Evanjelizácia je aktom Cirkvi
60. Skutočnosť, že Cirkev má poslanie a určenie
hlásať evanjelium, vyvoláva v nás dvojité
presvedčenie. Po prvé: evanjelizácia nemá byť
pre niekoho len osobnou a izolovanou činnosťou, lež
činnosťou hlboko cirkevnou. Preto teda aj keď
najneznámejší hlásateľ evanjelia,
katechéta alebo duchovný pastier káže radostnú
zvesť aj na tom najodľahlejšom mieste, keď tam
zhromažďuje svoju malú cirkevnú obec alebo udeľuje
sviatosti, aj keby bol len sám, vykonáva činnosť Cirkvi
a jeho dielo sa celkom iste spája s evanjelizačnou
činnosťou celej Cirkvi, a to nielen putami
inštitucionálnymi, ale aj neviditeľnými zväzkami a
tajomnými koreňmi Božej milosti. To znamená, že
taký človek nemá pokladať hlásanie evanjelia len
za svoju osobnú vec, ani ho nesmie hlásať na základe
svojej inšpirácie, ale len v spojení s poslaním
Cirkvi a v jej mene.
Odtiaľ vyplýva druhé presvedčenie: ak všetci
hlásajú evanjelium v mene Cirkvi, ktorá tak robí zo
svojej strany z príkazu Pána, žiadny kazateľ evanjelia
nie je absolútnym pánom tejto svojej činnosti a nemôže
ju vyvíjať podľa svojich kritérií a
osobných plánov, lež jedine v spoločenstve s Cirkvou a
jej pastiermi.
Ako sme už povedali, celá Cirkev je misionárska. To
znamená, že cíti zodpovednosť za šírenie
evanjelia na celom svete, aj v každej jeho jednotlivej časti.
|