VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA

LUMEN GENTIUM

o Cirkvi

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Svetlom národov je Kristus: tento svätý cirkevný snem zhromaždený v Duchu Svätom si preto túžobne želá hlásaním evanjelia každému stvoreniu (porov. Mt 16,15) osvietiť ľudí jeho jasom, ktorým žiari tvár Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia, chce - pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov - zreteľnejšie vysvetliť svojim veriacim a celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Súčasné podmienky robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj plnú jednotu v Kristovi.

I.
TAJOMSTVO CIRKVI

2. Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet, stanovil pozdvihnúť ľudí k účasti na Božom živote a neopustil ich, ani keď v Adamovi padli, poskytujúc im vždy spásonosné prostriedky so zreteľom na Krista, Vykupiteľa, „ktorý je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia (Kol 1,15). A všetkých vyvolených Otec pred vekmi „predpoznal a predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna (Rim 8,29). Tých však, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, podivne pripravovanej dejinami izraelského ľudu a Starým zákonom¹ a založenej v posledných časoch. Ona sa stala zjavnou po zoslaní Ducha a slávne sa zavŕši na konci časov. A vtedy, ako čítame u svätých Otcov, všetci spravodliví od Adama, „od spravodlivého Ábela až do posledného vyvoleného ² zhromaždia sa u Otca vo všeobecnej Cirkvi.

3. Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho dietkami, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1,4-5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil nebeské kráľovstvo na zemi, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže kráľovstvo Kristovo, už teraz tajomne prítomné, sa mocou Božou badateľne vzmáha vo svete. Krv a voda, čo vyšli z otvoreného boku Ježiša Ukrižovaného (porov. Jn 19,34), naznačujú tento zrod a vzrast, ktoré Pán predpovedal, hovoriac o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe (Jn 12,32). Kedykoľvek sa na oltári slávi obeta kríža, „v ktorej sa obetuje Kristus ako náš veľkonočný Baránok (1Kor 5,7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a uskutočňuje jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi len jedno Telo (porov. 1Kor 10,17). Všetci ľudia sú povolaní k tejto jednote s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme.

4. Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na zemi (porov. Jn 17,4), bol na Turíce zoslaný Duch Svätý, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2,18). On je Duch života čiže prameň vody prúdiacej do života večného (porov. Jn 4,14; 7, 38-39), skrze ktorého Otec oživuje ľudí, čo odumreli hriechu, kým nevzkriesi v Kristu ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10-11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1Kor 3,16; 6,19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie (porov. Gal 4,6; Rim 8,15-16 a 26). Cirkev - ktorú privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16,13) a zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe - vyostruje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a okrášľuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4,11-12; 1Kor 12,4; Gal 5,22). Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom³. Lebo Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď! (porov. Zjv 22,17).
A tak sa celá Cirkev javí ako „jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud ⁴.

5. Tajomstvo svätej Cirkvi sa prejavuje pri jej založení. Pán Ježiš totiž položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti čiže príchodu kráľovstva Božieho od vekov prisľúbeného v Písme: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo (Mk 1,15; porov. Mt 4,17). A toto kráľovstvo sa ľuďom prejavuje v Kristových slovách a skutkoch, ako aj jeho prítomnosťou. Slovo Pánovo sa totiž pripodobňuje semenu, ktoré sa rozsieva na poli (Mk 4,14): tí, čo ho počúvajú s vierou a sa zaraďujú do Kristovho maličkého stáda (Lk 12,32), prijali samo kráľovstvo; semeno potom z vlastnej sily klíči a vzrastá, kým nepríde čas žatvy (porov. Mk 4,26-29). Aj Ježišove zázraky potvrdzujú, že kráľovstvo už prišlo na zem: „Ak prstom Božím vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo (Lk 11,20; porov. Mt 12,28). No kráľovstvo sa stáva zjavným predovšetkým v samej osobe Krista, Syna Božieho a Syna človeka, ktorý prišiel, „aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45).
Tým, že Ježiš po smrti, ktorú podstúpil za ľudí na kríži, vstal z mŕtvych, prejavil sa ako Pán a Mesiáš a Kňaz ustanovený na veky (porov. Sk 2,36; Žid 5,6; 7,17-21) a vylial na svojich učeníkov Ducha prisľúbeného od Otca (porov. Sk 2,33). Cirkev teda, vybavená darmi svojho Zakladateľa, verne zachováva jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie hlásať kráľovstvo Kristovo a Božie a zakladať ho medzi všetkými národmi: ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo sa pomaly vzmáha, túži po dokonalom Kráľovstve a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.

6. Ako v Starom zákone sa často podáva zjavenie o Kráľovstve v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov, pripravených už v knihách Prorokov a prevzatých z pastierskeho alebo roľníckeho života, prípadne z výstavby, alebo aj z rodiny a svadby.
Cirkev je totiž ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (Jn 10,1-10). Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom (porov. Iz 40,11; Ez 34,11 a nasl.); a hoci ovce tohto stáda sú pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, dobrý Pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10,11; 1Pt 5,4), ktorý svoj život položil za ovce (porov. Jn 10,11-16).
Cirkev je hospodárstvo čiže pole Božie (1Kor 3,9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a na ktorej sa uskutočnilo a uskutočňuje zmierenie Židov s ostatnými národmi (Rim 11,13-26). Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu (Mt 21,33-43; par.; porov. Iz 5,1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a plodnosť ratolestiam, totiž nám, čo skrze Cirkev zostávame v ňom, a bez ktorého nič nemôžeme vykonať (Jn 15,1-5).
Cirkev sa častejšie nazýva aj stavbou Božou (1Kor 3,9). Sám Pán sa prirovnal kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom (Mt 21,42 par.; porov. Sk 4,11; 1Pt 2,7; Ž 117,22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1Kor 3,11), ktorá dostáva od neho svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu (Ef 2,19-22), stánok Boží medzi ľuďmi (Zjv 21,3), a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia, a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, novému Jeruzalemu⁵. V ňom totiž ako živé kamene budujeme sa tu na zemi (v duchovný dom) (1Pt 2,5). Toto Sväté mesto kontempluje Ján, ako pri obnove sveta zostupuje z nebies od Boha, vystrojené ako nevesta, ktorá sa vyzdobila pre ženícha (Zjv 21,1 a nasl.).
Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem a „naša matka (Gal 4,26; porov. Zjv 12,17), opisuje sa ako nepoškvrenená Nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19,7; 21,2 a 9; 22,17), ktorú si Kristus „zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil (Ef 5,26); pridružil si ju nerozlučiteľnou zmluvou a neprestajne ju „živí a opatruje (Ef 5,29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vernosti (porov. Ef 5,24); a konečne ju na večnosť zahrnul nebeskými darmi, aby sme pochopili lásku Božiu a Kristovu voči nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3,19). Zatiaľ však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2Kor 5,6), cíti sa ako vo vyhnanstve, aby hľadala a poznávala to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Božej, kde život Cirkvi je skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1-4).

7. Syn Boží, v ľudskej prirodzenosti, ktorú vzal na seba, svojou smrťou a svojím vzkriesením prekonal smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6,15; 2Kor 5,17). Tým, že udelil svojho Ducha, zo svojich bratov, povolaných zo všetkých národov, tajomne vytvoril sťaby svoje Telo.
V tomto Tele sa vlieva život Kristov veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom⁶. Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo (1Kor 12,13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na smrti Kristovej a na jeho vzkriesení: „ Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť ; ak sme však „s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní (Rim 6,4-5). Pri lámaní eucharistického chleba skutočnou účasťou na tele Pánovom povznášame sa k spoločenstvu s ním a medzi sebou. „Keďže jeden je chlieb, aj mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe (1Kor 12,27). Tak sa my všetci stávame údmi tohto Tela (porov. 1Kor 12,27), „sebe sme však navzájom údmi (Rim 12,5).
Nuž ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria len jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi (porov. 1Kor 12,12). Aj pri výstavbe Kristovho Tela jestvuje rozmanitosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje svoje rozličné dary pre dobro Cirkvi podľa svojej štedrosti a podľa potreby služieb (porov. 1Kor 12,1-11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1Kor 14). Ten istý Duch svojou prítomnosťou a pôsobnosťou, ako aj súdržnosťou údov zjednocuje telo a tým vzbudzuje a roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto, keď trpí jeden úd, s ním trpia aj všetky ostatné údy, a keď sa dostane cti jednému údu, s ním sa radujú aj všetky ostatné údy (porov. 1Kor 12,26).
Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko...On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený zmŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1,15-18). Veľkosťou svojej moci vládne nad tými, čo sú na nebi a čo sú na zemi a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy. (porov. Ef 1,18-23). ⁷
Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4,19). Práve preto sme účastní na tajomstvách jeho života, stávajúc sa mu podobnými, s ním zomrelí a s ním aj vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3,21; Tim 2,11; Ef 2,6; Kol 2,12 atď). Nateraz ešte ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní; ako telo máme účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov. Rim 8,17).
Z neho „Božím vzrastom rastie celé telo, kĺbmi a šľachami vystrojené a pospájané (Kol 2,19). On sám vo svojom tele, t.j. Cirkvi, stále rozdeľuje dary činnosti, ktorými si jeho pomocou navzájom preukazujeme spasiteľné služby, aby sme, uskutočňujúc pravdu v láske, všemožne vzrastali v Tom, ktorý je našou Hlavou (porov. Ef 4,11-16).
Aby sme sa však v ňom neprestajne obnovovali (porov. Ef 4,23), dal nám zo svojho Ducha, ktorý je ten istý v Hlave i v údoch, a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že svätí Otcovia jeho účinkovanie mohli porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša, v ľudskom tele⁸.
Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu, stanúc sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5,25-28); a Cirkev je zas poddaná svojej Hlave (tamže 23-24). „Veď v ňom, v jeho tele, prebýva všetka plnosť Božstva (Kol 2,9). On Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, naplňuje svojimi božskými darmi (porov. Ef 1,22-23), aby aj ona smerovala a dospela k všetkej plnosti Božej (porov. Ef 3,19).

8. Jediný Prostredník Kristus zriadil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľné ústrojenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi⁹ a skrz ňu rozširuje pravdu a milosť medzi všetkými. Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku¹⁰. Preto vzhľadom na nemalú podobnosť, sa Cirkev prirovnáva tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž (ľudská) prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý ústroj spasenia, podobným spôsobom spoločenské ústrojenstvo Cirkvi slúži na vzrast tela Duchu Kristovmu, ktorý ju oživuje (porov. Ef 4,16) ¹¹.
Toto je jediná Cirkev Kristova, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu svätú katolícku a apoštolskú¹², ktorú náš Spasiteľ po svojom vzkriesení zveril Petrovi, aby ju viedol (Jn 21,17), poveriac ho, ako aj ostatných Apoštolov, aby ju rozširovali a spravovali (porov. Mt 28,18 atď.), a na veky ju vztýčil ako „stĺp a základ pravdy (1Tim 3,13). Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi¹³, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote.
Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom ovocie spasenia. Ježiš Kristus, „hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2,6) a hoci bol bohatý, stal sa chudobným„ (2Kor 8,9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, lež šírila skromnosť a sebazaprenie aj svojím vlastným príkladom. Otec poslal Krista, aby hlásal blahozvesť chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom„ (Lk 4,18) a hľadal i spasil, čo zahynulo„ (Lk 19,10). Podobne aj Cirkev zahrňuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. No Kristus, svätý, nevinný a nepoškvrnený (Žid 7,26), nepoznal hriech (2Kor 5,21), lež prišiel, aby učinil zadosť jedine za hriechy ľudu (porov. Žid 2,17), kým Cirkev, ktorá zahrnuje vo svojom lone hriešnikov, svätá a zároveň vždy povinná očisťovať sa, ustavične sa oddáva pokániu a sebaobnove.
Cirkev napreduje vo svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom„¹⁴, hlásajúc kríž Pánov a jeho smrť, dokiaľ On sám nepríde (porov. 1Kor 11,26). A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti, a aby verne, i keď ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle.

II.
BOŽÍ ĽUD

9. Bohu je v každom čase a v každom národe milý, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10,35). Zapáčilo sa však Bohu posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda za svoj národ izraelský ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho poučoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a svoje úmysly a si ho posväcoval. To všetko však slúžilo ako príprava a predobraz onej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a úplnejšieho zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Slovo Božie. Hľa, prídu dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu... Zákon svoj dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojim ľudom... Pretože ma všetci spoznajú od najmenšieho až po najväčších - to výrok Pána„ (Jer 31,21-34). A túto zmluvu uzavrel Kristus, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1Kor 11,25), povolajúc ľud spomedzi Židov a pohanov, ktorý by splynul v jedno nie podľa tela, ale v Duchu, aby sa stal novým ľudom Božím. Lebo tí, čo veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1Pt 1,23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3,5-6), stávajú sa napokon vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, jeho vlastným ľudom„..., čo kedysi ani nebol ľudom, ale teraz je ľudom Božím (1Pt 2,9-10).
Tento mesiánsky ľud má za hlavu Krista vydaného v obetu za naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie„ (Rim 4,25), ktorý teraz získal meno, čo je nad všetky mená a slávne kraľuje na nebesiach. Čo do postavenia, tento ľud má dôstojnosť a slobodu dietok Božích, v ktorých srdciach prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie lásky, akou nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13,34). Konečne jeho cieľom je kráľovstvo Božie, ktorého začiatky položil na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej rozširovať, kým ho na konci vekov On sám nezavŕši, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3,4), a aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy a bude mať účasť na slobode a sláve Božích detí„ (Rim 8,21). A tak tento mesiánsky ľud, hoci nateraz nazahrňuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je on pre celé ľudské pokolenie najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy. On ho používa aj za nástroj vykúpenia všetkých a posiela do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5,13-16).
Ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva cirkvou Božou (porov. Neh 13,1; Num 20,4; Dt 23,1 a nasl.), tak aj nový Izrael, ktorý putuje na tomto svete, hľadajúc budúce a trvalé miesto (porov. Žid 13,14), nazýva sa Cirkvou Kristovou (porov. Mt 16,18), keďže si ju Kristus nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20,28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty¹⁵. Majúc sa rozšíriť do všetkých krajín, vstupuje do dejín ľudstva, hoci zároveň presahuje trvanie národov a ich hranice. A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou milosti Božej, ktorú jej prisľúbil Pán, aby napriek krehkosti tela sa nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby zostala dôstojnou nevestou svojho Pána; a pôsobením Ducha Svätého sa neprestáva obnovovať, kým skrze kríž nepríde ku svetlu ( per crucem ad lucem„), ktoré nepozná súmraku.

10. Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Žid 5,1-5), urobil nový ľud kráľovstvom a kňazstvom svojho Boha a Otca„ (Zjv 1,6; porov. 5,9-10). Pokrstení sa totiž preporodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú v duchovný dom a vo sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obete a zvestovali slávne skutky Toho, ktorý ich zo tmy povolal do svojho predivného svetla (porov. 1Pt 2,4-10). Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v oslave Boha (porov. Sk 2,42-47), majú dávať seba samých v živú, svätú a Bohu milú obeť (porov. Rim 12,1) a všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi i zodpovedať sa tým, čo ich o to požiadajú, zo svojej nádeje na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15).
Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve¹⁶. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v mene Kristovom eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete¹⁷ a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.

11. Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje jednak sviatosťami a jednak čnosťami. Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a - preporodení v dietky Božie - sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi¹⁸. Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a obohacuje ich zvláštnou silou Ducha Svätého, takže sú vo zvýšenej miere viazaní, ako praví svedkovia Kristovi, šíriť a brániť vieru slovom a skutkom¹⁹. Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých²⁰; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.
Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa proti nemu previnili, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej hriechmi ublížili a ktorá napomáha ich obrátenie láskou, príkladom a modlitbami. Svätým pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil (porov. Jak 5,14-16), ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia k utrpeniu Kristovmu a jeho smrti (porov. Rim 8,17; Kol 1,24; 2Tim 2,11-12; 1Pt 4,13). Tí zas, ktorým sa spomedzi veriacich dostáva vyznačenia prijať vyššie svätenie, sú v mene Kristovom ustanovení živiť Cirkev slovom Božím a milosťou Božou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5,32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským súžitím, ako aj plodením a výchovou dietok, takže majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel (porov. 1Kor 7,7) ²¹. Z tohto manželstva totiž vznikla rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť, a tí sa milosťou Ducha Svätého krstom stávajú dietkami Božími, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V tejto akoby domácej cirkvi rodičia nech sú slovom a príkladom, prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a nech napomáhajú povolanie vlastné pre každé z nich, a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.
Obdarení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, všetci v Krista veriaci sú od Pána povolaní v každom postavení a stave, a každý svojou cestou, na dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec nebeský.

12. Svätý ľud Boží má účasť aj na prorockom poslaní Kristovom tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Žid 13,15). Spoločenstvo veriacich, ktorým sa dostalo pomazania od Svätého (porov. 1Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere, a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on od biskupov až po posledného veriaceho laika„²² napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov. Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, ľud Boží pod vedením posvätného učiteľského úradu - ktorý verne poslúchajúc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1Sol 2,13) - neochvejne sa pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí (porov. Júd 3), správnym úsudkom hlbšie do nej preniká a plnšie ju uplatňuje v živote.
Okrem toho ten istý Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje ľud Boží nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacimi všetkých stavov zvláštne milosti udeľujúc (ich) každému osobitne, ako chce„ (1Kor 12,11), pomocou ktorých robí ich schopnými a ochotnými, aby sa podujali na rozličné diela a úlohy, užitočné na obnovu a ďalší vzrast Cirkvi, ako je napísané: Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok„ (1Kor 12,7). Tieto charizmy, či už neobyčajné alebo aj bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a potechou, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať, ani sa nemá od nich trúfalo očakávať zdar apoštolských podujatí; no súdiť o ich pravosti a správnom používaní náleží tým, čo sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť prislúcha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1Sol 5,12 a 19-21).

13. Medzi nový ľud Boží sú povolaní všetci ľudia. Preto tento ľud zostáva vždy jeden jediný a má sa rozšíriť po celom svete na všetky veky, aby sa tak splnila vôľa Božia. Boh totiž stvoril na počiatku jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol zhromaždiť napokon v jedno všetky svoje roztratené dietky (porov. Jn 11,52). Veď Boh nato poslal svojho Syna, ktorého ustanovil za dediča všetkého (porov. Žid 1,2), aby bol Učiteľom, Kráľom a Kňazom všetkých, Hlavou nového a všeobecného ľudu dietok Božích. A konečne Boh nato poslal Ducha svojho Syna, Pána a Oživovateľa, aby bol pre celú Cirkev, ako aj pre jednotlivých a všetkých veriacich zhromažďujúcim a jednotiacim princípom v učení Apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a modlitbách (porov. Sk 2,42 gr.).
Jediný ľud Boží prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Získava si totiž občanov zo všetkých národov. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského rázu. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, majú spoločenstvo s ostatnými v Duchu Svätom, takže kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi„²³. Keďže však kráľovstvo Kristovo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18,36), preto Cirkev, čiže ľud Boží, šíriac toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak: žičí schopnostiam, vlastnostiam a mravom jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a preberajúc ich očisťuje, posilňuje a vyzdvihuje. Nezabúda totiž, že má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2,8), a tie do jeho Mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 71 [72], 10; Iz 60, 4-7; Zjv 21,24). Tento univerzálny charakter, ktorý je spoločnou ozdobou Božieho ľudu, je dar samého Pána, pomocou ktorého sa katolícka Cirkev účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvo so všetkými jeho dobrami v Kristovi ako Hlave, v jednote jeho Ducha²⁴.
Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti prinášahú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti. A tak ľud Boží nielenže sa zhromažďuje z rozličných národov, ale sa aj vnútorne stmeľuje z rozmanitých stavov. Jeho členovia sa totiž od seba odlišujú či už podľa služieb tým, že niektorí vykonávajú posvätné úrady pre dobro svojich bratov, alebo podľa životného stavu a zamerania tým, že viacerí, uberajúc sa užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave, podnecujú bratov svojím príkladom. Preto v cirkevnom spoločenstve právoplatne jestvujú aj partikulárne cirkvi, ktoré majú svoje vlastné tradície; pritom však zostáva nedotknuté prvenstvo Petrovho prestola, ktorý je na čele celého spoločenstva lásky²⁵, chráni oprávnenú rozmanitosť, ale pritom dáva pozor, aby tieto zvláštnosti nielenže neškodili jednote, ale jej skôr boli na osoh. Z toho napokon vyplýva vnútorné spojenie medzi rozličnými časťami Cirkvi čo do duchovných bohatstiev, apoštolských pracovníkov a hmotných potrieb. Členovia ľudu Božieho sú totiž povolaní vzájomne si sprostredkovať dobrá, lebo aj na jednotlivé cirkvi sa vzťahujú slová Apoštola: Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti„ (1Pt 4,10).
K tejto katolíckej jednote ľudu Božieho, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia. Majú na nej účasť, alebo k nej smerujú rozličným spôsobom tak katolícki veriaci, ak aj ostatní kresťania, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia, ktorí milosťou Božou majú byť spasení.

14. Tento svätý koncil venuje teda pozornosť v prvom rade veriacim katolíkom. A opierajúc sa o sväté Písmo a podanie učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spasenie. Jedine Kristus je totiž Prostredníkom a Cestou k spáse; a On sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, t.j. v Cirkvi. On sám výslovne prízvukoval nutnosť viery a krstu (porov. Mk 16,16; Jn 3,5) a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie).
Do spoločenstva Cirkvi sú v plnej miere včlenení tí, čo majú Ducha Kristovho a prijímajú celé jej zriadenie aj všetky prostriedky spásy, ktorými disponuje, a sú v jej viditeľnom ústrojenstve spojení s Kristom - ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov - zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia i obcovania. Ale sa nespasí, kto je síce privtelený k Cirkvi, no nezotrvá v láske: lebo ten zostáva v Cirkvi iba telom„, a nie srdcom„²⁶. Všetci synovia a dcéry Cirkvi nech však nezabúdajú, že svoje jedinečné postavenie majú pripisovať nie svojím zásluhám, ale zvláštnej milosti Kristovej, s ktorou ak nebudú v súlade ich myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasia, ale aj budú prísnejšie súdení²⁷.
Katechumeni, ktorí pod vplyvom Ducha Svätého si výslovne žiadajú, aby boli prijatí do Cirkvi, sa do nej začleňujú už touto túžbou. A Matka Cirkev ich miluje a stará sa o nich ako o svojich vlastných.

15. Cirkev sa z viacerých dôvodov cíti spojená aj s tými pokrstenými, čo sa síce honosia kresťanským menom, ale nevyznávajú neporušenú vieru, alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod Petrovým nástupcom²⁸. Mnohí z nich majú totiž v úcte sväté Písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha Otca všemohúceho a v Krista, Syna Božieho, Spasiteľa²⁹, prijali krst, ktorý ich spája s Kristom, ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti. Viacerí z nich majú aj episkopát, slávia svätú eucharistiu a nábožne si uctievajú panenskú Bohorodičku³⁰. K tomu pristupuje spoločenstvo v modlitbách a iných duchovných dobrách, ba aj určité spojenie v Duchu Svätom, pretože On svojou posväcujúcou silou účinkuje aj v nich svojimi darmi a milosťami a podaktorým z nich dal silu i vlastnú krv vyliať za Pána. A tak Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a činnosť za pokojné zjednotenie všetkých v jedinom stáde pod jedným pastierom, spôsobom, ktorý určil Kristus³¹. A Matka Cirkev sa neprestajne modlí, dúfa a pracuje, aby sa to uskutočnilo a napomína svojich synov a dcéry k očiste a obnove, aby sa znamenie Kristovo jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi.

16. Napokon i tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k ľudu Božiemu rozličným spôsobom³². A na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, z ktorého je, podľa tela, aj Kristus (porov. Rim 9,4-5), národ milovaný, vyvolený (pre zásluhy) Otcov, lebo dary milosti a povolanie Božie nemožno odvolať (porov. Rim 11,28-29). Ale spasiteľný plán zahrňuje aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, čo tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň. Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď On dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17,25-28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1Tim 2,4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu³³. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobrého a pravdivého, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu³⁴ a za dar Toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz vo svojom mudrovaní pomiatli a pravdu Božiu zamenili za lož, slúžiac stvoreným veciam viac než Stvoriteľovi (porov. Rim 1,21 a 25); alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Práve preto Cirkev, na slávu Božiu a spásu tých všetkých, pamätlivá príkazu Pánovho: Kážte evanjelium každému stvoreniu„ (Mk 16,16), horlivo sa stará o rozvoj misií.

17. Ako totiž Otec poslal Syna, tak aj On poslal Apoštolov (porov. Jn 20,21), hovoriac: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta„ (Mt 28,18-20). Tento slávny príkaz hlásať spasiteľnú pravdu prijala Cirkev od Apoštolov, aby ho plnila až po kraj sveta (porov. Sk 1,8). Vzťahuje teda na seba slová Apoštola: Beda by mi bolo, keby som nehlásal evanjelium!„ (1Kor 9,16). Preto neprestajne posiela kazateľov, kým sa nové (miestne) cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje k spolupráci, aby sa uskutočnilo rozhodnutie Božie, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, čo ju počúvajú, k viere a vyznávaniu viery, pripravuje ich na krst, vymaňuje z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom rástli v láske, kým nedosiahnu plnosť. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby, čokoľvek dobrého sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných obyčajach a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na slávu Božiu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka. Povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností viaže každého učeníka Kristovho³⁵. Avšak, ak ktokoľvek môže krstiť tých, čo uverili, predsa je úlohou kňaza uskutočňovať výstavbu Tela eucharistickou obetou, a tak plniť prorocký výrok Boží: Od východu slnka až po západ veľké je moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, prinášať môjmu menu obetu čistú„ (Mal 1,11) ³⁶. A tak Cirkev sa modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti sa stal ľudom Božím, Telom Pánovým a chrámom Ducha Svätého a aby sa v Kristovi, ktorý je Hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka chvála a sláva.

III.
O HIERARCHICKOM ZRIADENÍ CIRKVI
A ZVLÁŠŤ O EPISKOPÁTE

18. Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi na vedenie a stály vzrast Božieho ľudu rozličné služby, určené pre dobro celého Tela. Lebo vysluhovatelia, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria medzi ľud Boží - a preto sa tešia pravej kresťanskej dôstojnosti - boli spasení, sledujúc spoločne v slobode a poriadku ten istý cieľ.
Tento svätý cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach I. vatikánskeho koncilu, spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný Pastier, založil svätú Cirkev, vyšlúc Apoštolov, ako on sám bol vyslaný od Otca (porov. Jn 20,21); a chcel, aby ich nástupcovia, totiž biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia vekov. Aby však episkopát bol len jeden a jednotný, postavil na čelo ostatných Apoštolov blaženého Petra a ustanovil ho za večný a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva³⁷. Toto učenie o ustanovení, stálom trvaní, moci a zmysle posvätného prvenstva rímskeho pápeža a o jeho neomylnom učiteľskom úrade svätý cirkevný snem znovu všetkým veriacim ukladá pevne veriť; a pokračujúc v započatom diele, uzniesol sa vyznať a vyhlásiť pred tvárou všetkých učenie o biskupoch, nástupcoch Apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, námestníkom Kristovým³⁸ a viditeľnou hlavou celej Cirkvi, spravujú dom živého Boha.

19. Pán Ježiš, keď sa pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a určil dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal hlásať kráľovstvo Božie (porov. Mk 3,13-19; Mt 10,1-42); a týchto Apoštolov (porov. Lk 6,13) ustanovil ako zbor čiže ustálené zoskupenie, ktorému postavil na čelo Petra, vyvoleného spomedzi nich (porov. Jn 21,15-17). Najprv ich poslal k synom izraelským a (potom) k všetkým národom (porov. Rim 1,16), aby, účastní na jeho moci, urobili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich a viedli (porov. Mt 28,16-20; Mk 16,15; Lk 24,45-48; Jn 20,21-23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (porov. Mt 28,20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (porov. Sk 2,1-26) podľa Pánovho prisľúbenia: Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme„ (Sk 1,8). Apoštoli teda, hlásajúc všade evanjelium (porov. Mk 16,20) - ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého - zhromažďujú všeobecnú Cirkev, ktorú Pán založil na Apoštoloch a postavil na blaženom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Zjv 21,14; Mt 16,18; Ef 2,20) ³⁹.

