II.
VZŤAHY MEDZI OBČANMI A VEREJNÝMI VRCHNOSŤAMI
Potreba autority a jej božský pôvod
20. Ľudská spoločnosť nemôže byť
usporiadaná ani produktívna, ak v nej niet právoplatnej
autority, ktorá by udržiavala spoločenské zriadenie a
venovala sa s potrebnou starostlivosťou uskutočňovaniu spoločného
dobra. Každá autorita sa však odvodzuje od Boha, ako učí
svätý Pavol: "Niet moci, ktorá by nebola od
Boha".28 Tento apoštolský výrok svätý
Ján Zlatoústy komentuje takto: "Čože to hovoríš?
Či vari každý nadriadený je ustanovený od Boha?
Nie, to nevravím. Tu nie je
reč o jednotlivých nadriadených, ale o samej ustanovizni.
Tvrdím však, že je dielom Božej múdrosti fakt,
že jestvujú vrchnosti, že jedni rozkazujú a iní
poslúchajú, a tak nie je všetko ponechané na
náhodu a nepredvídavosť".29 Boh stvoril
ľudí ako od prírody spoločenské bytosti. A
keďže nijaká spoločnosť nemôže
"obstáť, ak niekto nestojí na čele
všetkých a nevedie jednotlivcov účinne a jednotne k
spoločnému cieľu, preto je pre občianske
spoločenstvo potrebná autorita, ktorá by ju spravovala. A
táto autorita, takisto ako spoločnosť, je od prírody, a
teda pochádza od samého Boha".30
Avšak neslobodno si myslieť, že autorita nepodlieha
nijakým normám. Naopak: ide o schopnosť rozkazovať
podľa správnych rozumných zásad. Práve preto
nevyhnutne čerpá svoju záväznosť z mravného
poriadku a ten má svoj prvopočiatok a posledný cieľ v
Bohu. V tejto veci náš predchodca blahej pamäti Pius XII.
pripomína: "Absolútny poriadok živých
bytostí a sám cieľ človeka - rozumieme človeka
slobodného, ktorý má svoje záväzné
povinnosti a nedotknuteľné práva a je pôvodcom i
cieľom ľudskej spoločnsoti - zahŕňa aj
štát ako potrebnú a autoritou vybavenú
vospolnosť, bez ktorej by nemohol existovať ani žiť... A
keďže tento všeobecný poriadok nemôže mať
podľa správneho úsudku a najmä podľa
kresťanskej viery svoj pôvod inde než v osobnom Bohu,
Stvoriteľovi nás všetkých, z toho vyplýva,
že i vrchnosti majú od neho svoju vážnosť,
nakoľko sú určitým spôsobom
účastné na autorite samého Boha".31
Moc, zakladajúca sa jedine alebo predovšetkým na hrozbách
a strachu pred trestami, prípadne na sľubovaní odmien,
nemôže účinne viesť k sledovaniu
spoločného dobra všetkých. A keby sa tak azda aj stalo,
nebolo by to dôstojné ľudí, čo majú a
používajú svoj rozum a slobodnú vôľu.
Autorita je totiž moc hlavne duchovného rázu; preto
verejné vrchnosti majú apelovať na svedomie
jednotlivých občanov, t.j. na povinnosť, ktorú
má každý z nich, ochotne prispieť svojim podielom k
dobru všetkých. Všetci ľudia sú však čo
do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní; preto nikomu nie je
dovolené dakoho vnútorne donucovať: to môže
jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly
srdca.
Občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo
svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s autoritou
Božou a má na nej účasť. 32
|