KONŠTITÚCIA
SACROSANCTUM CONCILIUM

o posvätnej liturgii

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Svätý Koncil si kladie za cieľ čoraz väčšmi prehlbovať kresťanský život veriacich; lepšie prispôsobiť potrebám našich čias tie ustanovizne, ktoré podliehajú zmenám; napomáhať všetko, čo môže prispieť k jednote všetkých v Krista veriacich; a upevňovať to, čo pomáha priviesť všetkých do lona Cirkvi. Zároveň si pokladá za povinnosť postarať sa osobitným spôsobom aj o obnovu a zveľadenie liturgie.

2. V liturgii, zvlášť vo svätej eucharistickej obete, sa totiž „uskutočňuje dielo nášho vykúpenia ¹, a preto ona vo zvrchovanej miere prispieva k tomu, aby veriaci svojim životom zvýraznili a iným odhalili tajomstvo Kristovo a skutočnú povahu pravej Cirkvi, ktorá sa vyznačuje tým, že je ľudská a zároveň božská; viditeľná, a pritom oplývajúca neviditeľnými skutočnosťami; horlivá v akcii a oddaná kontemplácii; prítomná vo svete, a predsa putujúca; a to takým spôsobom, že ľudské sa pridružuje a podriaďuje božskému, viditeľné neviditeľnému, akcia kontemplácii, terajšia obec budúcej, ktorú hľadáme². Teda liturgia, zatiaľ čo deň po deň buduje z tých, čo sú v Cirkvi, svätý chrám Pánov, príbytok Boží v Duchu Svätom³, až k miere plného vzrastu Kristovho⁴, spolu podivným spôsobom vzpružuje ich sily, aby ohlasovali Krista, a tak ukazuje Cirkev tým, čo sú mimo nej, ako zástavu vztýčenú medzi národmi⁵, pod ktorou sa majú zhromaždiť všetky roztratené dietky Božie⁶, kým nebude jeden ovčinec a jeden pastier⁷.

3. Preto svätý koncil uznáva za dobré pripamätať zásady a dať praktické smernice o pestovaní a obnove liturgie, ako nasledujú. Medzi týmito zásadami a ustanoveniami sú také, ktoré možno i treba uplatniť tak v rímskom úrade, ako aj vo všetkých ostatných obradoch. Avšak nižšie uvedené praktické smernice treba pokladať za platné iba pre rímsky obrad, ak len nejde o veci, ktoré sa svojou povahou vzťahujú i na ostatné obrady.

4. Napokon svätý koncil verný tradícii vyhlasuje, že svätá Matka Cirkev má všetky právoplatne uznané obrady za rovnoprávne a rovnako dôstojné a chce ich aj naďalej zachovať a všemožne napomáhať; taktiež si želá, aby sa podľa potreby vo svojom celku starostlivo v duchu zdravej tradície zrevidovali a obrodili podľa terajších okolností a potrieb.

I.
VŠEOBECNÉ ZÁSADY O OBNOVE
A PESTOVANÍ POSVÄTNEJ LITURGIE

I. POVAHA POSVÄTNEJ LITURGIE A JEJ VÝZNAM V ŽIVOTE CIRKVI

5. Boh, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k jasnému poznaniu pravdy (1Tim 2,4), „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom ústami prorokov (Žid 1,1), keď však nadišla plnosť časov, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa stalo telom, aby ohlasoval blahozvesť chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom⁸, ako „lekár tela i duše ⁹, sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi¹⁰. Lebo jeho ľudská prirodzenosť bola v jednote osoby Slova nástrojom nášho spasenia. A tak v Kristovi „sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť služby Božej ¹¹.
Toto dielo ľudského vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha, ktorého predohrou boli veľkolepé činy Božie s ľudom Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán, predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho blaženého umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia: „tým zničil našu smrť a vstanúc z mŕtvych, obnovil nám život ¹². Lebo z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi¹³.

6. A tak, ako Krista poslal Otec, tak aj on poslal Apoštolov, naplnených Duchom Svätým, nielen aby ohlasovali evanjelium všetkému stvoreniu¹⁴, že Syn Boží nás svojou smrťou a svojim vzkriesením vyslobodil z moci satanovej¹⁵ a od smrti i preniesol nás do Otcovho kráľovstva, ale aby aj uskutočňovali ohlasované dielo spasenia Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život. Tak krstom sa ľudia zapojujú do veľkonočného tajomstva Kristovho: s Kristom zomierajú, sú s ním pochovaní a s ním i vzkriesení¹⁶; prijímajú Ducha synovstva, „v ktorom voláme: Abba! Otče! (Rim 8,15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých chce mať Otec¹⁷. Priam tak vždy, keď požívajú večeru Pánovu, dokiaľ on sám nepríde¹⁸. Práve preto priam na Turíce, keď sa Cirkev ukázala svetu, tí, čo „prijali učenie Petrovo, „boli pokrstení . A „zotrvávali na vyučovaní Apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách... Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu (Sk 2,41-47). Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala schádzať na slávenie veľkonočného tajomstva, aby pritom čítala „všetky Písma, čo sa na neho samého vzťahujú (Lk 24,27), slávila Eucharistiu, v ktorej „sa sprítomňuje víťazstvo a triumf jeho smrti ¹⁹, a zároveň aby ďakovala „Bohu za tento jeho nevýslovný dar (2Kor 9,15) v Kristu Ježišovi, „na jeho slávu chvály (Ef 1,12), mocou Ducha Svätého.

7. Aby sa toto veľké dielo uskutočnilo, Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše, a to v osobe toho, kto ju slúži, keďže „ten istý, čo raz obetoval sám seba na kríži, obetuje sa teraz prostredníctvom kňazov ²⁰, a zvlášť je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Prítomný je svojou mocou vo sviatostiach, takže keď kto krstí, sám Kristus krstí²¹. Prítomný je vo svojom slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta sväté Písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, čo prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich (Mt 18,20).
Áno, v tomto veľkom diele, ktorým sa vzdáva Bohu dokonalá sláva a ľudia sa posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva hold večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou sa totiž vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje ňou Bohu verejný kult.
Preto je každá liturgická služba ako dielo Krista kňaza a jeho Tela, to jest Cirkvi, obzvlášť posvätným úkonom, ktorému sa čo do účinnosti nevyrovná tým istým titulom a v tom istom stupni nijaká iná cirkevná činnosť.

8. Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi vo svätom meste Jeruzaleme, ku ktorému sa ako pútnici uberáme, kde sedí Kristus po pravici Božej ako služobník svätyne a pravého stánku²²; v nej s celým zástupom nebeského vojska spievame hymnu slávy Hospodinovi; uctievame si pamiatku svätých a úfame mať nejakú účasť na ich spoločenstve; a očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a vtedy sa zjavíme aj my s ním v sláve²³.

9. V posvätnej liturgii sa nevyčerpáva celá činnosť Cirkvi. Pretože prv než by ľudia mali prístup k liturgii, je potrebné, aby boli povolaní k viere a obráteniu: „Akože budú vyznávať Toho, v ktorého ešte neuverili? A ako uveria v Toho, o ktorom ešte nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní (Rim 10,14-15).
Preto Cirkev hlása posolstvo spásy tým, čo neveria, aby všetci ľudia poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista, a odvrátili sa od svojich ciest a konali pokánie²⁴. Veriacim zas musí neprestajne ohlasovať vieru a pokánie a okrem toho je povinná pripravovať ich k sviatostiam a učiť ich zachovávať všetko, čo prikázal Kristus²⁵. Má ich aj pobádať k všetkým skutkom lásky, nábožnosti a apoštolátu tak, aby z nich bolo zjavné, že tí, čo veria v Krista, nie sú síce z tohto sveta, ale predsa sú svetlom sveta a zvelebujú Otca pred ľuďmi.

10. Avšak v liturgii vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila. Veď apoštolské práce smerujú k tomu, aby všetci, čo sa stali vierou a krstom dietkami Božími, spoločne sa schádzavali, chválili Boha uprostred Cirkvi, boli účastní na Obete a požívali večeru Pánovu.
Liturgia zas priam pobáda veriacich, aby nasýtení „veľkonočnými sviatosťami , stali sa „v láske svornými ²⁶ a modlí sa, aby „životom zachovávali, čo prijali vierou ²⁷. A obnova zmluvy Boha s ľuďmi v Eucharistii strhuje a nadchýna veriacich k naliehavej láske Kristovej. Teda z liturgie, a najmä z Eucharistie, sťa z prameňa prúdi do nás milosť a čo najúčinnejšie sa dosahuje to posväcovanie ľudí a oslavovanie Boha v Kristu, ku ktorému ako k svojmu cieľu smeruje všetka ostatná činnosť Cirkvi.