20. Božské poslanie, ktorým Kristus poveril Apoštolov, bude trvať až do skončenia vekov (porov. Mt 28,20), keďže evanjelium, ktoré majú hlásať, je pre Cirkev v každom čase základom všetkého života. Preto sa Apoštoli postarali o ustanovenie svojich nástupcov v tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti.
Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe⁴⁰, ale - aby im zverené poslanie pokračovalo aj po ich smrti - zanechali svojim bezprostredným spolupracovníkom akoby závetom úlohu pokračovať v diele, ktoré oni započali, a upevňovať ho⁴¹, porúčajúc im bedliť nad celým stádom, nad ktorým ich Duch Svätý ustanovil za dozorcov, aby pásli Cirkev Božiu (porov. Sk 20,28). Ustanovili teda týchto mužov a potom im uložili, aby po ich smrti prebrali ich službu iní osvedčení mužovia⁴². A medzi rozličnými službami, ktoré sa vykonávajú v Cirkvi od prvotných čias, má podľa svedectva tradície čelné postavenie úrad biskupov, ktorí nepretržitým nástupníctvom postupujúcim od prvopočiatku⁴³, sú výhonkami apoštolského kmeňa⁴⁴. Ako svedčí sv. Irenej, prostredníctvom tých, ktorých Apoštoli ustanovili za biskupov, a ich nástupcov až po naše časy, sa po celom svete prejavuje⁴⁵ a opatruje⁴⁶ apoštolská tradícia.
Biskupi sa teda spolu s kňazmi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu pospolitosti⁴⁷ a stoja namiesto Boha na čele stáda⁴⁸, ktorému sú pastiermi ako učitelia viery, kňazi svätej bohoslužby a vykonávatelia cirkevnej moci⁴⁹. Ako však má stále trvanie úrad, ktorým Pán poveril osobitne Petra, prvého z Apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak isto trvá aj úrad Apoštolov viesť Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav⁵⁰. Preto posvätný cirkevný snem učí, že biskupi sú z Božieho ustanovenia nástupcami Apoštolov⁵¹ ako pastieri Cirkvi, ktorých kto počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom, ako aj Tým, kto Krista poslal (porov. Lk 10,16) ⁵².

21. V osobe biskupov, ktorým pomáhajú kňazi, je teda uprostred veriacich prítomný Pán Ježiš Kristus, najvyšší veľkňaz. Sediac totiž po pravici Boha Otca, nie je vzdialený od zhromaždenia svojich veľkňazov⁵³, ale predovšetkým pomocou ich vynikajúcej služby hlása slovo Božie všetkým národom a veriacim stále vysluhuje sviatosti viery, ich otcovským pôsobením (porov. 1Kor 4,15) pričleňuje nadprirodzeným znovuzrodením nové údy k svojmu Telu a konečne ich múdrosťou a rozvážnosťou vedie a upravuje ľud Nového zákona na jeho púti do večnej blaženosti. Títo pastieri, vyvolení pásť stádo Pánovo, sú služobníkmi Kristovými a vysluhovateľmi Božích tajomstiev (porov. 1Kor 4,1); sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu milosti Božej (porov. Rim 15,16; Sk 20,24) a byť v službách Ducha a spravodlivosti v sláve (porov. 2Kor 3, 8-9).
Aby mohli plniť také veľké úlohy, Kristus zoslal osobitne na Apoštolov hojnosť Ducha Svätého (porov. Sk 1,8; 2,4; Jn 20,22-23), a oni sami odovzdali tento duchovný dar vkladaním rúk svojim spolupracovníkom (porov. 1Tim 4,14; 2Tim 1,6-7). A ten sa v biskupskej vysviacke dostal až k nám⁵⁴. Tento svätý cirkevný snem učí, že sa biskupskou vysviackou udeľuje plnosť sviatosti kňazstva, ktorú i cirkevná liturgická prax i výroky svätých Otcov označujú ako najvyššie kňazstvo a vrchol posvätnej služby⁵⁵. Biskupskou vysviackou sa so svätiteľskou mocou udeľuje aj učiteľský úrad a právomoc; tie sa však vzhľadom na svoju povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s Hlavou a údmi biskupského kolégia. Lebo z tradície, ktorá sa prejavuje najmä v liturgických obradoch a spôsobe konania východnej, ako aj západnej Cirkvi, jasne vysvitá, že sa vkladaním rúk a konsekračnými slovami udeľuje milosť Ducha Svätého⁵⁶ a vtláča posvätný charakter⁵⁷, takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu samého Krista ako Učiteľa, Pastiera, a Veľkňaza a konajú v jeho mene⁵⁸. Biskupom náleží udelením sviatostnej vysviacky prijímať novovyvolených do biskupského zboru.

22. Ako z ustanovenia Pánovho svätý Peter a ostatní Apoštoli tvoria jediný apoštolský zbor, rovnakým spôsobom sú medzi sebou spojení rímsky pápež, nástupca Petrov, a biskupi, nástupcovia Apoštolov. Už starodávna disciplína, podľa ktorej biskupi celého sveta boli spojení medzi sebou a rímskym pápežom zväzkom jednoty, lásky a pokoja⁵⁹, ako aj cirkevné snemy⁶⁰, ktoré sa schádzavali, aby sa na nich spoločne rozhodovalo aj o veľmi dôležitých veciach⁶¹ po zhodnotení uznesenia radou mnohých⁶², sú prejavmi kolegiálneho rázu zloženia biskupského stavu. Túto kolegiálnosť jasne potvrdzujú všeobecné cirkevné snemy, ktoré sa konali v priebehu vekov. Dosvedčuje ju už aj dávny zvyk zvolať viacerých biskupov, aby mali účasť na povýšení novovyvoleného na veľkňazskú hodnosť. Včlenenie do biskupského zboru sa uskutočňuje prijatím sviatosti biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a údmi biskupského kolégia.
Kolégium biskupov čiže biskupský zbor nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou Hlavou, rímskym pápežom, Petrovým nástupcom, ktorého právomoc prvenstva zostáva nedotknutá voči všetkým, tak duchovným pastierom, ako aj veriacim. Rímsky pápež má totiž mocou svojho úradu námestníka Kristovho a Pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú právomoc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský stav, ktorý je nástupcom Apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym pápežom - a nikdy nie bez tejto hlavy - aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou⁶³. Túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža. Pán ustanovil jediného Šimona za skalu a kľučiara Cirkvi (porov. Mt 16,18-19) a urobil ho pastierom celého svojho stáda (porov. Jn 21,15 a nasl.). Avšak je isté, že moc zaväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter (Mt 16,19), bola udelená aj Apoštolskému zboru spojenému so svojou hlavou (Mt 18,18; 28,16-20) ⁶⁴. Tento zbor, nakoľko sa skladá z mnohých, predstavuje rozmanitosť a všeobecnosť ľudu Božieho; nakoľko je však zhromaždený pod jednou hlavou, prejavuje jednotu Kristovho stáda. V ňom biskupi, verne rešpektujúc prvenstvo a zvrchovanosť svojej hlavy, vykonávajú vlastnú právomoc v prospech svojich veriacich, ba aj celej Cirkvi, ktorej organickú stavbu a súlad neprestajne posilňuje Duch Svätý. Biskupské kolégium vykonáva svoju zvrchovanú moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme. Cirkevný snem nemôže byť nikdy všeobecný, ak ho ako taký nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov nástupca; a je prerogatívou rímskeho pápeža takéto koncily zvolať, im predsedať a potvrdiť ich⁶⁵. Tú istú kolegiálnu právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi roztratení po celom svete, pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve ku kolegiálnej činnosti, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu roztratených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolegiálnym úkonom.

23. Kolegiálna jednota sa prejavuje aj vo vzájomných vzťahoch medzi jednotlivými biskupmi a partikulárnymi cirkvami i so všeobecnou Cirkvou. Rímsky pápež, ako nástupca Petrov, je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty tak biskupov, ako aj množstva veriacich⁶⁶. Jednotliví biskupi sú zas viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich miestnych cirkvách⁶⁷, utvorených na obraz všeobecnej Cirkvi, v ktorých a z ktorých pozostáva jedna jediná katolícka Cirkev⁶⁸. A preto jednotliví biskupi sú reprezentantmi vlastnej cirkvi, kým všetci spolu s pápežom reprezentujú celú Cirkev vo zväzku pokoja, lásky a jednoty.
Jednotliví biskupi, ktorí stoja na čele miestnych cirkví, vykonávajú svoju pastorálnu právomoc nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá je im zverená, a nie nad inými cirkvami ani nad všeobecnou Cirkvou. Ale nakoľko sú údmi biskupského kolégia a zákonitými nástupcami Apoštolov, každý z nich je povinný z ustanovenia a príkazu Kristovho⁶⁹ starať sa o celú Cirkev. A hoci sa táto starostlivosť neuskutočňuje výkonávaním právomoci, predsa je v najväčšej miere na osoh všeobecnej Cirkvi. Veď všetci biskupi majú napomáhať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, učiť veriacich láske k celému tajomnému Telu Kristovmu, najmä k chudobným a trpiacim údom, a k tým, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť (porov. Mt 5,10), a konečne podporovať všetky celocirkevné podujatia, zvlášť aby sa viera šírila a všetci ľudia sa dostali k svetlu plnej pravdy. Ináč je celkom isté, že keď biskupi dobre spravujú svoju cirkev, ako časť všeobecnej Cirkvi, tým účinne prispievajú k dobru celého tajomného Tela, ktoré je zároveň aj telom (jednotlivých) cirkví⁷⁰.
Starosť o hlásanie evanjelia na celom svete prislúcha zboru arcipastierov, keďže Kristus dal toto poverenie všetkým spoločne, uložiac im takto spoločnú povinnosť, ako na to upozornil už pápež Celestín Otcov Efezského koncilu⁷¹. Jednotliví biskupi sú teda povinní, pokiaľ im to dovoľuje vykonávanie ich vlastného úradu, spolupracovať medzi sebou a s nástupcom Petrovým, ktorému je osobitným spôsobom zverená vznešená úloha šíriť kresťanské meno⁷². Preto majú zo všetkých síl poskytovať misiám robotníkov do žatvy, ako aj duchovnú i hmotnú pomoc, a to oni sami priamo i podnecovaním horlivej spolupráce veriacich. Napokon, nech biskupi vo všeobecnom spoločenstve lásky podľa dávneho úctyhodného zvyku, ochotne prispievajú bratskou pomocou iným, najmä okolitým a chudobnejším cirkvám (diecézam).
Riadením Božej Prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili Apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali v rozmanité organicky spojené celky, ktoré zachovávajúc jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej cirkvi, majú vlastnú disciplínu, svoj liturgický úzus, ako aj svoje teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné (partikulárne cirkvi) sťa dcéry, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní práv a povinností⁷³. Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, je skvelým dôkazom katolíckosti nerozdelenej Cirkvi. Podobne aj biskupské konferencie môžu dnes prispieť mnohorakým a činorodým spôsobom k tomu, aby pocit kolegiálnosti našiel konkrétne uplatnenie.

24. Biskupi, ako nástupcovia Apoštolov, dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa všetci ľudia spasili vierou, krstom a zachovávaním prikázaní (porov. Mt 28,18; Mk 16, 15-16; Sk 26,17 a nasl.). Aby mohli plniť toto poslanie, Kristus Pán prisľúbil Apoštolom Ducha Svätého a v turíčny deň ho zoslal z neba, aby jeho silou mu boli svedkami až po kraj sveta pred pohanmi, národmi a panovníkmi (porov. Sk 1,8; 2,1 a nasl.; 9,15). Tento úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu je naozajstná služba, ktorá sa vo svätom Písme výstižne nazýva diakonia„ ( ministerium„), t.j. posluhovanie (porov. Sk 1,17 a 25; 21,19; Rim 11,13; 1Tim 1,12).
Kanonická misia (cirkevné poverenie) sa môže biskupom udeľovať podľa právoplatných zvykov, ktoré neodvolala najvyššia a všeobecná cirkevná moc, alebo podľa zákonov, ktoré tá istá vrchnosť vyniesla, prípadne odobrila, alebo ju udeľuje priamo Petrov nástupca; ak však on odmietne alebo odoprie apoštolské spoločenstvo (communio Apostolica), biskupi nemôžu byť uvedení do úradu⁷⁴.

25. Medzi hlavnými povinnosťami biskupov vyniká hlásanie evanjelia⁷⁵. Biskupi sú totiž vierozvestmi, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, sú aj hodnovernými učiteľmi, obdarenými Kristovou autoritou, ktorí hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ako ju treba vyznávať a uplatňovať v živote; osvietení Duchom Svätým ju vysvetľujú, vynášajúc z pokladu zjavenia veci nové a dávne (porov. Mt 13,52), pričiňujú sa, aby prinášala ovocie a bedlivo bránia stádo pred bludmi (porov. 2Tim 4, 1-4), ktoré ho ohrozujú. Keď biskupi vyučujú v spoločenstve s rímskym pápežom, nech im všetci prejavujú úctu ako svedkom Božej a katolíckej pravdy. Veriaci sa majú zhodovať s rozhodnutím svojho biskupa, vyneseným v mene Kristovom vo veciach viery a mravov, a pridŕžať sa ho nábožnou a ochotnou mysľou. Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne ( ex cathedra„); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmä z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, prípadne zo spôsobu vyjadrovania.
Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa - i keď sú roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým - ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne prekladajú učenie Kristovo⁷⁶. A to je ešte zjavnejšie, keď, zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme, sú pre celú Cirkev učiteľmi a rozhodcami vo veciach viery a mravov, a preto ich definície treba záväzne prijímať s vierou⁷⁷.
Táto neomylnosť, ktorou Božský Spasiteľ uznal za dobré obdariť svoju Cirkev pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, sa rozprestiera na celý depozit Božieho zjavenia, ktorý treba svedomite opatrovať a verne vykladať. Tejto neomylnosti sa mocou svojho úradu teší rímsky pápež, hlava biskupského zboru, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých v Krista veriacich, utvrdzujúci vo viere svojich bratov (porov. Lk 22,32), s definitívnou platnosťou vyhlasuje náuku týkajúcu sa viery alebo mravov⁷⁸. Preto jeho definície sa právom označujú za nepozmeniteľné samy osebe, a nie so zreteľom na súhlas Cirkvi, keďže pápež ich vynáša pomocou Ducha Svätého, ktorý mu bol prisľúbený v osobe blaženého Petra, a preto nepotrebujú potvrdenie od nikoho iného, ani nepripúšťajú odvolanie na inú inštanciu. Lebo vtedy rímsky pápež nevynáša výrok ako súkromná osoba, ale vykladá alebo bráni katolícke učenie ako najvyšší učiteľ všeobecnej Cirkvi, na ktorého osobu sa obzvlášť viaže charizma neomylnosti samej Cirkvi⁷⁹. Cirkvi prisľúbenú neomylnosť má aj biskupský zbor, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s nástupcom Petrovým. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému celé Kristovo stádo sa udržuje a zveľaďuje v jednote viery⁸⁰.
Keď však rímsky pápež alebo biskupský zbor spolu s ním definujú nejakú pravdu, robia tak súhlasne so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to zákonitým nástupníctvom biskupov, a najmä starosťou rímskeho pápeža, a sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje⁸¹. Rímsky pápež a biskupi, ako im to ukladá povinnosť a vážnosť veci, sa vhodnými prostriedkami horlivo bedlivo starajú o náležitý výskum a priliehavý výklad Zjavenia⁸²; avšak neprijímajú nijaké nové verejné zjavenie ako zložku Božieho pokladu viery⁸³.

