Pod znakom nádeje
28. Preto evanjelizácia musí zahrňovať i prorocké
hlásanie druhého, nadprirodzeného života, t.j. najvyššieho
a večného povolania ľudí. Toto povolanie je vo vzťahu,
ale zároveň aj mimo vzťahu k jeho súčasnej situácii.
Nadprirodzený život je mimo času a mimo dejín, mimo skutočnosti
tohto pominuteľného sveta a mimo vecí v ňom, v tomto
svete, ktorého skrytá tvár sa raz prejaví. Je aj
mimo samotného človeka, ktorého pravý údel sa
nevyčerpáva len v pozemskom živote, ale zjaví sa mu až
v živote posmrtnom58. Evanjelizácia zahrňuje teda v
sebe aj ohlasovanie nádeje v splnenie Božích prisľúbení,
ktoré sme od Boha prijali skrze Novú zmluvu v Ježišovi
Kristovi. Zároveň znamená ohlasovanie Božej lásky
k nám a našej lásky k Bohu, ohlasovanie bratskej lásky
medzi všetkými ľuďmi ohlasovanie, že je možné
dávať, odpúšťať, premáhať sa a
pomáhať bratom, pretože táto láska, ktorá
vychádza z Božej lásky, je jadrom evanjelia. Znamená
to však aj hlásať tajomstvo zla a aktívne hľadanie
dobra. Taktiež hlásať - a to bude vždy naliehavé
-, ako je potrebné hľadať samého Boha, hlavne v
modlitbe, klaňaní a vzdávaní vďaky a v spojení
s tým vznešeným znakom zväzku s Bohom, ktorým je
Cirkev Ježiša Krista. Toto spoločenstvo sa opäť zo
svojej strany prejavuje tým, že prijíma aj iné znamenia
Kristovej živej a činnej prítomnosti v Cirkvi, t.j. sviatosti.
Tento sviatostný život, t.j. chápanie a slávenie
sviatostí v ich úplnom význame, neznamená, akoby sa
niekto mohol domnievať, brzdu pre evanjelizáciu alebo pripustenie
odklonu od nej, lež naopak, dodáva jej pravú plnosť.
Evanjelizácia totiž vo svojom celku nespočíva len v hlásaní
radostnej zvesti, ale aj v upevňovaní Cirkvi, ktorá nemôže
existovať bez dychu sviatostného života, ktorý vrcholí
v Eucharistii59.
|