11. Aby sa docielila táto plná účinnosť, je potrebné, aby veriaci prichádzali na liturgiu v patričnom duchovnom rozpoložení, dali do súladu svoju myseľ s hlasom a spolupracovali s milosťou Božou, žeby ju neprijímali nadarmo²⁸. Preto majú duchovní pastieri dbať nielen na to, aby sa pri liturgických úkonoch zachovávali predpisy platného a dovoleného vysluhovania, ale aj na to, aby sa na nich veriaci zúčastňovali vedome, aktívne a s úžitkom.

12. No duchovný život nespočíva jedine v účasti na liturgii. Kresťan je síce povolaný k spoločnej modlitbe, lenže popritom musí vojsť do svojej komôrky, aby sa modlil k Otcovi v skrytosti²⁹, ba - ako učí Apoštol - má sa neprestajne modliť³⁰. Ten istý Apoštol nám dáva naučenie, aby sme Ježišovo zomieranie stále nosili vo svojom tele, aby bol zjavný na našom smrteľnom tele aj Ježišov život³¹. Preto prosíme Pána v obete svätej omše, aby „po prijatí duchovnej obety zdokonalil aj nás , a tak sme mu boli „večným obetným darom ³².

13. Nábožné cvičenia kresťanského ľudu sa život odporúčajú, pokiaľ sa zhodujú s cirkevnými predpismi a zásadami, najmä ak ich nariadila Svätá stolica.
Zvláštnej úcte sa tešia aj pobožnosti miestnych cirkví, ktoré sa konajú z biskupského rozhodnutia podľa právoplatne schválených zvykov alebo kníh. Tieto pobožnosti treba však tak usporiadať, aby sa bral zreteľ na liturgické obdobie, a teda, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, od nej sa nejakým spôsobom odvodzovali a k nej ľud privádzali, keďže ona ich svojou podstatou značne prevyšuje.

II. LITURGICKÁ VÝCHOVA A ČINNÁ ÚČASŤ NA LITURGII

14. Matka Cirkev si veľmi želá, aby sa všetci veriaci privádzali k tej plnej, uvedomelej a činnej účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a na ktorú má kresťanský ľud „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud (1Pt 2,9; porov. 2,4-5), právo a povinnosť mocou svätého krstu.
Tejto plnej a činnej účasti všetkého ľudu treba venovať pri obnove a pestovaní posvätnej liturgie najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nenahraditeľným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Nech sa ju preto dušpastieri v celej svojej pastorálnej činnosti usilujú dosiahnuť patričnou výchovou.
Niet však nijakej nádeje, že by sa to mohlo uskutočniť, kým sa duchovní pastieri sami nedajú úplne preniknúť duchom a silou liturgie a ju nebudú majstrovsky ovládať. Preto je veľmi potrebné, aby bolo zvlášť postarané o liturgickú výchovu duchovenstva. Za tým cieľom svätý koncil sa rozhodol stanoviť, čo nasleduje.

15. Profesori, čo majú vyučovať posvätnú liturgiu v seminároch, rehoľných študijných domoch a na bohosloveckých fakultách, majú sa na svoj úrad náležite pripraviť v ústavoch s osobitnou starostlivosťou na to určených.

16. Posvätná liturgia nech patrí v seminároch a rehoľných študijných domoch medzi povinné a dôležitejšie predmety, kým na bohosloveckých fakultách ju treba zaradiť medzi hlavné predmety. A treba ju podávať tak z hľadiska teologického a historického, ako aj duchovného, pastorálneho a právneho. Okrem toho profesori iných predmetov, najmä dogmatiky, svätého Písma, duchovnej teológie a pastorálky nech sa podľa požiadaviek vlastných každému predmetu snažia podávať tajomstvo Kristovo a dejiny spasenia takým spôsobom, aby z toho zreteľne vysvital ich súvis s liturgiou, ako aj jednota kňazskej výchovy.

17. Klerici v seminároch a rehoľných domoch nech dostanú liturgickú duchovnú výchovu, a to vhodným zaúčaním, aby pochopili posvätné obrady a mohli mať na nich účasť z celého srdca, ale aj samým slávením svätých tajomstiev a iným liturgickým duchom preniknutými pobožnosťami. Takisto nech sa naučia zachovávať liturgické predpisy. A tak život v seminároch a rehoľných ústavoch sa má naskrze stvárňovať v liturgickom duchu.

18. Svetskí a rehoľní kňazi, ktorí už pracujú vo vinici Pánovej, nech sa všetkými vhodnými prostriedkami napomáhajú, aby čoraz lepšie chápali posvätné úkony, ktoré konajú, žili liturgickým životom a vštepovali ho i sebe zvereným veriacim.

19. Nech sa duchovní pastieri horlivo a trpezlivo usilujú o liturgickú výchovu a vnútornú i vonkajšiu činnú účasť veriacich na liturgii podľa ich veku, povolania, spôsobu života a stupňa náboženského vzdelania. Tým plnia jednu z najhlavnejších povinností verných vysluhovateľov Božích tajomstiev. A nech vedú svoje stádo na tomto poli nielen slovom, ale aj príkladom.

20. Vysielanie posvätných úkonov, a zvlášť svätej omše rozhlasom a televíziou nech sa koná diskrétne a dôstojne pod vedením spôsobilej a od biskupa na to určenej osoby.

III. OBRODA POSVÄTNEJ LITURGIE

21. Dobrá Matka Cirkev, aby lepšie zabezpečila kresťanskému ľudu hojnosť milostí v posvätnej liturgii, vrelo si želá postarať sa o všeobecnú obrodu samej liturgie. Lebo liturgia pozostáva s Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu, alebo aj majú meniť, ak sa do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými. Pri tejto obnove treba tak usporiadať texty a obrady, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, žeby ich kresťanský ľud podľa možnosti vedel ľahko pochopiť a mať na nich plnú, činnú a vospolnú účasť. Preto svätý koncil stanovil tieto pravidlá všeobecnejšieho rázu.

A. Všeobecné pravidlá
22. § 1. Rozhodovať o posvätnej liturgii je oprávnená jedine cirkevná vrchnosť, totiž Apoštolská stolica a, podľa právnych predpisov, biskup.
§ 2. Aj zákonite ustanoveným biskupským zhromaždeniam rôzneho druhu, kompetentným pre určité územia, prislúcha rozhodovať o liturgických veciach na základe právom udelenej moci v stanovených medziach.
§ 3. Preto vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.

23. Aby sa zachovala zdravá tradícia a pritom sa otvorila cesta oprávnenému vývoju, revíziu jednotlivých častí liturgie má vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastorálny výskum. Okrem toho treba brať zreteľ na všeobecné zákony výstavby a ducha liturgie, ako aj na skúsenosti z nedávnej liturgickej reformy a miestami udelených indultov. Napokon nech sa nezavdávajú novoty, ak si to nevyžaduje skutočné a zaručené dobro Cirkvi. Treba dbať aj na to, aby nové formy určitým spôsobom organicky vyplývali z doteraz jestvujúcich.
A nech sa dáva pozor, aby nakoľko možno neboli veľké rozdiely medzi obradmi susedných krajov.

24. Sväté Písmo má pri slávení liturgie ten najväčší význam. Z neho sa totiž čítajú state, ktoré sa potom vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, ono dalo vnuknutie a popud k liturgickým modlitbám, oráciám a spevom a z neho čerpajú úkony a znaky svoj zmysel. Aby sa teda docielila obnova, rozvoj a adaptácia posvätnej liturgie, treba roznecovať tú lahodnú a živú záľubu v Písmo sväté, o ktorej svedčí ctihodná tradícia východných a západných obradov.

25. Liturgické knihy nech sa čím skôr zrevidujú za spolupráce odborníkov a podľa rady biskupov z rozličných krajov sveta.

B. Pravidlá vyplývajúce z hierarchickej a spoločenskej povahy liturgie
26. Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty , totiž svätý ľud zhromaždený a zoradený pod vedením biskupov³³.
Preto ony prináležia celému Telu Cirkvi, robia ho zjavným a naň vplývajú; jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti.

27. Kedykoľvek obrady, podľa osobitnej povahy každého z nich, vyžadujú spoločné slávenie s hojnou a činnou účasťou veriacich, treba nástojiť, že v medziach možnosti sa mu má dať prednosť pred individuálnym, akoby súkromným celebrovaním.
To platí najmä o slúžení svätej omše - pričom však zostáva v každom prípade nedotknutá verejná a spoločenská povaha každej omše - a o vysluhovaní sviatostí.

28. Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant, ako aj veriaci, koná len to a všetko to, čo prináleží jeho funk
cii podľa povahy veci a liturgických pravidiel.

29. Aj miništranti, predčitatelia, komentátori a členovia kostolného spevokolu konajú skutočnú liturgickú službu. Preto nech plnia svoju úlohu s úprimnou nábožnosťou a náležite, ako sa sluší pri takej vynikajúcej službe a ako si to ľud Boží od nich právom žiada.
Treba ich teda, každého primeraným spôsobom, starostlivo vychovávať v liturgickom duchu a naučiť ich plniť pride
lené úlohy podľa predpisov a po poriadku.

30. V záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť jeho aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj úkonom čiže gestám a držaniu tela. A nech sa vo svojom čase zachová posvätné ticho.

