DEKRÉT
PERFECTAE CARITATIS

o primeranej obnove rehoľného života

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Úsilie o dokonalú lásku zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako skvelé znamenie kráľovstva nebeského. Na to poukázal svätý cirkevný snem už v konštitúcii „Lumen gentium . Teraz však má v úmysle zaoberať sa životom a disciplínou ustanovizní, ktorých členovia skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, a postarať sa o ich potreby podľa požiadaviek našich čias.
Hneď odprvoti boli v Cirkvi mužovia i ženy, čo si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie ísť za Kristom a vernejšie ho nasledovať. Viedli Bohu zasvätený život, každý svojim spôsobom. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili pustovníckym životom, alebo založili rehoľné spoločenstvá, ktoré Cirkev s radosťou prijala a odobrila svojou autoritou. Tak sa z vôle Božej vyvinula podivuhodná rozmanitosť rehoľných spoločností, ktorá vo veľkej miere prispela k tomu, že Cirkev je nielen schopná konať všetko dobré (porov. 2Tim 3,17) a pripravená na dielo služby, na budovanie Tela Kristovho (porov. Ef 4,12), ale aj, vystrojená darmi svojich detí, javí sa ako nevesta vyzdobená pre svojho ženícha (porov. Zjv 21,2) a skrz ňu sa stáva známou mnohotvárna múdrosť Božia (porov. Ef 3,10).
Aj pri tejto veľkej rozmanitosti darov všetci, ktorých Boh volá žiť podľa evanjeliových rád a ktorí sa ich úprimne zaväzujú zachovávať, zasväcujú sa osobitným spôsobom Pánovi, v nasledovaní Krista, čo v panictve a chudobe (porov. Mt 8,20; Lk 9,58) svojou poslušnosťou až po smrť na kríži (porov. Flp 2,8) vykúpil a posvätil človeka. A tak, podnecovaní láskou, ktorú Duch Svätý rozlieva v ich srdciach (porov. Rim 5,5), čím ďalej tým viac žijú pre Krista a pre jeho Telo, t.j. pre Cirkev (porov. Kol 1,24). Preto čím horlivejšie sa spájajú s Kristom týmto sebadarovaním, ktoré zahrnuje celý život, tým hojnejším sa stáva život Cirkvi a plodnejším jej apoštolát.
Aby však Cirkev mala v súčasných okolnostiach väčší úžitok zo vzácnych hodnôt života posväteného zachovávaním rád a jeho potrebného poslania, tento svätý snem ustanovil, čo nasleduje. Ide iba o všeobecné zásady primeranej obnovy života a disciplíny reholí a - bez narušenia ich vlastnej povahy - aj spoločenstiev so spoločným životom bez sľubov a svetských inštitútov. Podrobnejšie ustanovenia o správnom výklade a uplatňovaní týchto zásad má však vydať po koncile kompetentná vrchnosť.

VŠEOBECNÉ ZÁSADY PRIMERANEJ OBNOVY

2. Primeraná obnova rehoľného života zahrnuje jednak stály návrat k prameňom všetkého kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní a jednak ich prispôsobovanie zmeneným časovým podmienkam. Táto obnova sa má uskutočňovať z podnetu Ducha Svätého a pod vedením Cirkvi podľa týchto zásad:
a) Keďže základnou normou rehoľného života je nasledovanie Krista podľa evanjelia, musia ju mať všetky inštitúty za najvyššie pravidlo.
b) Samej Cirkvi je na osoh, keď inštitúty majú svoj vlastný charakter a svoje poslanie. Preto treba verne skúmať a zachovať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície, keďže toto všetko tvorí dedičstvo každého inštitútu.
c) Všetky inštitúty nech sa zúčastňujú na živote Cirkvi a súhlasne so svojím vlastným charakterom nech si osvojujú a podľa možnosti napomáhajú jej podujatia a zámery napríklad v oblasti biblickej, liturgickej, dogmatickej, pastorálnej, ekumenickej, misijnej a sociálnej.
d) Inštitúty nech poskytujú svojim členom náležité vedomosti o položení človeka, súčasných pomeroch a o potrebách Cirkvi, aby vedeli vo svetle viery múdro posúdiť stav terajšieho sveta, a tak mohli, nadchnutí apoštolskou horlivosťou, účinnejšie pomáhať ľuďom.
e) Keďže rehoľný život je zameraný predovšetkým na to, aby rehoľníci nasledovali Krista a boli spojení s Bohom zachovávaním evanjeliových rád, treba si dobre uvedomiť, že i to najdokonalejšie prispôsobenie sa časovým potrebám je neúčinné, ak ho neoživuje duchovná obnova, ktorej treba vždy dať prvoradé miesto aj pri vonkajšej činnosti.

