98. Cirkev
vie o obrovských rozmeroch tohto poslania; pozná nepomer v štatistike
medzi ňou a obyvateľstvom zeme; pozná hranice svojich síl;
pozná napokon aj vlastné ľudské slabosti, vlastné
poklesky; vie aj to, že prijatie evanjelia nezávisí, koniec
koncov, od jej akéhokoľvek apoštolského úsilia,
od akejkoľvek priaznivej okolnosti pozemského charakteru: viera je
dar Boží a jedine Boh určuje svetu smery a časy jeho spásy.
Ale Cirkev vie o tom, že je semenom, že je kvasom, že je soľou
a svetlom sveta. Cirkev si uvedomuje ohromujúcu novosť modernej
doby, ale z priezračnou dôverou pristupuje k cestám dejín
a hovorí ľuďom: ja mám to, čo vy hľadáte,
to, čo vám chýba. Tým nesľubuje pozemské šťastie,
ale predsa čosi ponúka - svoje svetlo, svoju milosť - aby sa
ho dalo, ako možno najlepšie, dosiahnúť; a napokon hovorí
s ľuďmi o ich transcendentnom údele. A medzitým uvažuje
spolu s nimi o pravde, spravodlivosti, slobode, pokroku, svornosti, pokoji,
civilizácii. Toto sú slová, ktorých tajomstvo
Cirkev pozná - Kristus jej ho zveril. A teda Cirkev má posolstvo
pre všetky kategórie ľudí: má ho pre deti, má
ho pre mládež, má ho i pre ľudí vedy a myšlienok,
má ho pre svet práce a pre spoločenské triedy, má
ho pre umelcov, má ho i pre politikov a vládcov. A osobitne pre
chudobných, vydedencov, trpiacich, dokonca i pre zomierajúcich.
Pre všetkých.
|