečiť dobro duší, zachovávajúc pritom spravodlivosť, ktorú ukladá prirodzené a cirkevné právo.
Farári, ktorí pre pokročilý vek alebo pre inú vážnu príčinu už nevládzu riadne a účinne plniť si svoje povinnosti, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu biskupa zriekli svojho úradu. A biskup nech sa postará o primeranú obživu odstupujúceho.

32. Konečne spása duší nech je takisto jedinou príčinou, pre ktorú sa stanovuje, alebo odobruje zakladanie, prípadne zrušovanie farností, ako aj zavádzanie iných novôt tohto druhu, ktoré môže biskup uskutočniť z vlastnej moci.

33. Všetci rehoľníci - medzi ktorých sa tuná zaraďujú aj členovia ostatných inštitútov sledujúcich evanjeliové rady - majú povinnosť, každý v zhode s vlastným povolaním, horlivo a svedomite pracovať na budovaní a rozvoji celého tajomného Tela Kristovho a v prospech partikulárnych cirkví.
O to sa majú usilovať predovšetkým modlitbou, skutkami pokánia a príkladom vlastného života. A tento svätý snem ich veľmi povzbudzuje, aby neprestajne vzrastali v úcte a v horlivosti vo vzťahu k týmto veciam. Ale nech sa vo zvýšenej miere podujímajú aj na vonkajšie apoštolské práce, berúc pritom zreteľ na vlastnú povahu každej rehole.

34. Rehoľní kňazi - ktorí prijímajú kňazskú vysviacku, aby aj oni boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu - môžu byť dnes ešte osožnejší pre biskupa, vzhľadom na vzrastajúce potreby duší. Preto možno o nich právom tvrdiť, že určitým spôsobom patria medzi diecézne duchovenstvo, nakoľko majú účasť na dušpastirskej práci a apoštolských dielach pod právomocou biskupov.
Aj iní rehoľníci a rehoľníčky patria osobitným spôsobom do diecéznej rodiny a sú na veľkú pomoc posvätnej hierarchii. A vzhľadom na zvýšené potreby apoštolátu, túto pomoc môžu a majú prinášať v čoraz väčšej miere.