26. Biskup, vyznačený plnosťou sviatosti kňazstva, je správcom milosti najvyššieho kňazstva„⁸⁴, zvlášť v Eucharistii, ktorú on sám obetuje, alebo dáva obetovať⁸⁵, a vďaka ktorej Cirkev stále žije a vzrastá. Táto Kristova Cirkev skutočne jestvuje vo všetkých zákonitých miestných zhromaždeniach veriacich, ktoré sa tiež nazývajú v Novom zákone cirkvami, pokiaľ sa pridŕžajú svojich pastierov⁸⁶, lebo ony sú na svojom mieste novým ľudom, ktorý povolal Boh v Duchu Svätom a vo všetkej istote (porov. 1Sol 1,5). V miestnych cirkvách sa hlásaním Kristovho evanjelia zoskupujú veriaci a slávi sa tajomstvo večere Pánovej, aby sa Telom Pánovým a jeho Krvou pevne stmelila celá bratská pospolitosť⁸⁷. V každom zhromaždení okolo oltára, pri biskupských službách Božích⁸⁸, sa symbolicky prejavuje tá láska a „jednota tajomného Tela, bez ktorej nemožno byť spasený ⁸⁹. V týchto spoločenstvách, i keď sú neraz maličké a chudobné alebo roztratené, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev⁹⁰. Veď „účasť na Tele Kristovom a jeho Krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame ⁹¹.
Každé zákonité slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, ktorému je zverená povinnosť predkladať Božej Velebnosti službu poklony kresťanského náboženstva i upravovať ju podľa príkazov Pánových a súhlasne s cirkevnými predpismi, prispôsobenými potom podľa jeho osobného úsudku potrebám diecézy.
A tak biskupi, modliac sa a pracujúc za ľud, mnohorakým spôsobom a v hojnej miere rozdávajú z plnosti svätosti Kristovej. Službou slova Božieho sprostredkujú veriacim spásonosnú moc Božiu (porov. Rim 1,16) a posväcujú ich sviatosťami, ktorých riadne a užitočné vysluhovanie upravujú svojou autoritou⁹². Oni dávajú smernice pre udeľovanie krstu, ktorým sa umožňuje účasť na kráľovskom kňazstve Kristovom. Oni sú prvotnými vysluhovateľmi birmovania, oni udeľujú svätenia a upravujú disciplínu pokánia, oni starostlivo povzbudzujú a poučujú svoj ľud, aby s vierou a úctou plnil svoju úlohu v liturgii, a zvlášť pri obete svätej omše. A konečne sú povinní pomáhať tým, ktorým stoja na čele, príkladom svojho života, chrániac svoje mravy od všetkého zlého a podľa možnosti napredujúc s pomocou Božou v dobrom, aby spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný život⁹³.

27. Biskupi spravujú sebe zverené miestne cirkvi ako Kristovi námestníci a splnomocnenci⁹⁴ radami, pokynmi, príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou, ktorú však používajú iba na to, aby vzdelávali svoje stádo v pravde a svätosti, nezabúdajúc, že kto je väčší, má byť ako menší a kto predstavený, ako sluha (porov. Lk 22,26-27). Táto právomoc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, je vlstná, riadna a bezprostredná, i keď jej uplatňovanie podlieha v konečnej inštancii najvyššej cirkevnej vrchnosti, ktorá ju môže do určitej miery obmedziť, majúc na zreteli dobro Cirkvi a veriacich. Táto moc dáva biskupom sväté právo a povinnosť pred Bohom vynášať zákony pre svojich podriadených, súdiť ich a upravovať všetko, čo sa týka kultu a apoštolátu.
Biskupom sa plne zveruje dušpastierska služba čiže stála a pravidelná starosť o svoje ovečky, a teda sa nemajú pokladať za námestníkov rímskych pápežov, pretože majú svoju vlastnú právomoc a celkom správne sa nazývajú arcipastiermi ľudu, ktorý spravujú⁹⁵. Preto najvyššia a všeobecná cirkevná autorita ich právomoc neokliesňuje, lež naopak, háji ju, posilňuje a bráni⁹⁶, lebo Duch Svätý neprestajne zachováva spôsob riadenia, ktorú Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi.
Biskup, ktorého poslal Otec rodiny, aby ju spravoval, nech má pred očami vzor dobrého pastiera, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (porov. Mt 20,28; Mk 10,45) a položiť svoj život za ovce (porov. Jn 10,11). Vyvolený spomedzi ľudí a podliehajúc slabostiam, môže mať súcit s tými, čo sú nevedomí a blúdia (porov. Žid 5,1-2). Nech sa nezdráha vypočuť svojich podriadených, o ktorých sa stará ako otec o vlastné deti, a ich povzbudzuje, aby s ním horlivo spolupracovali. A keďže bude musieť vydať Bohu počet z ich duší (porov. Žid 13,17), nech sa stará modlitbami, kázňami a skutkami lásky každého druhu tak o nich, ako aj o tých, čo ešte nepatria do jediného stáda, lebo aj ich má pokladať za sebe zverených v Pánu. Keďže je ako Pavol Apoštol dlžníkom voči všetkým, má byť hotový všetkým hlásať blahozvesť (porov. Rim 1, 14-15) a povzbudzovať svojich veriacich k apoštolskej a misionárskej činnosti. Veriaci sa zas majú vinúť k biskupovi ako Cirkev k Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus k Otcovi, aby bolo všetko v jednom súlade⁹⁷ a plnosti na slávu Božiu (porov. 2Kor 4,5).
28. Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (Jn 10,36), prostredníctvom svojich Apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, t.j. biskupov⁹⁸, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi⁹⁹. Hoci kňazi nedosiahli vrchol veľkňazstva a vo vykonávaní svojej právomoci závisia od biskupov, predsa sú ich druhmi v kňazskej hodnosti¹⁰⁰ a sviatosťou kňazstva¹⁰¹ sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného kňaza (Žid 5,1-10; 7,24; 9,11-28) vysvätení za pravých kňazov Nového zákona¹⁰², aby hlásali evanjelium, starali sa o veriacich a konali bohoslužby. Podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného prostredníka Krista (1Tim 2,5) a ohlasujú všetkým slovo Božie. Svoju posvätnú povinnosť plnia však predovšetkým eucharistickým kultom v zhromaždení („synaxis ), kde zastupujú samého Krista¹⁰³, ohlasujú jeho tajomstvo, spájajú modlitby veriacich s obetou ich Hlavy a obetou svätej omše sprítomňujú a prinášajú¹⁰⁴ až do príchodu Pánovho (porov. 1Kor 11,26) jedinú obetu Nového zákona, t.j. obetu Krista, ktorý raz navždy priniesol seba samého Otcovi ako bezúhonnú žertvu (porov. Žid 9,11-28). Kajúcim alebo chorým veriacim preukazujú zas vrcholnú službu zmierenia a úľavy, a predkladajú Bohu Otcu potreby a modlitby veriacich (porov. Žid 5,1-4). V medziach svojej moci majú podiel na poslaní Krista ako hlavy a pastiera¹⁰⁵, zhromažďujú rodinu Božiu ako svorne zmýšľajúce bratstvo¹⁰⁶ a skrz Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcu, ktorému sa uprostred svojho stáda klaňajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4,24). Napokon sa venujú kázaniu a vyučovaniu (porov. 1Tim 5,17), veriac to, čo v zákone Pánovom pri rozjímaní čítali, učiac podľa svojej viery a správajúc sa podľa svojho učenia¹⁰⁷.
Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu¹⁰⁸, jeho pomocníci a výkonné sily, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné, hoci na rozličné úlohy určené kňazské spoločenstvo (presbytérium) ¹⁰⁹. V jednotlivých miestnych pospolitostiach veriacich takrečeno sprítomňujú biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, majúc podiel na jeho úlohách a starostiach pri každodennom plnení povinností. Pod vedením biskupa posväcujú a spravujú sebe zverenú časť Pánovho stáda, robia na svojom pôsobisku zjavnou všeobecnú Cirkev a účinne napomáhajú výstavbu celého Tela Kristovho (porov. Ef 4,12). Majúc stále na zreteli dobro dietok Božích, nech sa usilujú mať svoj podiel na dušpastierskej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi. Pre túto účasť na kňazstve a poslaní biskupa, nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho Otca a nech ho úctivo poslúchajú. Biskup zas nech pokladá kňazov za svojich spolupracovníkov, synov a priateľov, ako Kristus nazýva svojich učeníkov priateľmi, a nie už sluhami (porov. Jn 15,15). A tak, so zreteľom na svätenie a službu, sú všetci diecézni aj rehoľní kňazi pridružení k biskupskému zboru a podľa svojho povolania a milosti slúžia na dobro celej Cirkvi.
Vzhľadom na spoločné svätenie a poslanie, všetkých kňazov navzájom spája dôverné bratstvo, ktoré sa má spontánne a ochotne prejavovať vzájomnou pomocou duchovnou i materiálnou, pastorálnou i personálnou, na schôdzkach, ako aj v spoločnom nažívaní, spolupráci a vospolnej láske.
A o veriacich, ktorých duchovne zrodili krstom a učením (porov. 1Kor 4,15; 1Pt 1,23), nech sa starajú ako Otcovia v Kristu. Nech ochotne ako vzor stáda (1Pt 5,3 vedú svoju miestnu pospolitosť a tak jej slúžia, aby bola hodná nazývať sa tým menom, ktorým sa označuje jediný a všetok ľud Boží, totiž cirkvou Božou (porov. 1Kor 1,2; 2Kor 1,1 a inde). Nech pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou majú veriacim aj neveriacim, katolíkom i nekatolíkom poskytovať obraz skutočne kňazskej a pastorálnej činnosti a všetkým podávať svedectvo pravdy a života. Ako dobrí pastieri majú hľadať aj tých (porov. Lk 15,4-7), čo boli síce pokrstení v katolíckej Cirkvi, ale už nepristupujú k sviatostiam, alebo dokonca odpadli od viery.
A keďže dnešné ľudstvo stále viac smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, tým viac je potrebné, aby kňazi spoločným úsilím a pričinením odstránili pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza akúkoľvek roztrieštenosť, aby tak celé ľudské pokolenie dospelo k jednote Božej rodiny.

29. Na nižšom hierarchickom stupni stoja diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu ¹¹⁰. Posilnení sviatostnou milosťou slúžia totiž v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom ľudu Božiemu pri službách Božích, kázaní slova Božieho a skutkoch lásky. Je úlohou diakona, podľa toho ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, opatrovať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať umierajúcim sväté prijímanie (viatikum), čítať veriacim sväté Písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady. Diakoni, venujúc sa charitatívnym a administratívnym povinnostiam, nech sú pamätliví slov blaženého Polykarpa: „Milosrdní, pracovití, postupujúci podľa pravdy Pána, ktorý sa stal sluhom všetkých ¹¹¹.
Keďže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa môžu vo viacerých krajoch iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa smieť obnoviť diakonát ako vlastný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá do pôsobnosti kompetentných biskupských zhromaždení rozličného druhu rozhodnúť s odobrením rímskeho pápeža, či a kde je pre dušpastiersku činnosť vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho pápeža možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a tak isto aj súcim mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu.

IV.
LAICI

30. Svätý cirkevný snem, keď vysvetlil úlohy hierarchie, rád venuje pozornosť stavu tých veriacich, ktorí sa nazývajú laikmi. Hoci všetko, čo sa povedalo o Božom ľude, sa rovnako vzťahuje na laikov, rehoľníkov a duchovenstvo, predsa laikov - mužov i žien - sa vzhľadom na ich postavenie a poslanie zvlášť týkajú niektoré veci, ktorých podstatu treba dôkladnejšie preskúmať so zreteľom na osobitné okolnosti našich čias. Duchovní pastieri si totiž dobre uvedomujú, na aký veľký osoh sú laici pre celú Cirkev. Veď duchovní pastieri vedia, že Kristus ich neustanovil nato, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je tak viesť veriacich a tak brať do úvahy ich služby a charizmy, aby všetci svorne svojím spôsobom spolupracovali na spoločnom diele. Lebo je potrebné, aby sme všetci „žili podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske (Ef 4,15-16).

31. Pod menom laikov sa tuná rozumejú všetci veriaci okrem členov duchovenstva a Cirkvou schváleného rehoľného stavu; teda veriaci, ktorí boli krstom privtelení ku Kristovi a stali sa ľudom Božím, majú svojím spôsobom účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom, a tak majú svoj podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.
Pre laikov je vlastný a charakteristický svetský ráz. Lebo členovia duchovného stavu, hoci sa niekedy môžu venovať svetským záležitostiam, a to aj vo svetskom zamestnaní, predsa vzhľadom na svoje osobitné poslanie sú predovšetkým, z povolania, určení na dušpastiersku službu, zatiaľ čo rehoľníci vydávajú svojím stavom skvelé a výborné svedectvo, že svet nemožno pretvoriť a obetovať Bohu bez ducha blahoslavenstiev. Vlastným povolaním laikov je hľadať kráľovstvo Božie tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha. Žijú vo svete, t.j. venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla. Ta ich volá Boh, aby vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia, sa znútra sťa kvas pričiňovali o posvetenie sveta, a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky. Je teda ich osobitnou úlohou postaviť všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, do takého svetla a usporadovať ich takým spôsobom, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.