PRAKTICKÉ KRITÉRIÁ PRIMERANEJ OBNOVY

3. Spôsob života, modlitby a činnosti sa má vhodne prispôsobiť súčaným fyzickým a psychickým podmienkam rehoľníkov, a nakoľko si to vyžaduje povaha jednotlivých inštitútov, aj potrebám apoštolátu, kultúrnym požiadavkám i sociálnym a hospodárskym okolnostiam, a to všade, najmä však v misijných krajoch.
Podľa tých istých kritérií nech sa preskúma aj spôsob vedenia inštitútov.
Preto treba náležite zrevidovať konštitúcie, „direktóriá , knihy obyčají, modlitebníky, ceremoniále a iné zbierky tohto druhu: treba ich upraviť podľa uznesení tohto posvätného cirkevného snemu a zrušiť zastarané predpisy.

ZODPOVEDNÍ ČINITELIA PRIMERANEJ OBNOVY

4. Bez spolupráce všetkých členov inštitútu nemožno uskutočniť účinnú obnovu a náležité prispôsobenie.
Ale určovať smernice, vydávať zákony a povoľovať vyhovujúce a rozumné experimenty vo veci primeranej obnovy sú oprávnené jedine kompetentné vrchnosti, zvlášť generálne kapituly s odobrením - nakoľko je to potrebné - Svätej stolice alebo miestnych ordinárov podľa predpisov práva. Avšak vo veciach týkajúcich sa osudov celého inštitútu, predstavení nech sa vhodným spôsobom poradia so svojimi podriadenými a nech ich vypočujú.
Pre primeranú obnovu ženských mníšskych kláštorov možno si vyžiadať aj želania a dobrozdanie federatívnych zhromaždení a iných právoplatne zvolaných zasadaní.
Nech však všetci majú na pamäti, že nádej na obnovu treba skladať skôr do vernejšieho zachovávania pravidiel a konštitúcií než do množenia zákonov.

PRVKY SPOLOČNÉ VŠETKÝM FORMÁM REHOĽNÉHO ŽIVOTA

5. Členovia každého inštitútu nech si predovšetkým uvážia, že zaviažuc sa k evanjeliovým radám, odpovedali na Božie volanie, aby tak nielen zomreli hriechu (porov. Rim 6,11), ale sa aj zriekli sveta a žili jedine Bohu. Veď celý svoj život venovali jeho službe: ide tu o osobitné zasvätenie, ktoré korení hlboko v krstnom zasvätení a je jeho plnším zvýraznením.
A keďže toto ich sebaobetovanie prijala Cirkev, nech vedia, že sa oddali aj jej službe.
Táto služba Bohu ich musí nabádať a nadchýnať k cvičeniu sa v čnostiach, najmä v poníženosti, poslušnosti, neochvejnosti a čistote, ktorými sa stávajú účastnými na Kristovom pokorení (porov. Flp 2,7-8) a zároveň na jeho živote v Duchu (porov. Rim 8,1-13).
Nech teda rehoľníci, verní svojmu povolaniu, zanechajú všetko pre Krista (porov. Mk 10,28) a ho ako to jedine potrebné (porov. Lk 10,42) nasledujú (porov. Mt 19,21), nech počúvajú jeho slová (porov. Lk 10,39) a starajú sa o jeho veci (porov. 1Kor 7,32).
Preto je potrebné, aby členovia každého inštitútu, hľadajúc nadovšetko a jedine Boha, spájali kontempláciu - ktorou sa mu oddávajú mysľou a srdcom - s apoštolskou láskou, ktorou sa usilujú spolupracovať na diele vykúpenia a rozširovať kráľovstvo Božie.

