DEKRÉT
PRESBYTERORUM ORDINIS

o kňazskom účinkovaní a živote

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Vznešenosť kňazského stavu v Cirkvi tento cirkevný snem už viac ráz pripomenul¹. Keďže však kňazstvu pripadá nanajvýš dôležitá a čoraz ťažšia úloha pri obnove Cirkvi Kristovej, uznalo sa za zvlášť užitočné, zapodievať sa kňazmi podrobnejšie a dôkladnejšie. O čom sa tu hovorí, vzťahuje sa na všetkých kňazov, najmä na tých, čo sa venujú dušpastierskej činnosti, s patričnými adaptáciami, pokiaľ ide o rehoľných kňazov. Veď vysviackou a poslaním, ktoré prijímajú od biskupa, kňazi sa povyšujú do služieb Krista Učiteľa, Kňaza a Kráľa a majú účasť na jeho účinkovaní, ktorým sa tu na zemi neprestajne buduje Cirkev na ľud Boží, Telo Kristovo a chrám Ducha Svätého. Práve preto, aby aj v okolnostiach po pastorálnej a ľudskej stránke veľmi často priam od základov zmenených mali účinnejšiu oporu a bolo lepšie postarané o ich život, tento svätý cirkevný snem vyhlasuje a stanovuje to, čo nasleduje.

I.
KŇAZSTVO V POSLANÍ CIRKVI

2. Pán Ježiš, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet (Jn 10,36), urobil účastným svoje tajomné Telo na pomazaní v Duchu, ktorého sa dostalo jemu samému². V ňom totiž všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky Toho, ktorý nás zo tmy povolal do svojho predivného svetla³. Niet teda úda, čo by nemal podiel na poslaní celého Tela, ale každý z nich má sväto zachovávať Ježiša vo svojom srdci⁴ a vydávať svedectvo o Ježišovi duchom proroctva⁵.
Aby sa veriaci stmeľovali v jedno telo, v ktorom však „všetky údy nevykonávajú tú istú činnosť (Rim 12,4), Kristus Pán ustanovil niektorých služobníkov, ktorí by mali v spoločenstve veriacich posvätnú kňazskú moc prinášať obetu a odporúčať hriechy⁶ a ktorí by úradne v Kristovom mene vykonávali pre dobro ľudí kňazskú funkciu. Preto keď Kristus vyslal Apoštolov, ako jeho vyslal Otec⁷, prostredníctvom týchto Apoštolov spravil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, biskupov⁸, ktorých úrad služby bol zverený v podriadenom stupni kňazom⁹, aby boli v kňazskom stave spolupracovníkmi biskupského stavu¹⁰ pri riadnom plnení Kristom zvereného apoštolského poslania.
Kňazský úrad, nakoľko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje Telo. Preto kňazstvo z povolania predpokladá síce sviatosti kresťanského zasvätenia (iniciácie), ale sa udeľuje zvláštnou sviatosťou, ktorou sa kňazi pomazaním Ducha Svätého poznačujú osobitným znakom, a tak sa stávajú podobnými Kristovi Kňazovi, takže majú moc konať v zastúpení Krista ako Hlavy¹¹.
Keďže kňazi majú svoj podiel na apoštolskom poslaní, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi vo svätej službe evanjelia, aby sa pohania stali ľúbeznou obetou, posvätenou Duchom Svätým¹². Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje ľud Boží, aby tak všetci, čo patria k tomuto ľudu - keďže ich posvätil Duch Svätý - dávali seba samých „ako živú, svätú a Bohu milú obetu (Rim 12,1). Obetnou službou kňazov sa však završuje duchovná obeta veriacich v jednote s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi nekrvavým a sviatostným spôsobom prináša v Eucharistii, dokiaľ sám Pán nepríde¹³. Sem smeruje a tuná vyvrchoľuje kňazská činnosť. Lebo kňazská služba, začínajúca sa hlásaním evanjelia, čerpá svoju silu a účinnosť z obety Kristovej a smeruje k tomu, aby „sa i celá vykúpená obec, t.j. zhromaždenie a spoločenstvo svätých, priniesla v univerzálnu obetu Bohu skrze Veľkňaza, ktorý tiež obetoval seba samého za nás vo svojom umučení, aby sme sa stali telom vznešenej Hlavy ¹⁴.
Teda cieľom kňazského účinkovania a života je sláva Boha Otca v Kristovi. A táto sláva spočíva v tom, že ľudia prijímajú vedome, slobodne a vďačne dielo, ktoré Boh uskutočnil v Kristovi a dávajú ho najavo celým svojím životom. A tak kňazi, či sa venujú modlitbe a poklone, alebo hlásajú slovo Božie, či prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu slávu Božiu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z veľkonočného tajomstva Kristovho a dovŕši sa slávnym príchodom Krista Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcu¹⁵.

3. Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy¹⁶, nažívajú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Tak i Pán Ježiš, Syn Boží, ktorého poslal Otec ako človeka k ľuďom, prebýval medzi nami a chcel sa vo všetkom stať podobným svojim bratom, ale bez hriechu¹⁷. Jeho príklad nasledovali už svätí Apoštoli, a blažený Pavol, učiteľ národov „vyvolený hlásať blahozvesť Božiu (Rim 1,1) sa osvedčuje, že sa stal všetkým všetko, aby spasil všetkých¹⁸. Kňazi Nového zákona sa síce svojím povolaním a vysviackou určitým spôsobom vydeľujú spomedzi ľudu Božieho, ale nie aby sa od neho alebo od ktoréhokoľvek človeka oddeľovali, lež aby sa celkom zasvätili dielu, na ktoré ich povolal Pán¹⁹. Nemohli by byť služobníkmi Kristovými, keby neboli svedkami a vysluhovateľmi iného života než je tento pozemský, avšak by nemohli byť k službám ľudí, keby sa odcudzili ich životu a prostrediu²⁰. Sama ich činnosť si z osobitných dôvodov vyžaduje, aby sa nepripodobnili tomuto svetu²¹; ale zároveň žiada, aby žili na tomto svete medzi ľuďmi, ako dobrí pastieri poznali svoje ovce a usilovali sa priviesť aj tie, ktoré nepatria do tohto ovčinca, aby aj oni počúvali hlas Kristov a stal sa len jeden ovčinec a jeden Pastier²². Aby sa to dalo docieliť, sú na veľkú pomoc čnosti, ktoré sa právom cenia v ľudskom spolunažívaní, ako je dobrosrdečnosť, úprimnosť, statočnosť, stálosť, vytrvalá starostlivosť o spravodlivosť, zdvorilosť a ostatné čnosti, ktoré odporúča Pavol Apoštol slovami: „Myslite len na to, čo je pravdivé a šľachetné, čo je spravodlivé a čisté, čo je milé a čestné, čo čnostné a chválitebné (Flp 4,8) ²³.

II.
KŇAZSKÉ ÚČINKOVANIE

4. Ľud Boží sa zhromažďuje ponajprv slovom Boha živého²⁴, ktoré všetci právom žiadajú z úst kňaza²⁵. Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril²⁶, prvou povinnosťou kňazov ako biskupských spolupracovníkov je zvestovať všetkým Božiu blahozvesť²⁷, aby plnili príkaz Pánov: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu (Mk 16,15) ²⁸, a tak utvárali a zveľaďovali ľud Boží. Lebo slovom spásy sa viera u neveriacich roznecuje a u veriacich udržuje, a ňou vzniká a rastie pospolitosť veriacich, podľa slov Apoštola: „Viera závisí od hlásania a hlásanie je zasa skrze Kristovo slovo (Rim 10,17). Kňazi sú teda podlžní zvestovať všetkým pravdu evanjelia²⁹, ktorej sú sami účastní v Pánu. Preto, či už svojím príkladným správaním sa medzi pohanmi ich privádzajú k oslave Boha³⁰, alebo priamo kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim tajomstvo Kristovo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vykladajú učenie Cirkvi, alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy vo svetle Kristovom, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých k obráteniu a svätosti³¹. Kňazská kazateľská činnosť, v súčasných pomeroch neraz veľmi ťažká, nesmie vysvetľovať slovo Božie iba vo všeobecnosti a abstraktne, ale aby lepšie zaúčinkovala na mysle poslucháčov, má aplikovať večné pravdy Evanjelia na konkrétne životné okolnosti.
A tak sa slovo Božie vysluhuje mnohorakým spôsobom, podľa rozdielnych potrieb poslucháčov a chariziem kazateľov. V nekresťanských krajoch alebo nekresťanskom prostredí sa ľudia hlásaním evanjelia privádzajú k viere a k sviatostiam spásy³², kým v samej kresťanskej pospolitosti - zvlášť medzi tými, čo sa zdajú prejavovať nedostatok vedomostí alebo viery vo veciach, na ktorých sa zúčastňujú - kázanie slova Božieho je požiadavkou samého vysluhovania sviatostí, keďže ide o tajomstvá viery, ktorú to slovo vzbudzuje a živí³³. To platí najmä o liturgii slova pri slúžení svätej omše, v ktorej sa nerozlučne spája ohlasovanie smrti a vzkriesenia Pána, odpoveď ľudu, ktorý počúva, a samotná obeta, ktorou Kristus potvrdil Novú zmluvu vo svojej krvi; na tejto obete majú veriaci účasť tak svojimi modlitbami, ako aj prijímaním Sviatosti³⁴.

