22. Je pravda, že toto napomenutie nášho
Učiteľa sa vzťahuje predovšetkým na obozretnosť
ohľadom poledného osudu človeka, či už je
časovo blízky alebo vzdialený. Avšak práve
preto, že táto bdelosť musí byť stále
prítomná a činná vo svedomí verného
služobníka, ovplyvňuje jeho morálne konanie,
praktické a prítomné, ktoré má
charakterizovať kresťana vo svete. Túto výzvu k
bdelosti Pán ohlasuje aj v súvislosti s udalosťami aktuálnymi
a blízkymi, totiž kvôli nebezpečenstvám,
ktoré by mohli zapríčiniť úpadok alebo odklon
ľudského konania6. A tak je ľahké
nájsť v Evanjeliu sústavnú výzvu k
čestnosti myšlienok a činov. Nevzťahovalo sa vari na
ňu kázanie Predchodcu, ktorým sa začína v
Evanjeliu verejné účinkovanie? A či Ježiš
Kristus nevyzýval prijať kráľovstvo Božie
vnútorne? 7 Nie je vari všetka jeho pedagógia
výzvou, zasväcovaním do zvnútorňovania? Kristus
povoláva súčasne psychologické vedomie i
morálne svedomie k plnosti, ktorá je akoby podmienkou, aby
človek mohol, ako sa mu napokon patrí, prijať božské
dary pravdy a milosti. A svedomie učeníka sa tak stane
pamäťou8 toho, čo Ježiš učil a čo sa
okolo neho udialo, a rozvinie sa i spresní v chápaní toho,
kým Ježiš bol, čoho bol Učiteľom a Tvorcom.
|