IV.
NEBEZPEČENSTVÁ DNEŠNÝCH ČIAS.
Aktuálne problémy
Nebezpečenstvá dnešných čias
A napokon, ctihodní bratia, považujem za svoju povinnosť pripomenúť vám ťažkosti, ktorými sa vyznačujú dnešné časy.
Predpokladám, že ste už dobre zaregistrovali, ako silno sa medzi kňazov vkráda túžba po novotách, a to najmä medzi tých, čo nevynikajú veľkým vzdelaním ani prísnosťou života.
Novota sama osebe nie je ešte kritériom pravdy a môže byť chvályhodná len pod podmienku, že potvrdzuje pravdu a zároveň privádza k čestnosti a čnosti. Doba, v ktorej žijeme, je poznačená závažnými poblúdeniami: je veľmi smutné sledovať, ako mnohé filozofické systémy vznikajú bez toho, žeby čo len trochu zlepšili mravy, vidieť obludnosť určitého druhu umenia, ktoré sa dokonca opovažuje nazývať kresťanským, byť svedkom toho, že spôsob štátnej správy na mnohých miestach väčšmi dbá o prospech jednotlivcov než o spoločné dobro, že štýl života spoločnosti, jej hospodárskych a sociálnych vzťahov znamená viac nebezpečenstva pre čestných, ako pre prefíkaných. Z toho, prirodzene, vyplýva, že dnes nechýbajú ani kňazi, do istej miery infikovaní touto nákazou; často si osvojujú názory a preberajú spôsoby - napríklad aj v obliekaní a starostlivosti o svoju osobu - vzdialené dôstojnosti ich úradu; dávajú sa strhnúť aj mániou novosti či v kázňach veriacim alebo pri vyvracaní bludov protivníkov; tým všetkým nielenže zaťažujú vlastné svedomie, ale kompromitujú aj svoju dobrú povesť, a tak oslabujú účinnosť svojej služby.
V tomto všetkom vás, ctihodní bratia, živo povzbudzujem k bdelosti a som si istý, že medzi takou rozšírenou dychtivosťou po novom a prehnaným pripútaním sa k minulosti teraz, keď sa skúšajú nové spôsoby činnosti a boja, uplatníte múdru a bdelú opatrnosť len preto, aby pravda slávila svoje konečné víťazstvo. Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že apoštolát sa nemá prispôsobovať skutočnostiam moderného života a že sa nemajú podporovať nové iniciatívy, primerané potrebám súčasnosti. Ale pretože celý kňazský apoštolát, ktorý koná Cirkev, je vo svojej podstate hierarchický, nezavádzajú sa nové formy bez dovolenia ordinára. Biskupi jednotlivých krajín a národov nech z času na čas zvolajú na túto tému potrebné porady, aby sa lepšie postarali o potreby svojich území, aby pre ne hľadali primeranejšie a vhodnejšie spôsoby náboženskej činnosti. Ak sa do tohto všetkého zavedie žiadúci poriadok, nestane sa, žeby kňazská práca bola neúčinná. Nech sú všetci presvedčení, že viac treba poslúchať večného Boha, ako vôľu ľudí a pri apoštoláte sa riadiť nie vlastnými záľubami, ale usmerneniami a nariadeniami posvätnej hierarchie. Kto sa nazdáva, že nezvyčajnými a neprimeranými spôsobmi práce zakryje vnútornú úbohosť a bude účinne pracovať na šírení Kristovho kráľovstva, ten už úplne stratil nádej.
Klérus a sociálna otázka
Ďalej sa nazdávam, že kňazi by sa nemali inak správať, ani keď ide o sociálnu náuku, ako sa dnes predkladá.
Sú dnes i takí, čo voči ľstivosti komunistov, ktorým ide v zásade o to, aby vytrhli vieru zo sŕdc tých, ktorým sľubujú pozemské šťastie, zaujímajú nielen bojazlivý, ale často nerozhodný postoj.
Apoštolská stolica však v nedávnych dokumentoch, ktoré pojednávajú o tejto otázke, jasne vyznačila cestu, ktorou sa majú všetci uberať a z ktorej sa nikto nemôže vzdialiť bez toho, že by sa neodklonil od svojej povinnosti.
Na druhej strane nechýbajú ani ustrašení a neistí zoči-voči hospodárskemu systému, ktorý je známy pod menom kapitalizmus. Cirkev na jeho adresu neraz vyjadrila obavy z vážnych dôsledkov. Poukázala totiž nielen na zneužívanie kapitálu a samého práva na vlastníctvo, ktoré tento hospodársky systém napomáha a obhajuje, ale aj na to, že kapitál a majetok má byť nástrojom výroby a zdrojom úžitku pre celú spoločnosť, ako aj prostriedkom na ochranu a upevnenie ľudskej slobody a dôstojnosti. Škody, ktoré vznikajú z oboch hospodárskych systémov, nech presvedčia všetkých, a najmä kňazov, že sa i v sociálnych otázkach majú verne pridŕžať učenia Cirkvi, podávať iným a podľa svojich možností ho uvádzať do praxe. Len toto učenie môže čeliť tak veľmi rozšírenému zlu, lebo s najväčšou dokonalosťou spája všetky úlohy spravodlivosti a lásky, a káže vybudovať taký spoločenský poriadok, ktorý by neutláčal jednotlivcov, ani ich neizoloval do slepého egoizmu, ale všetkých spájal do harmónie vzájomných vzťahov a do zväzku bratskej solidarity.