5. Boh, ktorý jediný je svätý a posväcovateľ, chcel si vziať za spoločníkov a spolupracovníkov ľudí, ktorí by ponížene pracovali v službách posväcovania. Kňazov teda vysviaca Boh prostredníctvom biskupa, aby sa stali osobitným spôsobom účastnými na kňazstve Kristovom a konali pri posvätných úkonoch ako služobníci Toho, ktorý skrze svojho Ducha stále pre nás vykonáva svoju kňazskú službu v liturgii³⁵. Kňazi krstom uvádzajú ľudí medzi ľud Boží. Sviatosťou pokánia zmierujú hriešnikov s Bohom a Cirkvou. Olejom chorých poskytujú úľavu nezdravým. Zvlášť však slúžením svätej omše prinášajú sviatostným spôsobom Kristovu obetu. Ale ako to už za čias prvotnej Cirkvi svedčil blažený Ignác mučeník³⁶, kňazi sú pri vysluhovaní všetkých sviatosí mnohorakým spôsobom hierarchicky spojení s biskupom, a preto ho určitým spôsobom sprítomňujú v jednotlivých zhromaždeniach veriacich³⁷.
Ostatné sviastosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela súvisia so svätou Eucharistiou a na ňu sú zamerané³⁸. Lebo v najsvätejšej Eucharistii je všetko duchovné dobro Cirkvi³⁹, t.j. sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a chlieb živý, ktorý skrze svoje telo, Duchom svätým oživené a oživujúce, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s Ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci. Eucharistia sa preto javí ako prameň a vrchol všetkého šírenia evanjelia, takže katechumeni sa pozvoľna privádzajú k účasti, a veriaci, už poznačení svätým krstom a birmovaním, sa prijímaním Eucharistie plne včleňujú do Tela Kristovho.
Eucharistické zhromaždenie je teda stredobodom spoločenstva veriacich, ktorému predsedá kňaz. A tak kňazi učia veriacich prinášať v obete svätej omše božskú Žertvu Bohu Otcu a spolu s ňou dávať v obeť aj svoj vlastný život. V duchu Krista Pastiera ich učia podrobiť skrúšeným srdcom svoje hriechy Cirkvi vo sviatosti pokánia tak, aby sa čím ďalej tým viac obrátili k Pánovi, pamätajúc na jeho slová: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 4,17). Priam tak ich priúčajú zúčastňovať sa na posvätných liturgických úkonoch takým spôsobom, aby sa aj pri nich povzniesli k úprimnej modlitbe. Privádzajú ich k stále dokonalejšiemu duchu modlitby, ktorý sa má pestovať cez celý život, podľa milostí a potrieb každého z nich. Pobádajú všetkých k plneniu vlastných stavovských povinností a pokročilejších k uskutočňovaniu rád evanjelia spôsobom, ktorý zodpovedá každému z nich. Teda vychovávajú veriacich tak, aby mohli zo srdca spievať Pánovi chválospevy a duchovné piesne a ustavične za všetko dobrorečiť Bohu a Otcu v mene nášho Pána Ježiša Krista⁴⁰.
Chvály a vďaky, ktoré vzdávajú pri slávení Eucharistie, rozdeľujú si kňazi na rôzne hodiny dňa konaním Božieho ofícia, pri ktorom sa v mene Cirkvi vzývajú Boha za sebe zverený ľud, ba za celý svet.
Dom modlitby, v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia, v ktorom sa zhromažďujú veriaci a v ktorom sa na ich pomoc a útechu uctieva prítomný Syn Boží, náš Spasiteľ, žertvovaný za nás na obetnom oltári, má sa skvieť čistotou a byť vhodný na modlitbu a posvätné slávnosti⁴¹. V ňom sa duchovní pastieri a veriaci pozývajú odplácať vďačným srdcom za dar Toho, čo skrze svoju ľudskú prirodzenosť ustavične vlieva Boží život údom svojho Tela⁴². Kňazi nech sa starajú náležite pestovať liturgickú náuku a umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.

6. Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera a v mene biskupa zhromažďujú rodinu Božiu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcu⁴³. Na vykonávanie tejto služby, ako aj ostatných kňazských povinností sa udeľuje duchovná moc, a to na budovanie⁴⁴. A pri budovaní Cirkvi kňazi sa musia správať k všetkým podľa príkladu Pánovho s nevšednou ľudskosťou. Avšak nesmú zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chúťok⁴⁵, ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc ako milované dietky⁴⁶ podľa slov Apoštola: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou (2Tim 4,2) ⁴⁷.
Preto pripadá kňazom ako vychovávateľom vo viere starať sa osobone alebo prostredníctvom iných, aby sa jednotliví veriaci viedli v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil⁴⁸. Málo osožia ceremónie, čo ako pekné a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú spôsobilé vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti⁴⁹. Dospieť k tejto kresťanskej zrelosti im pomáhajú kňazi, aby sa naučili poznávať v udalostiach samých - tak významných, ako aj všedných - čo si okolnosti vyžadujú a aká je vôľa Božia. Kresťania sa majú ďalej naučiť žiť nielen sami pre seba, ale podľa požiadaviek nového prikázania lásky nech si navzájom pomáhajú, každý podľa toho, aký dar milosti prijal⁵⁰, a tak nech všetci plnia po kresťansky svoje povinnosti v ľudskej spoločnosti.
A hoci majú kňazi záväzky voči všetkým, predsa osobitne sú im zverení chudobní a slabší, s ktorými sám Pán prejavoval spolupatričnosť⁵¹ a ktorým hlásať evanjelium sa udáva za znak mesiášskej činnosti⁵². Osobitná starostlivosť sa má venovať mládeži a okrem toho manželom a rodičom. A je želateľné, aby sa tieto skupiny priateľsky schádzavali, a tak si navzájom pomáhali a umožňovali žiť plnším kresťanským životom aj v neraz ťažkých podmienkach. Kňazi nech nezabúdajú, že všetci rehoľníci a rehoľnice, ako význačná zložka v dome Pánovom, si zasluhujú osobitnú pozornosť, aby sa duchovne zdokonaľovali na osoh celej Cirkvi. Konečne nech sa najväčšmi starajú o chorých a zomierajúcich, nech ich navštevujú a posilňujú v Pánu⁵³.
No úloha duchovného pastiera sa neobmedzuje iba na starosť o jednotlivých veriacich, ale sa osobitným spôsobom rozprestiera aj na utváranie naozajstnej kresťanskej pospolitosti. Aby sa však náležite pestoval duch vospolnosti, musí v sebe zahrňovať nielen miestnu, ale aj všeobecnú Cirkev. A miestna pospolitosť sa nemá starať iba o svojich veriacich, ale preniknutá misijnou horlivosťou, má pripravovať všetkým ľuďom cestu ku Kristovi. No zvlášť sa jej zverujú katechumeni a neofyti, ktorých treba postupne vychovávať k poznaniu a osvojeniu si kresťanského života.
Ale nebolo by vôbec možné budovať kresťanské spoločenstvo, keby nemalo svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tuná má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha pospolitosti⁵⁴. Aby však slávenie Eucharistie bolo úprimné a dokonalé, musí privádzať k rozličným skutkom kresťanskej lásky a vzájomnej pomoci, ako aj k misijnej činnosti a k rozmanitým spôsobom vydávania kresťanského svedectva.
Okrem toho cirkevná pospolitosť uplatňuje láskou, modlitbou, príkladom a skutkami pokánia skutočné duchovné materstvo voči dušiam, ktoré sa majú priviesť ku Kristovi. Ona je totiž účinným nástrojom, ktorý ukazuje a uľahčuje cestu ku Kristovi tým, čo ešte neveria, a veriacich zas povzbudzuje, pripravuje a posilňuje do duchovného boja.
Pravda, kňazi sa pri budovaní kresťanskej pospolitosti nikdy nedávajú do služieb nejakej svetskej ideológie alebo strany, ale ako hlásatelia evanjelia a pastieri Cirkvi sa venujú duchovnému vzrastu Tela Kristovho.