32. Svätá Cirkev prejavuje z Božieho ustanovenia podivnú rozmanitosť vo svojom usporiadaní a vedení. „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi (Rim 12,4-5).
Vyvolený ľud Boží je teda len jeden: „jeden je Pán, jedna viera, jeden krst (Ef 4,5). Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť dietok (Božích), spoločné povolanie k dokonalosti, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku. A teda v Kristovi a Cirkvi niet nijakej nerovnosti, čo sa týka pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia alebo pohlavia, pretože „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jeden„ v Kristovi Ježišovi (Gal 3,28 gr.; porov. Kol 3,11).
I keď sa v Cirkvi nepoberajú všetci tou istou cestou, predsa všetci sú povolaní k svätosti a spravodlivosťou Božou dostali tú istú vieru (porov. 2Pt 1,1). Hoci sú niektorí z vôle Kristovej ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi nimi všetkými naozajstná rovnosť čo do dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na výstavbe Tela Kristovho. Lebo rozdiel, ktorý stanovil Pán medzi duchovnými a ostatným ľudom Božím, predpokladá jednotu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú navzájom spojení úzkymi vzťahmi: dušpastieri podľa príkladu Pánovho slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým zasa veriaci ochotne spolupracujú so svojimi duchovnými pastiermi a učiteľmi. A tak v tejto rozmanitosti všetci vydávajú svedectvo o podivnej jednote Tela Kristovho; lebo práve táto rozličnosť milostí, služieb a činnosti spája dietky Božie vedno, keďže „všetko toto spôsobuje jeden a ten istý Duch (1Kor 12,11).
A teda laici, ako majú z Božej láskavosti za brata Krista, ktorý - hoci je Pánom všetkého - prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mt 20,28), tak isto majú za bratov tých, čo vykonávajú posväcujú službu a v mene Kristovom vyučujú, posväcujú a vedú rodinu Božiu, starajúc sa o ňu takým spôsobom, aby všetci plnili nové prikázanie lásky. O tejto veci krásne hovorí sv. Augustín: „Ak sa ma zmocňuje strach, že som nad vami, zároveň ma teší, že som spolu s vami. Nad vami som totiž ako biskup, ale spolu s vami som kresťanom. Tamto je meno povinnosti, toto je meno milosti; tamto je nebezpečné, toto spasiteľné ¹¹².

33. Laici, združení v ľud Boží a zapojení do jediného Tela Kristovho pod jedinou Hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy napomáhali všetkými silami, ktoré majú z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, vzrast Cirkvi a jej stále posväcovanie.
Laický apoštolát je účasť na samom spasiteľnom poslaní Cirkvi. Krstom a birmovaním sám Pán určuje všetkých na tento apoštolát. Sviatosti, najmä presvätá Eucharistia, udeľujú a živia lásku k Bohu a ľuďom, ktorá je dušou všetkého apoštolátu. Laici sú však povolaní najmä na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa ona môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom¹¹³. A tak každý laik, práve vďaka darom, ktorých sa mu dostalo, je svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi „Podľa miery, akou nás obdaroval Kristus (Ef 4,7).
Popri tomto apoštoláte, ktorý sa týka všetkých veriacich bez výnimky, laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou¹¹⁴, podobne ako tí mužovia a ženy, čo pomáhali Pavlovi Apoštolovi pri hlásaní evanjelia veľa sa ustávajúc v Pánu (porov. Flp 4,3; Rim 16,3 a nasl.). Okrem toho majú predpoklady, aby ich hierarchia prijala do niektorých funkcií s duchovným poslaním.
Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby sa spasiteľné úmysly Božie čím ďalej tým viac uskutočňovali všade na svete na všetkých ľuďoch všetkých čias. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a súhlasne s požiadavkami doby mali účasť na spásonosnom diele Cirkvi.

34. Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda na každé dobré a dokonalé dielo.
Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak ich robí účastnými aj svojej kňazskej funkcie, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. A teda laici, keďže sú zasvätení Kristovi a pomazaní od Ducha Svätého, sú podivne povolaní a pripravení, aby prinášali čoraz hojnejšie duchovné ovocie. Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné i fyzické zotavenie, ak sa konajú podľa Ducha, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi (porov. 1Pt 2,5), s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Tela Pánovho pri slávení Eucharistie. A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet.

35. Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal kráľovstvo Otcovo svedectvom života a silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj skrze laikov, ktorých preto ustanovil za svojich svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2,17-18; Zjv 19,10), aby sa sila evanjelia javila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote. Sami si počínajú ako synovia prisľúbenia, ak pevní vo viere a nádeji využívajú prítomný čas (porov. Ef 5,16; Kol 4,5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8,25). Túto nádej nech však neuschovávajú v hĺbkach duše, ale nech ju dávajú najavo, aj v usporadovaní svetského života, stálou konverziou a bojom „proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom (Ef 6,12).
Ako sú sviatosti Nového Zákona, ktoré udržujú život a apoštolát veriacich, predobrazom nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21,1), priam tak laici sa stávajú významnými hlásateľmi viery v dúfané veci (porov. Žid 11,1), ak so životom podľa viery spájajú neochvejné vyznávanie viery. Toto šírenie blahozvesti čiže hlásanie Krista i svedectvom vlastného života i živým slovom nadobúda určitú charakteristickú črtu a zvláštnu účinnosť práve preto, že sa uskutočňuje v bežných podmienkach tohto sveta.
Pri plnení tejto úlohy má zrejme veľký význam ten životný stav, ktorý sa posväcuje osobitnou sviatosťou, t.j. manželský a rodinný život. To je výborná škola a prax laického apoštolátu, kde kresťanské náboženstvo preniká celý spôsob života a čoraz viac ho stvárňuje. Manželia tu majú osobitné povolanie, aby si boli navzájom, ako aj deťom svedkami viery a lásky Kristovej. Kresťanská rodina mohutne ohlasuje súčasné čnosti kráľovstva Božieho, ako aj nádej na blažený život. A tak svojím príkladom a svedectvom usvedčuje svet z hriechu a osvecuje tých, čo hľadajú pravdu.
Laici teda, aj keď sa venujú časným záležitostiam, môžu, ba majú prispieť svojou vzácnou činnosťou k hlásaniu evanjelia vo svete. Podaktorí z nich vypomáhajú aj v niektorých duchovných funkciách - podľa toho, aké majú dovolenia - ak je nedostatok duchovných, alebo ak im režim prenasledovaním znemožňuje činnosť; ba viacerí z nich venujú všetky svoje sily apoštolskej práci; no všetci majú spolupracovať na šírení a vzraste kráľovstva Božieho vo svete. A preto nech sa laici starostlivo usilujú prehlbovať si vedomosti o zjavených pravdách a nech vrúcne prosia Boha o dar múdrosti.

36. Kristus sa stal poslušný až na smrť, a preto, povýšený od Otca, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. Flp 2,8-9). Jemu je všetko podrobené, kým On sám nepodrobí všetko stvorenstvo Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom (porov. 1Kor 15,27-28). Túto moc udelil aj učeníkom, aby oni tiež nadobudli kráľovskú slobodu a sebazapieraním i svätým životom premáhali kráľovstvo hriechu u samých seba (porov. Rim 6,12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných, a tak pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kráľovať. Pán chce totiž šíriť aj prostredníctvom veriacich laikov svoje kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja¹¹⁵. V tomto kráľovstve stvorenie samo bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode sláve dietok Božích (porov. Rim 8,21). Naozaj veľké prisľúbenie a veľké prikázanie dostávajú učeníci: „Všetko je vaše, vy ste však Kristovi a Kristus Boží (1Kor 3,23).
Veriaci majú teda chápať vnútornú podstatu a hodnotu všetkého stvorenstva a jeho určenie na slávu Božiu. Aj svetskou činnosťou si majú navzájom pomáhať k svätejšiemu životu, aby duch Kristov prenikol svet, a tak svet účinnejšie dosiahol svoj cieľ v spravodlivosti, láske a pokoji. Pri všestrannom plnení tejto úlohy laici majú prvoradé miesto. A preto nech svojou spôsobilosťou vo svetských odboroch a svojou činnosťou - ktorej dáva vyššiu vnútornú hodnotu Kristova milosť - účinne prispejú k tomu, aby sa stvorenstvo rozvíjalo ľudskou prácou, technikou i občianskou kultúrou podľa určenia Stvoriteľa a vo svetle jeho Slova, v prospech všetkých ľudí bez výnimky, aby sa stvorené dobrá primeranejšie rozdeľovali medzi nimi a svojím spôsobom smerovali k všeobecnému pokroku v ľudskej a kresťanskej slobode. A tak Kristus bude svojím spasiteľným svetlom pomocou údov Cirkvi čím ďalej tým viac osvecovať celú ľudskú spoločnosť.
Okrem toho laici sa majú pričiniť aj spojenými silami o ozdravenie ustanovizní a podmienok tohto sveta, ak nejako vedú k mravným pokleskom, aby sa tak všetko usporiadalo podľa zásad spravodlivosti a skôr pomáhalo ako prekážalo čnostnému životu. Takýmto spôsobom dajú kultúrnej a ostatnej ľudskej činnosti mravnú náplň. Takto sa zároveň lepšie pripravuje pole, ktorým je svet, na prijatie semena slova Božieho a Cirkvi sa širšie otvárajú dvere, ktorými preniká do sveta posolstvo pokoja.
Kvôli samému poriadku spásy nech sa veriaci naučia dobre rozlišovať práva a povinnosti, ktoré majú ako členovia Cirkvi, od tých, ktoré sa na nich vzťahujú ako na príslušníkov ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú dať oboje do súladu medzi sebou, nezbúdajúc, že sa i v každej časnej veci majú dať viesť kresťanským svedomím, keďže nijaká ľudská činnosť, a to ani v časných záležitostiach, sa nemôže vymknúť spod Božej moci. Najmä v našich časoch je potrebné, aby sa tento rozdiel a zároveň súlad čím jasnejšie prejavoval vo spôsobe konania veriacich, aby tak poslanie Cirkvi lepšie zodpovedalo osobitným podmienkam súčasného sveta. Ako totiž treba uznať, že pozemská spoločnosť, sa právom venuje svetským starostiam, spravujúc sa podľa svojich vlastných zásad, priam tak sa oprávnene zavrhuje nešťastné učenie, ktoré sa snaží budovať spoločnosť bez ohľadu na náboženstvo, ba napáda a potlačuje náboženskú slobodu občanov¹¹⁶.

37. Laici, ako všetci veriaci, majú právo prijímať od duchovných pastierov hojnosť duchovných dobier Cirkvi, najmä posilu slova Božieho a sviatostí¹¹⁷. Nech im teda slobodne a s dôverou dávajú najavo svoje potreby a želania, ako sa svedčí na dietky Božie a na bratov v Kristu. Podľa svojej pripravenosti, povolanosti a zodpovednosti sú oprávnení, ba niekedy aj povinní povedať svoju mienku o veciach, týkajúcich sa dobra Cirkvi¹¹⁸. Nech sa to deje, ak treba prostredníctvom ustanovizní, ktoré na to zriadila Cirkev, a to vždy pravdivo, smelo a múdro, s úctou a láskou voči tým, ktorí vzhľadom na svoju posvätnú funkciu zastupujú Krista.
Laici, ako všetci veriaci, nech prijímajú ochotne, s kresťanskou poslušnosťou, čo duchovní pastieri ako zástupcovia Kristovi ustanovujú v Cirkvi vo funkcii učiteľov a správcov, nasledujúc tak príklad Kristov, ktorý svojou poslušnosťou až na smrť sprístupnil všetkým ľuďom blaženú cestu slobody dietok Božích. A nech nezabúdajú v modlitbách porúčať Bohu svojich predstavených, lebo oni bedlia nad našimi dušami, za ktoré budú vydávať počet: aby to konali radostne, a nie žalostne (porov. Žid 13,17).
Duchovní pastieri nech zas uznávajú a napomáhajú vážnosť a zodpovednosť laikov v Cirkvi; nech radi používajú ich rozumné rady; nech im s dôverou zverujú úlohy v službách Cirkvi a nech im ponechajú slobodné pole činnosti, ba nech ich povzbudzujú, aby sa dali do práce aj z vlastnej iniciatívy. Nech posudzujú pozorne a s otcovskou láskou v Kristu podujatia, želania a túžby, ktoré im laici predkladajú¹¹⁹. A nech dušpastieri uznávajú spravodlivú slobodu, ktorá všetkým patrí v občianskej spoločnosti.
Z týchto priateľských vzťahov medzi laikmi a dušpastiermi sa dajú očakávať veľmi mnohé dobrodenia pre Cirkev: tak sa totiž prehlbuje u laikov pocit ich vlastnej zodpovednosti, napomáha sa ochota a uľahčuje sa spolupráca laikov s duchovnými pastiermi. Oni zas, napomáhaní skúsenosťami laikov, budú si môcť utvoriť jasnejší a lepší úsudok tak v duchovných, ako aj časných záležitostiach, aby tak celá Cirkev, za pomoci všetkých svojich údov, účinnejšie plnila svoje poslanie za život sveta.

38. Každý laik má byť pred svetom svedkom vzkriesenia a života Pána Ježiša a znamením živého Boha. Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živia svet duchovným ovocím (porov. Gal 5,22) a nech v ňom šíria ducha, ktorým sú preniknutí tí chudobní, tichí a mierumilovní, ktorých Pán vyhlásil v evanjeliu za blažených (porov. Mt 5,3-9). Slovom, „čím je duša v tele, tým nech sú kresťania vo svete ¹²⁰.

V.
O VŠEOBECNOM POVOLANÍ K SVÄTOSTI V CIRKVI

39. Veríme, že Cirkev, ktorej tajomstvo svätý cirkevný snem predkladá, je nepominuteľne svätá. Lebo Kristus, Syn Boží, ktorý sa s Otcom a Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý ¹²¹, si zamiloval Cirkev sťa svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil (porov. Ef 5,25-26) a si ju pridružil ako svoje Telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na slávu Božiu. Preto v Cirkvi sú všetci povolaní k svätosti, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí Apoštol: „Boh chce vaše posvätenie! (1Sol 4,3; porov. Ef 1,4). A táto svätosť Cirkvi sa neprestajne prejavuje a má prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch Svätý prináša vo veriacich; nachádza mnohotvárne zvýraznenie u jednotlivcov, čo smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave, a tým sú na povzbudenie ostatným; osobitným spôsobom sa prejavuje v praktizovaní rád, ktoré sa zvyčajne volajú evanjeliové rady. Toto uskutočňovanie rád, na ktoré sa na podnet Ducha Svätého podujímajú mnohí kresťania, buď súkromne, alebo v cirkevne schválenom povolaní a či životnom stave, podáva a má podávať vo svete skvelé svedectvo a príklad tejto svätosti.

