Znamenie čias
19. Našu dobu vystihujú tri významné črty.
Ponajprv badať hospodársko-sociálny vzostup pracujúcich
tried. Na začiatku si totiž pracujúci vymáhali svoje
práva, hlavne hospodársko-sociálneho rázu, potom
prešli k politickým nárokom a nakoniec sa sústredili
na nadobudnutie primeraných kultúrnych vymožeností.
Práve preto pracujúci celého sveta v tomto čase
dôrazne žiadajú, aby s nimi nikdy nenakladali ako s
nejakými nerozumnými a neslobodnými bytosťami,
ponechanými na svojvôľu iných, ale ako s
ľuďmi vo všetkých oblastiach spoločenského
života, teda v hospodársko-sociálnej, politickej i
vedecko-osvetovej oblasti.
Ďalej je všeobecne známa skutočnosť, že
ženy už majú účasť na verejnom živote.
Deje sa to vari rýchlejšie v kresťanských
národoch, pomalšie, ale predsa vo veľkých rozmeroch v
národoch s inými tradíciami a inou civilizáciou.
Ženy si totiž deň čo deň väčšmi
uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani
zďaleka nestrpia, aby s nimi zaobchádzali ako s nejakou bezduchou
vecou alebo čírym nástrojom, ale sa dožadujú, aby
mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti
dôstojné ľudskej osoby.
Konečne v týchto našich časoch pozorovať, že
ľudské spločenstvo podstúpilo hlboké
sociálnopolitické premeny. Keďže si totiž
všetky národy nárokujú alebo hodlajú
nárokovať slobodu, čoskoro nebude ani vládnucich ani
ovládaných národov.
Všade na svete ľudia sú už občanmi nejakého
nezávislého štátu, alebo sa o krátky čas
takými stanú. Nijaká národná vospolnosť
nechce byť viac pod cudzou zvrchovanosťou. V našich časoch
sú už prekonané odveké náhľady,
podľa ktorých sa niektoré skupiny ľudí pokladali
za menejcenné, kým iné si nárokovali prvé
miesta vďaka svojmu hospodársko-sociálnemu postaveniu alebo
pohlaviu, prípadne z politických dôvodov.
Naproti tomu sa veľmi rozšírila a ujala mienka, že
všetci ľudia majú od prírody tú istú
dôstojnosť. Preto v žiadnom prípade nemožno schvaľovať
rasovú diskrimináciu. A to má veľmi veľký
význam pre stmeľovanie ľudského spoločenstva
podľa vyššie vyložených zásad. Keď sa však
v človeku prebúdza povedomie vlastných práv, je
potrebné, aby si uvedomil aj svoje povinnosti. A tak kto má
určité práva, má aj povinnosť
dožadovať sa svojich práv, keďže sú
výrazom jeho ľudskej dôstojnosti; ostatní však
majú povinnosť uznať tieto práva a mať ich v
úcte.
A keď sú občianske vzťahy vybudované na
právach a povinnostiach, ľudia začínajú mať
zmysel pre duchovné hodnoty, začínajú
chápať, čo je to pravda, spravodlivosť, láska a
sloboda a stávajú sa uvedomelými členmi tejto
spoločnosti. A nielen to. Touto cestou ľudia totiž prichádzajú
k dokonalejšiemu poznaniu osobného a ľudskú prirodzenosť
presahujúceho (transcendentného) Boha. A preto pokladajú
svoje vzťahy k Bohu za základ svojho života, tak života
vnútorného, ako aj spoločenského.
|