PRVENSTVO DUCHOVNÉHO ŽIVOTA

6. Tí, čo sa zaväzujú zachovávať evanjeliové rady, nech predovšetkým hľadajú a milujú Boha, ktorý si prv zamiloval nás (porov. 1Jn 4,10), a nech sa za každých okolností usilujú viesť život skrytý s Kristom v Bohu (porov. Kol 3,3), ktorý je zdrojom a podnecovateľom lásky k blížnemu na spásu sveta a povznesenie Cirkvi. Táto láska oživuje a usmerňuje i samo zachovávanie evanjeliovách rád.
Nech preto členovia inštitútov vytrvalo a horlivo pestujú ducha modlitby i modlitbu samu, čerpajúc z rýdzich prameňov kresťanskej duchovnosti. Najmä nech každodenne berú do rúk sväté Písmo, aby si čítaním a rozjímaním svätých spisov získali „nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi (Flp 3,8). Nech podľa úmyslov Cirkvi srdcom i ústami slávia posvätnú liturgiu, zvlášť presväté tajomstvo Eucharistie a nech týmto výdatným prameňom udržujú svoj duchovný život.
Takto posilňovaní pri stole Božieho zákona a svätého oltára, nech majú v bratskej láske údy Kristove a nech si synovsky ctia a milujú duchovných pastierov. Nech v stále plnšej miere žijú a cítia s Cirkvou a nech sa úplne zasvätia jej poslaniu.

INŠTITÚTY S VÝLUČNE KONTEMPLATÍVNYM ZAMERANÍM

7. Hoci potreba činného apoštolátu je naliehavá, v tajomnom Tele Kristovom, v ktorom „nie všetky údy vykonávajú tú istú činnosť (Rim 12,4), majú jednostajne význačné miesto inštitúty zamerané úplne na kontempláciu, takže sa ich členovia venujú jedine Bohu v samote a mlčaní, v ustavičnej modlitbe a horlivom pokání. Veď ony prinášajú Bohu výbornú obetu chvály, prehojným ovocím svätosti osvecujú ľud Boží, príkladom ho povzbudzujú a tajomnou apoštolskou plodnosťou zveľaďujú. Takto sú ozdobou Cirkvi a žriedlom nebeských milostí. Ich spôsob života nech sa však upraví podľa uvedených zásad a kritérií primeranej obnovy. Ale pritom treba čo najsvedomitejšie zachovať odlúčenosť od sveta, ako aj vlastné cvičenia kontemplatívneho života.

INŠTITÚTY ZASVÄTENÉ VONKAJŠEJ APOŠTOLSKEJ ČINNOSTI

8. V Cirkvi jestvujú veľmi mnohé kňazské i laické inštitúty, ktoré sa venujú rozmanitým apoštolským dielam. Dary - podľa milosti, ktorej sa im dostalo - majú rozličné: alebo dar služby pri obsluhovaní, alebo dar vyučovania pri vyučovaní; kto dáva, tak úprimne; kto preukazuje milosrdenstvo, tak ochotne (porov. Rim 12,5-8). „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý (1Kor 12,4).
V týchto inštitútoch apoštolská a charitatívna činnosť patrí k samej podstate rehoľného života ako posvätná služba a osobitné dielo lásky, ktoré im zverila Cirkev a ktoré majú vykonávať v jej mene. Preto celý rehoľný život členov má prenikať apoštolský duch a všetku apoštolskú činnosť má zas stvárňovať duch rehoľný. Aby teda rehoľníci zodpovedali predovšetkým svojmu povolaniu nasledovať Krista a slúžili samému Kristovi v jeho údoch, ich apoštolská činnosť musí vychádzať z dôverného spojenia s ním. A práve tým sa roznecuje i láska k Bohu a blížnemu.
Preto nech tieto inštitúty účelne prispôsobia svoje pravidlá a zvyky požiadavkám apoštolátu, ktorému sa venujú. Keďže však rehoľný život zasvätený apoštolskej činnosti má mnohoraké formy, je potrebné, aby sa pri jeho primeranej obnove bral zreteľ na túto rozmanitosť a aby sa v jednotlivých inštitútoch udržoval život rehoľníkov v službe Kristovej patričnými a zodpovednými prostriedkami.