Kňazi nech podľa príkladu Božského Učiteľa, pokiaľ môžu, vychádzajú v ústrety chudobným, robotníkom a všetkým tým, čo trpia núdzu, medzi ktorých, ako vieme, musíme zarátať aj mnohých príslušníkov stredných vrstiev a nemálo spolubratov v kňazstve. Nech však nezanedbávajú ani tých, čo sú síce bohatí na majetkoch, ale často sú veľmi chudobní, keď ide o dušu, a preto treba, aby ich niekto, tak ako Zacheja, vyzval na radikálnu zmenu života, aby spolu s ním mohli povedať: "Polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne"⁸⁹. Pokiaľ ide o sociálnu otázku, nech kňazi nestrácajú zo zreteľa cieľ svojho poslania: horlivo a nebojácne predkladať zdravé zásady náuky, týkajúce sa práva na vlastníctvo, bohatstva, spravodlivosti a lásky, a všetkým dávať príklad, ako treba tieto zásady uplatňovať.
Praktické uskutočňovanie týchto noriem je však poslaním laikov, a ak nie sú na to schopní, nech ich kňaz na túto úlohu starostlivo poúča a primerane sformuje.
Pomoc chudobnému kléru
Považujem za vhodné dotknúť sa tu ekonomickej tiesne, v ktorej sa v povojnových časoch nachádzajú mnohí kňazi, najmä v oblastiach mimoriadne postihnutých dôsledkami poslednej vojny alebo súčasnou politickou situáciou. Tento stav vecí ma veľmi trápi a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som zmiernil biedu, starosti a krajný nedostatok mnohých.
Dobre viete, ctihodní bratia, že pre oblasti, kde je väčší nedostatok, dala posvätná Kongregácia koncilu, ktorá má na starosti disciplínu kléru, biskupom mimoriadne právomoci a stanovila osobitné smernice na spravodlivé usporiadanie väčších hospodárskych nezhôd, týkajúce sa kňazov jednotlivých diecéz. A dozvedel som sa, že na niektorých miestach mnohí kňazi chvályhodne poslúchli napomenutia svojich pastierov, inde však pre rôzne ťažkosti nedosiahli tieto smernice čakaný výsledok. Napomínam vás preto, aby ste otcovsky pokračovali na začatej ceste, lebo je neprípustné, aby robotníci v Pánovej vinici nemali každodenný chlieb. Nech vám nepadne ťažko z času na čas ma informovať, aké ovocie priniesla vaša snaha v tejto oblasti.
Okrem toho vám, ctihodní bratia, veľmi odporúčam pokračovať v iniciatívach, na ktorých ste sa spoločne dohodli, aby kňazom nechýbali veci potrebné pre každodenný život nielen v prítomnosti, ale aby bolo o nich postarané aj pre budúcnosť spôsobmi, ktoré sa uplatňujú v civilnej spoločnosti, čo s radosťou konštatujem, a ktoré môžu byť veľmi osožné, keď kňazov zastihne choroba, invalidita alebo staroba. Tak ich zbavíte starosti o budúcnosť. V tejto súvislosti rád vyslovujem vďaku kňazom, ktorí vychádzajú v ústrety núdznym spolubratom, najmä starým a chorým, nehľadiac na ťažkosti, s tým spojené.
Dokazujú tým lásku, ktorú Kristus odporúčal svojim učeníkom ako ich poznávací znak: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať"⁹⁰. Ešte si želám, aby sa tieto putá bratskej lásky stávali čoraz užšími i medzi kňazmi rôznych národností, aby bolo stále zjavné, že služobníci Boha, spoločného Otca všetkých, nech v ktoromkoľvek národe žijú, sú oživovaní tým istým duchom lásky.
Vy však dobre viete, že sami nevyriešite tieto vážne nedostatky, ak aj veriaci nebudú pociťovať povinnosť pomáhať kňazom, a to každý podľa svojich možností, a ak sa nepoužijú všetky prostriedky, potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.
Vysvetľujte preto zverenému ľudu, že ho viaže povinnosť pomáhať kňazom, ktorí sú v núdzi, lebo stále platí Ježišov výrok: "Robotník si zaslúži svoju mzdu"⁹¹. Ako totiž možno od posvätných služobníkov očakávať horlivé vykonávanie svojho úradu, keď im chýba to najnevyhnutnejšie pre život? Napokon veriaci, ktorí zanedbávajú túto povinnosť, pripravujú, i keď nechtiac, cestu nepriateľom Cirkvi, ktorou môžu v mnohých prípadoch priviesť klérus do biedy a izolovať ho tak od zákonitých pastierov.
