Nekresťanské náboženstvá
53. Evanjelium sa obracia aj na ohromné časti ľudského
spoločenstva, ktoré vyznávajú nekresťanské
náboženstvá. Cirkev má v úcte a vysoko si váži
také nekresťanské náboženstvá, pretože
sú živým zvýraznením duchovnosti širokých
ľudských skupín. V nich možno počuť akoby
ozveny hlasov, ktoré po tisícročia hľadali Boha, pravda
nedokonale, ale často úprimne a statočne. Tieto náboženstvá
vlastnia veľmi podivuhodné dedičstvo krásnych náboženských
textov. Ony učili generácie ľudí modliť sa a v
nich možno spoznať akoby nespočetné semená
Slova74. Tým vytvárajú v pravom zmysle slova prípravu
evanjelizácie75, ak chceme použiť výraz Druhého
vatikánskeho koncilu, prevzatý z diela Euzébia Cézarejského.
Konečne z takejto úvahy vznikajú mnohé zložité
otázky. Na ich riešenie treba veľkú múdrosť.
Tieto vážne a ťažké otázky musia najprv
teológovia preskúmať z hľadiska kresťanskej tradície
a Učiteľského úradu Cirkvi, aby terajším i
budúcim misionárom otvorili nové cesty, po ktorých
by mohli kráčať pri svojej činnosti v styku s nekresťanskými
náboženstvami.
Lež ani úcta a vysoké ocenenie týchto náboženstiev,
ani zložitosť nadhodených problémov neprivedú
Cirkev k tomu, aby mlčaním zakrývala evanjelium Ježiša
Krista, pokiaľ ide o nekresťanov. Naopak, Cirkev je presvedčená,
že aj tieto zástupy ľudí majú právo poznať
bohatstvo Kristovho tajomstva76, v ktorom, ako sa domnievame, celá
ľudská rodina môže nájsť najplnším
spôsobom a bez nijakého nebezpečenstva všetko to, čo
sama požaduje a čo sa pýta o Bohu, o človekovi a jeho budúcom
osude, o živote a smrti a o pravde.
Preto tiež, ak ide o formy prirodzených náboženstiev,
Cirkev si myslí, že mocou Ježišovho náboženstva,
ktoré ohlasuje evanjelizáciou, môže skutočne
spojiť človeka s Bohom, s jeho živou prítomnosťou a účinnosťou,
a spôsobiť, aby šiel v ústrety tajomstvu Božieho
otcovstva, ktoré je ľudskému pokoleniu naklonené. Inými
slovami, prostredníctvom nášho náboženstva môže
skutočne nadviazať s Bohom pravý a živý styk, čo
iné náboženstvá nemôžu, aj keď sa zdá,
ako sa vraví, že dvíhajú ramená k Bohu.
Preto Cirkev živí a pestuje svoje misijné nadšenie a
snaží sa obohacovať aj náš súčasný
život. Cíti sa zaviazaná voči všetkým národom
a neodpočinie si, dokiaľ neurobí všetko, čo je v jej
silách, pre rozšírenie blahozvesti o Kristovi Spasiteľovi.
Pripravuje a vysiela vždy nové generácie apoštolov na túto
cestu. Dívame sa na to s radosťou v dnešných časoch,
v ktorých nechýbajú ľudia, čo si myslia a tiež
hovoria, že apoštolské nadšenie a horlivosť už
zanikli a že misijné časy už prestali. Biskupská
synoda na to odpovedala, že misijná činnosť nestratila na
váhe a že Cirkev sa bude stále usilovať plniť túto
úlohu.
|