ZACHOVÁVANIE MNÍŠSKEHO A KLÁŠTORNÉHO ŽIVOTA

9. Nech sa verne zachováva a nech čoraz väčšmi zažiari vo svojom írečitom duchu tak na Východe, ako aj na Západe ctihodná ustanovizeň mníšskeho života, ktorá si v priebehu vekov záskala vynikajúce zásluhy o Cirkev a ľudskú spoločnosť. Hlavnou úlohou mníchov je skromná a pritom vznešená služba Božej Velebnosti vnútri kláštora, či sa už celkom venujú uctievaniu Boha v utiahnutosti, alebo sa oprávnene podobrali na nejakú apoštolskú, prípadne charitatívnu činnosť. Zachovajúc teda svojský ráz vlastného inštitútu, nech obnovia svoje dávne blahodarné tradície a nech ich prispôsobia terajším potrebám tak, aby kláštory boli akoby semeniskami povznesenia kresťanského ľudu.
Podobne aj rehole, čo podľa svojich pravidiel alebo stanov úzko spájajú apoštolský život s chórovou modlitbou a mníšskou disciplínou, nech dajú do súladu svoj spôsob života s požiadavkami im vyhovujúceho apoštolátu takým spôsobom, aby verne zachovali svoj životný ráz, keďže je pre Cirkev mimoriadne užitočný.

LAICKÝ REHOĽNÝ ŽIVOT

10. Rehoľný život laikov, tak mužov, ako aj žien, je sám osebe kompletným stavom zachovávania evanjeliovách rád. Keďže je on tak veľmi osožný dušpastierskemu poslaniu Cirkvi pri výchove mládeže, ošetrovaní chorých a iných službách, svätý cirkevný snem si ho vysoko cení, utvrdzuje jeho príslužníkov v povolaní a povzbudzuje ich, aby prispôsobili svoj život súčasným požiadavkám.
Svätý cirkevný snem vyhlasuje, že niet nijakej prekážky, aby v reholiach bratov, bez ujmy ich laického charakteru, niektorí členovia prijali z rozhodnutia generálnej kapituly svätenia, aby vykonávali potrebnú kňazskú službu vo svojich domoch.

SVETSKÉ INŠTITÚTY

11. Hoci svetské inštitúty („instituta saecularia ) nie sú rehoľnými ustanovizňami, predsa sú cirkevne schválenou formou pravého a úplného zachovávania evanjeliových rád vo svete. Týmto záväzkom sa zasväcujú mužovia i ženy, laici i klerici žijúci vo svete. Preto nech sa predovšetkým usilujú celkom oddať seba samých Bohu v dokonalej láske. Inštitúty samy nech si zachovávajú svoj vlastný a osobitý - t.j. svetský - charakter, aby mohli všade a účinne apoštolovať vo svete a sťaby boli zo sveta: lebo pre tento apoštolát vznikli.
Nech si však dobre uvedomia, že by im bolo nemožné plniť túto významnú úlohu, keby ich členovia neboli dôkladne vzdelaní vo veciach božských i ľudských, aby boli naozaj kvasom vo svete na posilnenie a vzrast Tela Kristovho. Nech teda predstavení starostlivo dbajú najmä o duchovnú výchovu, ako aj o ďalšie vzdelávanie členov.