7. Všetci kňazi majú spolu s biskupmi účasť na jedinom a tom istom kňazstve a účinkovaní Kristovom, takže sama jednota svätenia a poslania si vyžaduje hierarchické spoločenstvo s biskupským stavom⁵⁵, ktoré zavše výborne prejavujú v liturgickej koncelebrácii; i vyznávajú, že slávia eucharistické zhromaždenie ( synaxis„) spojení s nimi⁵⁶. Keďže kňazi dostali pri vysviacke dar Ducha Svätého, biskupi v nich majú nevyhnutných pomocníkov a poradcov v službe a povinnosti učiť, posväcovať a spravovať ľud Boží⁵⁷. Toto už od najstarších čias Cirkvi vytrvalo hlásajú liturgické dokumenty, keď slávnostne prosia Boha, žeby vylial na vysviacaného kňaza ducha milosti a rozvážnosti, aby napomáhal a spravoval ľud čistým srdcom„⁵⁸, ako sa dostalo Mojžišovho ducha sedemdesiatim múdrym mužom na púšti⁵⁹, takže potom mohol Mojžiš s ich pomocou ľahko spravovať nesčíselné zástupy ľudu„⁶⁰. Pre túto spoluúčasť na tom istom kňazstve a účinkovaní nech teda biskupi pokladajú kňazov za svojich bratov a priateľov⁶¹ a nech si všemožne dajú záležať na ich materiálnom a zvlášť duchovnom dobre. Lebo predovšetkým na nich dolieha ťažká zodpovednosť za svätosť ich kňazov⁶², a preto nech sa s tou najväčšou starostlivosťou venujú stálemu vzdelávaniu svojho kňazstva⁶³. Nech ich radi vypočujú, ba nech sa s nimi radia a si s nimi vymieňajú náhľady o požiadavkách pastoračnej činnosti a otázkach týkajúcich sa záujmov diecézy. Aby sa to však mohlo účinne uplatňovať, nech sa zriadi primerane dnešným podmienkam a potrebám⁶⁴ - vo forme a podľa predpisov, ktoré určí cirkevné právo - kňazský výbor čiže senát⁶⁵, reprezentujúci kňazstvo, ktorý by mohol svojimi radami účinne pomáhať biskupovi pri správe diecézy.
Kňazi zas, majúc pred očami plnosť kňazského svätenia, ktorému sa tešia biskupi, nech si v nich uctievajú autoritu Krista, najvyššieho Pastiera. Nech sa teda vinú k svojmu biskupovi s úprimnou láskou a poslušnosťou⁶⁶. Táto kňazská poslušnosť, preniknutá duchom spolupráce, má svoj základ práve v účasti na biskupskom účinkovaní, ktorej sa kňazom dostáva vysviackou a úradným cirkevným poverením (kanonickou misiou) ⁶⁷.
Jednota kňazov s biskupmi sa v dnešných časoch tým viac vyžaduje, že v našej dobe apoštolské podujatia nielen nadobúdajú pre rozličné príčiny mnohoraké formy, ale aj musia prekročiť farský alebo diecézny rámec. Preto žiaden kňaz nevládze zadosť urobiť svojmu poslaniu a sťaby sám osebe, ale len spojenými silami s ostatnými kňazmi pod vedením tých, čo stoja na čele Cirkvi.

8. Všetkých kňazov, zaradených vysviackou do kňazského stavu, spája navzájom dôverné kňazské bratstvo. Najmä však v diecéze, v ktorej službách stoja pod vlastným biskupom, tvoria jedno jediné kňazstvo (presbytérium). I keď sa totiž venujú rozličným úlohám, predsa konajú len jednu kňazskú službu v prospech ľudí. Lebo všetci kňazi majú poslanie spolupracovať na tom istom diele, či už konajú farskú alebo medzifarskú službu, či sa venujú vedeckému výskumu alebo vyučovaniu, alebo aj keď pracujú vlastnými rukami, majúc podiel na osude samotných robotníkov, ak to uznala za dobré a schválila kompetentná cirkevná vrchnosť, a či konečne plnia iné apoštolské alebo na apoštolát zamerané práce. Veď všetci sledujú ten istý cieľ, t.j. výstavbu Tela Kristovho. A na to sú potrebné mnohoraké úlohy a nové adaptačné úpravy, najmä v našich časoch. Preto je veľmi dôležité, aby si všetci diecézni a rehoľní kňazi navzájom pomáhali, a tak boli vždy spolupracovníkmi pravdy⁶⁸. Teda každý z nich je spojený s ostatnými členmi tohto presbytéria osobitnými zväzkami apoštolskej lásky, služby a bratstva. A to sa už od najstarších čias liturgicky naznačuje, keď sa prítomní kňazi pozývajú vkladať ruky spolu s vysviacajúcim biskupom na vysviacaného a keď jedným srdcom koncelebrujú eucharistickú obetu. Slovom, každý kňaz je spojený so svojimi spolubratmi putom lásky, modlitby a všestrannej spolupráce. Takým spôsobom sa prejavuje jednota, ktorou chce mať Kristus svojich dokonale zlúčených v jedno, aby svet poznal, že Otec poslal Syna⁶⁹.
Preto starší nech sa ujímajú mladších vskutku ako bratov. Nech sú im nápomocní v prvých kňazských prácach a starostiach. Nech sa usilujú pochopiť aj ich zmýšľanie, i keď je odchodné od ich vlastného, a nech dobroprajne sledujú ich podujatia. Priam tak mladí nech majú v úcte vek a skúsenosti starších, nech sa s nimi radia o veciach, tákajúcich sa dušpastierskych povinností a nech s nimi ochotne spolupracujú.
Kňazi, vedení bratským duchom, nech nezanedbávajú pohostinnosť⁷⁰, nech pestujú dobročinnosť a spoločenstvo v pozemských dobrách⁷¹ a nech sa starajú najmä o chorých, zronených, preťažených prácou, osamotených, vyhnancov, ako aj o tých, čo trpia prenasledovanie⁷². Nech sa ochotne a s radosťou schádzavajú aj na duševné pookriatie, pamätliví na slová, ktorými sám Pán pozýval unavených apoštolov: Poďte na osamelé miesto samotní a odpočiňte si trocha„ (Mk 6,31). Okrem toho, aby kňazi našli vzájomnú oporu v pestovaní duchovného a intelektuálneho života, aby mohli lepšie spolupracovať vo svojej službe a vyhli sa prípadným nebezpečenstvám osihotenosti, nech sa medzi nimi napomáha určitý spoločný život a či akýsi druh životného spoločenstva; to však môže nadobudnúť rozmanité formy, podľa rozličných osobných a pastoračných potrieb, totiž spoločné bývanie, kde je to možné, alebo spoločný stôl alebo aspoň častý a pravidelný styk. Treba mať ďalej vo veľkej úcte a starostlivo napomáhať združenia, ktoré podľa stanov odobrených príslušnou cirkevnou vrchnosťou žičia svätosti kňazov pri vykonávaní ich činnosti vhodným a patrične schváleným spôsobom života a bratskou pomocou, a tak chcú byť k službám celému kňazskému stavu.
Konečne nech si kňazi na základe spoluúčasti na tom istom kňazstve uvedomujú svoju osobitnú zodpovednosť voči tým, čo majú nejaké ťažkosti. Nech im včas poskytnú pomoc a keď treba, nech ich aj diskrétne napomenú. Tým však, čo v niečom upadli, nech vždy preukazujú bratskú lásku a veľkodušnosť. Nech sa za nich vrúcne modlia k Bohu a nech si s nimi stále počínajú ako naozajstní bratia a priatelia.
 