35. Aby sa však apoštolská činnosť vždy uskutočňovala v jednotlivých diecézach v svornosti a zachovala sa nenarušená jednota diecéznej disciplíny, stanovujú sa tieto základné zásady:
1. Všetci rehoľníci majú prejavovať biskupom ako nástupcom apoštolov vernú oddanosť a úctu. Okrem toho, kedykoľvek sú právoplatne povolaní vykonávať apoštolskú činnosť, majú si plniť svoje povinnosti takým spôsobom, aby boli podriadenými pomocníkmi biskupa³³. Ba nech rehoľníci ochotne a verne vyhovejú žiadostiam a želaniam biskupov, aby mali väčší podiel v službe ľudskej spásy, rešpektujúc pritom povahu inštitútu a postupujúc podľa konštitúcií, ktoré - ak treba - nech sa za tým cieľom prispôsobia podľa zásad tohto koncilového dekrétu.
Zvlášť vzhľadom na naliehavé potreby duší a nedostatok diecézneho duchovenstva, biskupi môžu vyzvať rehoľné inštitúty, ktoré sa nevenujú čisto kontemplatívnemu životu, aby prispeli svojou pomocou v rozličných pastorálnych službách, berúc však ohľad na vlastný ráz každého inštitútu. A predstavení nech sa podľa svojich možností pričinia, aby sa ich inštitúty podujali na túto spoluprácu, prevezmúc aj farnosti, čo i dočasne.
2. Rehoľníci zas, určení na vonkajší apoštolát, nech si zachovajú ducha svojej rehole, nech verne dodržiavajú rehoľnú disciplínu a podriadenosť svojim predstaveným. Sami biskupi nech neopomenú zdôrazňovať túto povinnosť.
3. Exempcia, mocou ktorej rehoľníci podliehajú priamo najvyššiemu veľkňazovi alebo inej cirkevnej vrchnosti a sú vyňatí spod právomoci biskupov, sa týka predovšetkým vnútorného poriadku inštitútov, aby v nich bolo všetko čím lepšie medzi sebou uspôsobené a späté a tak sa napomáhal rozvoj rehoľného života a rehoľná dokonalosť³⁴; ako aj aby najvyšší veľkňaz mohol nimi disponovať v záujme všeobecnej Cirkvi³⁵ a iná kompetentná vrchnosť v prospech (partikulárnych) cirkví, ktoré podliehajú ich právomoci.
Avšak táto exempcia neprekáža tomu, aby rehoľníci nepodliehali v jednotlivých diecézach právomoci biskupov, súhlasne s predpismi (cirkevného) práva, podľa požiadaviek pastorálnej služby biskupov a náležite usporiadanej dušpastierskej starostlivosti³⁶.
4. Všetci rehoľníci, ktorí majú exempciu i tí, čo ju nemajú, podliehajú právomoci miestnych ordinárov vo všetkom, čo sa týka verejných bohoslužieb, avšak bez ujmy rozličnosti obradov; čo sa týka duchovnej správy; posvätnej kazateľskej činnosti medzi ľudom; náboženskej a mravnej výchovy veriacich a zvlášť detí, vyučovania katechizmu a liturgického vzdelávania; okrem toho, čo sa týka dôstojnosti duchovného stavu, ako i rozličných diel, pokiaľ sa nimi uskutočňuje posvätná apoštolská činnosť. Aj rehoľné katolícke školy podliehajú miestnym ordinárom, čo sa týka ich všeobecného poriadku a dozoru nad nimi; pritom však zostáva nedotknuté právo rehoľníkov čo do ich vedenia. Rehoľníci sú taktiež povinní zachovávať všetky všeobecne záväzné zákonité ustanovenia biskupských synod a konferencií.
5. Medzi rozličnými rehoľnými inštitútmi navzájom, ako aj medzi nimi a diecéznym duchovenstvom nech sa napomáha usporiadaná spolupráca. Okrem toho nech sa uvedú do úzkeho vzájomného súladu všetky apoštolské diela a činnosti. Ale to v najväčšej miere závisí od nadprirodzeného rozpoloženia myslí a sŕdc, zakorenených a upevnených v láske. Starať sa o túto súladnú spoluprácu v celej Cirkvi patrí však do kompetencie Apoštolskej stolice, kým arcipastieri sa o ňu starajú každý vo svojej diecéze; napokon patriarchálne synody a biskupské konferencie sú na vlastnom území.
Čo sa týka apoštolských diel, ktorým sa venujú rehoľníci, biskupi alebo biskupské konferencie a rehoľní predstavení alebo konferencie vyšších predstavených nech konajú až po predchádzajúcich vzájomných poradách.
6. V záujme zhody a pestovania obapolných užitočných stykov medzi biskupmi a rehoľníkmi, nech sa biskupi a rehoľní predstavení, v stanovenom čase a vôbec kedykoľvek to uznajú za dobré, ochotne schádzavajú, aby rokovali o záležitostiach, týkajúcich sa vo všeobecnosti apoštolátu na dotyčnom území.

III.
SPOLUPRÁCA BISKUPOV V ZÁUJME SPOLOČNÉHO
DOBRA VIACERÝCH DIECÉZ

1. SYNODY, CIRKEVNÉ SNEMY A ZVLÁŠŤ BISKUPSKÉ KONFERENCIE

36. Už od prvých storočí Cirkvi biskupi, postavení na čelo partikulárnych cirkví, podnecovaní vospolnosťou bratskej lásky a vedomím všeobecného poslania zvereného apoštolom, pracovali spojenými silami a jednomyseľne tak v záujme spoločného dobra, ako i partikulárnych cirkví. Za tým cieľom sa ustanovili synody, provinciálne cirkevné snemy a napokon plenárne koncily, na ktorých biskupi ustálili spoločný záväzný postup pre viaceré partikulárne cirkvi tak v učení právd viery, ako aj v upravovaní cirkevnej disciplíny.
Tento svätý všeobecný cirkevný snem si želá, aby sa ctihodná ustanovizeň synod a koncilov uplatňovala s oživenou priebojnosťou, a tak sa čím vhodnejším a účinnejším spôsobom pričinila o vzrast viery a dodržiavanie dicsiplíny v rozličných (partikulárnych) cirkvách, súhlasne s časovými okolnosťami.