REHOĽNÉ SĽUBY

a) ČISTOTA
12. Čistotu „pre kráľovstvo nebeské (Mt 19,12), na ktorú sa rehoľníci zaväzujú, treba pokladať za význačný dar milosti. Oslobodzuje totiž jedinečným spôsobom ľudské srdce (porov. 1Kor 7,32-35), aby sa zapálilo väčšou láskou k Bohu a k všetkým ľuďom, a preto je osobitným znamením nebeských dobier a veľmi vhodným prostriedkom pre rehoľníkov horlivo sa venovať službe Božej a apoštolskej činnosti. Tak všetkým veriacim pripomínajú ono podivuhodné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným Ženíchom Cirkvi je Kristus.
Nech teda rehoľníci, v snahe verne zachovávať svoj sľub, veria slovám Pánovým a dôverujú v pomoc Božiu; nech si nezakladajú na vlastných silách, ale nech sa umŕtvujú a bedlia nad svojimi zmyslami. Nech nezanedbávajú ani prirodzené prostriedky, ktoré sú na osoh duševnému i telesnému zdraviu. Takým spôsobom sa nedajú ovplyvniť klamnými náukami, ktoré vyhlasujú dokonalú zdržanlivosť za nemožnú alebo za škodlivú pre rozvoj človeka, a akoby vedení duchovným pudom budú vedieť odmietnuť všetko, čo ohrozuje čistotu. Okrem toho nech pamätajú všetci, najmä predstavení, že čistotu možno zachovávať bezpečnejšie, keď v spoločnom nažívaní medzi rehoľníkmi prekvitá pravá bratská láska.
Pretože zachovávanie dokonalej zdržanlivosti je v úzkom súvise s najhlbšími sklonmi ľudskej prirodzenosti, kandidáti sa nemajú odhodlať, ani pripustiť k sľubu čistoty iba po naozaj dostatočnej skúšobnej lehote a až keď dosiahli potrebnú psychologickú a citovú zrelosť. Treba ich nielen upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je čistota vystavená, ale ich aj vychovávať takým spôsobom, aby prijali Bohu zasvätený celibát i na osoh celej svojej osobnosti.

b) CHUDOBA
13. Nech rehoľníci svedomite zachovávajú dobrovoľnú chudobu, aby nasledovali Krista, ktorého je zvlášť dnes veľmi ceneným znamením. Ak treba, nech sa prejaví aj novými formami. Ňou sa má účasť na chudobe Krista, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou my obohatili (porov. 2Kor 8,9; Mt 8,20).
Čo sa týka rehoľnej chudoby, nestačí sa podriadiť predstaveným v užívaní majetkov, ale je potrebné, aby boli rehoľníci chudobní vskutku i v duchu a zhromažďovali si poklady v nebi. (porov. Mt 6,20).
Nech sa každý z nich cíti vo svojej činnosti viazaný všeobecným zákonom práce. A zaobstarávajúc si takto, čo potrebujú na živobytie a pre svoje diela, nech sa zbavia všetkej prepiatej ustarostenosti a nech sa zveria prozreteľnosti nebeského Otca (porov. Mt 6,25).
Rehoľné kongregácie môžu vo svojich konštitúciách dovoliť, aby sa ich členovia zriekli dedičstva, ktoré nadobudli, alebo nadobudnú.
Nech sa inštitúty samy usilujú vydávať akoby kolektívne svedectvo o chudobe - berúc zreteľ na miestne podmienky - a nech venujú nejakú čiastku svojich majetkov na iné potreby Cirkvi a na podporu chudobných, ktorých všetci rehoľníci majú milovať láskou Kristovou (porov. Mt 19,21; 25,34-46; Jak 2,15,16; 1Jn 3,17). Provincie a domy jednotlivých inštitútov nech si navzájom dávajú zo svojich hmotných majetkov, takže tie, čo majú viacej, pomáhajú tým, čo trpia nedostatok.
Hoci inštitúty majú právo vlastniť v zhode s pravidlami a konštitúciami všetko potrebné pre živobytie a činnosť, predsa nech sa vystríhajú akéhokoľvek prepychu, nadmierneho zisku a hromadenia majetkov.

