S horlivosťou svätých
80. Naše povzbudenie teraz chceme čerpať zo života najväčších
kazateľov a hlásateľov evanjelia, ktorí zasvätili
apoštolátu celý svoj život. Medzi nimi upozorňujeme
osobitne na tých, čo sme vo Svätom roku vyhlásili za
blahoslavených a svätých. Oni totiž prekonali mnoho
prekážok evanjelizácie.
Postačí, ak z tých prekážok, ktoré sa
vyskytujú aj v dnešných časoch, uvedieme to hlavné
a najdôležitejšie, čo má osobný ráz.
Je to nedbanlivosť (spojená s celkovou únavou, sklamaním,
spohodlnením) a predovšetkým nedostatok radosti a nádeje
u mnohých hlásateľov evanjelia. Vyzývame preto všetkých,
čo majú hlásať evanjelium z akéhokoľvek dôvodu
a akýmkoľvek spôsobom, aby oživovali svoju duchovnú
horlivosť130.
Táto horlivosť predovšetkým vyžaduje, aby sme odložili
zámienky, ktoré by nás mohli odvádzať od hlásania
evanjelia. Zo všetkých najnebezpečnejšie sú tie, čo
sa snažia opierať o tú alebo inú náuku posledného
koncilu.
Tak sa stáva, že častejšie počúvame rozličným
spôsobom dokazovať toto: presadzovať nejakú pravdu, aj
keď je to pravda evanjeliová, alebo určovať cestu, aj keď
vedie ku spáse, je porušovaním náboženskej
slobody. Ostatne, prečo sa - dodávajú - hlása
evanjelium, keď všetci dosahujeme spásu už čistotou
srdca? Okrem toho je známe - hovoria -, že i svet a dejiny sú
plné zárodkov Božieho slova, a preto nie je ilúzia
chcieť prinášať evanjelium tam, kde sa už nachádza
v zárodkoch, ktoré zasial Boh?
Kto si hlbšie preštuduje tieto otázky v koncilových
dokumentoch, na ktoré sa príliš povrchne odvolávajú
zástanci názorov, zbadá v nich celkom iný pohľad
na skutočnosť.
Iste by bolo chybné, keby sme niečo vnucovali svedomiu našich
bratov. Je však niečo iné, keď sa tomuto svedomiu
predkladá evanjeliová pravda a spása v Ježišovi
Kristovi s plnou jasnosťou a s absolútnym rešpektovaním
tohoto svedomia, aby sa mohlo celkom slobodne rozhodovať, pričom vylúčime
"akékoľvek donucovanie, nečestné metódy a
pohnútky, ktoré nie sú úprimné"131.
Také hlásanie evanjelia nielenže nie je porušovaním
náboženskej slobody, ale vzdáva sa tým tejto slobode
pocta, pretože sa jej umožňuje slobodná voľba cesty.
Tento postup aj neveriaci
pokladajú za vznešený a šľachetný. Je teda
azda zločinom proti slobode niekoho hlásať v radosti
evanjelium, ktoré sme prijali z Božieho milosrdenstva132?
Prečo by napokon len lož a blud, všetky mrzkosti a oplzlosti
mali mať právo, aby ich ľuďom predkladala,
bohužiaľ, priamo vnucovala rozkladná propaganda
hromadných oznamovacích prostriedkov, ktorú zákony
trpia, dobrí ľudia sa jej boja a zlí ju
zneužívajú?
Tento ohľaduplný spôsob hlásania Krista a jeho
kráľovstva je skôr povinnosťou než právom
hlásateľa evanjelia. Rovnako i ľudia, ako bratia
hlásateľa evanjelia, majú právo počuť od
neho evanjeliovú zvesť spásy. Boh môže
spasiť, koho chce, a používa na to i mimoriadne prostriedky,
ktoré pozná iba on sám133. Jeho Syn práve
preto zostúpil na svet, aby nám svojím životom a
slovom ukázal primerané prostriedky spásy. On sám
nám prikázal, aby sme poverení jeho splnomocnením
ďalej odovzdávali toto zjavenie. Bude užitočné, ak
si každý kresťan a každý hlásateľ
evanjelia v modlitbe hlbšie premyslí túto
skutočnosť: Vďaka Božiemu milosrdenstvu, ľudia sa
môžu spasiť aj inými cestami, než našou
evanjelizáciou. Ale či sa budeme môcť spasiť my
sami, ak z nedbanlivosti, zo strachu alebo hanblivosti - svätý
Pavol tomu hovoril "hanbiť sa za evanjelium"134 - alebo
preto, že sme sa dali zviesť falošnými názormi, zanedbáme
šírenie evanjelia? Nie je to totiž nič iného,
než spreneveriť sa Božiemu povolaniu, ktoré chce, aby
dobré semeno skrze hlas služobníkov evanjelia
vyklíčilo, a od nás závisí, či z toho
semena vyrastie strom a bude prinášať svoje ovocie.
Zachovajme si teda horlivosť, chráňme si
príjemnú a útechyplnú radosť z
evanjelizácie, a to aj vtedy, keď treba siať
plačúcky. Také nech je naše nadšenie ducha, aké
mal Ján Krstiteľ, Peter a Pavol, ostatní apoštoli a
množstvo obdivuhodných hlásateľov evanjelia v celej
Cirkvi. Nebudú ho môcť zničiť ani ľudia, ani
udalosti. Je to na veľkú radosť nám, čo
dávame k dispozícii svoj život. Kiežby
súčasný svet mohol počuť radostnú
zvesť, po ktorej s úzkosťou i nádejou túži,
nielen od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo
bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale aj od takých,
ktorých život je plný horlivosti, ktorí už medzi
prvými zakúsili Kristovu radosť a boli ochotní
nasadiť aj život, aby sa šírilo Božie
kráľovstvo a Cirkev sa zakorenila v srdci sveta.
|