Dôležitosť svedectva vlastného života
21. Radostná zvesť sa má hlásať predovšetkým
svedectvom vlastného života. Kresťan alebo skupina kresťanov
sa snaží chápať druhých ľudí, v
spoločnosti ktorých žije. Vľúdne s nimi zachádzajú,
zaujímajú sa o ich život a osudy a usilujú sa spolu s
nimi o všetko, čo je šľachetné a dobré. Okrem
toho má z nich vyžarovať prostým a nevtieravým
spôsobom ich viera v duchovné hodnoty, ktoré presahujú
ostatné bežné hodnoty, a nádej v niečo, čo
sa nevidí a čo si ľudia neodvažujú predstaviť.
Zaiste takýmto tichým svedectvom títo kresťania vyvolávajú
v srdciach tých, čo ich pozorujú, niektoré nevyhnutné
otázky ako napríklad: Prečo sú takí? Prečo
žijú takým spôsobom? Kto alebo čo ich na
to podnecuje? Prečo sa o
nás zaujímajú? Také svedectvo je už
tichým, ale predsa veľmi silným a účinným
hlásaním radostnej zvesti. To už je začiatok
evanjelizačnej činnosti. Vyššie uvedené
otázky si položia ako prvé azda mnohí
nekresťania alebo ľudia, ktorí o Kristovi nepočuli, ale
aj pokrstení, ktorí nežijú kresťansky, alebo
tí, čo žijú medzi kresťanmi, nie však
podľa kresťanských zásad, alebo aj ľudia,
ktorí s bolesťou hľadajú niečo alebo
"Niekoho", koho existenciu tušia, ale ho nevedia pomenovať.
Potom budú nasledovať ešte hlbšie a naliehavejšie
otázky, ktoré vyvoláva práve toto svedectvo,
ktoré tiež vyžaduje prítomnosť, spoločenstvo
života a solidaritu. Takéto svedectvo je nevyhnutné a vo
všeobecnosti je to prvá evanjelizácia51.
Všetci kresťania sú povolaní vydávať
takéto svedectvo a z tohto hľadiska sa môžu stať
skutočnými hlásateľmi evanjelia. Myslíme
tým predovšetkým na zodpovednosť, ktorú
majú kresťania, prisťahovalci v cudzích
krajinách.
|