Vernosť Božiemu plánu
13. Ľudia totiž oprávnene zisťujú, že
manželský úkon nanútený druhému
partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé
požiadavky, nie je opravdivým skutkom lásky, a preto
odporuje tomu, čo mravný poriadok správne vyžaduje
vzhľadom na vzťah medzi manželmi. Takisto, ak si vec
uvážia, musia uznať, že úkon vzájomnej
lásky, ktorý škodí schopnosti rozmnožovania
života, ktorú do nej podľa osobitných zákonov
vštepil Boh, Stvoriteľ všetkého, odporuje tak
Božiemu úmyslu, podľa ktorého bolo manželstvo
ustanovené, ako aj vôli prvotného Pôvodcu
ľudského života. Preto keď niekto používa
Boží dar a hoci iba čiastočne uberá tomu daru
význam a cieľ, protirečí prirodzenosti muža a
ženy a ich vnútornému vzťahu, a preto odporuje aj
Božiemu úmyslu a jeho svätej vôli. Kto však
používa dar manželskej lásky a pritom zachováva
zákony plodenia, nepovažuje sa za pána prameňov
života, ale skôr za služobníka Stvoriteľovho
úmyslu. Ako totiž človek nemá vo všeobecnosti
bezhraničnú moc nad svojím telom, tak ju nemá, a to
pre osobitný dôvod, ani nad plodivými schopnosťami ako
takými, pretože tieto svojou povahou sú zamerané na
plodenie ľudského života, ktorého počiatkom je
Boh. Náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII.
pripomínal: "Všetci majú považovať
ľudský život za posvätný, lebo už od svojho
počiatku vyžaduje činnosť Boha Stvoriteľa."
13
|