31. Pri revízii liturgických kníh nech sa starostlivo dbá na to, aby sa v rubrikách bral zreteľ i na účasť veriacich.

32. Okrem rozdielov vyplývajúcich z liturgickej úlohy alebo vysviacky („Ordo sacer ) a okrem pôct, ktoré podľa liturgických zákonov patria občianskym vrchonostiam, nesmie sa v liturgii uprednostňovať nijaká súkromná osoba ani nijaké postavenie, a to ani v obradoch ani vo vonkajšej výzdobe.

C. Pravidlá vyplývajúce z didaktickej a pastorálnej povahy liturgie
33. Hoci je posvätná liturgia predovšetkým uctievaním Božej Velebnosti, obsahuje aj mnoho poučenia pre veriaci ľud³⁴. Lebo v liturgii hovorí svojmu ľudu Boh a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium. A ľud odpovedá Bohu spevom i modlitbou.
Ba modlitby, ktoré kňaz vysiela na čele zhromaždenia v zastúpení Kristovom Bohu, konajú sa v mene všetkého svätého ľudu a všetkých okolostojacich. Konečne viditeľné znaky, ktoré sa upotrebujú v posvätnej liturgii na označenie neviditeľných božských skutočností, určil Kristus alebo Cirkev. Preto viera účastníkov sa oživuje a ich srdcia sa povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, „čo bolo napísané nám na poučenie (Rim 15,4), ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva, alebo koná.
Z toho dôvodu pri obnove liturgie treba zachovávať vše
obecné pravidlá, ktoré nasledujú.

34. Obrady nech vynikajú vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.

35. Aby bolo jasné, že v liturgii obrad a slovo sú vo veľmi úzkom súvise:
1) Nech sa pri posvätných úkonoch zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a vhodnejšie čítanie svätého Písma.
2) Nech sa aj v rubrikách vyznačí príhodné miesto pre kázeň, podľa toho, ako to obrad dovoľuje; kázeň je totiž časťou liturgického úkonu. A kazateľská služba nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov svätého Písma a liturgie, aby sa ohlasovali podivné diela Božie v dejinách spasenia alebo v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických úkonoch.
3) Treba všemožne zdôrazňovať, aby aj vyučovanie katechizmu bolo výslovnejšie liturgické. I pri samých obradoch, ak je to potrebné, nech sa pamätá na stručné pokyny, ktoré nech dáva kňaz alebo príslušný vysluhovateľ, podľa predpísaného textu alebo podobnými slovami, ale iba v príhodných chvíľach.
4) Nech napomáhajú verejné pobožnosti slova Božieho na vigílie väčších sviatkov, v niektorých všedných dňoch adventu a Veľkého pôstu, ako aj v nedeľu a vo sviatok, najmä tam, kde niet kňaza; v tom prípade má viesť pobožnosť diakon ale
bo iná od biskupa splnomocnená osoba.

36. § 1. V latinských obradoch nech sa zachová používanie latinského jazyka, bez narušenia praktikulárneho práva.
§ 2. Keďže však pri svätej omši, vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud nezriedka veľmi užitočné používanie rodného jazyka, možno mu dať viac miesta predovšetkým v čítaniach, upozorneniach a niektorých modlitbách a spevoch, podľa pravidiel, ktoré sa v tejto veci o jednotlivých prípadoch určia v nasledujúcich kapitolách.
§ 3. V rámci týchto predpisov prináleží kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej je reč v čl. 22 § 2, rozhodnúť o možnosti a spôsobe používania miestneho jazyka, ak treba, po porade s biskupmi susedných krajov toho istého jazyka. Tieto rozhodnutia musí odobriť alebo potvrdiť Apoštolská stolica.
§ 4. Preklad latinského textu do rodného jazyka, ktorý sa má upotrebovať v liturgii, musí schváliť spomenutá cirkevná vrchnosť, kompetentná pre to územie.

D. Pravidlá o prispôsobovaní povahe a tradíciám jednotlivých národov

37. Vo veciach, ktoré sa netýkajú viery ani všeobecného dobra, Cirkev si neželá uložiť prísnu uniformitu, a to ani v liturgii. Naopak: chráni a napomáha dobré vlastnosti a vlohy jednotlivých kmeňov a národov. A čokoľvek nie je v mravoch národov nerozlučne spojené s poverami a bludmi, žičlivo hodnotí a nakoľko môže, zachováva nedotknuté, ba niekedy to pripúšťa i do samej liturgie, ak sa to zhoduje so zásadami zaručene pravého liturgického ducha.

38. Pod podmienkou, že sa zachová podstatná jednota rímskeho obradu, nech sa ponechá miesto pre oprávnenú rozmanitosť a adaptáciu rozličným skupinám, krajom, a národom, najmä v misiách, a to i pri revidovaní liturgických kníh. Na túto zásadu treba brať patričný zreteľ pri štruktúre obradov a zostavovaní rubrík.

39. V medziach stanovených v prototypových vydaniach („editio typica ) liturgických kníh, náleží cirkevnej vrchnosti, kompetentnej pre určité územie - o ktorej sa hovorí v čl. 22 § 2 - rozhodovať o adaptáciách, predovšetkým čo do vysluhovania sviatostí, ako aj čo sa týka svätenín, procesií, liturgického jazyka, cirkevnej hudby a posvätného umenia, avšak podľa základných pravidiel uvedených v tejto konštitú
cii.

40. Keďže však na rozličných miestach a v okolnostiach rôzneho druhu sa naliehavo žiada prenikavejšia, a preto aj ťažšia adaptácia liturgie:
1) Kompetentná územná cirkevná vrchnosť, o ktorej je reč v čl. 22 § 2, nech starostlivo a múdro uváži, čo v tomto smere možno z tradícií a svojrázu jednotlivých národov vhodne pripustiť do služieb Božích. Adaptácie, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo potrebné, treba predložiť Apoštolskej stolici, aby sa potom zaviedli s jej súhlasom.
2) Aby sa však táto adaptácia uskutočnila s patričnou obozretnosťou, Apoštolská stolica dá poprípade spomenutej územnej cirkevnej vrchnosti splnomocnenie, aby dovolila pod svojim vedením, za určitý čas, niektorým na to súcim skupinám potrebné predbežné pokusy.
3) Pretože adaptácia liturgických zákonov býva spojená s osobitnými ťažkosťami, predovšetkým v misiách, nech sa pri tom použijú povolaní odborníci v tejto oblasti.

IV. PESTOVANIE LITURGICKÉHO ŽIVOTA V BISKUPSTVE
A FARNOSTI

41. Biskupa treba mať za veľkňaza svojho stáda, od ktorého sa určitým spôsobom odvodzuje a závisí život jeho v Krista veriacich. Preto všetci si majú čo najviac vážiť diecézny liturgický život, ktorého stredobodom je biskup, najmä v katedrálnom chráme, v presvedčení, že Cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej účasti všetkého svätého ľudu Božieho na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým na tej istej Eucharistii, v jednej modlitbe, pri jedinom oltári, na čele s biskupom obklopeným svojím kňazstvom a svojimi pomocníkmi³⁵.

42. Keďže biskup nemôže vždy a všade osobne stáť na čele celého stáda svojej cirkvi (diecéz), je nútený rozčleniť veriacich na skupiny, medzi ktorými vynikajú farnosti zriedené na jednotlivých miestach pod vedením duchovného pastiera v zastúpení biskupa. Farnosti totiž akýmsi spôsobom predstavujú celú viditeľnú Cirkev, ustanovenú po celom svete.
Preto treba rozvíjať farský liturgický život a jeho vzťah k biskupovi v zmýšľaní a činnosti veriacich i duchovenstva. A treba sa pričiniť, aby prekvitalo vedomie farskej spolupatričnosti, najmä pri spoločnom slávení nedeľnej svätej omše.

V. ROZVÍJANIE PASTORÁLNEJ LITURGICKEJ ČINNOSTI

43. Horlivosť za rozvoj a obnovu posvätnej liturgie právom sa pokladá akoby za výraz úmyslov Prozreteľnosti Božej, týkajúcich sa našej doby, sťaby za zásah Ducha Svätého vo svojej Cirkvi, ba celého náboženského cítenia a konania našich čias.
Preto, v záujme ďalšieho rozvoja tejto pastorálnej li
turgickej činnosti, svätý koncil stanovuje:

44. Bude osožné, keď kompetentná územná cirkevná vrchnosť, o ktorej je reč v čl. 22 § 2, zriadi Liturgickú komisiu. Tejto komisii nech pomáhajú odborníci v liturgike, hudbe, posvätnom umení a pastorálke a, nakoľko je to možné, nech jej poskytuje pomoc nejaký Inštitút pastorálnej liturgiky, ktorý sa skladá z vynikajúcich znalcov v tomto odbore, nevynímajúc, ak je to príhodné, ani laikov. Úlohou temjto komisie bude, pod vedením spomenutej územnej cirkevnej vrchnosti, viesť liturgicko-pastorálnu činnosť v okruhu svojej pôsobnosti a organizovať štúdiá a potrebné experimenty, kedykoľvek ide o adaptácie, ktoré sa majú predložiť Apoštol
skej stolici.

