5. Čo mám robiť, aby môj život
mal hodnotu, aby mal zmysel? Táto vášnivá
otázka v ústach mladíka z evanjelia znie takto:
"Čo mám robiť, aby som obsiahol večný
život?" Keď však niekto položí otázku
takýmto spôsobom, hovorí ešte rečou, ktorej
rozumejú dnešní ľudia? Nie sme generáciou,
ktorej životný horizont je celkom vyplnený svetom a
pozemským pokrokom? Naše myslenie prebieha predovšetkým
v pozemských kategóriách. Keď prekračujeme
hranice našej planéty, robíme to preto, aby sme podnikali
medziplanetárne lety, vysielali signály na iné
planéty a vypúšťali k nim kozmické sondy.
Všetko sa to stalo obsahom našej modernej civilizácie. Veda
spolu s technikou objavila v neporovnateľnej miere možnosti
človeka voči matérii a podarilo sa jej ovládnuť aj
vnútorný svet jeho myslenia, schopností,
náklonností a vášní.
No zároveň je jasné, že keď sa postavíme pred
Krista, keď mu ako svojmu dôverníkovi predkladáme
otázky svojej mladosti, nemôžeme sa pýtať
ináč ako spomínaný mladík v evanjeliu:
"Čo mám robiť, aby som obsiahol večný
život?" Každá iná otázka o zmysle a hodnote
nášho života by bola zoči-voči Kristovi nedostatočná
a nepodstatná.
Veď Kristus je nielen "dobrý učiteľ",
ktorý ukazuje cesty pozemského života, ale je aj svedkom
jeho definitívneho určenia, ktoré má človek v
Bohu samom. Je svedkom nesmrteľnosti človeka. Evanjelium,
ktoré ohlasoval svojím slovom, je definitívne
potvrdené krížom a zmŕtvychvstaním vo
veľkonočnom tajomstve. "Kristus vzkriesený z mŕtvych
už neumiera, smrť nad ním už nepanuje".20
Svojím zmŕtvychvstaním sa Kristus stal aj trvalým
"znamením, ktorému budú odporovať",21
oproti všetkým programom, ktoré sú neschopné
vyviesť človeka za hranicu smrti, naopak, pre ne táto hranica
značí koniec všetkých otázok človeka o
hodnote a zmysle života. Voči všetkým týmto
programom, svetonázorom a ideológiám Kristus stále
opakuje: "Ja som vzkriesenie a život".22
Ak teda ty, drahý brat a drahá sestra, chceš hovoriť s
Kristom a osvojiť si celú pravdu jeho svedectva, musíš
na jednej strane "milovať svet" - lebo "Boh tak miloval
svet, že dal svojho jednorodeného Syna"23 - a
súčasne si musíš nadobudnúť
vnútorný odstup voči celej tej bohatej a úchvatnej
skutočnosti, ktorou je "svet". Musíš sa
rozhodnúť a položiť si otázku o večnom
živote. Lebo "tvárnosť tohto sveta sa
pomíňa"24 a každý z nás je
podriadený tejto pominuteľnosti. V dimenzii viditeľného
sveta sa človek rodí s perspektívou dňa svojej smrti.
Ale keďže vnútorným dôvodom bytia človeka je
presiahnuť sám seba, nosí v sebe súčasne aj
všetko to, čím presahuje svet. Všetko to, čím
človek v sebe samom presahuje svet - hoci v ňom zostáva
zakorenený - sa vysvetľuje Božím obrazom a podobou,
ktoré sú už od začiatku vtlačené do
ľudskej bytosti. A všetko, čím človek presahuje
svet, nielenže oprávňuje otázku o večnom
živote, ale robí ju priam nevyhnutnou. Túto otázku si
ľudia kladú oddávna, a to nielen v oblasti kresťanstva,
ale aj mimo neho. Aj vy musíte nájsť odvahu
položiť si ju podobne ako mladík v evanjeliu. Kresťanstvo
nás učí chápať pominuteľnosť z
hľadiska Božieho kráľovstva, z hľadiska
večného života. Bez tohto hľadiska
pominuteľný život, akokoľvek by bol bohatý a v
každom ohľade vydarený, nakoniec by človeku priniesol iba
neodvratnú nutnosť smrti.
Medzi mladosťou a smrťou je protiklad. Zdá sa, že
smrť je ďaleko od mladosti. A tak to aj je. Keďže však
mladosť znamená program na celý život, zostavený
podľa kritéria zmyslu a hodnoty, aj v mladosti si treba nevyhnutne
položiť otázku o konci všetkého.
Ľudská skúsenosť, odkázaná sama na seba
hovorí to isté ako Sväté písmo: "Je
ustanovené, že ľudia musia iba jeden raz zomrieť".25
Inšpirovaný autor k tomu dodáva: "A potom príde
súd." 26 Kristus však hovorí: "Ja som
vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj
keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie
naveky".27 Pýtajte sa teda Krista ako mladík v
evanjeliu: "Čo mám robiť, aby som obsiahol
večný život?"
|