c) POSLUŠNOSŤ
14. Sľubom poslušnosti prinášajú rehoľníci seba ako obetu Bohu úplným zasvätením svojej vôle, a tak sa pevnejšie a istejšie spájajú so spasiteľnou vôľou Božou. Teda podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý prišiel plniť vôľu Otcovu (porov. Jn 4,34; 5,30; Žid 10,7; Ž 39,9) a „prijal na seba prirodzenosť sluhu (Flp 2,7) a v utrpení sa naučil poslušnosti (porov. Žid 5,8), rehoľníci sa pod vplyvom Ducha Svätého s vierou podriaďujú predstaveným ako zástupcom Božím a pod ich vedením sa dávajú do služby všetkých bratov v Kristu, ako sám Kristus z poslušnosti Otcovi slúžil svojim bratom a položil svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20,28; Jn 10,14-18). Takto sa účinnejšie zaväzujú slúžiť Cirkvi a usilujú sa dospieť k miere plného vzrastu Kristovho (porov. Ef 4,13).
Nech teda rehoľníci v duchu viery a z lásky k vôli Božej pokorne a úctivo poslúchajú svojich predstavených podľa pravidiel a konštitúcií, vynakladajúc pri plnení rozkazov a pri vykonávaní sebe zverených úloh schopnosti rozumu a vôle, ako i dary prírody a milosti, vo vedomí, že spolupracujú na výstavbe Tela Kristovho podľa úmyslov Božích. Takto rehoľná poslušnosť nielenže neponižuje dôstojnosť ľudskej osobnosti, ale ju privádza k zrelosti tým, že zväčšuje slobodu Božích detí.
Predstavení zas, keďže sa budú zodpovedať zo sebe zverených duší (porov. Žid 13,17), nech - vnímaví pri plnení svojej funkcie voči vôli Božej - uplatňujú autoritu ako službu bratom, aby im tak preukazovali lásku, akou ich miluje Boh. Nech spravujú podriadených ako deti Božie, s úctou k ľudskej osobnosti, aby ich viedli k dobrovoľnej podriadenosti. Preto nech im ponechajú patričnú slobodu, zvlášť čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia. Nech privádzajú spolubratov k spolupráci v činnej a zodpovednej poslušnosti pri plnení povinností a preberaní iniciatívy. Nech ich teda ochotne vypočujú a nech napomáhajú ich spoločné úsilie na osoh inštitútu i Cirkvi. Pritom však predstavený má právomoc rozhodovať a nariaďovať, čo treba robiť.
Kapituly a rady nech verne plnia úlohu, ktorá sa im zveruje v spravovaní, a nech všetky svojím spôsobom prejavujú zainteresovanosť a starostlivosť všetkých členov o dobro celej komunity.

SPOLOČNÝ ŽIVOT

15. Spoločný život, podľa príkladu prvotnej Cirkvi, v ktorej množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4,32), nech zotrváva v modlitbe a v spoločenstve toho istého ducha (porov. Sk 2,42), udržované náukou evanjelia, posvätnou liturgiou a najmä Eucharistiou. Rehoľníci, ako údy Kristove, nech sa v bratskom nažívaní navzájom predbiehajú v úctivosti (porov. Rim 12,10) a nech si pomáhajú jeden druhému znášať bremená (porov. Gal 6,2). Keď sa totiž láska Božia skrze Ducha Svätého rozlieva v srdciach (porov. Rim 5,5), komunita ako opravdivá rodina zhromaždená v mene Pána sa teší jeho prítomnosti (porov. Mt 18,20). Veď láska je náplňou zákona (porov. Rim 13,10) a spojivom dokonalosti (porov. Kol 3,14). A vieme, že ňou sme prešli zo smrti do života (porov. 1Jn 3,14). Ba bratská jednota dáva najavo príchod Kristov (porov. Jn 13,35; 17,21) a vyviera z nej veľká apoštolská sila.
Aby sa však medzi rehoľníkmi prehĺbili bratské zväzky, nech sa úzko zapoja do života a činnosti komunity tí, čo sa nazývajú frátrami, pomocnými bratmi alebo inými menami. Treba sa postarať, aby sa v ženských inštitútoch dosiahol len jeden druh sestier, ak len okolnosti naozaj ináč neodporúčajú. V tomto prípade nech sa ponechá jedine ten rozdiel medzi osobami, ktorý si vyžaduje rozdielnosť činností, na aké sestry určuje osobitné Božie povolanie alebo osobitné schopnosti.
Avšak mužské kláštory a inštitúty, čo sa neskladajú zo samých laikov, môžu podľa svojho určenia, súhlasne s konštitúciami, prijímať rovnakým spôsobom klerikov i laikov, s rovnakými právami a povinnosťami okrem tých, čo vyplývajú z vysviacky.

