Jednota vo vernosti
Nemôžeme však mlčať ani o inej výnimočne vzácnej vlastnosti apoštolov vašich národov, tak milej nášmu predchodcovi Jánovi XXIII.: totiž o ich túžbe po jednote²⁶. Zomierajúci Cyril šeptal túto modlitbu: "Zhromaždi, Pane, všetkých v tvojej viere a v správnom vierovyznaní"²⁷. Posledné Cyrilove slová sú v plnom súlade s túžbou nášho Spasiteľa, ktorý pred utrpením a prv než zanechal svet, aby šiel k Otcovi, vrelo doporučoval dobro jednoty, nad ktoré niet väčšieho: "Aby všetci jedno boli... aby svet uveril, že ty si ma poslal"²⁸. To, čo bolo predmetom Cyrilovej modlitby pri odchode z pozemského vyhnanstva, zachovajte ako vám zverený dedičný odkaz, o ktorého spĺňanie sa máte snažne a neustále usilovať. Hľadajte teda jednotu, dávajte prednosť jednote, milujte jednotu: deň čo deň snažte sa ju nejakým spôsobom budovať, zakorenenú v neporušiteľnom pokoji čistého svedomia s Bohom, v pokoji, ktorý prevyšuje každé pomyslenie a každú radosť²⁹. Naša myseľ zalieta ďalej: príklad jednoty, ktorý vy poskytnete, vyvýši sa ako zástava, za ktorej žiarivým povievaním iné slovanské národy pôjdu, ba pobežia po cestách pokoja v zbrataní sa v evanjeliu pokoja³⁰. Myslíme na tú jednotu, ktorej túžba a dosiahnutie boli prvotným cieľom už od dávna slávených kongresov na Velehrade³¹.
Prvým putom takej viditeľnej jednoty s Cirkvou pre Cyrila a jeho nasledovníkov bolo bezpochyby pevné priľnutie k Apoštolskej stolici a k jej Veľkňazovi, a to i v dobe, kedy, bohužiaľ, medzi Východnou a Západnou Cirkvou vznikli dočasné napätia. Toto zachovávanie vernosti voči Rímskemu Biskupovi a Apoštolskej stolici, ktoré príslušníci vašich národov prijali ako dedičstvo vzácnejšie nad zlato a perly, vy, milovaní, sami ste vyznávali slovami a odvážnymi skutkami, príkladmi, ktoré je treba odovzdať potomkom; túto vernosť i v prítomnej dobe vyznávajú zástupy veriacich, ktorí z vašich krajín prichádzajú na púť do Ríma, a ktorých My s radosťou prijímame na audiencii, s obdivom pre ich úprimnú zbožnosť a teplotu ich viery.