37. Zvlášť v terajších časoch nezriedka sa stáva, že biskupi nemôžu primerane a účinne plniť svoje poslanie bez čoraz užšej svornej spolupráce s inými biskupmi. Keďže však biskupské konferencie - ktoré už jestvujú vo viacerých národoch - podali skvelé dôkazy plodnejšieho apoštolátu, tento svätý cirkevný snem pokladá za nadmieru osožné, aby sa všade na svete biskupi toho istého národa alebo kraja zoskupili a sa schádzavali v stanovenom čase na spoločnú výmenu náhľadov a skúseností, a tak sa vo svetle spoločných porád upevňovala spolupráca na spoločné dobro cirkví.
Preto koncil ustanovuje o biskupských konferenciách toto:
38. 1. Biskupská konferencia je určitý druh zhromaždenia, v ktorom arcipastieri niektorého národa alebo územia vykonávajú spoločne svoje pastorálne poslanie, aby vo zvýšenej miere zabezpečili ľuďom dobro, ktoré im poskytuje Cirkev, hlavne vhodným prispôsobením foriem a metód apoštolátu súčasným podmienkam.
2. Do biskupskej konferencie patria všetci miestni ordinári každého obradu s výnimkou generálnych vikárov, pomocní a svätiaci biskupi, ako aj iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú osobitnú funkciu z poverenia Apoštolskej stolice alebo biskupských konferencií. Ostatní titulárni biskupi, ako aj - vzhľadom na zvláštnu funkciu, ktorú zastávajú na dotyčnom území - legáti rímskeho pápeža nie sú podľa práva členmi konferencie.
Miestni ordinári a koadjútori majú rozhodujúce hlasovacie právo. O svätiacich a iných biskupoch, ktorí majú právo byť na konferencii, určia stanovy konferencie, či majú rozhodujúci alebo poradný hlas.
3. Nech si každá biskupská konferencia zostaví svoje stanovy, ktoré sa majú dať na schválenie Apoštolskej stolici. V nich nech sa okrem iných prostriedkov ustanovia úrady, ktoré by zaručovali účinnejšie realizovanie ich cieľa, napr. stála biskupská rada, biskupské komisie a generálny sekretariát.
4. Rozhodnutia biskupskej konferencie, pod podmienkou, že ich zákonite odhlasovali aspoň dvojtretinovou väčšinou hlasov biskupi patriaci ku konferencii s rozhodujúcim hlasovacím právom, po overení Apoštolskou stolicou nech majú právnu záväznosť aspoň v tých prípadoch, keď to predpisuje všeobecné cirkevné právo, alebo keď tak stanoví osobitné nariadenie Apoštolskej stolice vynesené buď z vlastného podnetu (motu proprio), buď na žiadosť samotnej konferencie.
5. Kde to vyžadujú zvláštne okolnosti, biskupi viacerých národov môžu so schválením Apoštolskej stolice utvoriť jednu konferenciu.
V záujme dosiahnutia a ochrany väčšieho dobra nech sa okrem toho napomáhajú styky medzi biskupskými konferenciami rozličných národov.
6. Vrelo sa odporúča, aby biskupi východných cirkví, keď na synodách rozhodujú o disciplíne vlastnej cirkvi a zvýšenej účinnosti diel v prospech náboženstva, brali zreteľ aj na spoločné dobro celého územia, na ktorom jestvujú viaceré cirkvi rozličných obradov, spoločne sa riadiac na interrituálnych schôdzkach podľa noriem, ktoré stanoví kompetentná vrchnosť.

2. VYMEDZENIE CIRKEVNÝCH PROVINCIÍ
A ZRIAĎOVANIE CIRKEVNÝCH OBLASTÍ

39. Dobro duší si vyžaduje vhodné vymedzenie nielen diecéz, ale aj cirkevných provincií, ba odporúča zriaďovať i cirkevné oblasti, aby sa tak lepšie postaralo o potreby apoštolátu podľa spoločenských a miestnych podmienok, aj aby sa uľahčili a stali plodnejšími styky biskupov jednak medzi sebou a jednak s metropolitmi a ostatnými biskupmi toho istého národa, ako aj styky biskupov s občianskymi vrchnosťami.