KLAUZÚRA MNÍŠOK

16. Pápežská klauzúra mníšok výlučne kontemplatívneho života nech zostane v platnosti, ale po vypočutí želaní kláštorov samých ju treba prispôsobiť časovým a miestnym podmienkam a zrušiť zastarané zvyky.
Avšak ostatné mníšky, ktoré sa podľa pravidiel venujú vonkajšej apoštolskej činnosti, treba spod pápežskej klauzúry vyňať, aby mohli lepšie plniť sebe zverené apoštolské povinnosti. Ale musia zachovávať klauzúru podľa svojich konštitúcií.

REHOĽNÉ RÚCHO

17. Rehoľné rúcho, ako znak zasvätenia, nech je jednoduché, skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám a nech sa prispôsobí časovým a miestnym okolnostiam i pracovným potrebám. Rúcho rehoľníkov, ako aj rehoľníčok, ktoré nezodpovedá týmto predpisom, treba zmeniť.

VÝCHOVA REHOĽNÍKOV

18. Primeraná obnova inštitútov v najväčšej miere závisí od výchovy ich členov. Preto sa rehoľníci, čo nie sú klerikmi, ako aj rehoľníčky nemajú hneď po noviciáte určiť na apoštolskú činnosť, ale sa má náležite pokračovať v ich náboženskej, apoštolskej, vedeckej a technickej výchove vo vyhovujúcich domoch, aby si získali aj patričnú kvalifikáciu.
Aby však prispôsobenie rehoľného života súčasným potrebám nebolo iba zovňajšie a tí, čo sa podľa pravidiel venujú vonkajšiemu apoštolátu, neboli nespôsobilí plniť svoju úlohu, treba každému z nich primerane jeho rozumovým a osobným schopnostiam poskytnúť náležité vedomosti o mravoch, mentalite a názoroch, ktoré prevládajú v dnešnom spoločenskom živote. Táto výchova sa má podávať takým spôsobom, aby harmonickým zladením svojich zložiek napomáhala u rehoľníkov ucelenosť ich života.
Rehoľníci nech sa usilovne snažia cez celý život doplňovať toto duchovné, vedecké a technické vzdelanie a predstavení nech im podľa možnosti dajú na to príležitosť, prostriedky a čas.
Predstavení majú ďalej povinnosť postarať sa o čo najlepší výber a dôkladnú prípravu vedúcich, duchovných vodcov a profesorov.

ZAKLADANIE NOVÝCH INŠTITÚTOV

19. Pri zakladaní nových inštitútov treba si dôkladne uvážiť, či sú potrebné alebo aspoň veľmi užitočné a či majú predpoklady na rozvoj, aby neobozretne nevznikali zbytočné a životaneschopné inštitúty. Osobitne v mladých cirkvách nech sa napomáhajú a rozvíjajú formy rehoľného života, ktoré berú zreteľ na povahu a mravy obyvateľstva, ako aj na miestne zvyky a podmienky.

REALIZÁCIA, PRISPÔSOBOVANIE
A ZANECHANIE DIEL INŠTITÚTU

20. Inštitúty nech verne udržujú a realizujú svoje diela. Prizerajúc na záujmy všeobecnej Cirkvi a diecéz, nech ich prispôsobujú časovým a miestnym potrebám. Pritom nech používajú vhodné, čo aj nové prostriedky. A nech zanechajú diela, ktoré dnes už menej zodpovedajú duchu a vlastnej povahe inštitútu.
Nech si inštitúty naskrze zachovajú misijného ducha a nech ho primerane svojej povahe prispôsobia súčasným podmienkam, aby sa evanjelium účinnejšie ohlasovalo všetkým národom.