45. Priam tak i v jednotlivých biskupstvách nech jestvuje Komisia pre posvätnú liturgiu, aby sa napomáhala pod vedením biskupa liturgická činnosť.
Niekedy môže byť užitočné, aby viaceré biskupstvá ustanovili jedinú komisiu, ktorá by sa starala o zveľaďovanie liturgie podľa spoločných uznesení.

46. Okrem komisie pre posvätnú liturgiu nech sa zriadia v každom biskupstve, nakoľko je to možné, aj komisie pre cirkevnú hudbu a pre posvätné umenie.
Je potrebné, aby tieto tri komisie medzi sebou spolupracovali. Ba neraz bude vhodné, aby sa zlúčili do jedinej komisie.

II.
PRESVÄTÉ TAJOMSTVO EUCHARISTIE

47. Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho Tela a svojej Krvi, aby ňou neprestajne pokračoval v priebehu vekov v obete Kríža, dokiaľ on sám nepríde. Tým zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho vzkriesenia - sviatosť nežnosti, znak jednoty, puto lásky³⁶, veľkonočnú hostinu, na ktorej sa prijíma Kristus, duch sa naplňu
je milosťou a dáva sa nám záruka budúcej slávy³⁷.

48. Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby v Krista veriaci naboli prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne, poučili sa slovom božím, občerstvili pri stole Tela Pánovho a vzdávali vďaky Bohu. A nech sa naučia prinášať nepoškvrnenú Obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak obetovať samých seba. Prostredníctvom Kristovým³⁸ nech deň po deň prehlbujú svoju jednotu s Bohom a me
dzi sebou, aby bol napokon Boh všetko vo všetkých.

49. A preto, aby obeta svätej omše nadobudla plnú pastorálnu účinnosť aj uspôsobením svojich obradov, svätý koncil, so zreteľom na sväté omše, ktoré sa slúžia za účasti ľudu, najmä v nedeľu a zasvätené sviatky, nariaďuje, čo nasleduje:

50. Omšový poriadok nech sa tak prepracuje, aby jasnejšie vynikol vlastný zmysel jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a sa uľahčila nábožná a činná účasť veriacich.
Nech sa preto obrady zjednodušia, pričom však treba verne zachovať ich podstatu, nech sa vynechá to, čo sa postupom času zdvojilo, alebo menej vhodne pridalo. Naproti tomu niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli, nech sa obnovia podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov, nakoľko sa to pokladá za príhodné alebo potrebné.

51. Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl slova Božieho, nech sa im štedrejšie sprístupnia poklady Biblie, tak aby sa za stanovený počet rokov prečítali najdôležitejšie časti svätého Písma.

52. Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie; v nej sa cez liturgický rok vysvetľujú z posvätného textu tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä pri sv. omšiach, ktoré sa celebrujú v nedeľu a zasvätené sviatky za účasti ľudu, nech sa homília nevynechá bez vážnej príčiny.

53. Nech sa znova zavedie po Evanjeliu a homílii - zvlášť v nedeľu a zasvätené sviatky - „spoločná modlitba čiže „ modlitba veriacich , aby sa za účasti ľudu konali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nám vládnu, za tých, ktorých trápia rozličné ťažkosti, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta³⁹.

54. Podľa čl. 36 tejto konštitúcie, vo sv. omšiach slúžených za účasti ľudu možno dať príhodné miesto rodnému jazyku, hlavne pri čítaniach a v „spoločnej modlitbe , ako aj v častiach, týkajúcich sa ľudu, primerane miestnym okolnostiam.
Treba sa však postarať, aby veriaci vedeli aj po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.
Keby sa však niekde pokladalo za vhodné dať širšie miesto rodnému jazyku pri svätej omši, nech sa zachová, čo predpisuje ⁴⁰. čl. tejto konštitúcie.

55. Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na svätej omši, keď veriaci po prijímaní kňazovom prijímajú z tej istej Obety Telo Pánovo. Bez narušenia vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil, možno dovoliť sväté prijímanie po obojakým spôsobom tak klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch, ktoré určí Apoštolská stolica, podľa rozhodnutia biskupov, napríklad ordinovaným na sv. omši ich vysviacky, rehoľníkom na sv. omši ich rehoľných sľubov a neofytom pri svätej omši, ktorá sa slúži po ich krste.

56. Dve časti, z ktorých určitým spôsobom pozostáva svätá omša, t.j. liturgia slova Božieho a eucharistická liturgia, sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon. Preto svätý koncil veľmi kladie na srdce dušpastierom, aby pri vysvetľovaní katechizmu neúnavne poučovali veriacich, že majú byť prítomní na celej svätej omši, najmä v ne
deľu a zasvätené sviatky.

57. § 1. Spoločné slúženie svätej omše (koncelebrácia) sa doposiaľ vyskytuje vo východnej i západnej Cirkvi. Keďže sa ním priliehavo prejavuje jednota kňazstva, koncil uznal za dobré rozšíriť dovolenie koncelebrovať na tieto prípady:
1. a) vo štvrtok Večere Pánovej (Zelený štvrtok) tak pri omši svätenia olejov (Missa chrismatis), ako aj pri večernej svätej omši; b) pri svätých omšiach na konciloch, biskupských schôdzkach a synodách; c) pri omši svätenia opáta (in Benedictione Abbatis).
2. Okrem toho s dovolením ordinára, ktorému prináleží rozhodovať o vhodnosti koncelebrácie: a) pri konventuálnej sv. omši a pri hlavnej sv. omši v kostoloch, keď dobro veriacich nevyžaduje, aby všetci prítomní kňazi celebrovali jednotlivo; b) svätých omšiach slúžených na akýchkoľvek schôdzkach tak svetských, ako aj rehoľných kňazov.
§ 2. 1. Biskupovi prislúcha udržiavať disciplínu koncelebrovania vo svojom biskupstve.
2. Nech sa však každému vždy ponechá možnosť slúžiť svätú omšu jednotlivo, ale nie v tom istom kostole, keď sa tam práve koncelebruje, ani nie na Zleneý štvrtok.
58. Nech sa zostaví nový obrad koncelebrácie a nech sa zaradí do Rímskeho pontifikálu a misála.

III.
OSTATNÉ SVIATOSTI A SVÄTENINY

59. Sviatosti majú za cieľ posväcovanie človeka, výstavbu Tela Kristovho a konečne vzdávanie úcty Bohu; ako znaky majú okrem toho poučujúcu funkciu. Vieru nielen predpokladajú, ale ju aj udržujú, posilňujú a prejavujú slovami a vecami, preto sa nazývajú sviatosťami viery. Udeľujú milosť, ale ich vysluhovanie zároveň výborne uspôsobuje veriacich, aby prijali túto milosť s úžitkom, vzdávali patričnú úctu Bohu a konali skutky lásky.
Preto je nanajvýš dôležité, aby veriaci sviatostné znaky ľahko pochopili a čím častejšie pristupovali k tým sviatostiam, ktoré boli ustanovené na udržovanie kresťanského života.

60. Svätá Matka Cirkev ustanovila popritom sväteniny. Sú to posvätné znaky - určité napodobnenie sviatostí -, ktorými sa naznačujú a na orodovanie Cirkvi i dosahujú najmä duchovné účinky. Ich prostredníctvom ľudia sa pripravujú na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú sa nimi rozličné ži
votné okolnosti.

61. A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že dobre disponovaným veriacim sa posväcujú takmer všetky udalosti ich života milosťou Božou prameniacou vo veľkonočnom tajomstve umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Kristovho, z ktorého čerpajú sviatosti i sväteniny svoju účinnosť; a čajsi každé správne užívanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha.

62. Keďže však postupom času sa vkĺzli do obradov sviatostí a svätenín niektoré veci, pre ktoré je dnes ich charakter a cieľ menej jasný, je potrebné prispôsobiť v nich niektoré prvky potrebám našich čias. A preto svätý koncil vydáva o ich zrevidovaní tieto ustanovenia:

63. Keďže pri vysluhovaní sviatostí a svätenín nezriedka môže byť pre ľud veľmi užitočné používanie rodného jazyka, treba mu dať viacej miesta podľa týchto smerníc: a) Pri vysluhovaní sviatostí a svätenín možno používať rodný jazyk podľa čl. 36. b) Kompetentná územná cirkevná vrchnosť, o ktorej je reč v čl. 22 § 2 tejto konštitúcie, nech čím skôr pripraví podľa nového vydania Rímskeho rituálu Partikulárne rituály prispôsobené aj čo do jazyka potrebám jednotlivých krajov a tie nech sa upotrebujú v dotyčných krajoch, keď ich odobrí Apoštolská stolica. Pri zostavovaní týchto rituálov alebo osobitných rituálnych zbierok nech sa nevynechajú inštrukcie uvedené v Rímskom rituáli pred jednotlivými obradmi, či sú pastorálne, alebo sa týkajú rubrík, ale
bo majú osobitný sociálny význam.

