107. Ale ak musí ostať neochvejným a
otvoreným hlásanie a obrana náboženstva i
ľudských hodnôt, ktoré ono hlása a podporuje,
nie je to bez pastoračného úmyslu, že sa usilujeme
pochopiť do hĺbky ducha moderného ateistu, dôvody jeho
nepokoja a jeho popierania.
Vidíme tieto dôvody ako zložité a mnohoraké,
čo nás vedie k opatrnosti pri ich posudzovaní a k
väčšej účinnosti pri ich vyvracaní.
Nachádzame ich niekedy ako spôsobené požiadavkou
vyššej a čistejšej prezentácie božského
sveta než je tá, ktorá sa azda ujala v niektorých
nedokonalých formách jazyka a kultu, ktoré budeme
musieť preskúmať, ako ich urobiť pokiaľ možno
čistejšími a priehľadnejšími, aby lepšie
vyjadrovali to posvätné, čoho sú znakom.
Ďalej nachádzame tieto dôvody posadnuté
úzkosťou, preniknutou vášnivosťou a
utópiou, ale často taktiež veľkodušnou, zo sna o
spravodlivosti a pokroku, zameraného na zbožštené
spoločenské ciele, náhradky Absolútna a Nevyhnutna,
ktoré poukazujú na nezničiteľnú potrebu
božského Princípu a Cieľa; bude úlohou
nášho trpezlivého a múdreho
učiteľského úradu odhaliť ich
transcendentnosť a imanentnosť.
Ďalej ich vidíme dovolávať sa, často s
naivným entuziazmom, prísneho užívania ľudskej
racionálnosti, v úmysle podať vedeckú koncepciu
vesmíru; toto užívanie je o to menej diskutabilné, o
čo viac je založené na logických postupoch myslenia,
často totožných s postupmi našej klasickej školy, a
ťahajúce, proti vôli tých samých, ktorí
tu dúfajú nájsť nedobytné zbrane pre svoj
ateizmus, na základe jeho vnútornej platnosti,
ťahajúce - ako sme povedali - napredovať smerom k
novému a konečnému, tak metafyzickému ako i
logickému potvrdeniu najvyššieho Boha. Nenájde sa medzi
nami niekto, kto by mohol tomuto nevyhnutnému procesu myslenia,
ktorý ateista-politik-vedec úmyselne zastavuje v určitom
bode, a tým zhasína najvyššie svetlo pochopenia
vesmíru, napomôcť, aby tento proces vyústil do onoho
pojatia objektívnej skutočnosti kozmického vesmíru,
ktorý vráti duchu zmysel pre Božiu prítomnosť a
na pery pokorné a jachtavé slovká šťastnej
modlitby?
Nachádzame ich niekedy aj pohnuté vznešenými citmi,
pohŕdajúcimi prostrednosťou a egoizmom toľkých
súčasných spoločenských prostredí,
ktoré sú schopné uzurpovať z nášho
evanjelia formy a jazyk solidárnosti a ľudského
súcitu: nedokážeme jedného dňa priviesť k
prameňom, ktoré sú predsa kresťanské, tieto
prejavy mravných hodnôt?
|