POTREBA MODLITBY A NÁBOŽNÝCH PRAKTÍK
Modlitba posvätného ofícia ako hlasu Krista a Cirkvi je účinným prostriedkom posväcovania, ak sa koná spolu s Kristom, s pravým úmyslom a s usilovnou meditáciou
Dokonalá svätosť si vyžaduje aj to, aby sme mali stále spojenie s Bohom. A aby sa toto spojenie, ktoré má mať kňazská duša s Bohom, striedaním dní a hodín neprerušovalo, Cirkev uložila posvätným služobníkom povinnosť modliť sa liturgiu hodín. Takto verne nasleduje príkaz Božského Vykupiteľa, ktorý povedal: "Treba sa stále modliť a neochabovať"⁴⁵. Ako sa totiž Cirkev neustále modlí, rovnako si želá, aby nikdy neprestávali vysielať k Bohu vrúcne prosby ani jej synovia. Opakuje im preto výzvu apoštola Pavla: "Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno"⁴⁶. Vysluhovateľom svätých vecí zveruje túto osobitnú úlohu, aby aj modlitbou v mene ľudu zasväcovali Bohu všetok čas a udalosti.
Kňaz, poslušný tejto povinnosti, cez stáročia pokračuje v Kristovej práci, ktorý "v dňoch svojho pozemského života hlasne volal a plakal, prosil a žiadal... a bol vyslyšaný"⁴⁷. Tieto modlitby majú osobitnú účinnosť, lebo sa konajú v Kristovom mene, "skrze Krista nášho Pána", ktorý je náš Prostredník u Otca a stále mu obetuje ako zadosťučinenie svoje zásluhy a vysokú cenu vlastnej krvi. Tieto modlitby sú potom osobitným spôsobom hlasom Krista, "ktorý prosí za nás ako náš kňaz a prosí v nás ako naša hlava"⁴⁸. Takisto sú aj hlasom Cirkvi, ktorá predkladá prosby a túžby všetkých veriacich, čo v spojení s modlitbami a vierou kňaza oslavujú Krista a skrze neho vzdávajú Večnému Otcovi vďaky a vyprosujú od neho každý deň a každú hodinu potrebnú pomoc. A tak, ako sa kedysi Mojžiš na hore Sinaj s rukami vystretými k nebu zhováral s Bohom a dosiahol u neho milosrdenstvo pre svoj ľud, trpiaci v priľahlom údolí, tak to denne robia kňazi.
Liturgia hodín však veľmi pomáha aj v účinnom dosahovaní svätosti; nejde tu totiž len o recitovanie formúl a spevov, ktoré podľa zákonov umenia pekne znejú, ani o číre zachovanie predpisu, či iba o vonkajší liturgický obrad, ale ide predovšetkým o povznesenie našej mysle a duše k Bohu, aby sme sa spojili s blaženými duchmi, ktorí mu večne spievajú chvály⁴⁹; liturgiu hodín sa preto musíme modliť dôstojne, pozorne a zbožne, ako sa to hovorí na začiatku.
Je však nevyhnutné, aby kňaz prednášal tieto modlitby s tým istým úmyslom, s akým sa modlil Božský Vykupiteľ. Tak sa stanú akoby jeho hlasom, ktorý prostredníctvom svojich služobníkov vyprosuje dobrodenia vykúpenia od svojho najslávnejšieho Otca. Hlasom, s ktorým sa v nebi spájajú šíky anjelov a svätých, a na zemi zástupy kresťanov, aby vzdávali Bohu povinnú úctu. Hlasom nášho ochrancu Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého máme prístup k nesmiernym pokladom jeho zásluh.
Pozorne uvažujte o tých plodných pravdách, ktoré nám Svätý Duch predkladá vo Svätom písme a ktoré Otcovia a Učitelia Cirkvi komentujú vo svojich spisoch. Kým vaše pery opakujú Božie slovo, ktoré sa nám dostalo inšpiráciou Svätého Ducha, nič nestrácajte z takého veľkého pokladu. A aby vo vašej duši žila ozvena Božieho slova, dôsledne odstraňujte všetko, čo by mohlo rušiť vašu myseľ, aby ste sa ľahšie a s väčším úžitkom venovali rozjímaniu o večných veciach.
