Opravdiví svedkovia
76. Podívajme sa teraz na samotných hlásateľov evanjelia.
Ľudia často hovoria, že naša doba dychtí po
čestnosti a pravdivosti. Najmä o mládeži sa tvrdí,
že sa hrozí pred každou falšou a pretvárkou a
že hľadá predovšetkým pravdu a jasnosť.
Tieto "znamenia doby" nás nútia k veľkej
ostražitosti. Mlčky či nahlas, ale stále rovnako
dôrazne sa nás pýtajú: Veríte sami tomu,
čo hlásate? Žijete podľa toho, čomu veríte? Kážete
skutočne to, čo prežívate? Svedectvo vlastného života
viac než kedykoľvek inokedy stáva sa dnes základnou
podmienkou účinnej evanjelizácie. Preto sme tiež do určitej
miery zodpovední za úspech a účinok evanjelia, ktoré
hlásame.
"Ako stojí Cirkev desať rokov po skončení
koncilu?" pýtali sme sa na začiatku tejto úvahy. Zakorenila sa skutočne v srdci sveta?
Je naozaj slobodná a nezávislá, aby sa mohla
obrátiť na tento svet so svojím posolstvom? Vydáva
svedectvo o solidarite s ľuďmi a súčasne o
"Absolútne", ktorým je Boh? Je životnejšie
jej rozjímanie a adorácia? Je horlivejšia vo svojej misijnej
činnosti? Prejavuje sa láskou? Oslobodzuje? Snaží sa
stále a usilovne dosiahnuť znovunastolenie úplnej jednoty
medzi kresťanmi? Lebo tým sa stáva
účinnejším jej svedectvo "aby svet
uveril119. Všetci sme spoluzodpovední za odpovede,
ktoré by sme mohli dostať na tieto otázky.
Povzbudzujeme teda ctihodných bratov, ktorých Duch
Svätý ustanovil za pastierov Božej Cirkvi120.
Povzbudzujeme kňazov a diakonov, pomocníkov biskupov a ich
poradcov, ktorých úlohou je zhromažďovať Boží
ľud a zvrúcňovať duchovný život miestnych
spoločenstiev. Povzbudzujeme aj rehoľníkov, svedkov tejto
Cirkvi, povolanej k svätosti, ktorí sa práve preto dali na
taký spôsob života, aby boli znamením
evanjeliových blahoslavenstiev. Povzbudzujeme laikov, kresťanské
rodiny, mladých i dospelých, zamestnaných i
zamestnávateľov. A nezabúdame ani na chudobných,
oplývajúcich často vierou a nádejou, prosto
všetkých laikov, ktorí si uvedomujú svoju
úlohu pri hlásaní evanjelia buď v
službách Cirkvi, buď vo svete a v spoločnosti.
Týmto všetkým vravíme: "Treba, aby naša
evanjelizačná horlivosť pramenila zo skutočne
svätého života, ktorý sa posilňuje modlitbou a
najmä láskou k Eucharistii, ako to pripomína Druhý
vatikánsky koncil, že samo hlásanie evanjelia pôsobí
svätosť života hlásateľa"121.
Svet premnohými spôsobmi dáva najavo, že odmieta Boha.
A predsa - aj keď je mienka mnohých opačná - svet
hľadá Boha po cestách, ktoré by sme
nepredvídali, a bolestne cíti jeho nedostatok. Tento svet
volá po hlásateľoch evanjelia, ktorí by hovorili o
Bohu, ktorého sami osobne spoznali ako dôverne blízkeho,
ktorého akoby videli122. Svet od nás žiada a
očakáva prostý život, ducha modlitby, lásku ku
všetkým, najmä voči deťom a chudobným,
poslušnosť a pokoru, sebazaprenie a hlásanie radostnej zvesti.
Bez týchto znakov svätosti naša reč ťažko
prenikne k srdcu súčasného človeka, naopak,
hrozí nebezpečenstvo, že bude prázdna a jalová.
|