9. Hoci kňazi Nového zákona vzhľadom na sviatosť kňazstva vykonávajú v ľude Božom a pre ľud Boží vznešenú a potrebnú funkciu otca a učiteľa, predsa sú zároveň spolu s ostatnými veriacimi učeníkmi Pána milosťou Božou povolanými mať účasť na jeho kráľovstve⁷³. Kňazi sú totiž ako bratia medzi bratmi⁷⁴ uprostred všetkých tých, ktorých preporodila voda krstu, keďže sú údmi toho istého Tela Kristovho, ktorého budovanie je zverené všetkým⁷⁵.
Kňazi teda majú vykonávať svoju vedúcu úlohu takým spôsobom, aby nehľadali svoje záujmy, ale záujmy Ježiša Krista⁷⁶ a spolupracovali s veriacimi laikmi, správajúc sa uprostred nich podľa príkladu Majstra, ktorý neprišiel na to, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých„ (Mt 20,28). Nech kňazi úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastný zástoj laikov v poslaní Cirkvi. A nech si zo srdca vážia spravodlivú slobodu, ktorá všetkým prislúcha v občianskej spoločnosti. Nech si ochotne vypočujú laikov, berú bratsky do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov. Skúmajúc duchov, či sú od Boha⁷⁷, nech so zmyslom pre vieru odkrývajú mnohoraké skromné i významnejšie charizmy laikov, nech ich radosťou uznávajú a bedlivo zveľaďujú. Medzi rozličnými darmi Božími, ktoré sa u veriacich hojne vyskytujú, isteže si zasluhujú obzvláštnu pozornosť tie, ktoré nabádajú mnohých k vyššiemu duchovnému životu. Ďalej nech s dôverou zverujú laikom úlohy v službách Cirkvi, ponechajúc im slobodné pole činnosti, ba nech ich príhodne povzbudzujú, aby sa aj sami od seba chopili iniciatívy⁷⁸.
Konečne kňazi sú uprostred laikov nato, aby všetkých privádzali k jednote lásky: Milujte sa navzájom bratskou láskou! Predbiehajte sa navzájom v úctivosti!„ (Rim 12,10). Im teda pripadá dávať do súladu rozličné stanoviská takým spôsobom, aby sa nik necítil cudzo v spoločenstve veriacich. Sú ochrancami všeobecného dobra, o ktoré sa starajú v mene biskupa, a zároveň sú rozhodnými zástancami pravdy, aby veriacich nezmietla ako vietor hocaká náuka⁷⁹. Ich osobitnej starostlivosti sa zverujú tí, čo prestali pristupovať k sviatostiam, ba vari aj odpadli od viery. Ako dobrí pastieri, nech ich neprestanú vyhľadávať.
Dbajúc na predpisy o ekumenizme⁸⁰, nech nezabúdajú na bratov, ktorí nie sú v plnom cirkevnom spoločenstve s nami.
Napokon nech pokladajú za sebe zverených aj všetkých tých, čo neuznávajú Krista ako svojho Spasiteľa.
Sami veriaci nech si zas uvedomujú svoju podlžnosť voči svojim kňazom, a preto nech im preukazujú detinskú lásku ako svojim duchovným pastierom a otcom. Nech podľa možnosti pomáhajú svojim kňazom modlitbou a skutkom, majúc účasť na ich starostiach, aby tak oni ľahšie vládali prekonávať ťažkosti a účinnejšie plniť svoje povinnosti⁸¹.

10. Duchovný dar, ktorý prijali kňazi pri vysviacke, ich nepripravuje na dajaké obmedzené a zúžené poslanie, ale na veľmi rozsiahle a všeobecné spasiteľné poslanie až po okraj sveta„ (Sk 1,8), pretože každá kňazská práca má účasť na univerzálnom rozsahu toho poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom. Lebo kňazstvo Kristovo, na ktorom sa kňazi stali naozaj účastnými, je nevyhnutne zamerané na všetky národy a na všetky časy a neobmedzujú ho nijaké príbuzenské, národné alebo vekové ohraničenia, ako sa to tajomným spôsobom predobrazne naznačuje už v Melchizedekovi⁸². Nech teda kňazi nezabúdajú, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca. Preto kňazi diecéz, ktoré sú bohatšie na povolania, nech radi prejavujú ochotu účinkovať s dovolením alebo na výzvu vlastného ordinára v krajoch, misiách alebo odboroch, ktoré trpia na nedostatok kňazských síl.
Okrem toho nech sa zrevidujú predpisy o včlenení do diecézy (inkardinácia) a o uvoľnení z diecézy (exkardinácia) takým spôsobom, aby toto prastaré ustanovenie zostalo v platnosti, ale aby lepšie zodpovedalo súčasným pastorálnym potrebám. Tam však, kde si to vyžadujú apoštolské záujmy, nech sa umožní nielen vhodné rozmietnenie duchovenstva, ale aj zriaďovanie osobitných pastorálnych diel pre rozličné spoločenské skupiny v niektorých krajoch alebo národoch alebo kdekoľvek na svete. Za týmto cieľom sa s úžitkom môžu zakladať určité medzinárodné semináre, osobitné personálne diecézy alebo prelatúry a iné podobné ustanovizne, do ktorých možno pre spoločné dobro celej Cirkvi zadeliť alebo začleniť kňazov, a to spôsobom, ktorý treba určiť pre každú ustanovizeň osobitne; pričom musia vždy zostať nedotknuté práva miestnych ordinárov.
Avšak podľa možnosti nech sa kňazi neposielajú do nových krajov každý osve, najmä ak ešte dobre nepoznajú tamojší jazyk a mrav, ale podľa príkladu Kristových učeníkov aspoň po dvoch alebo po troch⁸³, aby si jeden druhému pomáhali. Priam tak je osožné venovať bedlivú pozornosť ich duchovnému životu, ako aj ich duševnému a telesnému zdraviu. A nakoľko je možné, nech sa im pripravia také miestne a pracovné podmienky, ktoré vyhovujú osobným zvláštnostiam každého z nich. Tak isto je veľmi užitočné, aby tí, čo sa chystajú k novému národu, sa starali primerane poznať nielen jazyk toho kraja, ale si aj čo najdokonalejšie osvojili psychologický a spoločenský svojráz ľudu, ktorému chcú skromne slúžiť, aby tak nasledovali príklad Pavla Apoštola, ktorý mohol o sebe povedať: Hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov..„ (1Kor 9,19-20).
11. Pastier a Biskup našich duší⁸⁴ ustanovil svoju Cirkev tak, žeby ľud, ktorý si vyvolil a nadobudol vlastnou krvou⁸⁵, mal vždy až do konca vekov svojich kňazov, aby kresťania nidky neboli ako ovce bez pastiera⁸⁶. Apoštoli, poznajúc túto vôľu Kristovu, pokladali z vnuknutia Ducha svätého za svoju povinnosť vyvoliť vysluhovateľov, ktorí sú schopní učiť aj iných„ (2Tim 2,2). Táto povinnosť isteže patrí k samému kňazskému poslaniu: kňaz sa tak stáva účastným starosti o celú Cirkev, aby ľudu Božiemu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci. Keďže však kormidelník a cestujúci na lodi majú spoločné záujmy„⁸⁷, všetok kresťanský ľud má sa poúčať, že je jeho povinnosťou rozličným spôsobom spolupracovať vrúcnymi modlitbami, ako aj inými prostriedkami, ktoré má naporúdzi⁸⁸, aby Cirkev vždy mala kňazov, ktorých potrebuje na plnenie svojho božského poslania. Najsamprv nech si teda kňazi čo najviac dajú záležať na tom, aby službou slova a svedectvom vlastného života, v ktorom sa jasne prejavuje duch úslužnosti a pravá veľkonočná radosť, upozorňovali veriacich na vznešenosť a potrebnosť kňazstva. Nešetriac nijakých starostí ani ťažkostí, nech pomáhajú tým mladíkom alebo aj starším, ktorých rozumne pokladajú súcich na takú veľkú službu, aby sa riadne pripravili, a tak ich raz biskup mohol povolať pri plnom rešpektovaní ich vonkajšej i vnútornej slobody. Za tým cieľom je veľmi užitočné starostlivé a múdre duchovné vedenie. Rodičia a učitelia a vôbec všetci, čo majú akýmkoľvek spôsobom do činenia s výchovou chlapcov a mladíkov, nech ich tak vzdelávajú, aby si uvedomili starostlivosť Pána o svoje stádo a berúc do úvahy potreby Cirkvi, boli ochotní veľkodušne odpovedať s prorokom na volanie Hospodina: Hľa, tu som, pošli mňa!„ (Iz 6,8). Avšak sa v nijakom prípade nemá očakávať, že sa tento hlas Pánov, ktorý povoláva, nejakým mimoriadnym spôsobom dostane do uší budúceho kňaza. Skôr si ho možno uvedomiť a rozpoznať ho podľa znakov, po ktorých múdri kresťania každodenne poznávajú vôľu Božiu. A kňazi si majú pozorne všímať tieto znaky⁸⁹.
Preto sa im veľmi odporúčajú tak diecézne ako aj celonárodné Diela pre povolania⁹⁰. V kázňach, katechézach a časopisoch majú jasne poukazovať na potreby miestnej, ako aj všeobecnej Cirkvi. Zmysel a vznešenosť kňazskej služby majú sa postaviť do plného svetla: ako sa v nej spája obrovská zodpovednosť s toľkými radosťami; a najmä - ako učia cirkevní Otcovia - možno ňou dať Kristovi zvrchované svedectvo lásky⁹¹.