64. Nech sa obnoví viacstupňový katechumenát dospelých a nech sa uvedie do praxe podľa dobrozdania miestneho ordinára. Takýmto spôsobom čas katechumenátu, určený na primeranú prípravu, bude možno posvätiť svätými obradmi slávenými postupne v určitom časovom poradí.

65. Na misijných územiach popri zložkách kresťanskej tradície možno pripustiť aj prvky zasväcovania (iniciácie), ktoré sa vyskytujú v jednotlivých národoch, pokiaľ sa dajú prispô
sobiť kresťanskému obradu podľa čl. 37-40 tejto konštitúcie.

66. Nech sa zrevidujú obidva obrady krstu dospelých, tak obrad jednoduchší, ako aj - so zreteľom na obnovený katechumenát - obrad slávnostnejší; a do Rímskeho misála nech sa zaradí osobitná omša „Pri udeľovaní krstu („In collatione Baptisimi ).

67. Nech sa prepracuje obrad krstu detí a nech sa prispôsobí skutočnému stavu nemluvniat. Nech zo samého obradu lepšie vyniká i postavenie rodičov a krstných rodičov, ako aj ich povinnosti.

68. V obrade krstu nech sa predvídajú úpravy pre prípad veľkého počtu krstencov, ktoré sa budú môcť používať podľa dobrozdania miestneho ordinára. Nech sa ďalej zostaví kratší obrad („Ordo brevior ), ktorý budú môcť upotrebovať najmä katechéti v misiách a v nebezpečenstve smrti veriaci vo vše
obecnosti, keď nie je naporúdzi kňaz alebo diakon.

69. Namiesto obradu zvaného „Ordo supplendi omissa super infantem baptizatum (Spôsob, ako doplniť vynechané časti obradu u dieťaťa už pokrsteného) nech sa zostaví nový, ktorý zreteľnejšie a výstižnejšie vyjadruje, že dieťa pokrstené podľa kratšieho obradu bolo už prijaté do spoločenstva Cirkvi.
Nech sa taktiež zostaví nový obrad pre platne pokrstených, čo sa obrátili na katolícku vieru, ktorým sa dáva na
javo, že sa prijímajú do spoločenstva Cirkvi.

70. Mimo veľkonočného času možno pri samom krstnom úkone posvätiť krstnú vodu, schválenou kratšou formulou.

71. Obrad birmovania nech sa prepracuje aj preto, aby jasnejšie vynikol úzky vzťah tejto sviatosti s celým kresťanským zasväcovaním (iniciáciou). Preto je vhodné, keď sa pred samým prijatím sviatosti birmovania obnovia krstné sľuby.
Birmovanie možno udeliť, ak je to príhodné, pri svätej omši. Pre obrad birmovania mimo svätej omše nech sa však pripraví ustálený text, ktorý bude slúžiť za úvod.

72. Obrady a formuly pokánia nech sa upravia tak, aby jas
nejšie vystihovali povahu a účinky tejto sviatosti.

73. „Posledné pomazanie , ktoré možno nazvať - a to priliehavejšie - i „Pomazanie chorých , nie je sviatosťou iba tých, čo sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve smrti. Preto príhodný čas prijať túto sviatosť určite nastáva už vtedy, keď veriaci začína byť v smrteľnom nebezpečenstve pre choro
bu alebo starobu.

74. Popri obradoch pre udelenie pomazania chorých oddelene od svätého prijímania (viatikum) nech sa zostaví súvislý poriadok („Ordo continuus ), podľa ktorého sa nemocnému udeľu
je pomazanie po spovedi a pred viatikom.

75. Počet pomazaných miest nech sa prispôsobí podľa vhodnosti a modlitby sprevádzajúce obrad pomazania chorých nech sa upravia tak, aby zodpovedali rozličným podmienkam nezdravých, čo prijímajú túto sviatosť.
76. Obrady visviacok („Ritus Ordinationum ) nech sa prepracujú tak čo do ceremónií, ako aj čo do textu. Príhovory biskupa na začiatku každej vysviacky i biskupskej konsekrácie môžu sa povedať v rodnom jazyku. Pri biskupskej vysviacke obrad vkladania rúk môžu vykonať všetci biskupi.

77. Obrad uzavierania manželstva, ktorý je v Rímskom rituáli, nech sa prepracuje a obohatí, aby jasnejšie vystihoval milosť tejto sviatosti a zdôraznil povinnosti manželov.
„Ak sa v niektorých krajoch používajú pri uzavieraní sviatosti manželstva iné chválitebné obyčaje a ceremónie, svätý cirkevný snem vyslovuje naliehavé želanie, aby sa naskrze ponechali ⁴¹.
Okrem toho kompetentnej územnej vrchnosti, o ktorej je reč v čl. 22. § 2 tejto konštitúcie, sa podľa čl. 63 dáva splnomocnenie vypracovať svoj vlastný obrad zodpovedajúci miestnym a národným zvykom; pritom sa však musí zachovať zákon, podľa ktorého asistujúci kňaz má žiadať a prijať vzá
jomný súhlas mladoženíchov.

78. Sobáš nech sa spravidla koná pri svätej omši po Evanjeliu a homílii, pred „modlitbou veriacich . Požehnanie nevesty nech sa primerane zdokonalí tak, aby sa zdôraznila rovnaká povinnosť vzájomnej vernosti obidvoch manželov. Toto požehnanie možno udeliť v rodnom jazyku. Ak sa však sviatosť manželstva udeľuje bez svätej omše, nech sa na začiatku obradu číta Epištola a Evanjelium zo sobášnej sv. omše a nech sa vždy dá novomanželom požehnanie.

79. Sväteniny nech sa zrevidujú podľa základnej smernice o vedomej, činnej a ľahkej účasti veriacich a so zreteľom na potreby našej doby. Do rituálov, ktoré sa majú prepracovať podľa čl. 63, možno podľa potreby pridať aj nové sväteniny.
Vyhradených požehnaní (Benedictiones reservatae) nech je len veľmi málo, a to iba v prospech biskupov a ordinárov.
Treba sa postarať o to, aby i laici, čo majú na to vhodné vlastnosti, mohli aspoň vo zvláštnych okolnostiach vysluhovať podľa dobrozdania ordinára niektoré sväteniny.

80. Nech sa zreviduje v Rímskom pontifikáli obrad zasvätenia panien (Consecratio Virginum).
Okrem toho nech sa zostaví obrad skladania a obnovenia rehoľných sľubov, aby väčšmi vynikla jeho ucelenosť, triezvosť a dôstojnosť. Tento obrad majú používať tí, čo skladajú, alebo obnovujú rehoľné sľuby pri svätej omši; pričom zostáva nedotknuté partikulárne právo.
Je hodné chvály, keď sa rehoľné sľuby skladajú pri svätej omši.

81. Pohrebné obrady nech zreteľnejšie vyjadrujú veľkonočnú povahu kresťanskej smrti a nech lepšie zodpovedajú podmienkam a tradíciám jednotlivých krajov, aj čo sa týka liturgica
kej farby.

82. Nech sa prepracuje obrad pochovávania maličkých a nech má vlastnú svätú omšu.

IV.
MODLITBOVÁ BOHOSLUŽBA
(Officium Divinum)

83. Najvyšší kňaz Nového a večného zákona, Ježiš Kristus, vezmúc na seba ľudskú prirodzenosť, priniesol do tohto pozemského vyhnanstva pieseň chvály, ktorá sa spieva v nebesách po celú večnosť. On spája so sebou celé ľudské spoločenstvo a pridružuje si ho pri spievaní tohto božského chválospevu.
Kristus totiž pokračuje v tomto kňazskom úrade prostredníctvom svojej Cirkvi, ktoré neprestajne chváli Pána a oroduje za spásu celého sveta nielen slávením Eucharistie, ale aj iným spôsobom, najmä bohoslužbou modlitby.

84. Modlitbová bohoslužba je podľa dávnej kresťanskej tradície tak zostavená, aby sa chválením Boha posvätil celý priebeh dňa i noci. A keď tento podivuhodný chválospev náležite prednášajú kňazi a iné na to od Cirkvi poverené osoby, alebo ak sa ho modlia veriaci spolu s kňazom odobreným spôsobom, vtedy je to naozaj hlas Nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba priam modlitba Kristova spolu s vlastným Telom (totiž Cirkvou) k Otcovi.

85. Preto všetci, čo toto plnia, konajú cirkevnú službu a zároveň majú účasť na najväčšom vyznačení Nevesty Kristovej, pretože keď vzdávajú chvály Bohu, stoja pred trónom Božím v mene Matky Cirkvi.
86. Kňazi, ktorí sa venujú posvätnej dušpastierskej činnosti, sa budú tým horlivejšie modliť chvály cirkevných hodiniek, čím živšie si uvedomia, že majú zachovávať napomenutie svätého Pavla: „Neprestajne sa modlite! (1Sol 5,17). Lebo práci, ktorú konajú môže dať účinnosť a vzrast jedine Ten, čo povedal: „Bezo mňa nič nemôžete urobiť (Jn 15,5). Preto keď Apoštoli ustanovovali diakonov, vyhlásili: „My budeme zotrvávať v modlitbách a vysluhovaní slova (Sk 6,4).