40. Pán Ježiš, božský Učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojim učeníkom bez rozdielu v každom životnom postavení svätosť života, ktorej On sám je pôvodcom a zavŕšením: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5,48) ¹²². Všetkým totiž poslal Ducha Svätého, aby ich vnútorne pobádal milovať Boha z celého srdca, z celej duše, zo všetkej mysle a zo všetkej sily svojej (porov. Mk 12,30), a aby sa milovali navzájom, ako ich miloval Kristus (porov. Jn 13,34; 15,12). Kristovi vyznavači od Boha povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení, nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti, stali sa krstom viery naozaj dietkami Božími a účastnými Božej prirodzenosti, a teda tým sa vskutku stali svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s pomocou Božou aj žiť a ju zdokonaľovať. Apoštol ich napomína, aby žili „ako sa patrí na svätých (Ef 5,3) a osvojili si „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť (Kol 3,12), a tak prinášali ovocie Ducha vo svätosti (porov. Gal 5,22; Rim 6,22). Keďže sa však všetci v mnohom prehrešujeme (porov. Jak 3,2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a musíme sa každodenne modliť: „A odpusť nám naše viny (Mt 6,12) ¹²³.
Z toho je každému jasné, že všetci v Krista veriaci sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske¹²⁴; a táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti nech sa veriaci usilujú všetkými silami, ktorými disponujú podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus: nech sa z tej duše zasvätia sláve Božej a službe blížneho, nasledujúc Krista a stanúc sa podobnými jeho obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť ľudu Božieho dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú cirkevné dejiny životmi toľkých svätých.

41. V rozličných životných stavoch a zamestnaniach jedinú svätosť pestujú všetci, čo sa dajú viesť Duchom Božím, poslúchajú hlas Otcov a klaňajú sa Bohu Otcu v duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého a kríž nesúceho Krista, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve. A každý má bez otáľania, podľa vlastných darov a povinností, napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske.
Predovšetkým je potrebné, aby arcipastieri Kristovho stáda plnili svoju službu sväto, horlivo, ponížene a mužne, podľa vzoru najvyššieho a večného Kňaza, Pastiera a Biskupa našich duší. Takto konaná služba sa stane aj pre nich výbornou cestou k svätosti. Vyvolení na plnosť kňazstva, dostávajú sviatostnú milosť, aby modlitbami, bohoslužbami, kázňami a všestrannou biskupskou starostlivosťou a službou dokonale plnili povinnosť pastorálnej lásky k dušiam¹²⁵, neváhali dať svoj život za ovečky a i svojím vlastným príkladom viedli Cirkev k stále väčšej svätosti, stanúc sa oni sami vzorom stádu (porov. 1Pt 5,3).
Kňazi, podobne ako biskupi, ktorých sú duchovným vencom¹²⁶, majúc účasť na milosti ich služby skrze Krista, večného a jediného Prostredníka, nech rastú v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu, nech udržujú zväzky kňazskej vospolnosti, nech oplývajú všetkými duchovnými dobrami a nech všetkým dávajú živé svedectvo o Bohu¹²⁷ ako nasledovníci tých kňazov, čo zanechali v priebehu storočí - neraz v skromnej a skrytej službe - skvelý vzor svätosti, začo sa uctievajú v Cirkvi Božej. Kňazi sú povinní modliť sa a prinášať obetu za svojich veriacich i za všetok ľud Boží. Pritom nech sú si vedomí, čo konajú, a nech nasledujú to, čoho sú vysluhovateľmi¹²⁸. Ani apoštolské starosti, nebezpečenstvá a útrapy nech im neprekážajú, ale skôr pomáhajú na ceste k väčšej svätosti. Preto nech oživujú a zveľaďujú svoju činnosť hojnosťou kontemplácie na potechu celej Cirkvi Božej. Všetci kňazi, a najmä tí, čo sa volajú diecéznymi kňazmi z osobitného titulu svojej vysviacky, nech nezabúdajú, do akej miery vernosť v spojení s ich biskupom a veľkodušná práca s ním osoží aj ich vlastnému posväcovaniu.
Osobitným spôsobom sú účastní na poslaní a milosti najvyššieho kňaza aj vysluhovatelia s nižším stupňom svätenia, predovšetkým diakoni, ktorí - keďže sú v službách tajomstiev Krista a Cirkvi¹²⁹ - majú sa uchovať od každej poškvrny, páčiť sa Bohu a usilovať sa pred ľuďmi o všetko dobré (porov. 1Tim 3,8-10 a 12-13). Klerici, ktorých si povolal Boh a vyhradil si ich za svoj podiel, pripravujú sa na dušpastierske úlohy pod bedlivosťou arcipastierov a sú povinní uspôsobiť si mysle a srdcia na také vznešené vyvolenie: vytrvalí v modlitbe, horliví v láske, majúc na mysli všetko, čo je pravdivé, spravodlivé a počestné a konajúc všetko na česť a slávu Božiu. K týmto sa pridružujú aj tí od Boha vyvolení laici, ktorých povoláva biskup, aby sa úplne venovali apoštolskej činnosti a pracovali s veľkým úžitkom na roli Pánovej¹³⁰.
Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa udržovať cez celý život v milosti a vychovávať potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti Matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju Nevestu, takže seba samého vydal v obeť za ňu¹³¹. Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, čo žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zas, čo musia často tvrdo pracovať, majú sa zdokonaľovať skutkami ľudskosti, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zošľachťovaní celej spoločnsoti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, pomáhajú si navzájom znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.
Nech vedia, že sú zvlášť spojení s Kristom trpiacim za spásu sveta i tí, ktorých gniavi chudoba, slabosť, choroba a všakovaké súženie, alebo ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť: Pán ich v evanjeliu vyhlásil za blažených a „Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristu Ježišovi povolal do svojej večnej slávy , nech ich sám „po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní (1Pt 5,10).
A tak všetci v Krista veriaci budú deň čo deň vzrastať vo svätosti vo svojich životných podmienkach, povinnostiach a okolnostiach, pomocou všetkých týchto vecí, ak len všetko prijímajú s vierou z rúk nebeského Otca a spolupracujú s vôľou Božou, prejavujúc všetkým v samej časnej službe lásku, ktoru Boh miluje svet.

42. „Boh je láska, a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom (1Jn 4,16). Boh však rozlieva svoju lásku v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5,5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho kvôli nemu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má rád počúvať slovo Božie a pomocou milosti Božej uskutočňovať vôľu Božiu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, činnej bratskej službe a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Láska totiž ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3,14; Rim 13,10) usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu¹³². Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.
Keďže Ježiš Kristus, Syn Boží, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za Neho a za svojich bratov (porov. 1Jn 3,16; Jn 15,13). Preto hneď od prvopočiatku niektorí kresťania boli povolaní - a vždy budú povolaní - vydať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, čo dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta, a ako On vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa dostáva tohto daru iba máloktorým, predsa všetci majú byť hotoví vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na krížovaj ceste uprostred prensledovaní, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.
Osobitným spôsobom sa napomáha svätosť Cirkvi aj rozmanitými radami, ktoré Pán odporúča v evanjeliu zachovávať svojim učeníkom¹³³. Medzi nimi vyniká vzácny dar milosti Božej, ktorý Otec podaktorým udeľuje (porov. Mt 19,11; 1Kor 7,7), aby sa ľahšie s nerozdvojeným srdcom (porov. 1Kor 7,32.34) zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte¹³⁴. Túto dokonalú zdržanlivosť pre kráľovstvo nebeské Cirkev vždy mala v obzvláštnej úcte ako znak a podnecovateľa lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.
Cirkev uvažuje aj nad napomenutím Apoštola, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa poslušným až na smrť (Flp 2,7-8) a „hoci bohatý , kvôli nám „sa stal chudobným (2Kor 8,9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti, a vydávať mu v tom svedectvo, Matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone hodne mužov a žien, čo vernejšie nasledujú Krista v tejto sebažertve a výraznejšie ju prejavujú tým, že prijímajú na seba chudobu v slobode dietok Božích a zriekajú sa vlastnej vôle, podrobujúc sa človeku z lásky k Bohu vo veciach dokonalosti, viac ako to ukladá prikázanie, aby sa stali podobnejšími poslušnému Kristovi¹³⁵.
Všetci v Krista veriaci sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech všetci dbajú, aby správne usmerňovali svoje city, žeby im užívanie vecí tohto sveta a lipnutie na bohatstvách v protive s duchom evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína Apoštol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa (porov. 1Kor 7,31 gr.) ¹³⁶.

VI.
REHOĽNÍCI

43. Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty, chudoby a poslušnosti, pretože majú svoj podklad v Pánových slovách a jeho príklade a odporúčajú ich Apoštoli i cirkevní Otcovia, Učitelia a Pastieri, sú darom Božím, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva. Sama Cirkev sa ich svojou autoritou pod vedením Ducha Svätého starala vysvetľovať, upravovať ich prax a ich aj zakotviť v ustálených životných formách. Tak sa stalo, že ako na strome, ktorý pochádza od Boha a ktorý sa podivne a košato rozvetvil na poli Pánovom, sa vyvinuli rozličné formy pustovníckeho alebo spoločného života a rozmanité rehoľné rodiny, ktoré sa vzmáhajú na dobro svojich členov, ako aj na osoh celého Tela Kristovho¹³⁷. Lebo tieto rehoľné rodiny poskytujú svojim členom prostriedky väčšej stálosti v spôsobe života, osvedčený návod na dosiahnutie dokonalosti, oporu bratskej vospolnosti v službe Kristovej a slobodu posilňovanú poslušnosťou, takže majú možnosť bezpečne uskutočňovať a verne zachovať svoje rehoľné povolanie a s radostným duchom napredovať na ceste lásky¹³⁸.
Vzhľadom na Božské a hierarchické zriadenie Cirkvi rehoľný stav nepredstavuje prechod medzi duchovným a laickým spôsobom života, lebo Boh povoláva niektorých veriacich jednej i druhej zložky, aby mali účasť na tomto osobitnom dare v živote Cirkvi a aby napomáhali, každý svojím spôsobom, jej spasiteľné poslanie¹³⁹.

44. Sľubami alebo inými svojou povahou sľubom podobnými záväzkami, ktorými sa veriaci viaže zachovávať spomenuté tri evanjeliové rady, oddáva sa bezvýhradne nadovšetko milovanému Bohu, takže je z nového a osobitného titulu určený pre službu a chválu Božiu. Krstom už síce odumrel hriechu a zasvätil sa Bohu; aby však mohol v hojnejšej miere požívať ovocie krstnej milosti, chce sa zachovávaním evanjeliových rád v Cirkvi oslobodiť od prekážok, ktoré by ho mohli odviesť od horlivosti v láske a dokonalosti v uctievaní Boha, a vrúcnejšie sa zasväcuje službe Božej¹⁴⁰. A toto zasvätenie je tým dokonalejšie, čím pevnejšie sú záväzky, ktoré predstavujú nerozlučné spojenie Krista s Cirkvou, jeho nevestou.
Keďže však evanjeliové rady spájajú svojich nasledovníkov - v láske, ku ktorej smerujú¹⁴¹ - osobitným spôsobom s Cirkvou a jej tajomstvom, aj ich duchovný život sa má zasvätiť dobru celej Cirkvi. Z toho vyplýva povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania, modlitbou, alebo aj tvorivou prácou na prehlbovaní a upevňovaní kráľovstva Božieho v dušiach a na jeho šírení všade na svete. Preto aj Cirkev chráni a napomáha svojský charakter rozmanitých rehoľných inštitútov.
Zachovávanie evanjeliových rád sa teda javí ako znamenie, ktoré môže a má účinne privádzať všetkých členov Cirkvi k horlivému plneniu povinností kresťanského povolania. Keďže ľud Boží nemá tuná trvalého miesta, ale si hľadá budúce, rehoľný stav, ktorý svojich príslušníkov väčšmi oslobodzuje od pozemských starostí, zároveň očividnejšie poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá, jestvujúce už na tomto svete, vydáva účinnejšie svedectvo o novom a večnom živote, ktorý sme získali Kristovým vykúpením a je predzvestovateľom budúceho vzkriesenia a slávy nebeského kráľovstva. Rehoľný stav pritom vernejšie nasleduje a trvalo sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Syn Boží, keď prišiel na svet, aby konal Otcovu vôľu, a ktorý predložil aj učeníkom, čo ho nasledovali. Konečne osobitným spôsobom dáva najavo povznesenosť kráľovstva Božieho nad všetko pozemské a jeho zvrchované požadavky; je pre všetkých ľudí aj dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Ducha Svätého, čo podivne účinkuje v Cirkvi.
A teda stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní rád evanjelia, i keď sa netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej života a svätosti.

45. Keďže je úlohou cirkevnej hierarchie spravovať ľud Boží a vodiť ho na hojné pasienky (porov. Ez 34,14), patrí do jej pôsobnosti svojimi zákonmi múdro usmerňovať prax evanjeliových rád, ktorými sa neobyčajne napomáha dokonalosť lásky k Bohu a blížnemu¹⁴². Okrem toho vnímavá na popudy Ducha Svätého, prijíma pravidlá, ktoré predkladajú význační mužovia a ženy, po ďalších úvahách ich hodnoverne schvaľuje a svojou ochrannou autoritou bedlivo sleduje rehoľné ustanovizne, aby všade, kde boli zriedené na výstavbu Tela Kristovho, sa vzmáhali a rozvíjali podľa ducha svojich zakladateľov.
Aby však bolo čím lepšie postarané o potreby celého Pánovho stáda, môže rímsky pápež, mocou svojho prvenstva nad celou Cirkvou, v záujme spoločného dobra vyňať ktorýkoľvek inštitút dokonalosti a jeho jednotlivých členov spod právomoci miestnych ordinárov a podriadiť jedine sebe samému¹⁴³. Podobne sa môžu ponechať alebo zveriť na autoritu vlastných patriarchov. Sami členovia inštitútov dokonalosti majú v zhode s kanonickými zákonmi pri plnení svojich povinností voči Cirkvi podľa svojho osobitného spôsobu života preukazovať úctu a poslušnosť voči biskupom, vzhľadom na ich pastorálnu autoritu v miestnych cirkvách a kvôli potrebnej jednote a svornosti v apoštolskej činnosti¹⁴⁴.
Cirkev zas svojím schválením nielenže povyšuje rehoľné povolanie na hodnosť cirkevne uznaného stavu, ale ho aj svojimi liturgickými úkonmi predstavuje ako Bohu zasvätený stav. Lebo Cirkev sama, z moci, ktorú dostala od Boha, prijíma sľuby tých, čo ich skladajú, svojimi verejnými modlitbami získava pre nich pomoc a milosť Božiu, porúča ich Bohu a udeľuje im duchovné požehnanie, spájajúc ich obetovanie s eucharistickou obetou.