V encyklike Mediator Dei som dosť podrobne vysvetlil, prečo Cirkev počas cirkevného roku pripomína a v náležitom poriadku stavia pred oči všetky tajomstvá Ježiša Krista, keď prikazuje svätiť aj sviatky Panny Márie a svätých. O tejto náuke, ktorú som predložil všetkým kresťanom ako všeobecne užitočnú, máte meditovať najmä vy, kňazi, čo eucharistickou obetou a modlitbou posvätného ofícia máte v tomto liturgickom cykle hlavnú úlohu.
Nábožné cvičenia: denné rozjímanie, ústna modlitba, úcta k Panne Márii, návšteva Najsvätejšej Sviatosti, spytovanie svedomia, častá spoveď, duchovné vedenie, duchovné cvičenia
Okrem eucharistickej obety a liturgie hodín nám Cirkev veľmi odporúča aj iné nábožné cvičenia, aby nás väčšmi podnietila denne sa usilovať o svätosť. Chcem tu o nich čosi povedať a predložiť vám ich, aby ste im venovali pozornosť.
Cirkev nás povzbudzuje predovšetkým do svätého rozjímania, ktoré usmerňuje našu myseľ k nadprirodzeným skutočnostiam a k úvahám o nebeských veciach a našu dušu zameriava na Boha, po ktorom vrúcne túžime. Sväté rozjímanie nás najlepšie pripravuje na úkon eucharistickej obety a na potrebné poďakovanie po jej skončení, uspôsobuje nás, aby sme chápali a vnímali krásu liturgie; a takisto nás uschopňuje rozjímať o večných pravdách, obdivuhodných príkladoch i celej náuke, skrytej v evanjeliu.
Je naozaj potrebné, aby vysluhovatelia posvätných vecí čo najusilovnejšie stvárňovali v sebe evanjeliový príklad a čnosti Božského Vykupiteľa. Ale tak ako hmotný pokrm neživí, neudržuje a neposilňuje telesný život, ak sme ho dostatočne nestrávili a neasimilovali na podstatu nášho organizmu, ani kňaz nebude môcť žiť životom Božského Vykupiteľa, ani nadobudnúť vládu nad sebou a nad svojimi zmyslami, očistiť si dušu, zdokonaľovať sa v čnosti, a potom ani zastávať svoje sväté povinnosti verne, činorodo a plodne, ak nebude rozjímať a kontemplovať o tajomstvách Krista, ktorý je najvyšším a dovŕšeným vzorom dokonalosti a zdrojom nevyčerpateľnej svätosti.
Považujem teda za svoju vážnu povinnosť, aby som vás osobitne povzbudil do dennej meditácie, čo odporúča všetkým členom kléru aj Kódex cirkevného práva⁵⁰. Ako totiž táto každodenná meditácia podnecuje úsilie o kňazskú dokonalosť, tak jej zanedbávanie spôsobuje duchovnú vlažnosť, pre ktorú ochabuje zbožnosť, oslabuje sa úsilie o osobnú svätosť a celá kňazská služba trpí nemalé škody. Preto právom možno tvrdiť, že žiaden prostriedok nemá taký osobitný účinok ako meditácia a že jej denné praktizovanie je nenahraditeľné.
Od rozmýšľania a meditovania o nebeských veciach nech sa neoddeľujú ústne modlitby a nech nechýbajú iné spôsoby súkromnej modlitby, ktoré podľa osobitných podmienok, v akých sa každý ocitá, vhodne podporujú spojenie duše s Bohom. Treba si však uvedomiť, že viac ako množstvo modlitieb zaváži zbožnosť a opravdivý, vrúcny duch modlitby. Ak bol tento vrúcny duch modlitby niekedy potrebný, tak je najmä dnes, keď ľudské vnútro zaplavuje "naturalizmus" a keď čnosť ohrozujú nebezpečenstvá každého druhu, ktoré niekedy postihujú aj vykonávateľov svätého úradu. Čo vás môže uchrániť od týchto úkladov, čo môže lepšie povzniesť vašu myseľ k nadprirodzeným veciam a udržať vás v živom spojení s Bohom, ak nie neprestajná modlitba k nemu a prosba o Božiu pomoc?
Keďže kňazi sa môžu z osobitného dôvodu nazývať synmi Panny Márie, nezaobídu sa bez toho, žeby ju nemilovali s čo najvrúcnejšou zbožnosťou, žeby ju s dôverou nevzývali a často neprosili o jej mocný príhovor. Nech sa teda usilujú každodenne modliť ruženec, ako im to odporúča sama Cirkev⁵¹. V tejto modlitbe môžeme uvažovať o tajomstvách Božského Vykupiteľa a prostredníctvom Márie sa tak dostávame k Ježišovi. Okrem toho má kňaz pred skončením denných prác ísť pred svätostánok a tam aspoň chvíľku zotrvať, aby sa klaňal Ježišovi v jeho sviatosti lásky, aby poskytol náhradu za toľký ľudský nevďak, aby stále rástol v láske k Bohu, aby napokon aj počas nočného odpočinku, ktorý pripomína tichosť smrti, ostával akosi prítomný v jeho najsvätejšom srdci.
Nech nezanedbáva ani každodenné spytovanie svedomia, aby sa lepšie poznal a mohol sa upraviť. Je to zaiste veľmi účinný prostriedok či na zisťovanie pokroku v duchovnom živote v uplynulom dni, ako aj na odstránenie prekážok, ktoré spomaľujú napredovanie v čnosti alebo napokon na lepšie uplatnenie všetkých prostriedkov, čo robia účinnejšou kňazskú prácu i na vyprosenie Božieho milosrdenstva za všetky naše chyby.
Toto milosrdenstvo a odpustenie previnení nám Boh osobitným spôsobom poskytuje vo sviatosti pokánia, ktorá je hlavným dielom Božej dobroty na liečenie našej slabosti. Milovaní synovia, nech sa nikdy nestane, aby sa vysluhovateľ tohto spasiteľného zmierenia vyhýbal tejto sviatosti. O tejto veci, ako viete, Cirkev hovorí: "Nech sa miestni ordinári starajú, aby si všetci členovia kléru často očisťovali škvrny duše sviatosťou pokánia"⁵². I keď sme Kristovými služobníkmi, aj my sme slabí; ako teda môžeme pristupovať k Božiemu oltáru a vysluhovať sväté veci, ak sa neusilujeme často sa očisťovať? Sviatosťou pokánia sa prehlbuje aj poznanie seba, dosahuje sa kresťanská poníženosť, vykoreňujú sa zlé návyky, premáha sa duchovná nedbalosť a lenivosť, očisťuje sa svedomie, posilňuje vôľa a umožňuje sa tak spasiteľné vedenie duší, pričom sama sviatosť rozmnožuje milosť." ⁵³
Milovaní synovia, v tejto veci považujem za potrebné povzbudiť vás, aby ste na začiatku svojho duchovného života i v jeho ďalšom napredovaní nedôverovali príliš sebe, ale s pokojným a učenlivým duchom prijímali rady a žiadali pomoc od tých, ktorí vás môžu múdro riadiť, vopred vám poukázať na hroziace nebezpečenstvá, poskytnúť vám primeraný liek, správne vás usmerňovať vo všetkých vnútorných i vonkajších ťažkostiach a privádzať k čoraz väčšej dokonalosti, do ktorej nás vyzývajú a nabádajú príklady svätých, ako aj osvedčení učitelia kresťanskej askézy; bez múdrych vodcov svedomia by bolo za normálnych okolností veľmi ťažké správne napomáhať nadprirodzené vnuknutia Svätého Ducha a Božej milosti. A napokon chcem všetkým odporúčať duchovné cvičenia. Keď sa totiž na niekoľko dní odpútame od obvyklých činností a odídeme do samoty a ticha, náš sluch ľahšie venuje pozornosť Božiemu hlasu, a ten prenikne hlbšie do nášho ducha. Duchovné cvičenia nás vedú k svätejšiemu plneniu povinností a rozjímaniam o tajomstvách Ježiša Krista, posilňujú našu vôľu, aby sme mu slúžili vo svätosti a spravodlivosti po všetky naše dni⁵⁴.