40. A tak za tým cieľom svätý cirkevný snem stanovuje toto:
1. Nech sa účelne zrevidujú obvody cirkevných provincií a nech sa vymedzia novými vhodnými normami práva a výsady metropolitov.
2. Nech platí pravidlo, že všetky diecézy a iné územné obvody, ktoré (cirkevné) právo stavia na roveň diecéz, majú byť začlenené do niektorej cirkevnej provincie. Preto diecézy, ktoré sú teraz bezprostredne podriadené Apoštolskej stolici a nie sú združené s nijakou inou diecézou, majú podľa možnosti spoločne utvoriť novú cirkevnú provinciu, alebo sa majú pričleniť k provincii, ktorá im je bližšia alebo primeranejšia; a treba ich podriadiť metropolitnému právu, podľa noriem všeobecného (cirkevného) práva.
3. Kde je to užitočné, nech sa cirkevné provincie zoskupia v cirkevné oblasti, ktorých usporiadanie treba právne ustáliť.

41. Bude osožné, keď kompetentné biskupské konferencie preskúmajú otázky, týkajúce sa vymedzenia obvodu týchto provincií alebo zriadenia oblastí, podľa zásad, ktoré sú už určené pre vymedzenie obvodu diecéz pod č. 23 a 24. Potom nech predložia svoje návrhy a želania Apoštolskej stolici.

3. BISKUPI S MEDZIDIECÉZNOU FUNKCIOU

42. Keďže pastorálne potreby čím ďalej tým viac vyžadujú, aby sa niektoré dušpastierske služby jednotne viedli a rozvíjali, je osožné, keď sa zriadia daktoré úrady, ktoré slúžia všetkým alebo viacerým diecézam určitého kraja alebo národa a ktoré sa môžu zveriť aj biskupom.
Svätý cirkevný snem však odporúča, aby medzi prelátmi alebo biskupmi, čo vykonávajú tieto funkcie, a diecéznymi biskupmi, ako aj biskupskými konferenciami vždy vládla bratská vospolnosť a zhoda myslí v pastorálnej práci, a to podľa smerníc ktoré má stanoviť aj všeobecné (cirkevné) právo.

43. Keďže duchovnej starostlivosti o vojakov, vzhľadom na ich osobitné životné podmienky, treba venovať zvláštnu pozornosť, nech sa podľa možnosti v každom štáte zriadi vojenský vikariát. Vikár i vojenskí duchovní nech sa horlivo oddajú tejto ťažkej práci vo svornej spolupráci s diecéznymi biskupmi³⁷.
Preto nech diecézni biskupi postúpia vojenskému vikárovi dostatočný počet kňazov súcich na túto dôležitú službu a zároveň nech napomáhajú podujatia určené pre duchovné dobro vojakov³⁸.

Všeobecné ustanovenie
44. Svätý cirkevný snem nariaďuje, aby sa pri reforme Cirkevného zákonníka vypracovali primerané zákony podľa zásad určených v tomto dekréte, berúc do úvahy aj pripomienky, ktoré predložili koncilové komisie alebo Otcovia.
Svätý cirkevný snem ďalej nariaďuje zostaviť pre biskupov a farárov všeobecné rukoväti o duchovnej správe, aby sa im poskytol určitý návod, ako ľahšie a účelnejšie vykonávať svoju pastorálnu službu.
Nech sa zostaví aj osobitná rukoväť dušpastierskej starostlivosti o zvláštne skupiny veriacich, so zreteľom na rozličné okolnosti jednotlivých národov alebo krajov, a priam tak rukoväť o katechetickej výchove kresťanského ľudu, v ktorej nech sa podajú základné zásady a rozvrh vyučovania katechizmu i vypracovania príslušných kníh. Aj pri zostavovaní týchto rukovätí nech sa berie zreteľ na pripomienky, ktoré predložili jednak koncilové komisie a jednak konciloví Otcovia.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, 28. októbra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)