III.
KŇAZSKÝ ŽIVOT

12. Sviatostnou vysviackou kňazi, sťa služobníci Hlavy, stávajú sa podobnými Kristu Kňazovi, aby ako spolupracovníci episkopátu budovali a stvárňovali celé Telo Kristovo, ktorým je Cirkev. Už síce krstným zasvätením prijali, ako všetci kresťania, znak a dar takého vznešeného povolania a takej milosti, že napriek ľudskej slabosti⁹², môžu, ba majú sa usilovať o dokonalosť podľa slov Pánových: Buďte teda dokonalý, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec„ (Mt 5,48). Ale kňazi sú osobitným spôsobom povinní dosiahnuť túto dokonalosť, pretože sa vysviackou novým spôsobom zasvätili Bohu, stanúc sa tak živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby mohli v priebehu časov pokračovať v jeho predivnom diele, ktoré nadprirodzenou účinnosťou obnovilo celé ľudské spoločenstvo⁹³. Keďže teda každý kňaz zastupuje svojím spôsobom osobu samého Krista, dostáva sa mu aj osobitnej milosti, aby pri službe sebe zverenému ľudu a všetkému ľudu Božiemu mohol primeranejšie nasledovať dokonalosť Toho, ktorého je zástupcom, a aby krehkosti ľudského tela odpomáhala svätosť Toho, ktorý sa stal naším Veľkňazom, svätým, nevinným, nepoškvrneným, bezhriešnym„ (Žid 7,26).
Kristus, ktorého Otec posvätil čiže konsekroval a poslal na svet⁹⁴, sa obetoval za nás, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch„ (Tit 2,14), a tak skrze umučenie vošiel do svojej slávy⁹⁵. Podobne aj kňazi, posvätení pomazaním Ducha Svätého a vyslaní od Krista, umŕtvujú u seba samých skutky tela a úplne sa zasväcujú službe ľudí, a tak sa môžu rozvíjať v svätosti ktorou ich obdaril Kristus, aby sa stali dokonalými ľuďmi⁹⁶.
A tak vykonávajúc službu Ducha a ospravedlnenia⁹⁷, sa upevňujú v duchovnom živote pod podmienkou, že sú poslušní Duchu Kristovmu, ktorý ich oživuje a vedie. Privádzajú ich totiž k životnej dokonalosti už samy každodenné posvätné úkony a celé ich účinkovanie, ktoré konajú v spoločenstve s biskupom a s ostatnými kňazmi. A samotná svätosť kňaza má zas veľmi veľký vplyv na účinnosť jeho pôsobenia. Hoci, totiž milosť Božia môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov, predsa Boh spravidla radšej prejavuje svoje podivuhodné skutky skrze tých, čo sa stali vnímavejšími na podnety a vedenie Ducha Svätého, takže pre svoje dôverné spojenie s Kristom a svätosť života môžu povedať s Apoštolom: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus„ (Gal 2,20).
Preto tento svätý cirkevný snem, aby mohol dosiahnuť svoje pastorálne ciele: vnútornú obnovu Cirkvi, šírenie evanjelia po celom svete a dialóg s moderným svetom, naliehavo vyzýva všetkých kňazov, aby uplatňovali Cirkvou odporúčané primerané prostriedky⁹⁸, a tak sa usilovali o čoraz väčšiu svätosť, vďaka ktorej sa stanú tým vhodnejšími nástrojmi v službách ľudu Božieho.
13. Kňazi dosiahnu svätosť svojím spôsobom, svedomitým a neúnavým vykonávaním svojich povinností v Duchu Kristovom.
Keďže sú vysluhovateľmi slova Božieho, každodenne čítavajú a počúvajú slovo Božie, ktorému majú učiť iných. Ak sa ho zároveň usilujú uplatňovať u samých seba, stávajú sa zo dňa na deň dokonalejšími učeníkmi Pána, podľa slov Pavla Apoštola k Timotejovi: Toto si vezmi k srdcu a tomuto ži, aby tvoj pokrok bol všetkým zrejmý. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú!„ (1Tim 4,15-16). Ak budú totiž hľadieť, ako vhodnejšie podávať iným, o čom oni sami rozjímali ( contemplata aliis tradere„)⁹⁹, prenikavejšie porozumejú nevyspytateľné bohatstvo Kristovo„ (Ef 3,8) a mnohotvárnu milosť Božiu¹⁰⁰. Majúc pred očami, že srdcia otvára Pán¹⁰¹ a že táto nesmierna moc nie je od nich, ale od Boha¹⁰², pri samom hlásaní slova Božieho sa užšie spoja s Kristom Učiteľom a dajú sa viesť jeho Duchom. A tak spojení s Kristom majú účasť na láske Božej, ktorej tajomstvo, skryté od vekov¹⁰³, sa zjavilo v Kristovi.
Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí zastupujú najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom samého Krista, ktorý samého seba vydal v žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa vyzývajú, aby sa správali podľa toho, čo vysluhujú. A keďže slávia tajomstvo smrti Pánovej, nech sa starajú umŕtvovať svoje údy s ich neresťami a žiadosťami¹⁰⁴. V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej plnia kňazi svoju najdôležitejšiu službu, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia¹⁰⁵, a preto sa im vrele odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi¹⁰⁶, i vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní. A tak kňazi, tým že sa spájajú s úkonom Krista Kňaza, každodenne sa celkom obetujú Bohu a sýtiac sa Telom Kristovým, zo srdca majú účasť na láske Toho, ktorý sa dáva za pokrm veriacim. Podobne sa úmyslom a láskou spájajú s Kristom, keď vysluhujú sviatosti. To zvlášť uplatňujú pri vysluhovaní sviatosti pokánia, keď plnia túto povinnosť s veľkou ochotou vždy, kedykoľvek ich o to veriaci rozumne požiadajú. Pri modlitbovej bohoslužbe (kňazských hodinkách) poskytujú hlas Cirkvi, ktorá zotrváva v modlitbe v mene celého ľudského pokolenia spolu s Kristom, čo ostáva vždy nažive a oroduje za nás„ (Žid 7,25).
Láska dobrého Pastiera podnecuje kňazov, aby ako správcovia a pastieri ľudu Božieho dali aj život za svoje ovce¹⁰⁷ a boli hotoví priniesť i tú najväčšiu obetu, nasledujúc príklad tých kňazov, čo ani v terajších časoch neodopreli položiť svoj život. Keďže sú vychovávateľmi vo viere, oni sami vchádzajú s dôverou do Svätyne svätých skrze krv Ježišovu„ (Žid 10,19) a pristupujú k Bohu s úprimným srdcom a plnou vierou„ (Žid 10,22). Pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej¹⁰⁸, aby mohli potešovať tých, čo sú vo všelijakých súženiach, potechou, ktorou ich samých potešuje Boh¹⁰⁹. Stojac na čele pospolitosti, pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa vlastného pohodlia a nehľadajú svoj osoh, ale osoh mnohých, aby sa spasili¹¹⁰. Robia stály pokrok vo vždy dokonalejšom vykonávaní dušpastierskej činnosti a keď treba, sú ochotní podujať sa na nové pastorálne metódy pod vedením Ducha lásky, ktorý veje, kde chce¹¹¹.

14. Keďže v dnešnom svete majú ľudia toľko povinností a doliehajú na nich také rozmanité problémy, ktoré si musia dosť často sami napochytro riešiť, sú nezriedka vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a roztržujú veľmi mnohé služobné povinnosti, takže si môžu nie bez úzkosti predkladať otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou. Tento životný súlad nemožno docieliť ani jednoduchým vonkajším usporiadaním kňazskej činnosti ani čírym praktizovaním nábožných cvičení, čo ako sú ony v tomto ohľade osožné. Tento súlad však môžu kňazi dosiahnuť, ak nasledujú vo vykonávaní svojej činnosti príklad Krista Pána, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu Toho, čo ho poslal, a tak uskutočniť jeho dielo¹¹².
Veď aby Kristus neprestajne plnil prostredníctvom Cirkvi vôľu Otcovu vo svete, účinkuje skrze svojich služobníkov, a preto vždy zostáva základom a zdrojom ich životného súladu. Kňazi teda dosiahnu svoj životný súlad tým, že sa spoja s Kristom v hľadaní vôle Otcovej a obetujú seba samých za sebe zverené stádo¹¹³. A tak, plniac úlohu dobrého Pastiera, nájdu v samom praktizovaní dušpastierskej lásky ohnivo kňazskej dokonalosti, zabezpečujúce jednotu ich života a činnosti. Avšak táto dušpastierska láska¹¹⁴ pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je preto ohniskom a základom celého kňazského života, takže kňazská duša sa usiluje v sebe odzrkadľovať, čo sa koná na obetnom oltári. Lenže to sa dá docieliť, iba ak kňazi vnikajú modlitbou čoraz hlbšie do tajomstva Kristovho.
Aby mohli tento svoj životný súlad osvedčiť aj konkrétnym spôsobom, nech chápu všetky svoje podujatia z hľadiska vôle Božej¹¹⁵: totiž ako sa ich podujatia zhodujú so zásadami poslania Cirkvi podľa evanjelia. Lebo nemožno oddeliť vernosť Kristovi od vernosti k jeho Cirkvi. A teda, aby kňazi nepracovali nadarmo¹¹⁶, došpastierska láska im ukladá pracovať vždy vo zväzku spoločenstva s biskupmi a ostatnými bratmi v kňazstve. Ak budú kňazi takto postupovať, nájdu jednotu svojho života v samej jednote poslania Cirkvi, a tak budú jedno so svojím Pánom a skrze neho s Otcom v Duchu Svätom, aby mohli oplývať potechou a prekypovať radosťou¹¹⁷.