87. Aby však kňazi a ostatní členovia Cirkvi mohli za daných okolností lepšie a dokonalejšie vykonávať modlitbovú bohoslužbu, svätý koncil, pokračujúc v reforme, ktorú šťastlivo započala Apoštolská stolica, uznal za dobré vydať o cirkevných hodinkách podľa rímskeho obradu ustanovenia, ktoré nasledujú.

88. Cieľom cirkevných hodiniek je posvätenie dňa. Preto nech sa tradičné poradie hodiniek tak upraví, aby jednotlivé hodinky podľa možnosti opäť zodpovedali ich skutočnému časovému určeniu, zároveň však treba brať do úvahy súčasné životné podmienky, v ktorých sa nachádzajú najmä tí, čo sa ve
nujú apoštolskej činnosti.

89. Pri reforme cirkevných hodiniek nech sa teda zachovajú tieto predpisy:
a) Chvály (Laudes) ako ranná modlitba a nešpory (vespery-večerňa) ako večerná modlitba sú podľa ctihodnej tradície celej Cirkvi dve základné zložky každodenného ofícia, a preto ich treba mať za hlavné hodinky a ako také ich odbavúvať;
b) Kompletórium nech sa tak upraví, aby sa dobre hodilo na zakončenie dňa;
c) Hodinka zvaná „Matutinum , hoci má v chóre aj naďalej povahu nočnej chvály, nech sa tak uspôsobí, aby sa dala modliť v ktorejkoľvek hodine dňa. A nech pozostáva z menej žalmov a dlhších čítaní;
d) Hodinka prvá (Prima) nech sa zruší;
e) Menšie hodinky: tretia, šiesta a deviata (Tertia, Sexta, Nona) nech sa v chóre ponechajú. Mimo chóru možno si vybrať jednu z troch, ktorá lepšie zodpovedá úseku dňa.

90. Keďže modlitbová bohoslužba ako verejná modlitba Cirkvi má byť popritom aj zdrojom nábožnosti a pokrmom pre osobnú modlitbu, naliehavo sa prosia v Pánu kňazi a všetci ostatní, čo sa zúčastňujú na cirkevných hodinkách, aby pri ich modlení myseľ bola v súlade s hlasom. Aby to lepšie dosiahli, nech si nadobudnú dôkladnejšie liturgické a biblické vzdelanie, hlavne čo sa týka Žalmov.
Pri reforme Rímskeho breviára nech sa tento ctihodný odveký poklad tak upraví, aby ho mohli v širšej miere a ľah
šie používať všetci, ktorým sa dáva do rúk.

91. Aby sa mohlo skutočne zachovať usporiadanie hodiniek predložené v čl. 89, Žalmy nech nie sú viac rozdelené na jeden týždeň, lež na dlhší časový úsek.
Šťastlivo započaté dielo revízie Žaltára nech sa čím skôr dokončí, pričom nech sa berie ohľad na kresťanskú latinčinu, na liturgické potreby, a to i vo speve, ako aj na celú tradíciu latinskej Cirkvi.

92. Čo sa týka čítaní (lectiones), nech sa zachová toto:
a) Čítanie svätého Písma nech sa usporiada tak, aby poklady slova Božieho boli ľahšie a v hojnejšej miere prístupné;
b) nech sa urobí lepší výber čítaní z diel cirkevných Otcov, Učiteľov a spisovateľov;
c) Čítania o mučeníctve a životoch svätých nech zodpo
vedajú historickej skutočnosti.

93. Hymny, nakoľko sa to uzná za osožné, nech sa uvedú do pôvodnej formy, pričom nech sa odstráni alebo pozmení to, čo má mytologickú príchuť, alebo čo menej zodpovedá kresťanskej nábožnosti. Okrem toho nech sa z hymnických zbierok prebrú aj iné vhodné hymny.

94. Aby sa deň skutočne posvätil i aby sa cirkevné hodinky odbavovali s duchovným osohom, je lepšie, keď sa jednotlivé hodinky modlia v čase, ktorý čo najviac zodpovedá skutočnému času stanovenému každej cirkevnej hodinke.
95. Komunity, ktoré majú povinnosť chóru, okrem konventuálnej sv. omše musia každodenne konať v chóre aj modlitbovú bohoslužbu, a to:
a) celé ofícium: rády kanonikov, mníchov, mníšok a iných rehoľníkov, čo majú záväzok chóru podľa cirkevného práva alebo podľa svojich konštitúcií;
b) katedrálne a družné kapituly tie čiastky ofícia, ktoré im ukladá všeobecné alebo partikulárne právo;
c) všetci členovia týchto komunít, ktorí už prijali vyššie svätenia, alebo zložili slávnostne rehoľné sľuby (solemniter professi), vyjmúc laické rehoľné osoby, sú povinní pomodliť sa sami tie cirkevné hodinky, ktoré sa nemodlili v chóre.

96. Klerici, ktorí už prijali vyššie svätenia a nemajú záväzok chóru, sú povinní pomodliť sa každodenne celé ofícium, spoločne alebo sami, podľa ustanovenia čl. 89.

97. Vhodné zámeny cirkevných hodiniek za liturgický úkon nech vymedzia rubriky.
V jednotlivých prípadoch, keď je na to oprávnený dôvod, ordinári môžu svojich podriadených úplne alebo čiastočne oslobodiť od povinnosti modliť sa ofícium, prípadne ho zame
niť.

98. Členovia akejkoľvek ustanovizne stavu dokonalosti (Instituta status perfectionis), ktorí sa podľa svojich konštitúcií modlia niektoré časti cirkevných hodiniek, konajú tým verejnú modlitbu Cirkvi.
Priam tak konajú verejnú modlitbu Cirkvi, ak sa podľa konštitúcií modlia malé ofícium (parvum Oficium) pod podmienkou, že je zostavené na spôsob cirkevných hodiniek a riadne schválené.

99. Keďže modlitbová bohoslužba je hlasom Cirkvi, čiže celého tajomného Tela vzdávajúceho verejnú chválu Bohu, odporúča sa, aby klerici, ktorí nemajú povinnosť chóru, najmä kňazi, čo spoločne žijú, alebo sa schádzajú, sa modlievali aspoň časť cirkevných hodiniek. Všetci však, či sa modlia cirkevné hodinky v chóre alebo spoločne, nech si plnia sebe zverenú úlohu čo najdokonalejšie, tak čo do vnútornej nábožnosti ducha, ako aj vonkajšieho správania.
Pritom je lepšie, keď sa cirkevné hodinky v chóre alebo pri spoločnom prednese príležitostne spievajú.

100. Nech duchovní pastieri dbajú o to, aby sa hlavné hodinky, najmä nešpory (vespery) v nedeľu a na väčšie sviatky konali spoločne v kostole. I laikom sa odporúča modliť sa cirkevné hodinky alebo s kňazmi alebo spoločne medzi sebou, prípadne aj každý osve.

101. § 1. Podľa odvekej tradície latinského obradu majú sa klerici modliť cirkevné hodinky po latinsky. Ordinár je však splnomocnený dovoliť v jednotlivých prípadoch používať preklad - vyhotovený podľa čl. 36 - tým klerikom, ktorým používanie latinčiny vážne prekáža v náležitom odbavovaní breviára.
§ 2. Príslušný predstavený múže dovoliť mníškam a taktiež členom ustanovizní stavu dokonalosti, tak mužským-neklerikom, ako aj ženským, používať rodný jazyk pri cirkevných hodinkách, a to aj v chóre, pod podmienkou, že preklad je schválený.
§ 3. Každý klerik povinný modliť sa breviár, ak sa modlí cirkevné hodinky v rodnom jazyku spolu so skupinou veriacich alebo s tými, o ktorých je reč v § 2, urobí tým zadosť svojej povinnosti, pod podmienkou, že text prekladu je schválený.

V.
LITURGICKÝ ROK

102. Dobrotivá Matka Cirkev pokladá si za povinnosť oslavovať v priebehu roka v stanovené dni spásonosné dielo svojho božského Ženícha posvätnou spomienkou. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala dňom Pánovým (Dominica - nedeľa), si pripomína Vzkriesenie Pánovo, ktoré okrem toho slávi raz do roka, spolu s blaženým umučením Pána, na najväčšie sviatky - na Veľkú noc.
Cez rok však Cirkev postupne predkladá celé tajomstvo Kristovho od Vtelenia a Narodenia až po Nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a príchodu Pána.
Keď takto pripomína tajomstvá Vykúpenia, otvára veriacim poklady čností a zásluh svojho Pána a takrečeno im ich neprestajne sprítomňuje, aby z nich čerpali a naplnili sa spasiteľnou milosťou.

