Vzťahy medzi katolíkmi a nekatolíkmi na
hospodárskom, sociálnom a politickom poli.
57. Smernice, ktoré tu podávame, vyplývajú z
prirodzeného poriadku a prirodzeného práva. Svoje praktické
uplatnenie nachádzajú v častých stykoch a mnohotvárnej
spolupráci katolíkov s kresťanmi oddelenými od Apoštolského
stolca alebo aj s nekresťanmi, avšak rozumnými a prirodzene počestnými.
"V takýchto stykoch katolíci nech dbajú najmä na
to, aby boli vždy dôslední vo svojich názoroch a
nepripustili nijaké kompromisy, čo sa týka náboženstva
a mravov. Zároveň však nech sú preniknutí duchom
porozumenia a nech prejavia svoju nezištnosť a svoju ochotu úprimne
spolupracovať na uskutočňovaní cieľov, ktoré
sú vo svojej podstate dobré, alebo sa aspoň dajú obrátiť
na dobré. 66
Treba však vždy robiť rozdiel medzi bludom a blúdiacim, a
to aj vtedy, keď ide o omyl alebo o neúplné vedomosti
mravno-náboženského obsahu. Lebo človek, ktorý
upadol do bludu, neprestáva byť človekom a nestráca
svoju ľudskú dôstojnosť, čo treba vždy brať
do úvahy. Konečne človek nikdy nestráca svoju prirodzenú
schopnosť zanechať blud a hľadať cestu k pravde. Takisto
nikdy nechýba človeku pomoc Božej Prozreteľnosti. A tak
sa môže stať, že kto nemá dnes jasno vo veciach
viery alebo sa pridŕža mylných názorov, neskoršie
nájde pravdu, keď sa mu dostane osvietenia od Boha. I priateľské
styky katolíkov vo svetských záležitostiach s tými,
čo neveria v Krista alebo ich viera nie je bez omylov, môžu byť
pre nich príležitosťou nájsť pravdu a skloniť
sa pred ňou.
Ďalej treba rozlišovať medzi filozofickými názormi
o podstate, vzniku a cieli vesmíru a človeka a hospodársko-
sociálnymi, kultúrnymi a politickými hnutiami, i keď
tieto hnutia sa odvodzujú od spomenutých názorov a v nich
nachádzajú svoj podnet. Keď sa totiž filozofické
zásady raz presne definujú, zostávajú nemeniteľné,
zatiaľ čo spomenuté hnutia sú späté so stále
sa vyvíjajúcimi konkrétnymi pomermi a nevyhnutne sa menia
spolu s nimi. Napokon nemožno poprieť, že v týchto
hnutiach, pokiaľ zodpovedajú požiadavkám zdravého
rozumu a oprávneným túžbam človeka, sa môže
nájsť aj niečo dobré a hodné uznania.
A tak sa môže stať, že určité styky praktického
rázu, ktoré sa zdali predtým celkom neužitočné,
dnes sú už, naopak, osožné, alebo sú vyhliadky, že
sa takými stanú. Rozpoznať však, či tá chvíľa
už nadišla, alebo nie, ako aj určiť, akým spôsobom
a v akej miere je možné spolupracovať v záujme skutočného
dobra na poli hospodársko-sociálnom, kultúrnom a
politickom, to je bezvýhradne vecou múdrosti, tejto usmerňovateľky
všetkých ľudských cností, ktorými sa
spravuje osobný i spoločenský život človeka. Čo
sa týka katolíkov, rozhodnutie o týchto veciach patrí
v prvom rade zodpovedným verejným činiteľom v medziach
ich pôsobnosti, pravda, vždy v súlade so zásadami
prirodzeného práva i sociálneho učenia Cirkvi a
smernicami cirkevných vrchností. Všetci totiž musia
vedieť, že Cirkev má právo a povinnosť bdieť
nielen nad zásadami mravno-náboženského rázu,
ale je oprávnená zasahovať u svojich synov a dcér
mocou svojej autority aj do oblasti časného poriadku, ak treba
zaujať stanovisko vo veci uplatnenia týchto zásad v konkrétnych
prípadoch. 67
|