15. Spomedzi čností, ktoré sa najviac vyžadujú v kňazskej činnosti, treba spomenúť vnútornú disponovanosť byť vždy ochotní nehľadať svoju vôľu, ale plniť vôľu Toho, ktorý ich poslal¹¹⁸. Veď Božie dielo, ktoré ich povolal uskutočňovať Duch Svätý¹¹⁹, presahuje všetky ľudské sily a ľudskú múdrosť; lebo čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných„ (1Kor 1,27). Teda pravý služobník Kristov, vedomý vlastnej slabosti, pracuje v poníženosti, hľadajúc, čo je milé Pánovi¹²⁰, a sťaby spútaný Duchom Svätým¹²¹, dá sa viesť vo všetkom vôľou Toho, ktorý chce všetkých ľudí spasiť. Túto vôľu môže nachádzať a plniť v každodenných okolnostiach a v rozmanitých životných udalostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu zveril Boh v úrade, ktorým je poverený.
Keďže však kňazská činnosť je činnosťou samej Cirkvi, môže sa uskutočňovať jedine v hiererchickom spoločenstve celého Tela. Dušpastierska láska podnecuje teda kňazov, aby poslušnosťou zasvätili svoju vôľu službe Boha a bratov, pracujúc v tomto spoločenstve a v duchu viery prijímajúc a vykonávajúc nariadenia a pokyny najvyššieho veľkňaza, vlastného biskupa, ako aj iných predstavených, veľmi ochotne vynakladajúc všetko, i seba samých¹²², v každej službe, ktorá sa im zverí, i keby bola skromnejšia a chudobnejšia. lebo takým spôsobom zachovávajú a upevňujú potrebnú jednotu so spolubratmi v službe, a najmä s tými, ktorých Pán ustanovil za viditeľných správcov svojej Cirkvi, a spolupracujú na výstavbe Tela Kristovho, ktoré rastie činnosťou celého ústrojenstva¹²³. Táto poslušnosť, ktorá privádza k vyspelejšej slobode dietok Božích, si svojou podstatou vyžaduje, aby sa kňazi zdôverili so svojimi podujatiami a nástojčivo poukazovali na potreby sebe zvereného stáda, keď pri plnení svojich povinností láskou vedení múdro hľadajú nové cesty na väčšie dobro Cirkvi, a aby boli vždy hotoví podrobiť sa rozhodnutiu tých, čo majú vo vedení Cirkvi čelné postavenie.
Touto zodpovednou a dobrovoľnou poníženosťou a poslušnosťou kňazi sa stávajú podobnými Kristovi, zmýšľajúc o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý zmaril seba samého, prijmúc na seba prirodzenosť sluhu a stanúc sa poslušným až na smrť„ (Flp 2,7-9) a touto poslušnosťou premohol a odčinil neposlušnosť Adamovu, ako svedčí Apoštol: Ako neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného človeka sa mnohí stanú spravodlivými„ (Rim 5,19).

16. Cirkev si vždy veľmi vysoko cenila, zvlášť pre kňazský život, dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre kráľovstvo nebeské, ktorú Kristus Pán odporúčal¹²⁴ a ktorú nemálo veriacich v priebehu vekov ochotne prijímalo a chválitebne zachovávalo; a tak je tomu aj dnes. Ona je totiž znakom a vzpruhou dušpastierskej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete¹²⁵. Povaha kňazstva si ju síce sama osebe nevyžaduje, ako je zjavné z praxe prvotnej Cirkvi¹²⁶ a z tradície Východných cirkví, v ktorých popri tých, čo si z daru milosti volia spolu so všetkými biskupmi žiť v celibáte, sú aj vysoko zaslúžilí ženatí kňazi. Keď teda tento svätý cirkevný snem odporúča cirkevný celibát, vôbec nemá v úmysle pozmeniť tú odlišnú disciplínu, ktorá zákonite platí vo Východných cirkvách a láskyplne povzbudzuje tých, čo prijali kňazstvo v manželstve, aby vytrvali vo svätom povolaní a i naďalej s bezvýhradnou veľkodušnosťou venovali svoj život sebe zverenému stádu¹²⁷.
Avšak celibát je v mnohom ohľade kňazstvu primeraný. Veď poslanie kňaza je celkom zasvätené službe nového ľudstva, ktoré Kristus, víťaz nad smrťou, vzbudzuje svojím Duchom vo svete a ktoré neodvodzuje svoj pôvod z krvi, ani zo žiadosti tela, ani zo žiadosti muža, ale z Boha„ (Jn 1,13). A panictvom čiže celibátom zachovávaným pre kráľovstvo nebeské¹²⁸ sa kňazi novým a význačným spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho nerozdeleným srdcom pridŕžajú¹²⁹, slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Boha a ľudí, nehatenejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia, a tak sa stávajú schopnejšími byť v plnšom zmysle Otcami v Kristu. Takto teda vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú výlučne venovať sebe zverenému poslaniu, totiž zasnubovať veriacich jedinému mužovi, Kristovi, a oddávať mu ich ako čistú pannu¹³⁰, a tým pripomínajú ono tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus¹³¹. Okrem toho sa stávajú živým znamením budúceho sveta, vierou a láskou už teraz prítomného, v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať ani ženiť¹³².
Pre tieto príčiny, ktoré majú svoj podklad v tajomstve Krista a jeho poslaní, celibát, sprvoti kňazom odporúčaný, bol neskoršie v latinskej Cirkvi zákonom uložený všetkým, čo majú byť povýšení do posvätného stavu. Tento svätý cirkevný snem znovu odobruje a potvrdzuje toto uzákonenie, čo sa týka tých, ktorí sú určení na kňazstvo, a v Duchu Svätom úfa, že Otec štedro udelí dar celibátu, ktorý je tak veľmi primeraný kňazstvu Nového zákona, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, čo sviatostnou vysviackou majú účasť na kňazstve Kristovom, ba i celá Cirkev. Okrem toho tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých kňazov, ktorí dôverujúc v milosť Božiu, prijali dobrovoľne podľa príkladu Kristovho posvätný celibát, aby mu boli veľkodušne a z celého srdca oddaní a verne zotrvávali v tom stave, uznávajúc tento skvelý dar, ktorého sa im dostalo od Otca a ktorý Pán tak zjavne vyzdvihuje¹³³; a aby mali pred očami veľké tajomstvá, ktoré sa v ňom naznačujú a uskutočňujú. A čím viac mnohí ľudia pokladajú dokonalú zdržanlivoať v súčasnom svete za nemožnú, tým poníženejšie a vytrvalejšie budú kňazi prosiť spolu s Cirkvou o milosť vernosti - ktorá sa nikdy neodopiera tým, čo sa za ňu modlia - upotrebujúc pritom všetky nadprirodzené a prirodzené prostriedky, ktoré majú všetci naporúdzi. A zvlášť nech nezanedbávajú pridŕžať sa asketických zásad, potvrdených skúsenosťou Cirkvi, ktoré ani v dnešnom svete nie sú menej potrebné. Preto tento svätý cirkevný snem prosí nielen kňazov, ale aj všetkých veriacich, aby si vážili vzácny dar kňazského celibátu a všetci sa modlili k Bohu, aby vždy štedro poskytoval tento dar svojej Cirkvi.

