9. Tieto slová evanjelia sa určite
vzťahujú na kňazské, rehoľné povolania, ale
zároveň nám umožňujú hlbšie
pochopiť otázku povolania v širšom a ešte
základnejšom zmysle.
Mohlo by sa tu hovoriť o "životnom" povolaní,
ktoré sa istým spôsobom stotožňuje s tým
životným projektom, ktorý si každý z nás
vytvára v období svojej mladosti. Predsa však
"povolanie" znamená čosi viac ako "projekt".
Pri "projekte" ja sám som subjektom, ktorý koná,
a toto najlepšie vyhovuje skutočnosti osoby, ktorou je
každý a každá z vás. Tento "projekt"
je "povolaním", lebo v ňom prichádzajú k
slovu rôzne faktory, ktoré "volajú". Tieto
faktory zvyčajne vytvárajú určitý poriadok
hodnôt (nazvaný aj hierarchia hodnôt); z nich vyžaruje
ideál, príťažlivý pre mladé srdce,
ktorý treba uskutočniť. V tomto procese sa
"povolanie" stáva "projektom" a projekt
začína byť aj povolaním.
Keďže však stojíme pred Kristom a naše úvahy
o mladosti sa opierajú o jeho rozhovor s mladíkom, musíme
ešte väčšmi prehĺbiť spomínaný
vzťah medzi "životným projektom" a
"životným povolaním". Človek je tvor a
súčasne je v Kristovi adoptívne Božie dieťa. A tak
otázku: "Čo mám robiť?" kladie človek vo
svojej mladosti nielen sebe a iným ľuďom, od ktorých
môže očakávať odpoveď, najmä rodičom
a vychovávateľom, ale kladie ju aj Bohu ako Stvoriteľovi a
Otcovi. Kladie ju v tom osobitnom a vnútornom priestore, v ktorom sa
naučil stretať sa s Bohom, predovšetkým v modlitbe.
Pýta sa teda Boha: "Čo mám robiť?" Aký
plán máš s mojím životom? Aký
stvoriteľský a otcovský plán máš so mnou?
Aká je tvoja vôľa? Chcem ju plniť.
V tejto súvislosti "projekt" nadobúda význam
"životného povolania", ako niečoho, čo Boh
zveruje za úlohu človekovi. Keď mladý človek
vstúpi do seba a nadviaže s Kristom rozhovor v modlitbe,
túži takrečeno čítať večný
úmysel, ktorý má s ním Boh, Stvoriteľ a Otec.
Vtedy sa presviedča, že úloha, ktorú mu Boh zveruje, je
úplne ponechaná jeho slobodnému rozhodovaniu, ale že
je zároveň určovaná radom rozličných
okolností vnútornej i vonkajšej povahy. Mladý
človek, mladík alebo dievča, ich skúma a potom
vytvára svoj životný projekt a chápe ho ako
povolanie, ku ktorému ho pozýva Boh.
Chcem teda vám všetkým, mladí adresáti tohto
listu, zveriť túto nádhernú prácu,
ktorá súvisí s poznávaním
životného povolania každého a každej z vás
pred Bohom. Je to úchvatná práca. Je to fascinujúce vnútorné
úsilie. V tomto úsilí sa rozvíja a rastie vaša
ľudskosť a vaša mladá osobnosť nadobúda
vnútornú zrelosť. Zakoreňujete sa v tom,
čím každý a každá z vás ste, aby ste
sa stali tým, čím máte byť: pre seba - pre
ľudí - pre Boha.
Súčasne s týmto procesom objavovania svojho
"životného" povolania malo by sa rozvíjať aj
vedomie, akým spôsobom toto životné povolanie je
zároveň "kresťanským" povolaním.
Tu treba poznamenať, že v období pred Druhým
vatikánskym koncilom sa pojem "povolania" chápal
predovšetkým vo vzťahu ku kňazskému a
rehoľnému životu, ako keby sa Kristus svojim
evanjeliovým "Nasleduj ma" obracal na mladého
človeka iba v týchto prípadoch. Koncil túto
perspektívu rozšíril. Kňazské a
rehoľné povolanie si udržalo svoj osobitný charakter i
svoj dôležitý sviatostný a charizmatický
význam v živote Božieho ľudu. Zároveň
však Koncilom obnovené vedomie, že všetci
pokrstení majú účasť na trojakom Kristovom
poslaní (tria munera): prorockom, kňazskom a
kráľovskom, ako aj vedomie, že všetci sú
povolaní k svätosti, 59 spôsobuje, že
každé životné povolanie človeka,
chápané ako kresťanské povolanie, zodpovedá
evanjeliovému povolaniu... Kristovo "Nasleduj ma" sa
ozýva na rôznych cestách, po ktorých
kráčajú učeníci a vyznavači
božského Vykupiteľa. Krista možno nasledovať
rôznymi spôsobmi, nielen vydávaním svedectva o
eschatologickom kráľovstve pravdy a lásky, ale aj
spoluúčasťou na pretváraní celej pozemskej
skutočnosti v duchu evanjelia. 60 Odtiaľto vychádza aj
laický apoštolát, ktorý je neoddeliteľný
od samej podstaty kresťanského povolania.
Toto sú zvrchovane dôležité predpoklady pre
životný projekt, ktorý zodpovedá podstatnému
dynamizmu vašej mladosti. Musíte preskúmať tento
projekt - nezávisle od konkrétneho obsahu
"života", ktorým sa vyplní, - vo svetle slov, ktorými
sa Kristus obracia na mladíka v evanjeliu.
Treba tiež, aby ste znova a veľmi dôkladne pouvažovali o
význame sviatosti krstu a birmovania. V týchto dvoch sviatostiach
je totiž obsiahnutá podstatná náplň
kresťanského života a poslania. Z nich vedie cesta k
Eucharistii, ktorá obsahuje plnosť sviatostných darov,
ktoré kresťan dostáva: celé bohatstvo Cirkvi je
sústredené v tejto sviatosti lásky. Ďalej treba - ale
ešte vždy vo vzťahu k Eucharistii - uvažovať o
sviatosti pokánia, ktorá má nenahraditeľný
význam pre stvárňovanie kresťanskej osobnosti,
najmä ak je s ňou spojené duchovné vedenie, t.j. metodická
škola vnútorného života.
O tomto všetkom sa zmieňujem len stručne, hoci každá
sviatosť v Cirkvi má svoj presný a špecifický
vzťah k mladosti a k mladým ľuďom. Verím, že
touto témou sa budú oveľa podrobnejšie zaoberať
iní, najmä duchovní pastieri osobitne poverení
spolupracovať s mládežou.
Cirkev - ako učí Druhý vatikánsky koncil - je
"akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom
dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého
ľudského pokolenia".61 Každé
životné povolanie, chápané ako
"kresťanské" povolanie, má svoje korene vo
sviatostnej povahe Cirkvi, čiže utvára sa
prostredníctvom sviatostí našej viery. Práve
sviatosti nám umožňujú, aby sme už od mladosti
otvárali svoje ľudské "ja"
spásonosnému pôsobeniu Boha - Najsvätejšej
Trojice. Umožňujú nám mať účasť
na Božom živote tým, že žijeme
najopravdivejším ľudským životom. Týmto
spôsobom ľudský život nadobúda nový rozmer
a zároveň aj svoju kresťanskú originálnosť:
uvedomenie si požiadaviek, ktoré kladie na človeka evanjelium,
sa dopĺňa vedomím, že sme dostali dar, ktorý
prevyšuje všetko. "Keby si poznala Boží dar!" 62
povedal Kristus Samaritánke.
|