Aj verejná moc, podľa okolností v jednotlivých krajinách, má povinnosť postarať sa o potreby kléru, lebo zo spĺňania jeho poslania môže pre občanov a pre verejnú mravnosť plynúť veľký osoh, čo je na úžitok celej spoločnosti.
Záverečné povzbudenie. Želania pre klérus, najmä pre biskupov a prenasledovaných kňazov
Prv než skončím túto exhortáciu, nemôžem tu nezhrnúť podnety, ktoré by ste mali mať každodenne pred očami ako hlavné smernice pre váš život a prácu.
Sme kňazi Ježiša Krista: máme sa preto zo všetkých síl pričiňovať, aby jeho vykúpenie malo v srdciach ľudí čo najsilnejší účinok. Keď uvažujem nad úžasnými potrebami našich čias, uvedomujem si, že musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme priviedli ku kresťanským príkazom bratov, ktorí podľahli bludom alebo ich zaslepila vášeň. Aby sme osvietili národy svetlom kresťanského učenia, usmerňovali ich kresťanskými normami a formovali k dokonalejšiemu uvedomeniu si kresťanských povinností, aby sme napokon všetkých povzbudzovali v statočnom boji za pravdu a spravodlivosť.
K tomuto cieľu dospejeme len vtedy, keď dosiahneme takú svätosť, že silu, ktorú sme načerpali od Krista, budeme prenášať na druhých. Každému kňazovi preto opakujem povzbudenie apoštola: "Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších"⁹². "Vo všetkom im buď ty sám príkladom dobrých skutkov. V učení preukáž neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť, aby sa protivník zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať"⁹³.
Milovaní synovia, vysoko si vážte milosť prijatého úradu a žite ju tak, aby vo vás mohutnela a prinášala hojné ovocie na duchovný osoh Cirkvi a na obrátenie jej nepriateľov.
A aby toto moje otcovské napomenutie dosiahlo svoj cieľ, s veľkou láskou vám adresujem slová, ktoré sa mi vzhľadom na Svätý rok zdajú veľmi vhodné: "Obnovte sa na duchu premenou zmýšľania a oblečte si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti"⁹⁴. "Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!" ⁹⁵. "Buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho"⁹⁶. "Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!" ⁹⁷
Keď si v duchu premietam tieto povzbudenia Apoštola národov, považujem za vhodné navrhnúť vám, aby ste si na konci tohto svätého roku aj mimo stanoveného poriadku vykonali duchovné cvičenia, a to tak, aby ste ohňom zbožnosti, ktorú tam získate, dokázali priviesť aj duše iných k túžbe získať poklady Božích odpustkov.
Keď sa vám potom bude zdať cesta ku svätosti a vykonávanie vášho úradu mimoriadne ťažké, s dôverou pozdvihnite oči a ducha k tej, ktorá je Matka večného Kňaza, a preto je aj najmilovanejšou matkou katolíckeho kňazstva. Nielenže poznáte dobrotu tejto Matky voči vám, ale keď ste na mnohých miestach v kázňach ilustrovali milosrdenstvo jej nepoškvrneného srdca, obdivuhodným spôsobom ste vzbudili vieru a zbožnosť kresťanského ľudu.
Ak vrúcna láska Božej Rodičky Panny Márie patrí všetkým, osobitnou intenzitou zahŕňa kňazov, ktorí sú živým obrazom jej Syna. Uvažujte teda o tejto jedinečnej láske a starostlivosti preblahoslavenej Panny voči vám všetkým a s najväčším potešením duše okúsite, o čo ľahšie je vaše úsilie o svätosť a o vzorné spĺňanie kňazskej služby.
Tejto slávnej Božej Matke, prostredníčke Božích milostí, osobitne zverujeme všetkých kňazov sveta, aby Boh na jej prosbu hojne vylial svojho Ducha, ktorý by ich pobádal k svätosti a ozdravením mravov by obnovil ľudské pokolenie.
V dôvere, že sa na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie splnia všetky tieto túžby a nádeje, pre všetkých vyprosujem hojnosť nadprirodzených darov, osobitne pre biskupov a kňazov, ktorí, pretože obhajovali práva a slobodu Cirkvi, vedomí si svojej povinnosti, teraz znášajú prenasledovanie, väznenie, vyhnanstvo. Pociťujem voči nim osobitnú lásku a otcovsky ich povzbudzujem, aby neprestali vyžarovať kňazskú zmužilosť a silu, v ktorej nám dali príklad.
Nech je zatiaľ zálohom týchto nadprirodzených darov a svedkom našej otcovskej dobroprajnosti apoštolské požehnanie, ktoré z celého srdca udeľujem každému z vás, ctihodní bratia, a spolu s vami celému kléru.

Pius XII.

V Ríme, pri Sv. Petrovi, dňa 23. septembra, vo veľkom jubilejnom roku 1950, v dvanástom roku nášho pontifikátu.