46. Rehoľníci nech starostlivo dbajú o to, aby ich prostredníctvom Cirkev vskutku čoraz lepšie predstavovala Krista veriacim i neveriacim, buď ako rozjíma na hore, alebo ako hlása zástupom kráľovstvo Božie, ako uzdravuje chorých a ranených a privádza k poriadnemu životu hriešnikov, alebo ako žehná deti a robí všetkým dobre, a pritom vždy plní vôľu Otca, ktorý ho poslal¹⁴⁵.
Konečne nech sú všetci presvedčení, že hoci zachovávanie rád evanjelia je spojené so zriekaním sa dobier, ktoré majú bezpochyby veľkú hodnotu, predsa však neprekáža pravému rozvoju ľudskej osobnosti, ba je mu svojou povahou na veľký osoh. Lebo tomu, kto prijíma tieto rady dobrovoľne, podľa svojho osobného povolania, nemálo dopomáhajú k očiste srdca a slobode ducha, neprestajne podnecujú horlivosť v láske, a najmä - ako potvrdzuje príklad toľkých svätých zakladateľov - sú schopné lepšie prispôsobiť kresťana panenskému a chudobnému spôsobu života, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý na seba prijala jeho panenská Matka. A nech si nik nemyslí, že sa rehoľníci svojím zasvätením odsudzujú ľuďom, alebo že sa stávajú neužitočnými pre pozemskú pospolitosť. I keď totiž zavše nepomáhajú priamo svojim súčasníkom, predsa sú s nimi hlbšie spojení v láske Kristovej a s nimi duchovne spolupracujú, aby výstavba pozemskej spoločnosti mala vždy svoj základ v Bohu a k nemu smerovala, aby sa azda márne nenamáhali tí, čo ju budujú¹⁴⁶.
Práve preto tento svätý cirkevný snem povzbudzuje a chváli mužov a ženy, Bratov a Sestry, čo v kláštoroch alebo v školách a nemocniciach, ako aj v misiách sú vytrvalou a pokornou vernosťou tomuto zasväteniu na ozdobu Nevesty Kristovej a preukazujú všetkým ľuďom rozmanité ušľachtilé služby.

47. Každý, kto bol povolaný zachovávať rady evanjelia, nech sa bedlivo stará, aby vytrval a väčšmi vynikol v povolaní, ktoré dostal od Boha, na výdatnejšiu svätosť Cirkvi a na väčšiu slávu jednej a nerozdielnej Trojice, ktorá je v Kristovi a skrze Krista zdrojom a prvopočiatkom všetkej svätosti.

VII.
ESCHATOLOGICKÝ RÁZ PUTUJÚCEJ CIRKVI
A JEJ SPOJENIE S NEBESKOU CIRKVOU

48. Cirkev, do ktorej nás všetkých povoláva Ježiš Kristus a v ktorej pomocou milosti Božej nadobúdame svätosť, bude dovŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas obnovy všetkých vecí (Sk 3,21) a spolu s ľudským pokolením sa v Kristu dokonale prerodí aj celý svet, ktorý je veľmi úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ (porov. Ef 1,10; Kol 1,20; 2Pt 3,10-13).
Kristus totiž, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12,32 gr.). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6,9) zoslal na učeníkov svojho živototvorného Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje Telo, ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca, neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a ich jej prostredníctvom užšie pridružil k sebe; a živí ich svojím Telom a vlastnou Krvou, aby ich urobil účastnými svojho slávneho života. A teda prisľúbená obnova, ktorú očakávame, sa už začala v Kristovi, pokračuje zoslaním Ducha Svätého a skrze neho napreduje v Cirkvi, v ktorej nás viera poučuje aj o zmysle nášho časného života, kým v nádeji na budúce dobrá dokončujeme dielo, ktoré nám zveril Otec na tomto svete, a pracujeme na našej spáse (porov. Flp 2,12).
Nás už teda zastihla posledná fáza vekov (porov. 1Kor 10,11); obnova sveta je neodvolateľne stanovená a určitým spôsobom sa naozaj anticipuje na tomto svete, lebo Cirkev sa vyznačuje už na tejto zemi opravdivou, i keď ešte nedokonalou svätosťou. Avšak kým nebudú nové nebesá a nová zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (porov. 2Pt 3,13), putujúca Cirkev má vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria súčasnému veku, tvárnosť tohto pominuteľného sveta a sama žije uprostred stvorenstva, ktoré doposiaľ vzdychá a zvíja sa v bolestiach a očakáva zjavenie dietok Božích (porov. Rim 8,19.22).
Spojení teda s Kristom v Cirkvi a poznačení Duchom Svätým, „ktorý je závdavkom nášho dedičstva (Ef 1,14), voláme sa dietkami Božími, a nimi aj sme (porov. 1Jn 3,1), ale sme sa ešte nezjavili s Kristom v sláve (porov. Kol 3,4), keď budeme podobní Bohu, lebo ho uvidíme takého, aký je (porov. 1Jn 3,2). A tak „kým sme doma v tele, sme vzdialený od Pána (2Kor 5,6), a majúc prvotiny Ducha, vo svojom vnútri vzdycháme (porov. Rim 8,23) a túžime byť s Kristom (porov. Flp 1,23). A tá istá láska nás podnecuje, aby sme väčšmi žili Tomu, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych (porov. 2Kor 5,15). Preto sa chceme vo všetkom páčiť Pánovi (porov. 2Kor 5,9) a obliekame si Božiu výzbroj, aby sme mohli čeliť úkladom diabla a odolať v deň zla (porov. Ef 6,11-13). A keďže nevieme dňa ani hodiny, musíme podľa napomenutia Pánovho stále bedliť, aby po ukončení tohto nášho jediného životného behu (porov. Žid 9,27) sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25,31-46) a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia (porov. Mt 25,26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25,41), von do tmy, kde „bude plač a škrípanie zubami (Mt 22,13 a 25,30). Skôr než by sme totiž kráľovali s osláveným Kristom, my „všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé (2Kor 5,10); a na konci sveta „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie (Jn 5,29; porov. Mt 25,46). Súdiac teda, „že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť (Rim 8,18; porov. 2Tim 2,11-12), pevní vo viere očakávame splnenie „blahoslavenej nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tit 2,13), ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu (Flp 3,21), a príde „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich (2Sol 1,10).

49. Dokiaľ teda nepríde Syn človeka vo svojej velebnosti a všetci anjeli s ním (porov. Mt 25,31) a kým nebude zničená smrť a všetko mu nebude podrobené (porov. 1Kor 15,26-27), daktorí z jeho učeníkov putujú na tejto zemi, iní sa po smrti očisťujú, iní zas sú už oslávení a vidia „jasne samého trojjediného Boha tak, ako je ¹⁴⁷. Avšak všetci, hoci v rozličnom stupni a nie tým istým spôsobom, sme účastní tej istej lásky k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, čo sú Kristovi a majú jeho Ducha, tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Ňom (porov. Ef 4,16). A teda spojenie putujúcich s bratmi, čo zosnuli v pokoji Kristovom, vôbec nie je prerušené, ba podľa stálej viery Cirkvi sa upevňuje spluúčasťou na duchovných dobrách¹⁴⁸. Lebo tí, čo sú už v nebi, vzhľadom na svoje dôvernejšie spojenie s Kristom väčšmi posilňujú celú Cirkev vo svätosti, povznášajú kult, ktorý ona vzdáva Bohu tu na zemi, a mnohorakým spôsobom majú podiel na jej ďalšom zveľaďovaní (porov. 1Kor 12,12-27) ¹⁴⁹. Už prijatí do blaženej vlasti, prebývajú s Pánom (porov. 2Kor 5,8), skrze Neho s Ním a v Ňom neprestajne orodujú za nás u Otca¹⁵⁰; pričom predkladajú zásluhy, ktoré skrze jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista (porov. 1Tim 2,5), získali na zemi tým, že slúžili vo všetkom Pánovi a na svojom tele doplňovali, čo Kristovmu umučeniu ešte chýba k dobru jeho tela, t.j. Cirkvi (porov. Kol 1,24) ¹⁵¹. Naša krehkosť má teda veľkú oporu v ich bratskej starostlivosti.

50. Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného Tela Ježiša Krista a hneď od prvokresťanských čias si veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých¹⁵²; a keďže „je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov (2Mak 12,46), obetovala za nich aj svoje orodovania. Cirkev vždy verila, že Apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí preliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristu, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s blahoslavenou Pannou Máriou a svätými anjelmi¹⁵³ a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K týmto sa čoskoro pridružili ďalší, čo vernejšie nasledovali Krista v panenstve a chudobe¹⁵⁴, a napokon aj iní, ktorých odporúčali nábožnosti a nasledovaniu veriacich vynikajúce kresťanské čnosti¹⁵⁵ a božské charizmy¹⁵⁶.
Keď totiž pozorujeme život tých, čo verne nasledovali Krista, dostáva sa nám nového povzbudenia, aby sme hľadali budúce miesto (porov. Žid 13,14 a 11,10) a zároveň sa učíme poznávať veľmi bezpečnú cestu, ktorou môžeme dôjsť uprostred tohto menlivého sveta k dokonalej jednote s Kristom, t.j. k svätosti, zodpovedajúcej stavu a podmienkam každého osobitne¹⁵⁷. V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale sa dokonalejšie premieňajú na obraz Kristov (porov. 2Kor 3,18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom. V nich On sám sa nám prihovára a dáva nám znamenie svojho Kráľovstva¹⁵⁸, ktoré nás mocne priťahuje, keďže máme okolo seba toľký oblak svedkov (porov. Žid 12,1) a také potvrdenie pravdy evanjelia.
Lenže pamiatku svätých si neuctievame iba pre ich príklad, ale ešte viac, aby sa v Duchu utužila jednota celej Cirkvi uplatňovaním bratskej lásky (porov. Ef 4,1-6). Lebo ako kresťanská vospolnosť putujúcich nás privádza bližšie ku Kristovi, tak aj spoločenstvo so svätými nás spája s Kristom, ktorý ako Žriedlo a Hlava je i zdrojom všetkej milosti a života samého ľudu Božieho¹⁵⁹. Preto sa nanajvýš patrí, aby sme mali v obľube týchto priateľov a spoludedičov Ježiša Krista, ako aj našich bratov a význačných dobrodincov, vzdávali za nich Bohu povinné vďaky¹⁶⁰, aby sme „ich vzývali a utiekali sa o ich orodovanie, pomoc a ochranu, a tak dosiahli priazeň Božiu skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je náš jediný Vykupiteľ a Spasiteľ ¹⁶¹. Lebo každý rýdzi prejav našej lásky k svätým je svojou povahou zameraný na Krista a v ňom má svoj cieľ, pretože On je „koruna všetkých svätých ¹⁶²; a skrze neho smeruje k Bohu, ktorý je podivný vo svojich svätých a v nich sa oslavuje¹⁶³.
Naša jednota s nebeskou Cirkvou sa uskutočňuje naozaj vznešeným spôsobom hlavne v posvätnej liturgii, v ktorej na nás pôsobí prostredníctvom sviatostných znakov sila Ducha Svätého, keď spoločným plesaním slávime chválu Božej velebnosti¹⁶⁴ a všetci, vykúpení v Kristovej krvi z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5,9), zhromaždení v jednu Cirkev, jediným chválospevom zvelebujeme trojjediného Boha. Keď teda slávime eucharistickú obetu, spájame sa v tej najväčšej miere s kultom nebeskej Cirkvi, uctievajúc si vo svätom spoločenstve predovšetkým pamiatku slávnej Márie, vždy Panny, ale aj svätého Jozefa a blažených apoštolov a mučeníkov a všetkých svätých¹⁶⁵.

51. Túto úctyhodnú vieru našich predkov o životnom spoločenstve s bratmi, čo sú v nebeskej sláve, alebo sa ešte po smrti očisťujú, tento svätý cirkevný snem prijíma s veľkou vernosťou a opätovne predkladá ustanovenia posvätného II. nicejského¹⁶⁶, Florentského¹⁶⁷ a Tridentského koncilu¹⁶⁸. No v tom istom čase vedený dušpastierskou starostlivosťou napomína všetkých, ktorých sa to týka, aby sa postarali o odstránenie, prípadne o nápravu zlozvykov, prepiatostí alebo nedostatkov, ak sa kde-tu votreli; a nech všetko obnovia na väčšiu chválu Kristovu a Božiu. Nech teda poučujú veriacich, že pravá úcta k svätým nespočíva natoľko v množstve vonkajších úkonov, ale skôr vo vrúcnosti našej činnej lásky, ktorou na väčšie dobro naše a Cirkvi hľadáme „v styku so svätými príklad, v spoločenstve s nimi spolupatričnosť a v orodovaní pomoc ¹⁶⁹. Z druhej strany nech zas poučia veriacich, že naše vzťahy k tým, čo sú už v nebi - pod podmienkou, že ich chápeme v plnom svetle viery - vôbec nie sú na ujmu kultu poklony, ktorý vzdávame Bohu Otcu skrze Krista v Duchu, lež naopak, ešte viac ho obohacujú¹⁷⁰.
Lebo my všetci, čo sme dietkami Božími a tvoríme s Kristom jednu rodinu (porov. Žid 3,6), keď sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a spoločnej oslave najsvätejšej Trojice, zodpovedáme najvlastnejšiemu poslaniu Cirkvi a vopred okusujeme účasť na liturgii v nebeskej sláve¹⁷¹. Keď sa totiž zjaví Kristus a nastane slávne vzkriesenie z mŕtvych, žiara Božia osvieti nebeskú obec a jej svetlom bude Baránok (porov. Zjv 21,23). Vtedy celá Cirkev svätých vo zvrchovanej blaženosti v láske sa bude klaňať Bohu a „Baránkovi, ktorý bol zbitý (Zjv 5,12), volajúc jediným hlasom: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov. (Zjv 5,13).