INŠTITÚTY A KLÁŠTORY NA ÚPADKU

21. Inštitútom a kláštorom, čo podľa úsudku Svätej stolice, po vypočutí miestnych ordinárov, ktorých sa to týka, neposkytujú opodstatnenú nádej na ďalší rozvoj, nech sa zakáže prijímať v budúcnosti novicov. Podľa možnosti nech sa zlúčia s iným prekvitajúcejším inštitútom alebo kláštorom, nie veľmi odlišným svojím zameraním a duchom.

ZDRUŽOVANIE REHOĽNÝCH INŠTITÚTOV

22. Inštitúty a svojprávne kláštory, pokiaľ je to vhodné, nech sa so schválením Svätej stolice zoskupujú do zväzov, ak nejakým spôsobom patria do tej istej rehoľnej rodiny; alebo do jednôt, ak majú temer tie isté konštitúcie a zvyky a toho istého ducha, najmä ak sú primalé; alebo do združení, ak sa venujú tým istým alebo podobným vonkajším dielam.

KONFERENCIE VYŠŠÍCH PREDSTAVENÝCH

23. Treba napomáhať konferencie alebo rady vyšších predstavených, ktoré ustanovila Svätá stolica, keďže môžu značne prispieť k plnšiemu dosiahnutiu cieľa jednotlivých inštitútov, viesť k účinnejšej spolupráci na osoh Cirkvi, k správnejšiemu rozmietneniu pracovníkov evanjelia na určitom území a k rokovaniam o spoločných rehoľných záležitostiach. Vo veci apoštolskej činnosti, nech sa zabezpečí náležitá koordinácia a spolupráca s biskupskými konferenciami.
Konferencie vyšších predstavených sa môžu zriaďovať aj pre svetské inštitúty.

REHOĽNÉ POVOLANIA

24. Kňazi a kresťanskí vychovávatelia nech vyvíjajú vážne úsilie v záujme ďalšieho rozvoja náležite a starostlivo vyberaných rehoľných povolaní, ktorý by plne zodpovedal potrebám Cirkvi. Aj v pravidelných kázňach nech sa častejšie hovorí o evanjeliových radách a o voľbe rehoľného stavu. Rodičia, vychovávajúc po kresťansky svoje deti, nech pestujú a chránia v ich srdciach rehoľné povolanie.
Inštitúty môžu rozširovať informácie o sebe, aby sa vzbudzovali povolania, a hľadať si kandidátov, pod podmienkou, že sa to robí s patričnou rozvážnosťou a že sa dodržiavajú predpisy Svätej stolice a miestneho ordinára.
Nech však rehoľníci pamätajú, že najlepším odporúčaním ich inštitútu a najlepšou výzvou k rehoľnému životu je príklad ich vlastného života.

ZÁVER

25. Inštitúty, pre ktoré sú určené tieto zásady primeranej obnovy, nech ochotne zodpovedajú svojmu Božiemu povolaniu a svojmu súčasnému poslaniu v Cirkvi. Svätý cirkevný snem si totiž vysoko cení ich panenský, chudobný a poslušný spôsob života, ktorého vzorom je sám Kristus Pán, a skladá pevnú nádej do ich tak veľmi požehnanej skrytej i zjavnej činnosti. Preto nech všetci rehoľníci šíria blahozvesť Kristovu po celom svete neporušenosťou viery, láskou k Bohu a blížnemu, milovaním kríža a nádejou na budúcu slávu, aby ich svedectvo všetci videli a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5,16). A tak, na orodovanie preláskavej Bohorodičky Panny Márie, „ktorej život je pre všetkých pravidlom konania ¹, budú sa deň čo deň vzmáhať a prinášať stále hojnejšie spasiteľné ovocie.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a ustanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.
V Ríme, pri svätom Petre, dňa 28. októbra 1965.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov)