6. Na
túto otázku Ježiš odpovedá:
"Poznáš prikázania." A vypočítava prikázania,
ktoré patria do Desatora. Prikázania dostal kedysi
Mojžiš na vrchu Sinaj, keď Boh uzavrel zmluvu s Izraelom. Boli
napísané na kamenných tabuliach28 a pre
každého Izraelitu boli každodenným ukazovateľom
cesty. 29 Mladík, ktorý hovorí s Kristom,
pozná, prirodzene, prikázania Desatora naspamäť.
Môže dokonca radostne vyhlásiť: "Učiteľ,
toto všetko som zachovával od svojej mladosti".30
Musíme predpokladať, že v rozhovore, ktorý Kristus
vedie s každým z vás, mladí priatelia, sa opakuje
tá istá otázka: Poznáš
prikázania?" A opakuje sa nevyhnutne, pretože
prikázania sú časťou zmluvy medzi Bohom a
ľudstvom. Prikázania určujú zásadné
základy nášho správania, rozhodujú o
morálnej hodnote ľudských skutkov a organicky súvisia
s povolaním človeka k večnému životu a s
nastolením Božieho kráľovstva v ľuďoch a
medzi ľuďmi. V slove Božieho zjavenia je jasne
vpísaný mravný zákonník, ktorého
kľúčovým bodom sú tabule s Desatorom na vrchu Sinaj,
ale jeho vrcholný bod je v evanjeliu, v Ježišovej reči na
hore31 a v prikázaní lásky. 32
Tento mravný zákonník je však formulovaný aj
ináč. Je vpísaný do mravného vedomia
ľudstva, takže tí, ktorí nepoznajú
prikázania, čiže Bohom ustanovený zákon,
"sami sebe sú zákonom".33 Tak píše
svätý Pavol v Liste Rimanom a hneď dodáva:
"Tým ukazujú, že majú požiadavky
zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im
dosvedčuje zároveň aj ich svedomie".34
Tu sa dotýkame zvrchovane dôležitých problémov
pre vašu mladosť a pre váš projekt života,
ktorý z nej vyplýva.
Tento projekt sa včleňuje do perspektívy večného
života predovšetkým pravdivými skutkami, na
ktorých bude vybudovaný. Pravdivosť skutkov sa
zakladá na spomenutom dvojakom formulovaní mravného
zákona: na tom, ktoré je napísané na tabuliach
Mojžišovho Desatora a v evanjeliu, a na tom, ktoré je
vpísané do mravného svedomia človeka. A svedomie, ako
píše svätý Pavol, "dosvedčuje" tento
zákon. Týmto svedomím sú podľa Listu Rimanom
"myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo
i bránia".35 Každý vie, ako dôsledne sa
tieto slová zhodujú s našou vnútornou
skutočnosťou, lebo každý z nás už od mladosti
počuje hlas svedomia.
Keď teda Ježiš v rozhovore s mladíkom
vypočítava prikázania: "Nezabiješ!
Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo
svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i
matku!" 36 správne svedomie odpovedá
vnútornou reakciou na príslušné ľudské
skutky: "obviňuje alebo i bráni". Je však
potrebné, aby svedomie nebolo prekrútené, aby
spomínané podstatné formulovanie mravných
zásad nepodľahlo deformáciám zo strany
akéhokoľvek relativizmu alebo utilitarizmu.
Drahí mladí priatelia! Odpoveď, ktorú Ježiš
dáva mladému partnerovi pri rozhovore v evanjeliu, sa
vzťahuje na každého a na každú z vás.
Kristus sa pýta, ako zmýšľate o mravných
zásadách. A pýta sa vás aj na to, v akom stave je
vaše svedomie. Je to kľúčová otázka pre
človeka, je to základná otázka vašej mladosti.
Platí pre celý program života, ktorý sa má
vytvárať práve v mladosti. Jeho hodnota je veľmi
úzko spätá s postojom, ktorý má
každý z vás voči mravnému dobru a zlu. Hodnota
tohto programu závisí podstatne od správnosti a
počestnosti vášho svedomia. A závisí aj od jeho
citlivosti.
Tak prichádzame k rozhodnému bodu, kde sa na každom kroku
stretá čas a večnosť, a to na rovine, ktorá je
vlastná človekovi. Je to rovina svedomia, rovina mravných
hodnôt - najdôležitejšia dimenzia časnosti a
dejín. Dejiny sa totiž píšu nielen udalosťami,
ktoré v istom zmysle prichádzajú "zvonku", ale
píšu sa predovšetkým "zvnútra".
Sú to dejiny ľudských svedomí, morálnych
víťazstiev alebo porážok. Tu má svoj podklad aj
základná veľkosť človeka - jeho opravdivo
ľudská dôstojnosť. To je ten vnútorný
podklad, vďaka ktorému človek neprestajne presahune seba
smerom k večnosti. Ak je pravda, že je "ustanovené,
že človek musí iba jeden raz zomrieť", potom je
pravda aj to, že poklad svedomia, poklad dobra a zla prenáša
človek so sebou cez hranicu smrti, aby potom pred tvárou toho, ktorý
je svätosť sama, našiel poslednú a konečnú
pravdu o celom svojom živote: "A potom príde súd".37
Práve to sa odohráva vo svedomí. Vo vnútornej
pravde našich skutkov je do istej miery stále
prítomná dimenzia večného života. A
zároveň samo svedomie - prostredníctvom mravných
hodnôt - vtláča tú najvýraznejšiu
pečať životu generácií, ako aj dejinám a
kultúre ľudských prostredí, spoločenstiev,
národov a celého ľudstva.
Ako veľa tu závisí od každého a od každej z
vás!
|