VIII.
BLAHOSLAVENÁ BOHORODIČKA PANNA MÁRIA
V TAJOMSTVE KRISTA A CIRKVI

52. Zvrchovane dobrotivý a múdry Boh, chcejúc vykúpiť svet, „keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, zrodeného zo ženy..., aby sme mohli dostať právo synovstva (Gal 4,4-5). „Ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie zostúpil z nebies. A vtelil sa skrze Ducha Svätého z Márie Panny ¹⁷². Toto božské tajomstvo spásy sa nám zjavuje a pokračuje v Cirkvi, ktorú Pán ustanovil ako svoje Telo. V nej veriaci spojení s Kristom ako Hlavou a v spoločenstve so všetkými jeho svätými, majú si uctievať aj pamiatku „predovšetkým slávnej Márie, vždy Panny, rodičky Boha a Pána nášho, Ježiša Krista ¹⁷³.

53. Veď Pannu Máriu, ktorá pri anjelskom zvestovaní prijala Slovo Božie do srdca i lona a priniesla na svet Život, uznávame a uctievame ako pravú Matku Božiu a Vykupiteľovu. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti značne prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia. Je však zároveň v potomstve Adamovom spojená so všetkými ľuďmi, čo majú byť spasení, ba je priam „matkou údov (Kristových)..., pretože s láskou spolupracovala na zrode veriacich v Cirkvi, ktorí sú údmi tej Hlavy ¹⁷⁴. Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší, celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a láske, a katolícka Cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako vrelomilovanej matke.

54. Preto svätý cirkevný snem, vykladajúc učenie o Cirkvi, v ktorej Božský Vykupiteľ uskutočňuje spasenie, má v úmysle pozorne vysvetliť jednak zástoj Panny Márie v tajomstve vteleného Slova a mystického Tela, jednak povinnosti vykúpeného ľudstva voči Bohorodičke, Matke Kristovej a Matke ľudí, najmä veriacich, avšak nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii, ani riešiť otázky, ktoré práce bohoslovcov ešte nepostavili do plného svetla. A preto zostávajú oprávnené mienky, čo sa v katolíckych školách slobodne predkladajú o Tej, ktorá má v Cirkvi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto po Kristovi¹⁷⁵.

II. ZÁSTOJ PANNY MÁRIE V PORIADKU SPASENIA

55. Sväté Písmo Starého i Nového zákona a úctyhodné podanie dávajú čoraz zreteľnejšie najavo úlohu Matky Spasiteľa v poriadku spasenia a nám ju takmer stavajú pred oči. Knihy Starého zákona nám opisujú dejiny spasenia, ako sa pomaly pripravuje príchod Kristov na svet. A tieto prvotné dokumenty, ako sa v Cirkvi čítajú a ako sa chápu vo svetle ďalšieho a plného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube, danom našim prarodičom po páde do hriechu, o víťazstve nad hadom (porov. Gen 3,15). Tak isto ona je tá Panna, čo počne a porodí Syna a ktorého meno bude Emanuel (porov. Iz 7,14; porov. Mich 5,2-3. - Mt 1,22-23). Ona vyniká medzi poníženými a chudobnými Hospodina, čo s dôverou čakajú a dosahujú od neho spasenie. A konečne s ňou, vznešenou dcérou sionskou, po dlhom čakaní na splnenie prísľubu, nastáva plnosť časov a nastoľuje sa nový poriadok, keď Syn Boží vzal od nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho vtelenia oslobodil človeka od hriechu.

56. Otec milosrdenstiev chcel, žeby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, a tak, ako žena prispela k smrti, aby prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Matku Ježišovu, ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy. Preto niet sa čo čudovať, že sa u svätých Otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, sťaby nové stvorenie, dielo Ducha Svätého¹⁷⁶. Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná celkom neobyčajnou krásou svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako „milosti plnú (porov. Lk 1,28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova! (Lk 1,38). A tak Mária, dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Matkou Ježišovou. Nehatená nijakým hriechom, z celého srdca prijala spasiteľnú vôľu Božiu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia. Preto svätí Otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale že spolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnou vierou a poslušnosťou. Tak sv. Irenej hovorí, že ona „poslušnosťou sa stala príčinou spasenia pre seba samu a pre celé ľudské pokolenie ¹⁷⁷. Z toho dôvodu viacerí dávni Otcovia vo svojich kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala Eva panna neverou, to rozviazala Panna Mária vierou ¹⁷⁸. A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „matkou žijúcich ¹⁷⁹. Pritom častejšie tvrdia: „skrze Evu smrť, skrze Máriu život ¹⁸⁰.

57. Toto spojenie matky so Synom na diele spasenia sa prejavuje od času panenského počatia Krista až do jeho smrti; a to najskôr, keď sa Mária s náhlením vybrala navštíviť Alžbetu, a tá ju vyhlásila za blaženú, pretože uverila v prisľúbenú spásu a predchodca zaplesal v matkinom lone (porov. Lk 1,41-45); ďalej pri narodení, keď Bohorodička s radosťou ukázala pastierom a mudrcom svojho prvorodeného, ktorý jej panenskú neporušenosť neumenšil, ale posvätil¹⁸¹. A keď ho v chráme predstavila Pánovi a obetovala dar na spôsob chudobných, počula Simeona predpovedať, že jej Syn je ustanovený na znamenie, ktorému sa bude odporovať, a že dušu matky prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc (porov. Lk 2,34-35). Strateného chlapca Ježiša našli rodičia po bolestnom hľadaní v chráme zaujatého vecami svojho Otca; a nepochopili Synovu odpoveď. No jeho Matka zachovávala všetky tieto veci a premýšľala o nich vo svojom srdci (porov. Lk 2,41-51).

58. Vo verejnom živote Ježišovom jeho matka sa zreteľne objavuje hneď na počiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá milosrdenstvom, svojím zásahom dala podnet k začiatku divotvornej činnosti Ježiša Mesiáša (porov. Jn 2, 1-11). Za jeho kazateľskej činnosti dostalo sa jej slov, ktorými Syn, vyzdvihujúc kráľovstvo Božie nad vzťahy a zväzky tela a krvi, vyhlásil za blažených tých, čo počúvajú a zachovávajú slovo Božie (porov. Mk 3,35 par. Lk 11,27-28), ako to ona verne robievala (porov. Lk 2,19 a 51). A tak aj Panna Mária napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž, pri ktorom stála (porov. Jn 19,25) nie bez Božieho riadenia, veľmi trpela spolu so svojím Jednorodeným, s materinským srdcom sa pridružila k jeho obete a s láskou súhlasila s obetovaním žertvy, ktorú ona porodila. Až napokon sám Ježiš Kristus, umierajúc na kríži, dal ju za matku učeníkovi týmito slovami: „Žena, hľa, tvoj syn! (porov. Jn 19,26-27) ¹⁸².

59. Keďže sa zapáčilo Bohu zjaviť slávnostným spôsobom tajomstvo ľudského spasenia až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme Apoštolov pred Turícami zotrvávať „jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi (Sk 1,14). Teda aj Mária vzývala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní. Konenčne Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny¹⁸³, po skončení behu tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy¹⁸⁴ a Hospodin ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19,16) a víťazovi nad hriechom a smrťou¹⁸⁵.

III. PANNA MÁRIA A CIRKEV

60. Máme len jedného Prostredníka, podľa slov Apoštola: „Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých (1Tim 2,5-6). Materské poslanie Márie voči ľuďom však toto jediné prostredníctvo Kristovo nijako nezatieňuje, ani nezmenšuje, lež dáva najavo jeho účinnosť. Lebo akýkoľvek spasiteľný vplyv Panny Márie na ľudí nespočíva v dajakej nutnosti, ale má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a svoj prameň v prekypujúcej hojnosti Kristových zásluh: zakladá sa na jeho sprostredkovaní, od neho vonkoncom závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť, a pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha.

61. Panna Mária od večnosti spolu s vtelením Slova Božieho predurčená za Matku Božiu, riadením Božej Prozreteľnosti bola na tejto zemi rodnou matkou božského Vykupiteľa, jeho neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou a poníženou služobnicou Pánovou. Počnúc, porodiac a živiac Krista, prinesúc ho do chrámu Otcovi, trpiac spolu so svojím umierajúcim Synom na kríži, spolupracovala na diele Spasiteľa celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou matkou v poriadku milosti.

62. A toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia¹⁸⁶. S materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Panna Mária uciteva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica¹⁸⁷. To sa však chápe takým spôsobom, že nič sa ani neuberá, ani nepridáva hodnosti a účinnosti Krista, jediného Sprostredkovateľa¹⁸⁸.
Isteže nikdy nijaké stvorenie nemožno prirovnať k vtelenému Slovu a Vykupiteľovi. Lenže ako majú duchovní i veriaci ľud rozličným spôsobom účasť na kňazstve Kristovom a ako sa jediná dobrota Božia rozmanite, ale skutočne šíri v stvoreniach, tak aj jediné prostredníctvo Vykupiteľovo nevylučuje, ale skôr vyvoláva mnohorakú súčinnosť stvorení, prameniacu z jediného zdroja.
A toto podriadené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča ho láske veriacich, aby sa vďaka tejto materinskej pomoci užšie spojili s (jediným) Sprostredkovateľom a Spasiteľom.

63. Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy, je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom¹⁸⁹. Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, blahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky¹⁹⁰. Veď pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Syna Otcovho, sťa nová Eva, ktorá úprimne uverila bez akéhokoľvek váhania Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi. A priniesla na svet Syna, ktorého Boh určil za prvorodeného medzi mnohými bratmi (Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrode a výchove Mária spolupracuje s materinskou láskou.

64. Nuž aj Cirkev, ktorá kontempluje jej tajomnú svätosť, nasleduje jej lásku a verne plní vôľu Otcovu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma slovo Božie; lebo kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život dietky počaté z Ducha Svätého a splodené z Boha. A je aj pannou, čo zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Ženíchovi; a nasledujúc Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske¹⁹¹.

65. Zatiaľ čo v Preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorá je bez škvrny a vrásky (porov. Ef 5,27), veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. A preto upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolonosti vyvolených ako vzor čností. Cirkev na ňu myslí s láskou a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom. S posvätnou úctou preniká stále hlbšie do preveľkého tajomstva Vtelenia a stáva sa čím ďalej tým podobnejšou svojmu Ženíchovi. Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spasenia, určitým spôsobom v sebe zjednocuje a odzrkadľuje základné pravdy viery, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi. No i Cirkev tým, že hľadá slávu Kristovu, stáva sa podobnejšou svojmu vznešenému predobrazu, neprestajne rastúc vo viere, nádeji a láske a hľadajúc i plniac vo všetkom vôľu Božiu. Z toho dôvodu Cirkev i pri svojej apoštolskej činnosti právom hľadí na tú, čo porodila Krista, ktorý sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriacich. Táto Panna bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, čo spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní pri preporodzovaní ľudí.

IV. ÚCTA K PANNE MÁRII V CIRKVI

66. Márii, presvätej Matke Božej, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách, milosťou Božou po Synovi povýšenej nad všetkých anjelov a ľudí, Cirkev právom preukazuje osobitnú úctu. Áno, už od tých najdávnejších čias sa Panna Mária uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách¹⁹². Najmä od Efezského cirkevného snemu kult ľudu Božieho voči Márii podivne vzrastal v úcte a láske, v pobožnosti a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1,48-49). Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, hoci je celkom osobitný, predsa sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu a rovnako Otcovi i Duchu Svätému, a značne ho napomáha. Veď rozličné prejavy pobožnosti voči Bohorodičke, ktoré Cirkev odobrila v medziach zdravého a pravoverného učenia podľa časových a miestnych podmienok a súhlasne s povahou a svojrázom veriacich, spôsobujú, že keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1,15-16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (Kol 1,19).

67. Svätý cirkevný snem zámerne podáva toto katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby veľkodušne pestovali úctu voči Panne Márii, najmä v liturgii, aby mali vo veľkej vážnosti mariánske pobožnosti a nábožné úkony, ktoré v priebehu vekov odporúčal učiteľský úrad Cirkvi, aj aby svedomito zachovávali, čo bolo v minulosti stanovené o uctievaní obrazov Krista, Panny Márie a svätých¹⁹³. Bohoslovcov zas a kazateľov slova Božieho naliehavo vyzýva, aby sa v úvahách o zvláštnej hodnosti Bohorodičky starostlivo vyhýbali akémukoľvek nesprávnemu zveličovaniu a priam tak prílišnej úzkoprsosti¹⁹⁴. Nech sa pod vedením učiteľského úradu (Cirkvi) venujú štúdiu svätého Písma, svätých Otcov a Učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne vysvetľovali úlohy a výsady Panny Márie, ktoré vždy súvisia s Kristom, zdrojom všetkej pravdy, svätosti a nábožnosti. Nech sa bedlivo chránia v rečiach i skutkoch všetkého, čo by mohlo uviesť do omylu oddelených bratov alebo kohokoľvek iného, čo sa týka skutočného učenia Cirkvi. A veriaci nech pamätajú, že opravdivá nábožnosť nespočíva v jalových a nestálych citoch ani v akejsi márnej ľahkovernosti, ale že vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu vznešenosti Božej Rodičky a pobáda nás k synovskej láske voči našej Matke a k nasledovaniu jej čností.

V. MÁRIA, ZNAMENIE BEZPEČNEJ NÁDEJE A ÚTECHY
PRE PUTUJÚCI ĽUD BOŽÍ

68. Medzitým čo Matka Ježišova je už oslávená telom i dušou v nebi, a tým je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá má byť dovŕšená v budúcom veku, tak i tu na zemi svieti putujúcemu ľudu Božiemu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy, pokým nepríde deň Pánov (porov. 2Pt 3,10).

69. Tomuto svätému cirkevnému snemu je na veľkú radosť a potechu, že sú aj medzi oddelenými bratmi takí, čo preukazujú Matke Hospodina a Spasiteľa patričnú úctu, zvlášť medzi východnými kresťanmi, ktorí sa s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou spoluzúčastňujú na uctievaní Bohorodičky, vždy Panny¹⁹⁵. Všetci v Krista veriaci nech sa obracajú na Matku Božiu a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby Ona, ktorá napomáhala prvotiny Cirkvi svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov - tie, čo sa honosia kresťanským menom, ako aj tie, čo ešte nepoznajú svojho Spasiteľa - šťastlivo nezhromaždia v pokoji a svornosti v jediný ľud Boží na slávu najsvätejšej a nerozdielnej Trojice.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto vieroučnej konštitúcii. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, naiaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petre, dňa 21. novembra 1964.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)