103. Pri slávení tohto ročného cyklu tajomstiev Kristových svätá Cirkev si uctieva osobitnou láskou preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spojená so spasiteľným dielom svojho Syna. V nej Cirkev obdivuje a velebí vznešené ovocie vykúpenia. V nej, sťa v tom najvernejšom obraze, Cirkev s radosťou pozoruje, akou ona sama naskrze chce a úfa byť.

104. Do tohto ročného cyklu Cirkev zaradila aj spomienkové dni mučeníkov a iných svätých, ktorí sa stali dokonalými pomocou mnohotvárnej milosti Božej, dosiahli už večné spasenie, vzdávajú Bohu v nebi dokonalú chválu a orodujú za nás. Na výročité sviatky svätých Cirkev vlastne ohlasuje veľkonočné tajomstvo: svätí totiž trpeli spolu s Kristom a spolu s ním sú oslávení. Veriacim predkladá aj ich príklady, ktoré skrze Krista priťahujú všetkých k Otcovi. A ich zásluhami získava Božie dobrodenia.

105 Cirkev napokon prehlbuje vzdelanie veriacich v rozličných obdobiach roka podľa tradičných spôsobov, nábožnými cvičeniami duše i tela, poučovaním, modlitbou a skutkami pokánia i milosrdenstva. Preto svätý koncil uznal za dobré stanoviť, čo nasleduje.

106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica t.j. nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša Krista a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej (1Pt 1,3). Preto nedeľa - deň Pánov - je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého li
turgického roka.

107. Liturgický rok treba tak zrevidovať, aby sa zachovali, alebo obnovili v súlade s podmienkami našich čias tradičné obyčaje a poriady posvätných období, ktoré nech si ponechajú svoj pôvodný charakter, aby sa slávením tajomstiev kresťanského vykúpenia, obzvlášť však veľkonočného mystéria, náležite živila nábožnosť veriacich. A keby si miestne pomery nutne vyžadovali nejaké adaptácie, nech sa uskutočnia podľa predpisov čl. 39 a 40.

108. Nech sa pozornosť veriacich sústreďuje predovšetkým na sviatky Pána, ktorými sa cez rok slávia tajomstvá spásy. Preto nech vlastné ofíciá liturgických období (Proprium de Tempore) dostanú patričné miesto pred sviatkami svätých, aby sa náležite pripomenul úplný cyklus tajomstiev spásy.

109. Tak v liturgii, alebo aj v liturgickej katechéze treba postaviť do jasnejšieho svetla dvojaký charakter štyridsaťdňového veľkopôstneho času: predovšetkým spomienkou alebo prípravou na krst a pokáním prichystať veriacich - ktorí so zvýšenou horlivosťou počúvajú slovo Božie a venujú sa modlitbe - na slávenie veľkonočného tajomstva.
a) Preto nech sa v hojnejšej miere upotrebujú vlastné krstné motívy veľkopôstnej liturgie; niektoré nech sa poprípade znova prevezmú z dávnejšej tradície;
b) to isté treba povedať o pokání. V katechéze nech sa však veriacim prízvukuje spolu so spoločenskými následkami hriechu oná podstatná zložka pokánia, ktorou sa odsudzuje hriech, nakoľko je urážkou Boha. Pritom nech sa nezabúda na podiel Cirkvi na kajúcnej činnosti a nech sa naliehavo žia
dajú modlitby za hriešnikov.

110. Veľkopôstne pokánie nech nie je iba vnútorné a individuálne, ale i vonkajšie a kolektívne. Konanie pokánia nech sa napomáha podľa súčasných možností, rozmanitosti krajov a životných podmienok veriacich; a cirkevné vrchnosti, o ktorých je reč v čl. 22, nech ho odporúčajú.
Nech sa však všade zachováva svätý veľkonočný pôst v piatok Umučenia a smrti Pána (na Veľký piatok), ktorý nech sa tam, kde je to vhodné, predĺži aj na Svätú (Bielu) sobotu, aby sa tak došlo k radostiam veľkonočnej nedele s po
vznesenou a úprimnou mysľou.

111. Svätých si Cirkev uctieva podľa tradície a má v úcte aj ich pravé relikvie a ich obrazy. Veď sviatky svätých hlásajú, aký podivuhodný je Kristus vo svojich služobníkoch, a veriacim poskytujú vhodné vzory na nasledovanie.
Aby sviatky svätých nemali prevahu nad sviatkami, v ktorých sa pripomínajú vlastné tajomstvá spasenia, viaceré z nich nech sa ponechajú sláviť jednotlivým miestnym cirkvám alebo národom, prípadne rehoľným rodinám a na celú Cirkev nech sa rozšíria iba sviatky tých svätých, ktorí majú naozaj univerzálny význam.

VI.
CIRKEVNÁ HUDBA

112. Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je pokladom neoceniteľnej hodnoty, čo vyniká nad všetky ostatné umelecké prejavy najmä preto, že posvätný spev, ktorý sa viaže na slová, je potrebnou, neodlučiteľnou časťou slávnostnej liturgie.
A naozaj, posvätný spoločný spev vynáša tak sväté Písmo⁴², ako aj cirkevný Otcovia a priam tak rímski pápeži, ktorí v najnovších časoch, počínajúc svätým Piom X., presnejšie objasnili pomocnú funkciu cirkevnej hudby pri službách Božích.
Cirkevná hudba bude teda tým posvätnejšia, čím užšie bude spätá s liturgickým úkonom, či už tým, že robí modlitbu lahodnejšou, alebo že napomáha jednomyseľnosť, alebo že dodáva posvätným obradom slávnostnejší ráz. Pritom Cirkev odobruje a dovoľuje používať pri bohoslužbách všetky formy pravého umenia, ak majú potrebné vlastnosti.
Preto svätý koncil, verný smerniciam a predpisom cirkevnej tradície a disciplíny a majúc na zreteli cieľ cirkevnej hudby, t.j. slávu Božiu a posväcovanie veriacich, stanovuje, čo nasleduje.

113. Liturgický úkon nadobúda dôstojnejší ráz, keď sa služby Božie konajú slávnostne so spevom za asistencie posvätných služobníkov (ministri sacri) a za činnej účasti ľudu.
Vo veci používania jazyka, nech sa zachovajú predpisy čl. 36; pri svätej omši čl. 54; pri vysluhovaní sviatostí čl. 63; a pri cirkevných hodinkách čl. 101.

114. Poklad cirkevnej hudby nech sa s tou najväčšou starostlivosťou opatruje a zveľaďuje. Nech sa vytrvalo podporujú spevácke zbory (Scholae cantorum), predovšetkým pri katedrálnych chrámoch. Biskupi a ostatní duchovní pastieri nech sa horlivo starajú, aby pri každom posvätnom úkone, ktorý sa má konať so spevom, mohlo prispieť celé zhromaždenie veriacich činnou účasťou, aká mu patrí podľa čl. 28 a 30.

115. Treba pripisovať veľkú dôležitosť hudobnej výchove a praxi v seminároch, v mužských i ženských rehoľných noviciátoch a študijných domoch, ako aj v ostatných katolíckych ústavoch a školách. Na uskutočnenie tejto výchovy nech sa starostlivo pripravia budúci učitelia cirkevnej hudby.
Okrem toho sa odporúča založiť, kde je to užitočné, vyššie školy cirkevnej hudby.
A nech sa hudobníkom i spevákom, predovšetkým chlapcom, poskytne aj naozajstné liturgické vzdelanie.

116. Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný spev rímskeho obradu, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok predné miesto.
Iné druhy cirkevnej hudby, najmä však polyfónia, sa nijako nevylučujú pri konaní služieb Božích, pod podmienkou, že zodpovedajú duchu liturgického úkonu podľa čl. 30.

117. Nech sa dovŕši prototypové vydanie (editio typica) kníh gregoriánskeho spevu. Ba nech sa pripraví kritickejšie vydanie kníh, ktoré už vyšli po reforme svätého Pia X.
Okrem toho bude osožné pripraviť vydanie s jednoduchšími nápevmi pre menšie kostoly.
118. Nech sa rozumne napomáha ľudový náboženský spev, aby mohli zaznievať hlasy veriacich pri pobožnostiach, nábožných cvičeniach, ba i pri samých liturgických úkonoch, podľa smerníc a predpisov rubrík.

119. Keďže na niektorých územiach, hlavne v misiách, žijú národy so svojou vlastnou hudobnou tradíciou, ktorá má veľký význam v ich náboženskom a spoločenskom živote, nech sa dostane tejto hudbe patričného uznania a primeraného miesta tak pri stvárňovaní ich náboženského cítenia, ako aj pri prispôsobovaní kultu ich svojrázu, podľa čl. 39 a 40.
Preto pri hudobnej výchove misionárov treba starostlivo dbať o to, aby boli schopní, nakoľko je to možné, uplatňovať tradičnú hudbu oných národov tak v školách, ako aj pri pos
vätných úkonoch.