17. Udržovaním priateľských a bratských stykov medzi sebou a s ostatnými ľuďmi majú kňazi možnosť naučiť sa vážiť si ľudské hodnoty a ceniť si stvorené dobrá ako dary Božie. Hoci žijú uprostred sveta, nech sú si vždy vedomí, že podľa slov nášho Pána a Majstra, nie sú z tohto sveta¹³⁴. Užívajúc teda veci tohto sveta, ako by ich neužívali¹³⁵, nadobúdajú si slobodu, ktorou vymanení spod všetkých nezriadených starostí, stávajú sa vnímavými voči hlasu Božiemu v každodennom živote. Ovocím tejto slobody a vnímavosti je duchovná rozvážnosť, vďaka ktorej nachádzajú správny vzťah k svetu a pozemským hodnotám. Tento vzťah má pre kňazov veľký význam preto, že Cirkev plní svoje poslanie uprostred sveta, ako aj preto, že stvorené dobrá sú potrebné pre rozvoj ľudskej osobnosti. Nech sú teda povďační za všetko, čo im Otec nebeský poskytuje, aby mohli usporiadane žiť. Avšak musia rozoznávať vo svetle viery všetko, s čím prichádzajú do styku, aby sa naučili užívať dobrá podľa vôle Božej a odmietali to, čo je škodlivé ich poslaniu.
Podielom a dedičstvom„ (Nm 18,20) kňazov je Pán, a preto majú používať pozemské majetky jedine na tie ciele, na ktoré ich možno upotrebiť podľa učenia Krista Pána a cirkevných ustanovení.
Cirkevné majetky vo vlastnom zmysle nech kňazi spravujú podľa cirkevných zákonov, ako si to vyžaduje povaha veci a nakoľko je to možné, za pomoci skúsených laikov. A nech ich vždy upotrebujú na tie ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť časné majetky, t.j. na organizáciu bohoslužieb, na zabezpečenie slušného vydržiavania duchovenstva, ako aj na udržiavanie posvätných apoštolských a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných¹³⁶. Majetok, ktorý si kňazi nadobudnú z príležitosti vykonávania nejakej cirkevnej funkcie, nech ho používajú - podobne ako biskupi - v prvom rade na svoje služobné živobytie a na plnenie povinností svojho stavu. Čo však zvýši, nechže to venujú v prospech Cirkvi alebo na dobročinné ciele. Pritom zostávajú nedotknuté partikulárne práva¹³⁷. Nech teda nemajú cirkevné funkcie kvôli zisku, ani nech nepoužívajú dôchodky, ktoré z nich plynú, na obohatenie rodinného majetku¹³⁸. Preto nech kňazi nelipnú srdcom na bohatstvách¹³⁹, nech sa vystríhajú akejkoľvek baživosti a nech sa svedomite vyhýbajú obchodovaniu každého druhu.
Ba pozývajú sa prijať dobrovoľnú chudobu, ktorou sa zjavnejšie stanú podobnými Kristovi a pohotovejšími na posvätnú službu. Veď Kristus, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou stali bohatými¹⁴⁰. Aj apoštoli svojím príkladom dosvedčovali, že zadarmo prijatý dar Boží, treba zadarmo dávať¹⁴¹ a vedeli aj hojnosť mať aj sa uskromniť¹⁴². Ale aj určité spoločné užívanie vecí na spôsob spoločenstva majetkov, ktoré sa vyzdvihuje v dejinách prvotnej Cirkvi¹⁴³, výborne urovnáva cestu dušpastierskej láske; a týmto spôsobom života môžu kňazi chválitebne uviesť do praxe ducha chudoby, ktorý odporúča Kristus.
Kňazi teda, ako aj biskupi, vedení Duchom Pánovým, ktorý Spasiteľa pomazal a poslal hlásať blahozvesť chudobným¹⁴⁴, nech sa stránia všetkého, čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom odpudzovať chudobných, a nech viac než ostatní Kristovi učeníci odstránia zo svojich vecí všetku márnosť. Svoj byt nech si zariadia tak, aby sa nikomu nezdal neprístupný a aby sa doň nikdy nikto, hoci skromnejšieho postavenia, neostýchal chodievať.

18. Aby mohli kňazi vo všetkých životných okolnostiach udržovať spojenie s Kristom, okrem uvedomelého vykonávania svojej služby majú naporúdzi prostriedky všeobecné a osobitné, nové i dávne, ktoré Duch Svätý neprestajne vzbudzuje v ľude Božom a Cirkev odporúča, ba niekedy aj predpisuje¹⁴⁵ na posväcovanie svojich údov. Nad všetky duchovné pomôcky vynikajú tie úkony, pri ktorých sa veriaci sýtia slovom Božím z dvojitého stola Písma svätého a Eucharistie¹⁴⁶: nikomu neuniká, aký veľký význam má ich stále používanie pre vlastné posväcovanie kňaza.
Vysluhovatelia sviatostnej milosti sa dôverne spájajú s Kristom Spasiteľom a Pastierom, keď s úžitkom pristupujú k sviatostiam, zvlášť k častej sviatostnej spovedi, na ktorú pripravuje každodenné spytovanie svedomia: ona totiž veľmi napomáha potrebné obrátenie srdca k láske Otca milosrdenstiev. Vo svetle viery, živenej čítaním svätého Písma, majú možnosť bedlivo hľdať znaky vôle Božej a podnety Božej milosti v rozličných životných udalostiach, a tak čoraz pohotovejšie zodpovedať svojmu poslaniu, na ktoré sa podujali v Duchu Svätom. Predivný vzor takejto učenlivosti nájdu vždy v blahoslavenej Panne Márii, ktorá sa pod vedením Ducha Svätého úplne zasvätila tajomstvu ľudského vykúpenia¹⁴⁷. Nech si ju teda kňazi ctia a milujú, preukazujúc jej synovsky oddanú nábožnú úctu ako Matke najvyššieho a večného kňaza, Kráľovnej apoštolov a Ochrane ich kňazskej činnosti.
Aby mohli verne plniť svoju službu, nech si dajú záležať na dennom rozhovore s Kristom Pánom pri návštevách a osobnom uctievaní najsvätejšej Eucharistie. Nech sa radi uchýlia na duchovné cvičenia a si vysoko vážia duchovné vedenie. Mnohorakým spôsobom, najmä osvedčenou rozjímavou modlitbou a inými druhmi modlitby, ktoré si slobodne volia, kňazi hľadajú a vrúcne prosia od Boha pravého ducha poklany, ktorým sa spolu so sebe zvereným ľudom dôverne spájajú s Kristom, prostredníkom Nového zákona, takže môžu ako prijatí synovia volať: Abba! Otče!„ (Rim 8,15).

19. Biskup pri posvätnom obrade vysviacky napomína kňazov, aby boli zrelí vo vede„ a ich náuka bola duchovným liekom pre ľud Boží„¹⁴⁸. Nuž veda posvätného služobníka musí byť svätá, pretože plynie zo svätého prameňa a sleduje posvätný cieľ. A teda sa predovšetkým čerpá z čítania a rozjímania svätého Písma¹⁴⁹. No nachádza výdatnú stravu aj v štúdiu svätých Otcov a Učiteľov, ako aj iných pamiatok cirkevnej tradície. Okrem toho, aby vedeli dať vhodnú odpoveď na problémy, ktoré hýbu súčasným ľudstvom, majú kňazi dobre poznať dokumnety učiteľského úradu Cirkvi, zvlášť aktá koncilov a rímskych pápežov a nech konzultujú diela najlepších a osvedčených teologických autorov.
Keďže však v našich časoch ľudská vzdelanosť i bohoslovné náuky robia nebývalý pokrok, kňazi sa povzbudzujú, aby primeraným spôsobom neprestajne zdokonaľovali svoje teologické i svetské vedomosti, a tak sa vhodnejšie pripravili na dialóg so svojimi súčasníkmi.
Aby sa kňazi mohli ľahšie venovať štúdiu a čím účinnejšie si osvojili metódy šírenia evanjelia i apoštolovania, nech sa im so všetkou starostlivosťou zabezpečia primerané pomôcky, ako organizovanie kurzov a kongresov podľa podmienok jednotlivých krajov, zakladanie stredísk pre pastorálne štúdiá, zriaďovanie knižníc a vhodné usmerňovanie štúdií schopnými osobnosťami. Okrem toho biskupi majú jednotlivo alebo spoločne uvažovať o tom, ako čím vhodnejšie zariadiť, aby všetci ich kňazi v stanovených lehotách, najmä však pár rokov po vysviacke¹⁵⁰, mohli sa zúčastniť na kurze, kde by sa im dala možnosť dôkladnejšie sa oboznámiť s pastorálnymi metódami a teologickou vedou, ako aj posilniť sa v duchovnom živote a navzájom si so spolubratmi vymeniť apoštolské skúsenosti¹⁵¹. Takýmito a podobnými primeranými prostriedkami nech sa zvlášť starostlivo napomáhajú aj noví faríri, ako aj tí, čo sa určujú na novú dušpastiersku činnosť, alebo sa posielajú do inej diecézy, prípadne k inému národu.
Napokon sa biskupi majú postarť o to, aby sa niektorí venovali dôkladnejšiemu štúdiu bohoslovných náuk, a tak nikdy nechýbali súci učitelia pre výchovu klerikov, pomáhalo sa iným kňazom a veriacim osvojiť si potrebné vedomosti a podporoval sa zdravý rozvoj teologických vied, ktorý Cirkev naskrz potrebuje.

20. Kňazi zasvätení službe Božej plnením sebe zverenej funkcie, zasluhujú si spravodlivú odmenu lebo hoden je robotník svojej mzdy„ (Lk 10,7) ¹⁵², a Pán ustanovil, aby z evanjelia žili, čo evanjelium hlásajú„ (1Kor 9,14). A preto, ak by inak nebolo postarané o spravodlivú odmenu kňazov, sami veriaci majú naozajstnú povinnosť starať sa o to, aby im zabezpečili potrebné prostriedky na slušné a dôstojné živobytie, keďže kňazi pracujú v ich prospech. A biskupi sú viazaní upozorniť veriacich na túto ich povinnosť a musia sa postarať alebo každý osve pre svoju diecézu alebo ešte lepšie viacerí vedno na spoločnom území, aby sa stanovili predpisy, ktorými by sa náležite zabezpečilo slušné živobytie tých, čo vykonávajú, alebo vykonávali nejakú funkciu v službách Božieho ľudu. Odmena, ktorú má každý dostávať, nech je v základe rovnaká pre všetkých, čo sa nachádzajú v tých istých okolnostiach - berúc však do úvahy povahu samej funkcie, ako aj miestne a časové podmienky - nech zodpovedá ich postaveniu a okrem toho nech kňazom nielen umožňuje zabezpečiť náležitý plat tým, čo sú v ich službe, ale aj poskytovať nejakú osobnú pomoc núdznym, lebo túto službu chudobným si Cirkev hneď od prvopočiatku vždy vysoko vážila. Táto odmena má byť ďalej taká, aby dovolila kňazom venovať potrebný a dostatočný čas na každoročnú dovolenku; a biskupi musia dbať o to, aby kňazi mali na ňu možnosť.
Hlavný dôraz treba istotne klásť na službu, ktorú duchovní vykonávajú. Preto nech sa zanechá systém takzvaných benefícií, alebo aspoň nech sa zreformuje takým spôsobom, aby sa beneficiálna stránka - čiže právo na dôchodky spojené s úradom na základe dotácie - pokladala za druhoradú, a prvoradé miesto nech sa v práve pripisuje samotnej cirkevnej službe. ( officium ecclesiasticum„), pod ktorou sa má odteraz rozumieť akákoľvek funkcia nastálo udelená na plnenie duchovného cieľa.

21. Treba mať vždy pred očami príklad veriacich prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, kde všetko mali spoločné„ (Sk 4,32) a každému sa dostalo, koľko kto potreboval„ (Sk 4,35). Preto je nanajvýš vhodné, aby aspoň v krajoch, kde vydržiavanie duchovenstva závisí úplne alebo z väčšej časti od príspevkov veriacich, zberala prostriedky venované na tento cieľ nejaká diecézna ustanovizeň, ktorú spravuje biskup za pomoci delegovaných kňazov, ako aj laických odborníkov, kde sa to ukazuje užitočným. Taktiež je želateľné, aby sa okrem toho podľa možnosti zriadil v jednotlivých diecézach alebo krajoch spoločný fond, z ktorého by mohli biskupi zadosť urobiť ďalším záväzkom voči osobám, čo sú v službách Cirkvi a ísť v ústrety rozličným potrebám diecézy; a zámožnejšie diecézy by z neho mohli pomáhať chudobnejším, aby hojnosť tamtých odpomáhala nedostatku týchto¹⁵³. Aj tento spoločný fond sa má skladať predovšetkým z príspevkov veriacich, ale i z iných zdrojov, ktoré nech sa zákonite vymedzia.
Ďalej v štátoch, kde ešte nie je primerane zorganizovaná sociálna starostlivosť o duchovenstvo, nech sa biskupské konferencie postarajú, aby sa zriadili - vždy súhlasne s cirkevnými a občianskymi zákonmi - diecézne ustanovizne, aj navzájom združené, alebo spoločné ustanovizne pre viaceré diecézy, alebo aby sa založila organizácia pre celé jedno územie, ktorými by sa pod dozorom hierarchie dostatočne zaistila náležitá prevencia a opatera kňazov, ako aj ich patričné zabezpečenie v prípade choroby, práceneschopnosti alebo staroby. A takto založenú ustanovizeň nech kňazi podporujú v duchu súdržnosti voči spolubratom, ujímajúc sa ich v súžení¹⁵⁴, pričom nech berú do úvahy, že takto môžu bez úzkosti o budúcnosť nehatenejšie praktizovať chudobu v duchu evanjelia a celkom sa venovať práci za spásu duší. Tí však, ktorých sa to týka, nech sa pričinia o to, aby sa tieto ustanovizne združovali aj v medzinárodnom rámci, a tak sa upevnili a väčšmi rozšírili.

ZÁVER

22. Tento svätý cirkevný snem má pred očami radosti kňazského života, no nemôže obísť ani ťažkosti, na ktoré narážajú kňazi v terajších životných okolnostiach. Vie aj to, ako veľmi sa menia hospodárske a spoločenské podmienky, ba ešte i ľudské mravy, aj akým zmenám podlieha stupnica hodnôt v úsudku ľudí. Preto sa duchovní a zavše aj veriaci cítia v tomto svete akosi cudzo a s úzkosťou sa pýtajú, akými vhodnými prostriedkami a slovami by s ním mohli nadviazať styky. Nové prekážky, ktoré sa stavajú viere do cesty, zdanlivá neplodnosť doterajšieho úsilia, ako aj trpká osihotenosť, ktorú okusujú, by ich mohla vystaviť nebezpečenstvu malomyseľnosti.
Lenže ten svet, ktorý sa dnes zveruje láske a starostlivosti duchovných pastierov, Boh natoľko miloval, že dal zaň svojho jednorodeného Syna¹⁵⁵. Veď tento svet, spútaný síce mnohými hriechmi, ale aj obdarený nemalými schopnosťami, poskytuje Cirkvi tie živé kamene¹⁵⁶, z ktorých sa buduje príbytok Boží v Duchu Svätom¹⁵⁷. A ten istý Duch Svätý, medzitým čo pobáda Cirkev, aby kliesnila nové cesty k súčasnému svetu, vnuká a napomáha aj primerané prispôsobovanie kňazskej služby.
Nech kňazi nezabúdajú, že nikdy nie sú sami vo vykonávaní svojej činnosti, lebo ich oporou je všeomhúca moc Božia. Spoliehajúc sa na Krista, ktorý ich povolal mať účasť na svojom kňazstve, nech sa venujú s úplnou dôverou svojej službe vo vedomí, že Boh má moc rozhojniť ich lásku¹⁵⁸. Taktiež nech nezabúdajú, že s nimi sú bratia v kňazstve, ba i veriaci celého sveta. Veď všetci kňazi spolupracujú na uskutočnení spasiteľného plánu Božieho, t.j. tajomstva Kristovho, tajomstva skrytého od vekov v Bohu¹⁵⁹, ktoré sa iba pozvoľne uskutočňuje súčinnosťou rozličných služieb na budovaní Tela Kristovho, kým sa nenaplní miera jeho rastu. Toto všetko možno však poznať predovšetkým vierou, keďže je to skryté spolu s Kristom v Bohu¹⁶⁰. Hej, vodcovia ľudu Božieho musia sa dať viesť vierou, nasledujúc príklad veriaceho Abraháma, ktorý vierou poslúchol, aby sa odsťahoval do kraja, ktorý mal prijať ako dedičstvo. Odsťahoval sa, a ani nevedel, kam ide„ (Žid 11,8). Vysluhovateľ Božích tajomstiev sa naozaj môže pripodobniť rozsievačovi na roli, o ktorom hovorí Pán: Či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie„ (Mk 4,27). Ostatne, keď Pán Ježiš povedal: Majte dôveru ja som premohol svet!„ (Jn 16,33), tým samým neprisľúbil svojej Cirkvi dokonalé víťazstvo na tomto svete. A svätý cirkevný snem sa teší, že zem, do ktorej bolo zasiate semeno evanjelia, prináša teraz na mnohých miestach úrodu pôsobením Ducha Pánovho, ktorý naplňuje okruh zemský a ktorý v srdciach mnohých kňazov a veriacich vzbudil prvého misijného ducha. Za to všetko svätý cirkevný snem čo najúprimnejšie ďakuje kňazom celého sveta: A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov (Ef 3,20-21).

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petre, dňa 7. decembra 1965.
Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)