120. Píšťalový organ nech sa má v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným ceremóniám neobyčajný lesk a mohutne povznáša mysle k Bohu a nebeským veciam.
Iné nástroje sú prípustné pri bohoslužbách podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti, podľa predpisov čl. 22 § 2, 37 a 40, pokiaľ sú spôsobilé, alebo sa dajú prispôsobiť na posvätné účely, zodpovedajú dôstoj
nosti chrámu Božieho a sú naozaj na povzbudenie veriacim.

121. Hudobní skladatelia preniknutí kresťanským duchom nech sa pokladajú za povolaných pestovať cirkevnú hudbu a zveľaďovať jej dedičstvo.
Nech ich skladby sa vyznačujú vlastnosťami pravej cirkevnej hudby a sa dajú spievať nielen väčšími speváckymi zbormi, ale nech sú prispôsobené aj menším spevokolom a napomáhajú činnú účasť celého zhromaždenia veriacich.
Texty pre cirkevný spev musia byť v súlade s katolíckym učením, ba nech sa ponajviac čerpajú zo svätého Písma a z liturgických prameňov.

VII.
CHRÁMOVÉ UMENIE A ZARIADENIE

122. Medzi najvznešenejšie tvorivé prejavy ľudského ducha sa celkom právom zaraďuje šľachetná umelecká činnosť. To platí hlavne o náboženskej umeleckej tvorbe, ktorá vyvrchoľuje v chrámovom umení. Umelecká tvorba je svojou povahou zameraná na nekonečnú krásu Božiu, ktorá má nájsť určitým spôsobom svoje zvýraznenie v ľudských dielach a tým viac je zasvätená Bohu a jeho chvále i sláve, čím výlučnejšie a čím účinnejšie majú výtvory povzniesť nábožné mysle k Bohu.
Dobrotivá Matka Cirkev bola preto v každom čase priateľkou šľachetných umení. Neprestajne vyhľadávala ich ušľachtilú službu a sama vychovávala umelcov predovšetkým za tým cieľom, aby veci zasvätené Božej službe boli naozaj dôstojné, vkusné a pekné, aby boli znakmi a symbolmi nadprirodzených skutočností. Ba Cirkev sa vždy právom pokladala akoby za rozhodkyňu v tejto oblasti, rozpoznávajúc medzi umeleckými dielami tie, ktoré sú v súlade s vierou, nábožnosťou a sväto zdedenými zákonmi, teda diela vhodné pre Božiu službu.
S osobitnou starostlivosťou Cirkev bedlila nad tým, aby chrámové zariadenie bolo svojou dôstojnosťou a krásou na ozdobu služieb Božích. Pritom pripúšťala tie zmeny v materiáli, forme a výzdobe, ktoré postupom času prináša technický pokrok.
V tejto veci sa teda Otcovia rozhodli stanoviť, čo nasleduje.

123. Cirkev nikdy nemala za svoj ani jeden umelecký sloh, ale pripúšťala umelecké formy každého obdobia podľa svojrázu a podmienok jednotlivých národov a požiadaviek rozličných obradov. Tak v priebehu stáročí nazhromaždila umelecký poklad, ktorý treba opatrovať so všetkou starosťou. Aj umenie našej doby nech sa v Cirkvi slobodne pestuje vo všetkých národoch a vo všetkých krajoch, pod podmienkou že slúži s patričnou úctou na česť chrámom Božím a posvätným obradom. Tak sa bude môcť súzvučne zapojiť do podivuhodného chválospevu, ktorý géniovia minulých storočí spievali na slávu katolíckej viery.

124. Ordinári nech dbajú, aby pri uplatňovaní a napomáhaní pravého sakrálneho umenia mali na zreteli skôr ušľachtilú krásu než číru nádheru. A to platí aj o liturgických rúchach a výzdobe.
Biskupi nech bedlivo dávajú pozor, aby do chrámov Božích a na iné posvätné miesta nemali prístup výtvory umelcov, ktoré sú v rozpore s vierou, mravmi alebo s krsťanskou nábožnosťou a urážajú opravdivý náboženský cit ohyzdnosťou svojich foriem, alebo sú po umeleckej stránke nedostatočné, priemerné, ba bezcenné.
Pri stavbe bohoslužobných budov nech sa starostlivo dbá na to, aby sa hodili na konanie liturgických funkcií a umož
ňovali aktívnu účasť veriacich.

125. Nech sa aj naďalej podrží zvyk predkladať v kostoloch sväté obrazy úcte veriacich. Ale nech sa vystavujú v umiernenom počte a v náležitom poriadku, aby nevzbudzovali v kresťanskom ľude údiv, ani nenapomáhali menej správnu ná- božnosť.

126. Pri posudzovaní umeleckých diel miestni ordinári nech vypočujú mienku diecéznej komisie pre posvätné umenie a poprípade aj iných zvlášť vynikajúcich odborníkov, ako aj komisií, o ktorých je reč v článkoch 44, 45 a 46.
Ordinári nech starostlivo bedlia, aby chrámové zariadenie a vzácne umelecké diela, ktoré sú ozdobou chrámov Božích, neodcudzili, ani nepotratili.

127. Biskupi nech venujú pozornosť umelcom buď osobne alebo prostredníctvom súcich kňazov, čo odborne poznajú a milujú umenie, aby ich oboznamovali s duchom sakrálenho umenia a posvätnej liturgie.
Okrem toho sa odporúča zakladať tam, kde sa to uzná za vhodné, školy alebo akadémie posvätného umenia na výchovu umelcov.
Čo sa týka umelcov, všetci, čo chcú svojim tvorivým nadaním oslavovať Boha vo svätej Cirkvi, nech nikdy nezabúdajú, že ide o posvätnú službu, ktorou v určitom zmysle napodobňujú stvoriteľskú činnosť Božiu, a že ich diela sú určené pre katolícky kult, ako aj na povzbudenie, nábožné naladenie a náboženské poučenie veriacich.

128. Nech sa čím skôr, spolu s liturgickými knihami, podľa čl. 25 zrevidujú kánony a cirkevné ustanovenia týkajúcej sa vonkajšej stránky náboženského kultu. To platí predovšetkým o dôstojnej a účelovej výstavbe bohoslužobných budov, forme a stavbe oltárov, dôstojnosti, umiestení a bezpečnosti svätostánkov, primeranej a zodpovednej úprave krstiteľníc (baptistériá), ako aj o vhodnosti svätých obrazov, výzdoby a vybavenia. Ustanovenia, ktoré azda menej zodpovedajú obnovenej liturgii, nech sa pozmenia, alebo zrušia; tie však, ktoré jej vyhovujú, nech sa ponechajú, alebo uvedú do platnosti.
V tejto veci, najmä čo sa týka materiálu a formy chrámového zariadenia a liturgických rúch, biskupským zborom jednotlivých území sa dáva splnomocnenie uskutočniť adaptácie, ktoré si vyžadujú miestne potreby a obyčaje, podľa čl. 22 tejto konštitúcie.

129. Klerici nech sa cez svoje filozofické a teologické štúdiá oboznámia i s dejinami a vývojom posvätného umenia, ako aj so správnymi zásadami, o ktoré sa má jeho tvorba opierať, aby si vážili a chránili úctyhodné cirkevné pamiatky a vedeli dať umelcom vhodné rady pri tvorení ich diel.

130. Sluší sa, aby sa používanie pontifikálnych insignií (usus pontificalium) vyhradilo tým cirkevným osobnostiam, ktoré majú biskupské svätenie alebo nejakú zvláštnu právomoc (jurisdikciu).

DODATOK
VYHLÁSENIE DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU
O REFORME KALENDÁRA

Druhý vatikánsky všeobecný cirkevný snem pripisuje nemalý význam želaniu mnohých, aby sa sviatok Veľkej noci ustálil na určitú nedeľu a aby sa prijal stály kalendár. Po dôkladnom uvážení všetkých následkov, ktoré by mohli zo zavedenia nového kalendára vyplývať, vyhlasuje toto:
1) Svätý koncil nie je proti tomu, aby sa sviatok Veľkej noci ustálil na určitú nedeľu gregoriánskeho kalendára, ak s tým súhlasia, ktorých sa to týka, najmä bratia oddelení od spoločenstva s Apoštolskou stolicou.
2) Svätý koncil takisto vyhlasuje, že sa nestavia proti pokusom o zavedenie nemenlivého kalendára (calendarium perpetuum) do občianskej spoločnosti.
Avšak spomedzi sústav, čo prichádzajú do úvahy vo veci ustálenia nemenlivého kalendára a jeho uvedenia do občianskej spoločnosti, Cirkev sa nestavia iba proti tým, ktoré ponechávajú a zabezpečujú sedemdňový týždeň s nedeľou a nevsúvajú nijaké mimotýždňové dni tak, aby postupnosť týždňov zostala nedotknutá, ak len neskrsnú veľmi vážne dôvody, ku ktorým musí zaujať stanovisko Apoštolská stolica.

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto konštitúcii. I My apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme pri svätom Petre, dňa 4. decembra 1963.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)